ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Johanka Hričovská sedela pri písacom stolíku súc zamestnaná usporiadovaním pošty. Bol už podvečer. Práve skončila všetku prácu na Lubošíne, dala rozkazy pre zajtrajší výlet do hôr usporiadovala domáce záležitosti. Teraz môže venovať pozornosť ostatnému svetu.

Prečítala už niekoľko listov od vďačných matiek študentov, zotavujúcich sa v Johankinom dvore, niekoľko prípisov od evanjelických statkáriek, odpovedajúcich sa na nedeľné služby Božie, k tomu list od pána učiteľa z kúpeľov, plný vďaky nad zlepšeným zdravím a nad vyhliadkou sľúbenej penzie, čo oboje pripisoval jej. Prehliadla lístky, na ktorých ju jednotlivci žiadali o zaslanie Božieho slova, a ešte ležaly pred ňou tri listy. Vzala prvý, bol tiež z kúpeľov od pána farára, v ktorom veľmi starostlive a otcovsky upomínal mladú pani Hričovskú na medze, ktoré nemá prekročiť žena-kresťanka. Zazlievajú jej vraj vo verejnosti odbavovanie ranných služieb Božích v Johankinom dvore. Že sa to divne vyníma, keď evanjelikom vykonáva výklad i modlitbu žena, zatiaľ čo je o katolícke obecenstvo príslušne postarané vysväteným kňazom. Keby sa vraj držala aspoň niektorej postilly alebo modlitebnej knižky, ale hovoriť tak sama zo seba, to je vraj prekročenie ženských medzí. Je to snáď možné za oceánom, ale nie v Európe, ktorá je od vekov zvyklá na cirkevný poriadok. Ďalej vyslovil pán farár svoj nesúhlas s počínaním si Dr. Reinharda, osobujúceho si slobodu kázania, ktoré môže držať len vysvätený kňaz, alebo v prípade núdze učiteľ. „Vaša milosť neznajúc našich pomerov,“ znelo v liste doslovne, „dovolila bez môjho vedomia zastupovať učiteľa človekovi, o ktorom ani nevieme akého je vyznania. V katolíckom svete ležiace Záborie nesmie padnúť do rúk hociakého sektára, pretože by sa tým narobilo mnoho neriadu, a tak sborček, i tak núdzny, by utrpel škodu.“ Ďalej upozorňoval pán farár, že shromažďovanie evanjelikov na Lubošín a do Záboria sa bude skoro považovať za propagandu proti katolíckej cirkvi, a že slovo Božie žiada: nakoľko to závisí od vás, majte pokoj so všetkými ľuďmi. Evanjelici sú príliš v menšine, než aby si mohli niečo podobného dovoliť bez školy. Bude tedy dobré, keď sa všetky také nebývalé novoty zastavia. Záborskí dostanú kaplána čo nevidieť. Do toho času nech sa jako po iné roky spokoja s domácimi službami Božími, ktoré si každá evanjelická rodina môže sama odbavovať, lebo jej k tomu nechýbajú pomôcky: postilla, modlitebné knihy atď.

Nad tým listom sedela mladá pani jako skamenelá. Čože? Záborie malo zase upadnúť do duchovnej smrti? Kázanie pána doktora mohlo vraj poškodiť, a jej čítanie Božieho slova v Johankinom dvore že bolo prekročením medzí ženskostí? Nuž a keby sa bola stala misionárkou, na čo sa pripravovala?

Mladá pani hnula sebou. Striasla bolestný dojem, ktorý ju ako čo by očaroval, zakrútila hlavičkou.

„Je mi ľúto, ale viacej sluší poslúchať Boha ako ľudí. Bôh vzkriesil Záborie, ono musí žiť, a my ho budeme i naďalej kriesiť.“

Odložila list stranou. Keby mala čas, hneď by naň odpovedala, a vlastne nie, musí sa poradiť s Bohušom a s pánom doktorom. Tušenie pána doktora bolo správne, teraz prišlo upozornenie, potom snáď zákaz a to od vlastných. A jestli pán kaplán, ktorého sem pošlú, bude podobného zmýšľania? Spanilá hlavička klesla hlbšie.

Vtom začali v Dobrudži zvoniť, zvonili tak smutne. Pohnula sa a pozrela k obloku a na nebe. Zásvit spamätania sa ožiaril nežnú tváričku.

„Prečo sa starám! Však je to všetko v Tvojich rukách, drahý Pane Ježišu. Ó, Ty nedopustíš, aby sme museli zvolať: Nadarmo som pracoval, nadarmo som ztrávil svoju silu. Žijeme odo dňa ku dňu, dnes vieme, čo je našou povinnosťou, zajtrajšok nám ukáže ďalej. Budeme pracovať, pokiaľ je deň, ide noc, v ktorej nikto nebude môcť pracovať. Tvoje dielo musí prejsť ohňom zkúsenia, aby sa ukázalo či bolo zlatom. My musíme siať, a žeň náleží Tebe, my musíme kriesiť život, držať život môžeš Ty.“

Pokojne a dôverivo složila mladá pani list a siahla po druhom. Keď ho otvárala preletelo chvenie jej útlou postavou. Americké známky ju zrazu preniesly domov do vlasti slobody, tam, kde bolo toľko, toľko svetla. Mimovoľne si pritiskla ruky na srdce, zatúžilo tak čiste ľudsky preč z prekážok do voľnejšieho ovzdušia. Chcela by snáď odísť a opustiť všetkých? Nie! Cítila, že by to už bez boja, bez bolesti nemohla a keby i všetkých ostatných, Bohuša nikdy!

Pri spomienke na muža preniklo slastné teplo celú bytosť mladej panej. Ach, aké je to krásne byť milovanou! Nuž a ona bola milovaná každým dňom viacej. Keby teraz chcela porovnávať: Bohušova láska nie je o nič menšia než Oginského. Tvorila pozemský raj okolo mladej panej, a jej ohlas doznieval v nevinnom mladom srdci. Johanka práve tak túžila po mužovi, keď odišiel z domu, odvolaný povinnosťami, jako on túžil po nej, a keď prišiel, čo všetko si mali rozprávať! Rozhliadla sa po pracovni. Kamkoľvek padne zrak, všade hľadely na ňu dary jeho lásky. Radostne splnila jeho žiadosť, aby ju smel živiť i šatiť. Prinášal jej síce nádhernejšie veci, než bola zvyklá nosiť, ale aby mu nekazila radosť, nosila ich rada, boly od neho. Ani z hôr neprichádzal naprázdno, buď priniesol kytičku jahôd buď kvetov na znak, že myslel na ňu. Ach, nebyť chmury, ktorá niekedy zastierala jeho drahú tvár, to šťastie by bolo temer príliš krásne pre tento svet, v ktorom bolo toľko žiaľu. Tá chmura jej pripomínala, že zemské šťastie je ako stehovavý vták: na jar priletí, trochu sa zdrží, tu prijde jeseň, a keď uletel, zostáva zima, mráz. Johanka cítila, že bez Bohuša by všetko zmrzlo, všetko to pekné kvietie, ktorým jej srdce rozkvitalo jako lúčina. Ó, kto by to bol mohol povedať, keď odchádzala z vlasti, že ten muž, ktorého sa tak bála, ju urobí šťastnou!

Stanislav mal pravdu. Bohuš nebol zlý, bol len zle vychovaný, a teraz, keď si ho sám Pán Ježiš vzal do školy, nemožno si ani myslieť lepšieho muža, brata, syna, pána. Všetci ho milovali. Ale tou mierou, ktorou priľnulo srdce k otcovi, tou mierou sa odvrátilo od starého otca. Bohuš nemohol starému pánovi zabudnúť to, čo mu i ostatní zazlievali, že bol bezprostrednou príčinou Achymovej choroby. Hoci nebyť tej nemoci, Achym by nebol poznal celú svoju zkazenosť a nebol by sa obrátil ku Kristu. Ten pokoj, to šťastie, hoci kalené tieňom bolestnej rozpomienky, jaká teraz vládla v jeho srdci, boly by mu navždy zostaly cudzími.

I medzi majorom a starým pánom je trhlina, ale na Bohušovi je ju viacej vidieť, čirá spomienka starého otca vedela ho zosmutniť i na hodinu. Snáď i pre ten uložený trest.

Ach, ten trest! Keby ho nebolo, Bohuš by všetko povedal, vyznanie uľahčuje. Ale mladá pani cítila, že nič na svete by nevedelo odtrhnúť jej srdce od neho. Prešla si rukou čelo. Niet času toľko myslieť. Vyňala list. Prekvapilo ju, že jej poručník jej konečne píše, a dala sa čítať list, potom niektoré zprávy o známych a druhé týkajúce sa ešte nevyhnutne kapitálu. Ale potom stálo niekoľko viet, ktoré pôsobily zvláštne na myseľ a srdce čitateľky.

„Vo Vašom liste, milé dieťa, je mi len jedno divné,“ písal poručník. „Nazývate Hričovského Bohušom. Nechápem, ako sa tak môže skloňovať meno Stanislav. Lež vy týmto menom menujete svojho švagra. Pri obdržaní Vášho listu mi to nenapadlo. Ale dostal som menom pána Juraja telegram, v ktorom ma žiada, Váš svedok, továrnik Oginsky o Váš sobášny list, lebo vraj ten predošlý už nemá platnosti. Nerozumel som dobre. Ale napriek tomu som vymohol pánu Oginskému duplikát. Porovnávajúc s opisom originálu našiel som na oboch meno ženícha Stanislav Hričovský. Vysvetlite mi to prosím, na budúcne, lebo priznávam sa, že ma tá nesrovnalosť značne nepokojí.“

Vysvetliť! Ó, keby to mohol niekto mne vysvetliť! Stanislav, Stanislav, áno, tak to bolo, už sa pamätám. I konzul vyslovil tak meno ženícha. Úzkosť sovrela srdce mladej panej. Nemala dosť smelosti spýtať sa Bohuša. Chvíľku sedela so sklonenou hlavičkou, zrazu vstala. Áno, zajtra sa sverím Stanislavovi, až budeme v horách sami, snáď mi to vysvetlí. Aby zaplašila tieseň, aby ju Bohuš, až sa vráti, nespozoroval, zastrčila list k sebe, usporiadala ostatné a siahla ešte po poslednom, očakávajúc, že ten odvráti jej myseľ od bôľneho predmetu. Bol bez podpisu, krátky a znel:

Milostivá pani!

Pretože v krátkom čase zastihne nevyhnutná pohroma imanie Hričovských, chráňte sa i to najmenšie prepísať na Vášho manžela. Ak ho chcete zachrániť, tak uvážte dobre mienenú radu Vám za Vašu dobrotu oddaného

N. N.

Bôh, v ktorého Vy tak pevne veríte je mi svedkom, že píšem pravdu.

*

Čo to bolo?

Mladá pani sedela ešte nad neveľkým trasľavým písmom písaným listom, keď sa jej rameno ovinulo kol šije.

„Čo robíš, Johanka?“

„Dobrý večer, Bohuš.“ Radostne si pritiahla jeho sklonenú tvár ku svojej. „Vitaj!“

Zodvihnul ju ako pierko, preniesol ju na diván ako temer vždy v tieto posledné dni, ale nesadnul si vedľa nej, za to si kľakol k jej nohám.

„Aká si bola zamyslená. Nad čím?“ vyzvedal.

Nemala tej smelosti hľadieť do jeho drahej šťastnej tváre a prečítať mu pri tom posledný list.

„Pán farár nám písal z kúpeľov,“ odvetily vážne nežné rtíky. „Je tomu tak ako predvídal pán doktor, naša práca sa mu neľúbi.“

„Ale snáď nebudeš nad tým smútiť,“ pohodil hlavou mladý muž. „Bôh vie, že všetko robíme preto, aby bolo našim bližným pomožené, aby im zasvietilo svetlo, jako ty, drahá, hovorievaš. Ak pán farár s nami nesúhlasí, je mi ľúto, budeme pracovať bez jeho súhlasu. Prosím, ukáž mi ten list.“

Vyskočil, doniesol listy, vyhľadal a dal sa čítať, ale len asi do polovice. Jeho čelo začínal pokrývať čím ďalej tým temnejší mrak. Konečne sa i zablesklo, ba i zahrmelo.

„Tak, áno, všetko zpäť do starého nešvaru! Záborie je v nebezpečenstve teraz, keď sa Bôh zmiloval nad nami a poslal nám svetlo. Skôr sa nikto o to milé Záborie nestaral, keď starý, pre prácu neschopný učiteľ tu bol po roky len nato, aby nás pochovával. Že sme tu hynuli vo tme, že rodina za rodinou miešaným manželstvom prechádzala k Rímu, že ja, dokiaľ som sa neoženil, som ani nevedel, či má Záborie nejaké služby Božie a nie len ja, na sto iných so mnou, to nebolo nijaké nebezpečenstvo! Že vraj nevieme, čo je pán doktor. Ó, vieme, on je posol Boží. Posvätenie s hora žiari z každého skutku, dýcha z každého slova toho dobrého muža. Však ja sa podívam, kto bude rozkazovať mojej žene, či smie potešiť svojich bližných dobrým slovom, či si má k tomu vziať agendu alebo breviár alebo len to zlaté, láskou a vierou naplnené srdce.“ Mladý inšpektor pokrčil list. „Máme sa ohliadať na Rím, mať s ním pokoj. Veď či začíname zvady. Hneď zajtra mu poviem svoju mienku.“

„Dovoľ, Bohuš,“ popošla Johanka k mužovi, „list je písaný mne, nechaj mňa odpovedať.“

Privinul ju k sebe.

„Nie, Johanka, ty si príliš dobrá, mierna. Vyzeralo by to, jako keby sa ťa nemal kto zastať. On zrejme, keď ti písal, celkom zabudol na mňa, musím mu tedy pripomenúť, že som tu.“

Oprela hlavičku o jeho hruď. Hričovským hrozilo nebezpečenstvo. Bolo v tom rode toľko záhadného a Bohuš chcel začať verejný boj. Mimovoľne zosmutnela.

„Čo ti je, Johanka?“ zľaknul sa. „Urazil som ťa nejakým slovom?“

„Nie, Bohuš. Ale prosím,“ ovinula obe ruky kol jeho šije a pritúlila biele čielko k jeho osmahlému lícu, „nechaj tento raz písať mňa. Pravda necháš?“

Hľadela na neho tak prosebne, že by ten pohľad obmäkčil i kameň, tým viac vrelé srdce. Však v Bohušovi vrela všetka krv. Ona bola taká dobrá, celá sa obetovala, len aby priniesla život tam, kde vládla smrť, a niekto sa ju opovážil karhať, stavať medze jej svetlému letu, a on ho za to nemal ani potrestať? Ako neodoprieť a zase ako odoprieť?

„Dovolíš mi písať, pravda?“

„Ach, nuž budeme písať obidvaja, však ti môj list ukážem,“ sľuboval chvatne.

Usmiala sa.

„Tak to bude dobre. Len sa neboj, že by som chcela ustúpiť a ustať. Ó, nie, Bohuš, nato ma môj Pán neposlal sem. Až budú mraky rozohnané, až sa na našom mieste postavia iní povolaní, aby ďalej pracovali na základoch, ktoré nám dal Bôh položiť, potom radi ustúpime, pán doktor i ja. Do toho času buď dobrovoľne buď z prinútenia nás musia nechať plniť našu úlohu.“

„Ó, keď takto berieš veci,“ zažiaril očami, „tak rád zvolím, aby si sama odpovedala. Tak písať a ojasniť vec, ako to ty urobíš, by som nevedel. Ja pošetilec som sa bál, že budeš chcieť zo skromnosti ustúpiť. Zabudol som pri tom, že kto bol dosť neskromný začať veľké dielo záchrany, ten musí byť i dosť neskromný to dielo i dokončiť.“

Bohuš pozrel ešte raz vrelým pohľadom na ženu, pustil ju z náručia odniesol listy a vynímajúc z náprsného vrecka malý balíček položil ho nepozorovane k listom na stolík.

„Nechajme to,“ povedal potom živo. „Ak sa ti chce, vyjdeme radšej trochu na balkón, je tak krásne vonku, sdelím ti novinu.“

Vyšli ruka v ruke. Skoro zastali proti zapadajúcemu slniečku.

„Vidíš,“ vztiahnul ruku Bohuš, „tak by chceli zahasiť svetlo, ktoré si rozožala.“

„Ja nie, Bohuš.“ Zľakla sa. „Odpusť, Kristus hovorí: Ja som svetlo sveta.“

„Nuž, kto ho prvý priniesol, ten to svetlo zažal. Ja to môžem najlepšie dosvedčiť.“ Pritisnul si obe ruky na hruď. „Tu sídlila tma, lebo som ho neznal a chodil som podľa žiadostí svojho srdca. Ty si ma naučila Ho znať, hoci som ešte ďaleko od toho, aby som mohol s Achymom povedať, že ma Ježiš dokonale uzdravil, lebo moja duša je ešte veľmi chorá, len keď už viem, že lekár žije, ktorý i moje hlboké rany môže zahojiť. Ó, bárs by tak, ako to slnce zapadá za hory, zapadlo i svetlo odpustenia a milosti i do mojej úbohej duše.“

Johanka chcela odpovedať, keď sa tu otvorili dvere, a z nich vybehla Vieročka majúc malého horárovho Michalka posadeného na ramene, utešený obraz víly a anjelika. Dieťa natiahlo ručičky po mladej panej.

„Rada by som ti ho nechala, idem si ešte po Jozefínku.“

„Tak daj.“

Johanka vzala dieťa a sadla si s ním do kresla, Bohuš mu ukazoval hodinky a myslel, že ani ružová tvárička dieťaťa je nie nevinejšia než tvár jeho ženy. Baviac sa s dieťaťom sdeľoval jej, že otec konečne zvolil bývať s nimi a za jakých okolností. Než prišla Vieročka aj s druhým malým, vedela už mladá pani, že anonymný list musí dať tomu, ktorého sa to predovšetkým týkalo: Stanislavovi, lebo Bohuš, sláva Pánu, nebude mať s imaním Hričovských nič dočinenia. Za chvíľku sa balkón naplnil malou spoločnosťou.