ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Nechlúb sa zajtrajším dňom, lebo nevieš, čo ešte splodí deň.“ Iste, keby sa boli chceli Hričovskí chváliť zajtrajším dňom, ani z ďaleka by im nebolo prišlo na um, aký to bude deň, plný rozruchu a duševných bojov.

Major Kantuzov vstal dosť pozde po prehýrenej noci. Hlava a myseľ boly ešte ťažké od dymu a od nápojov. A duša? Chcel sa modliť, ale nemohol. Vzal Bibliu, a ona sa mu otvorila tam, kde stálo čiernymi literami: „Synu človeka, dal som ťa za strážcu domu Izraelovmu.“

Nemohol ďalej čítať, pred očami sa mu objavil Achym. „Ten bezbožný zomrie pre svoju neprávosť, ale jeho krv budem vyhľadávať z tvojej ruky.“

Veď sa to týka proroka a nie mňa. Major chcel zaplašiť tú hroznú myšlienku. Zavrel knihu, že pôjde hľadať Achyma.

Nuž našiel ho, ale v akom stave! Do rána sa opakoval epileptický záchvat tri razy, tak, že ráno nemohol už mladý muž pre úplné vysilenie prehovoriť ani slova nahlas. Ležal ako mŕtvy pred majorom, keď mu bol Stanislav sdelil včerajšie udalosti a sám na smrť bledý sa nad ním sklonil. Nebyť krátkeho dychu a horúčnatého rumenca na lícach, myslel by si, že zomrel.

V majorovej duši to znovu znelo: „Ten bezbožný zomrie pre svoju neprávosť, ale jeho krv budem vyhľadávať z tvojej ruky.“ Pod mužom sa podlomily kolená, bezvládne klesnul na stoličku.

„Achym, môj synu!“ Oslovený otvoril oči, pohnul rukou, ako čo by ju chcel podať strýcovi. Ale bola na to príliš slabá, major ju sám uchopil.

„Odpusť, Achym!“

„Ja?“ Úžas zastrel mladý obličaj. „Ja nie, ale skôr ty, strýče. Nemal som ta chodiť. Ale ver mi, chcel som dostáť slovu a nespraviť ti hanby a škandál. Ale čo sa v hriechu narodilo a pilo jedovatý mok z bahna, to ta padne zpäť ako tiahnuté magnetom a musí zahynúť. Ostatne, neboj sa, sotva budeš mať so mnou dlho hanbu.“

„Nehovor tak, Achym, nemuč ma, rozrývaš mi srdce. Ja som ti dovolil, mal som nad tebou bdieť a nepustiť ťa ta. Nezvíťazil som z rodinných ohľadov a potom som sa dal strhnúť záľubou a nedbal som. Je to moja vina.“

„Prosím, pán major, nechajte chorého samého,“ ozval sa doktor. „Ide na neho driemota, potrebuje pokoj. Poďte so mnou, musíme hovoriť.“

„Áno, ach, áno!“ Major sa temer potácal do druhej izby.

„Aký som to biednik!“ hovoril, keď sa tam zastavil. „Naozaj pán Kantuzov, vaše bedovanie je celkom oprávnené,“ vážne a smutne odvetil doktor.

„Vedeli ste, čo mu je, a nespravili ste všetko, aby bol zachránený.“

Major trhnul sebou.

„Vy ma súdite? To ma súdi i Bôh.“

„Zaiste, pane. On sa pýta: Kde je tvoj brat?“

„Doktor, buďte milosrdný, nehovorte ku mne tak hrozne. Radšej mi sdeľte, čo myslíte o jeho stave, jako to stojí s ním?“

„Veľmi zle. Jestli Pán Ježiš nezakročí, a tie záchvaty sa budú dva-tri razy opakovať, tak to nevydrží.“

„Ako? Zomrie? Nemožno!“

„Telesne možno nie, ale duševná a zmyslová sila bude celkom ochromená.“

„Ó, Hospodine, čo mám robiť?“ Zalomil major rukami.

„Urobte pokánie, pane, zo svojho sebectva a zo svojej ľahkomyseľnosti, z toho, že ste si zahrávali s ohňom hriecha vediac, ako mnoho horľaviny skrýva hruď vášho blížneho. Vyznajte Bohu ten ťažký hriech a v mene Pána Ježiša proste za milosť a za odpustenie.“

„Myslíte, že môže byť odpustené? Ale ak on zahynie, tak ja som ho zabil.“

„Áno, ak on zahynie, vy ste ho pomohli zabiť, ale napriek tomu hovorí Hospodin: Zahodím za chrbát všetky tvoje hriechy, ak sa navrátiš ku mne. Lebo Syn človeka neprišiel, aby súdil svet, ale aby bol svet spasený skrze neho.“

„Bárs by som tomu mohol uveriť.“

„Môžete, ak budete chcieť. Boh je pravda. Čo vyriekol, nikdy neodvolá. Ráčte vojsť do mojej pracovne a zavrite medzi sebou a medzi svetom dvere, a Bôh, ktorý vidí v skrytosti, odplatí vám zjavne.“

Medzi tým chorý neusnul. O niekoľko minút vstúpivší Bohuš Hričovský ho našiel nehybne ležať s otvorenými očami.

„Ako biedne vyzerá,“ pomyslel si. „Myslím, že zomrie, ó, bárs by som bol radšej ja na jeho mieste, tak blízko smrti, tak blízko vyslobodeniu. Vyslobodeniu? Bude on vyslobodený? Bol by som ja?“ Mladá duša sa zachvela.

„Dobré ráno, Achym!“ V pozdrave bolo čosi bratského, jako keď hovorí rovný s rovným.

„Bohuš, aj vy ste tu?“

Tieň rozpakov pokryla tvár chorého.

„Snáď neprijdú aj ostatní z Lubošína?“ rozrušil sa. „Prosím, nerobte mi toho, nedovoľte, aby ma všetci videli. Alebo či to vedia všetci!“

„Že ste chorý, áno, čo vám je, viem len ja, ale nebojte sa, dámy vám sem nepustíme.“

„Ďakujem,“ utíšil sa chorý. „Vy to tedy viete, a myslíte si pekné veci o mne, pravda? Sotva by ste mi chceli podať ruku.“

„Ja? Ó, jestli kto, ja som príliš biedny, aby som mal právo vás súdiť. Každý ma, čo má sám zodpovedať pred Bohom, a dobre tomu, kto obstojí.“

„Čo hovoríte? Jako ste sa nazvali, že ste biedny? Vy biedny? Ste zdravý, máte za sebou nepoškvrnenú mladosť, topíte sa v šťastí, rodinnom i hmotnom. Máte ženu, čistú jako kvet, pred sebou najkrajšiu budúcnosť, a že vraj biedny. Nikdy som nepočul väčšieho boháča nazývať sa biednym žobrákom.“

Z hlasu hovoriaceho znela bolestná, závistlivá irónia. Hladel na hrdý zjav pred sebou stojaceho druha, do jeho ušľachtilej, výraznej tvári.

„Akokoľvek to nazvete, ja hovorím pravdu. Nezaslúžene mnoho môžem nazývať svojím, hoci nie všetko, čo ste menovali, ale jedno mi chýba a to ma robí úbohým, som hriešny človek, nezmierený s Bohom. Ale už musím domov. Chcem vyhovieť vašej žiadosti a zabrániť, aby sem nikto neprišel.“ Chorý osamel. „Keď si ty hriešnik,“ myslel usínajúc, „čo potom ja? Keď to tiaži teba, že si nie zmierený s Bohom, čo potom mňa? Ak je naozaj Bôh, ja som tak blízko smrti. Ak majú oni pravdu, tak Ho uvidím. On je svätý, jako sa postavím pred Neho? Ach!“

Bohuš dodržal slovo. Dámy z Lubošína neprišly, poslaly len srdečné pozdravy a Vieročka pripojila k svojmu kytičku snehových hyacintov a narcisiek. Boly vonné jako mladosť, ktorá ich posielala, čisté jako nevinné srdce devušky, pekné jako život darovaný Bohom, a napriek tomu mladý Rus nad nimi zaplakal. Postavilo sa jeho „ja“ oproti, vzhliadlo sa v zrkadle, videlo škvrny…

Jako neplakať, keď je všetko ztratené, mladosť, nevina, život, všetko…