ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Ach, pán zať, kam to napísať, že vaša milosť prichádza ku mne?“

Pán Juraj uvádzal zaťa do utešenej besiedky medzi skalami a medzi krovím.

„Čo si taký pyšný, že ti zrazu svokor a jeho spoločnosť nie sú dosť dobrí?“

Major si temer rozpačite pohladil peknú bradu.

„Nehovor tak, otče!“

„Nech sa ti páči sadnúť,“ ponúkal starec.

„Dobre, že si prišiel, bol by som si ťa rád zavolal, ale mrzelo ma odvolávať novopečeného pána rechtora záborského od velevýznamných povinností. Jako sa daria prednášky?“

Major sa rozosmial.

„Tebe sa, otče, dobre vysmieva, ale ver mi, že prednášať by bolo ľahšie než uvádzať do tajomstva písmen tých malých neposedov.“

„To je originálny šport pre vojaka.“

„Prečo? Vojak zostáva vždycky vojakom a má nielen vo vojne brániť občanov, ale aj v mieri slúžiť ľudstvu podľa síl a možností.“

„Pozrime sa na starca! Kde sa vzaly tie mravokárne náhľady.“

Do majorovej tváre vohnal starcov úsmešok rumenec.

„Prečo mi on pripomína moje hriechy?“ pomyslel si.

„Skôr som sa brodil bahnom,“ povedal s vážnym pokojom, „nech je na tom dosť. V hriechu som už dosť starý, ale ešte trochu mladý nato, aby som celý život neužitočne ztrávil. Presvedčil som sa, že je treba žiť a nie užívať a hynúť telesne i mravne.“

„Vidieť rechtora,“ zasmial sa pán Juraj. „Ale žart stranou. Večer budem mať početnú spoločnosť, dúfam, že sa pred ňou ospravedlníš a prijdeš, pravda nie sám. Tvoj synovec musí s tebou. Už sa dosť zotavil a ja si ho tu prajem mať. Mladí prijdú najviac k vôli nemu. Do večera sa vráti snáď i Bohuš. Až prijdeš domov, pošli mi Stanislava. Nebyť Bohušovej ľahkomyseľnosti mohli sme pozvať i ženskú spoločnosť, a nôžky tvojej Vieročky by si boly s chuťou zatancovaly.“

Majora jako čo by polieval vrelou i studenou vodou. Veru už i tá myšlienka, že by mala Vieročka alebo Johanka sem prijsť je zhola nemožná. Všetko sa v ňom búrilo. „Jaké je to ošklivé,“ myslel, „a spoločnosť pána Juraja mu tiahla popred oči a ja som toho skôr nevidel!“

„Moje čisté, dobré dieťa sem a ju naše drahé svetlo!“

„No, čo nič nehovoríš? Snáď nechceš dokonca odoprieť mojej žiadosti?“

Starec stiahnul čelo.

„Odpusť, otče, práve na dnes večer som sľúbil Imrichovi.“

„Ach, tresky, plesky. Imrich musí tiež sem!“

„Ako? Veď on je nie zdravý, veľmi kašle a dym by mu uškodil. Ustúp od toho, otče, však vy sa i bez nás pobavíte.“

„Nuž a čo na to povie spoločnosť? Ja dávam večierok, a nikto z vás nebude na ňom! Ak sa nechcete so mnou rozísť, tak prijdete!“

Starec hovoril s panovitým pokojom, ale bolo znať, že je nahnevaný.

„Tak dobre, keď to musí byť prijdeme,“ ustupoval major nemajúc dosť síl odolať, „len prosím, nežiadaj, aby prišiel Achym.“

„Prečo?“

„Je z mojej rodiny, ale vidím, že sa musím priznať. On sa doma veľmi zlumpačil. Tu to má zakázané, drží sa dobre, ale mám obavu, že mu prvé pokušenie podrazí nohy.“

„Ale čo, padlý velikán je viac hoden než slaboch. Aké je to víťazstvo keď niet nijakého boja!“

„Načo ho vystavovať boju, v ktorom neobstojí?“

„Kto ti povedal, že neobstojí? U mňa nie je nijaký verejný dom, spoločnosť je počestná, veselosť v medziach. Chceš mať z neho mnícha? Tak ho zavri hneď do kláštora, lebo ak ho tu budeš držať proti prírode na povrázku, utlumená príroda sa ti pomstí na prvom kroku, jakonáhle ho ztratíš z očí.“

Major musel prisvedčiť, a nemajúc nijakej výhovorky, svolil, ale zaľahlo mu to jako vrch na srdce. Už sa nebavil u svokra dlho, a niesol so sebou odkaz pre Stanislava, zdvorilé pozvanie pre Achyma, nesplniteľnú žiadosť pre seba: Ó, keby som ta dnes nebol išiel. A predsa vzal si, že s Achymom ešte prehovorí.

Na zámku našiel Bohuša. V radosti nad tým vyriadil Stanislavovi odkaz, na večierok si ani nespomenul.

„Ja i tak musím na Skalku, vyriadim tedy tú vec za teba, brat,“ ponúkal sa Bohuš.

„Budem ti veľmi vďačný, lebo musím do stránovských dvorov. Veď, keby sa vec nedala bezo mňa vybaviť, prijdem.“

„Dobre, už idem.“

„Ale nie bez druhých raňajek, Bohuš.“

Po chvíľke sa octla celá rodina v jedálni, obsluhovaná domácou paňou.

„Ako sa vám páči u nás?“ začal Bohuš rozhovor s Achymom.

„Iste chcete počuť lichotenie.“ Úsmešok trhol rtami mladého Rusa.

„Oj nie!“ pohodil Bohuš hlavou. „Moja otázka bola zbytočná. Lež musím vám poďakovať.“

„Mne?“

„Nežasnite, lebo vám vrátim vaše slová. Johanka mi sdelila, jako veľmi ste jej i Stanislavovi pomáhali. Nuž ja vám srdečne ďakujem.“

Pravicu mladý inšpektor podával s takou očarúvajúcou vrelosťou, že nebolo možno, aby on nevložil do nej svoju.

„Teraz je moja pomoc zbytočná, pravda?“ s úsmeškom sa spýtal mladý Rus.

„Prečo?“ začervenal sa Bohuš. „Naopak, prosím o ňu i ďalej, máme všetci dosť práce, či nie, Johanka?“

„Áno, Bohuš. Je to bylina, ktorú keď raz zasadíme, čím viacej zapúšťa korene, tým viacej sa rozrastá do široka.“

„Veru áno,“ prikývnul major, „zvlášte tá, ktorú vy začínate, Johanka.“

„Bohuš, Johanka má zase novú povinnosť,“ oznamovala Vieročka.

„A jakú, drahá?“

„Evanjelizovať v nemocnici pani Stázičky.“

„V nemocnici?“ žasnul. „Veď Oginskí nemajú nijakej nemocnice.“

„Nemali, brat, ale dnes už majú pre továrenský ľud. Je to veľmi krásny skutok pani továrnikovej.“

„Ale ani na Kazimíra nezabudni, Stanislav, ona by bez jeho vedomia nič neurobila.“

„A on zase jej k vôli spraví všetko.“

„Vidíš, Bohuš, musíš už celú zásluhu ponechať pani Oginskej. Je to milá duša,“ svedčil major.

„Treba jej složiť poklonu.“ Mladý inšpektor vstal.

„Trebárs hneď,“ zasmial sa Achym.

„Oj nie, teraz musím na Skalku. Lež odpoludnia nepojdeš, Johanka?“

„Pojdeme s Vieročkou. Tiež tetinka si odkázala po nás.“

„A vy nepojdete?“ obrátil sa Rus k Stanislavovi.

„Prečo? Taká vec sa vám musí zvlášte ľúbiť. Vy veríte v napravenie Židov a tí Židia tam sa začínajú naprávať. Rád by som vedel na jako dlho. Ostatne je to zvláštna náprava. Aj ja až budem továrnikom, sderiem s robotníkov kožu, vyssajem im životné šťavy, potom ich položím do postele a pošlem im pobožného doktora, ktorý z lásky k tým úbohým obetiam mi venuje svoju vedu zadarmo, a dám sa ešte za to pochváliť. Továrenská nemocnica je hotové zaucho továrnikom.“

„Je a nie je, ako sa to vezme.“

„Ba je. Nech dajú ľuďom riadnu mzdu, nech im spravedlive určia čas práce a oddychu a nemocníc nebude treba.“

„To je pravda. Zdravým by tak bolo pomožené, ale chorým nie. Že tých chorých pani Stázička ľutovala, to jej nemôžete zazlievať, ona, čo mohla, to učinila.“

„Rád by som poznal to židovské unikum.“

„Choďte s našimi, poznáte!“

„Ach, do tej nemocnice, brr! Dívať sa na obete židovskej lásky!“

„Zle ste ich pomenovali,“ Stanislavove rty sa bôľne stisly.

„Sú to obete hriechu a tých je i mimo nemocnice dosť. Niektorí v handrách, iní v páperových perinách biedne dokončujú život.“

„Čo tým chcete povedať?“ Achymove líca pokryla temer popolová bledosť.

„To, čo som povedal. Sme obaja mladí, ak sa poddáme hriechu, odplata za hriech je smrť. Myslím, že je dobre ísť do takej nemocnice, aby človek videl, ako neukáznená žiadosť tela, keď sme jej hoveli, sa mstí na tom istom tele.“

„A vy ste tam boli a doniesli ste si odtiaľ tú morálku?“

„Bol včera. Videl som pred sebou vlastný obraz, keby som nezvíťazil.“

„Myslíte, aby som sa dnes ja išiel podívať, že mi to poslúži na dobré?“

„Áno, lebo tú výstrahu potrebujete viac ako ja.“

„Tak, a kto vám to povedal?“

„Viem to, lebo vy ste sám, a ja si smiem spievať s inými blaženými deťmi Božími:

On tým, ktorí dúfajú v Neho a nemajú sami v sebe nijakej sily odolať pokušeniu sveta, tela a diabla, udeľuje hojne sily.“

Za hovoru sa obaja vzdialili k najzadnejšiemu obloku, kde ich potom vyrušilo volanie! „S Bohom bratia!“ a vykročili za Bohušom.

V jedálni hneď potom zavládlo ticho, za to sa ozvalo na dvore Skalky:

„Ach, Bohuš, chlapče, že už konečne ideš!“

Starý pán pustil opálku, z ktorej kŕmil holubov a perličky, a sovrel vnuka v pevnom objatí.

„Dobrý deň, starý otče! Si zdravý, čerstvý? To je dobre.“ Vnuk sa vymanil z objatia.

„Prišiel som ťa len privítať, lebo hneď odtiaľto idem zrovna do Čarnova. Musím prehovoriť s biskupom rozumné slovo. To vyrovnávanie sa s l.skými neberie konca, treba to skončiť. Nech radšej biskup povolí, veď nejde ani o dve siahy zeme, a bude koniec. Takto nám zavesí na krk proces, a keby sme ho i vyhrali, narobí sa mnoho zlej krve a útrat, viac ako treba.“

„No, ja by som nechcel, to ti poviem, dať, čo je moje od vekov, ale on.“

„Máš pravdu, bude dobre pre jeho bezpečnosť, keď si hoci aj celú l.skú stranu dá vziať, než by sa mal súdiť. Sú ľudia, ktorým je dobre len pod záštitou oltára, uprostred vonných kadidiel. Biskup je jedným z nich.“

„Čo to zase rozpráva starý otec?“ pomyslel si Bohuš.

Vošli do domu. Na chodbe stretli Steina. Poklonil sa hlboko a vyriaďujúc pánu Jurajovi pozdrav odovzdal mu lístok od syna.

„Čo píše otec?“

Bohuš siahnul rukou po lístku, ale pán Juraj nevidel, zastrčil lístok a dával Židovi rozkazy. Ten sa hlboko poklonil a išiel.

„Vždy je rovnaký,“ pomyslel si Bohuš. Znal Žida od detstva. Jako chlapec sa nosieval na jeho chrbte a neraz ho bil detským bičíkom. Žid všetko zniesol. „Ale on je človek, a ja som bil človeka,“ napadlo v tej chvíli mladému inšpektorovi. Bol by sa najradšej rozbehnul za tým mužom, ale starý otec otváral dvere, bolo treba vstúpiť a spýtať sa, čo chce od Stanislava.

„Ach, mladý pán poslal teba, sám nemohol prijsť!“

„On ma neposlal, ja som sa mu len sám ponúkol. Išiel do dvorov, ale že ak ho potrebuješ, aby som mu odkázal, prijde.“

„Áno, mám pol tucta darmožráčov, aby behali za princom. Keď som odkázal, mal prijsť, ty sa mu nemáš čo podkladať, chalanovi.“

„Už dosť, starý otče, čo zase máš proti nemu? Nechcem to počúvať a keď nechceš poslať sluhu, zaskočím sám do dvorov.“

„Áno, ešte ty budeš chodiť po neho. Chlapče, ty si za ním celý sfantený, práve tak ako tvoj otec. Len aby ti tá tvoja dôvera neprišla draho! Hovorím ti, keď si bol preč, on si tak počínal na Lubošíne, že každý by uveril, že on je pánom a manželom veliteľky Lubošína. Deň jako deň chodili spolu do hôr a zase sa spolu vracali. Nechcem nič povedať na tvoju manželku, ale žena je žena, veru ak sa trochu nepoponáhľaš, on ti ju odlúdi, že budeš mať ženu a nebudeš jej mať.“

Nad mladou hlavou tiahly čierne mraky, černejšie než tie, ktoré mladého inšpektora vyhnaly z hôr a prinútili ho, aby zastavil vyjednávanie. Nuž jestli to, proti čomu sme bojovali so všetkými silami a dusili v zárodku, vyrieknu niečie rty bez obalu, vzrastie obava v čiernu istotu. Čo povedal starý otec, bola pravda.

„Získame si lásku, ty alebo ja,“ povedal Stanislav.

On by ju snadno získal, zvlášte teraz, keď panuje medzi nimi v náhľadoch i vo viere úplná shoda.

On bol neviný a ja! — „Ale ona povedala, že by nikomu nepodala ruky len mne. Keď nemá možnosti.“

„Vidieť, že ty si na to nepomýšľal, držíš príliš na neho,“ začal starý pán, ale umĺknul, lebo vnuk temer veliteľsky vziahnul ruku:

„Nehovorme o tom, zajtra idem do Z. k farárovi.“

„Konečne prichádzaš k rozumu! Choď tedy, objasni mu vec, a vezmi ho so sebou. Alebo, keď sa to už tak pretiahlo, bolo by najlepšie dať sa tam sosobášiť,“ radil rozradovaný starý pán.

„Uvidím, čo povie. Myslím, že sa musíme dať ohlásiť.“

„Čože? Nehovor, ukáž mu sobášny list.“

„To sa snadno povie, ale ja ho nemám.“

Pán Juraj vyskočil.

„Ani si ho nemal?“ Vykríknul.

„Mal,“ Bohuš sa vrhnul do kresla. „Mal ale už nemám.“

„Zratil si ho, nešťastný, ľahkomyseľný chlapče?“

„Ó, veď to ešte nie je také veľké nešťastie, vaša milosť!“

„Kazimír!“

„Pán Oginský.“

Dvoje prarozdielne zvolanie letelo vústrety odo dverí prichádzajúcemu továrnikovi.

„Čo to hovoríte, že taká vec nie je nešťastím?“ Starý pán zaťal päsť.

„Dá sa napraviť.“ Oginský sadal s kráľovskou noblesou.

„Ešte dnes možno telegrafovať, poslať peniaze a za trinásť až pätnásť dní je duplikát tu.“ Bohuš vyskočil. Zpola sa zhrozil, zpola mu vyšľahnul hnev z očí na priateľa.

„Upokoj sa, Bohuš, štrnásť dní nie je tak mnoho,“ usmieval sa hrdo a lahodne.

„Ale ja nebudem čakať štrnásť dní ani telegrafovať. Listiny nemám, alebo ma sosobáši farár na svedectvo nás dvoch, alebo sa dám ohlásiť. Keď si doma, Kazimír, preukáž mi tú službu a poď so mnou do Z.“

„Odpusť, Bohuš, ale tento raz nemôžem,“ hovoril továrnik s lahodnou určitosťou.

Bohuš ustrnul.

„Dobre, teda pôjdem len sám. Ale ak by mu postačilo tvoje svedectvo, iste pôjdeš s nami na svadbu?“

„A myslíš, Bohuš, že ti moje svedoctvo pomôže, že bude platné?“

Chvíľu sa zdalo Bohušovi, že oči milovaného priateľa sú priepasťou, v ktorej sa utopí, ale nie sám. Zapudil čiernu myšlienku. Snáď mal Kazimír inú, lepšiu radu, pred starým otcom ju nemohol sdeliť, treba počkať. Okrem toho starý otec rozhodnul:

„Bez listín nebudeš ničoho začínať. Prosím vás, pán Oginský, on je taký nerozvážny, buďte taký láskavý a zariaďte mi tú vec.“

„Veľmi rád, pán Hričovský.“

Starý pán upomenul Bohuša, aby išiel za povinnosťou a sdelil mu i pozvanie na večierok. Zval i Oginského a nie nadarmo.

Za chvíľu obaja páni osameli.

„Ale teraz by som rád vedel, čo to má znamenať. Povedzte mi pravdu; pán Oginský.“ Naliehal pán Juraj. „Veci nie sú také nevinné, jakými sa zdajú, zdeľte mi pravdu.“

„Nepotešia vašu milosť. Vôbec ako môžete žiadať odo mňa, aby som zradil Bohuša, veď viete, že je mojím priateľom, že mi dôveruje?“ Bránil sa továrnik urazene.

„Práve preto, že to viem, dúfam, že jako priateľ mu budete chcieť pomôcť. Väzí v čomsi, z čoho…“

„— z čoho by mu pomohlo veľmi smelé zakročenie, ale vy mu nepomôžete, na čo tedy sdeľovať.“

Lež márne boly výhovorky, márne i bránenie sa. Starý pán prehováral, prosil tak dlho, až konečne otvoril mlčanlivé ústa Bohušovho priateľa. Ten vstal a vyňal peňaženku.

„Bohuš je veľmi zábudlivý,“ povedal s úsmevom, „povedal, že ztratil sobášny list a zabudol, že ho dal mne do opatery.“

„Vám, a prečo ste mu to nepovedali?“ užasnul starec a nasadzoval si okuliare.

„Preto, že by si s ním u z.ského pána farára sotva pomohol. Čítajte, prosím, a presvedčíte sa, listina je úplne správna, má kolky i pečať, ale má chybu.“

Starý pán čítal, ale pri mene ženich sa zastavil. Priložil papier až k očiam a zase si ho príslušne vzdialil, ale čokoľvek robil, vždy znovu a znovu videl napísané len „Stanislav Hričovský“.

„Čo to má znamenať? Veď tu stojí, že Stanislav.“

„Áno, vaša milosť.“

„Ale jako sa to mohlo stať?“

„Vaša milosť nútila Bohuša, aby sa oženil. On nemal chuti. V rozčúlení vzal miesto svojich bratove listiny. Spozoroval to až na lodi a tu mu vznikla v hlave dobrodružná myšlienka. Povolal brata do Hamburgu a myslel že mu dovedie bohatú nevestu. V Amerike ho zastúpil, v Európe mal už Stanislav potvrdiť prísahou, že si opravdu berie Johanku Hričovskú. Bohuš nás chcel všetkých prekvapiť. Zatiaľ Stanislav neprišiel, a on sa teraz nemôže sosobášiť.“

„Nešťastník! A vy ste to neprekazili? Hričovský zalomil zúfale rukami.

„Odradzoval som ho, ale on je váš pravý vnuk. Čo si zmyslí, to spraví.“

„A čo teraz?“

„Veru neviem.“

„A ten ničomník, Stanislav, to vie?“

„Vie.“

Starec zaškrípal zubami, behal po izbe jako uväznený lev v klietke, nevidel, s akým uspokojením sa kochá mladý Izraelita v jeho úzkosti. „Oni ma oklamali! Mňa! A vie aj ona o tom?“

„Johanka Hričovská? Ako sa to môžete pýtať?! Veď uvážte, keby vedela, veď by sa umorila súžením, žena dvoch mužov pred svetom a ničia?“

„Prestaňte, to je strašné! Táto škvrna na mojom čistom bezúhonnom mene!“

Oginský vyskočil. Divoká nenávisť mu vyšľahla z očí. Chcel asi niečo zavolať, ale v nasledujúcej chvíli sedel zase pokojne v lenoške a len rýchle pohybovanie pŕs prezrádzalo, aká búrka zúri vnútri.

„Je mi ľúto vášho mena. Lež aká pomoc? Osud sa spiknul proti vám. A budete musieť sniesť verejné mienenie.“

„Ale verejnosť to nesmie zvedieť. Raďte, premýšľajte, prosím. Keby sa to dozvedela, dá sa rozviesť a odíde a —“

„A vezme so sebou i svoj kapitál, to je prirodzené. Okrem toho Bohuš ztratí miesto u bezúhonného a mravne tak prísneho biskupa.“

Starca ako čo by poštípal. Zaškrípal zase zubami, a behal po izbe jako lev v klietke.

„Čo sa dívate na tú prekliatu listinu, pán Oginský?“ obrátil sa k továrnikovi.

„Myslím, keby vaša milosť mala dosť smelosti, že by mohla zachrániť vnuka.“

„Ako?“ Tyger by sa nevrhnul nedočkavejšie na korisť ako starec priskočil k továrnikovi.

„Zmeňte týchto niekoľko písmen, hľa: Bohuslav — Stanislav. Len vytrieť niekoľko písmen a nahradiť, a česť vášho mena je zachránená i váš vnuk.“

„Pán Oginský!“ Pán Juraj odstúpil ako urazený. „Veď je to podvod!“

„Podvod?“ Nuž je pravda, bezúhonný Hričovský nie je toho schopný. Ale veď, keď vec bližšie uvážime, je to len opravenie podvodu. Veď manželom je predsa Bohuslav a nie Stanislav.“

„Ale povedzte mi, jako to bolo vôbec možné.“

„Celkom snadno. Advokát a poručník je nie len veľmi krátkozraký ale i značne roztržitý muž. K tomu tie podobné a neznáme slovanské mená, ktorými sa konzul mohol temer zadrhnúť. S tým nebolo nijakých obtiaží, práve tak málo obtiaže je napravenie, keby bolo odvahy. Bohuš by nám sotva dovolil, lebo on sa do dnes zaoberá myšlienkou, že prepustí ženu bratovi a vykúpi si zpäť, hoci s ešte o mnoho väčšou výstrednosťou ztratenú slobodu.“

„On ju zpäť nedostane. A máte pravdu,“ vzpriamil sa Hričovský, „ja podvod len opravím. Keby nebolo toho, nikdy by som neurobil niečo podobného ani z lásky k Bohušovi nie. Nechajte mi tú listinu, ja ju potom odovzdám Bohušovi, až príde farár, aby mi to ešte neprekazil.“

„To musí vaša milosť urobiť čo najskôr, dokiaľ si Bohuš niečo nevymyslí. Lebo čo si umieni, to aj spraví.“

„Áno, áno ešte dnes napíšem farárovi do Z.“

„Ako som sa tu rozhovoril, hoci naozaj nemám času na ztrácanie.“

Oginský vstával: „Tu som doniesol niekoľko veľkých objednávok, ako pre vašu milosť tak i pre pána syna.“

„Ste veľmi milý, jako sa vám odmeniť?“

„Ach, čo je to medzi nami, my si jeden druhému vždycky zaplatíme,“ usmial sa fabrikant vyprevádzaný mnohými lichotivými poklonami s uistením, že na večierok iste prijde, odišiel.

Neminula ani hodina a na stole ležala rozprestretá listina, na ktorej bolo napísané: Bohuslav Hričovský. Oprava bola vykonaná — podvod napravený, česť mena zachránená, a Bohuš vyslobodený. Ten Bohuš, v ktorého uši znelo tak, že ani letom orla nemožno tomu uniknúť: „A nevojde do neho nič obecného, a čo robí ohavnosť alebo lož.“

V horách zastavil vraníka hodil sa na zem a zakryl tvár v tráve. Vedel, cítil to, čo spravil sa nikdy nenapraví, nikdy! Zaplakala zblúdilá mladosť, zaplakala horko nad poškvrneným svedomím a zahubeným šťastím života. Nikde pomoci, u ľudí by si ju darmo hľadal a u Boha? Bôh! Mladý muž vzhliadnul k nebesiam a zase zakryl tvár. Bôh je hrozný vo svojej svätosti. On všetko videl. On povedal: Duša, ktorá hreší, tá zomrie. Tu ako čo by tie hory prinášaly ozvenu zpod Skalky:

„Syn človeka prišiel, aby hľadal a spasil, to čo bolo zahynulo.“ „Kto je zahynulejší než som ja, mohol by mi On pomôcť?“

Zaerdžanie vraníka ho upomenulo na povinnosť. Vzchopil sa a išiel ďalej. Lež divné, pomoci nikde, vina tá istá, nebezpečenstvo a bahno to isté, ale mladému srdcu sa napriek tomu uľavilo. V hlbinách jeho duše vznikla neurčitá istota. On prišiel hľadať to, čo bolo zahynulo, teda i mňa. On ma najde. „Ja som veľký hriešnik, Pane!“ zvolal zrazu mladý muž. „Nič si nezaslúžim len večný trest. Neprosím, aby si ma ho zbavil. Len mi odpusť tú ťažkú vinu pre Tvoje horké umučenie a pre tvoju horkú smrť!“

Do Čarnova prišiel mladý inšpektor práve včas. Biskupa čakal kočiar, chystal sa ku kanonikovi G. Prerušenie nebýva nikomu milé. Biskup privítal úradníka dosť chladne. Zprávy a Bohušov návrh sa mu nezahováraly, odmietol ich. Inokedy by sa bola v Bohušovi vzbúrila krv, bol navyknutý vždy zvíťaziť nad biskupom. Dnes si pomyslel: „Ja si iné nezaslúžim, než, aby každý šliapal po mne.“

„Začneme tedy znovu vymeriavanie,“ odpovedal s miernosťou neobvyklou u neho, a vzal klobúk.

Biskup to zrejme nečakal, pozrel na neho.

„Ste tuším chorý, Hričovský?“

„Ja? Nie, vaša Jasnosť!“

„Tá práca vám prekáža. Kedy bude svadba?“

„Už sa aj biskup pýta, každý mi vidí na čele tú škvrnu, oni ju vidia i na jej čielku, a ja si nemôžem pomôcť. Čakať ešte dva týždne a čo potom? Však to nepomôže.“

Čo všetko človek nepremyslí za sekundu.

„Mala už byť,“ ukĺzlo nechcúc so rtov mladého muža.

„Viete čo,“ hovorí biskup zrazu temer láskave. „Prijímam váš návrh a nariadim Lakrinskému, aby tú vec v L. zakončil. Lebo vám nechcem stáť v ceste a preťahovať už beztak váš neobyčajný krok.“

Bohuš sa len hlboko uklonil, vzrušenie mu nedalo prehovoriť. „On by mi chcel pomôcť, mne?“ myslel cestou, a biskup hľadel za ním dlho z obloka.

„Čo bolo Hričovskému? Jaký je zmenený?“ V najlepšom premýšľaní ho vyrušil Lakrinský.

„Dobre, že je Vaša Jasnosť ešte tu.“

„A čo by ste chceli?“ Knieža sa dobrotive usmial na tajomníka. „Rád by som si dal zakázať na večer jednu návštevu.“

„Ó, to sa môže stať veľmi snadno. Mali ste písať do L. v lesnej záležitosti. Napíšem splnomocnenie a môžete sa ta dať doviesť. Bude vám to vhod?“

„Veľmi, Vaša Jasnosť. Srdečne vám ďakujem.“

„A kam ste boli pozvaní?“

„Na Skalku.“

Biskup trhnul sebou.

„Prečo ta?“

„Pán Juraj ma pozýva, že vraj bude robiť malý večierok.“

„To snáď, aby ste predsa išli. „Knieža odtrhol niekoľko lístkov myrty a rozdrobil medzi prstami.

„Ale, jasný pane, ráčte uvážiť, môžem ja predseda gymnaziálneho Tovaryštva ísť ta hrať karty a piť?“

„Je pravda, zabudol som, kto to tam chodí. Ale snáď to bude rodinný večierok. Škoda, práve teraz bol u mňa Bohuš Hričovský. Mohol som sa ho spýtať.“

„Už je doma?“ zadivil sa mládenec. „To budú domáci radi. Ale rodinný večierok na Skalke sa dá sotva myslieť, keď pri ňom nemôžu byť dámy a tie nemôžu.“

„No, áno, ale tomu bude skoro odpomožené. Bohuš mi oznámil svoju svadbu.“

„Tak.“

„Tuším, že sa vám to nezdá?“ Na tajomníkovej tvári sa objavil rumenec. „Nedivte sa, Vaša Jasnosť. Ja som ešte nemal príležitosti vidieť ho s pani Johankou. Zdá sa mi, že sa tí dvaja nehodia k sebe. Lež v akej záležitosti pôjdem do L?“

„Prichystajte sa na cestu. Až sa vrátim, poviem vám.“

„Ba,“ dumal Jaroslav Lakrinský, „či oni budú odbavovať tú svadbu, jako sa za to malo? A jestli áno, či pozvú aj mňa?“