ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Niekedy prekvapíme veľmi a nie menej bývame sami prekvapení. Stázička Oginská sa nenazdala, kto ju vyruší uprostred modlitby, práve tak, ako sa Oginský nenazdal pri jakom zamestnaní najde milovanú manželku, vracajúc sa z poslednej, pre teraz sionistickej porady. Pohľad na kľačiacu ženu a kľačiace služobníctvo sa ho divne dotknul a ešte divnejšie slová modlitby z jej rtov, také rozochvelé, pokorné a neobyčajné. Dobre rozumel, že sa modlila k Svätému Izraelskému, k Mesiášovi sediacemu na pravici Otca v nebesiach. Ďakovala mu za Jeho lásku, že prišiel a vykúpil, a že zase prijde, aby shromaždil svoj rozptýlený ľud. Odovzdala sa mu do ochrany i s celým svojím domom. Jemu a nie Hospodinovi, Jemu Mesiášovi!

Premáhajúc vnútorný chlad odviedol ju zo stredu služobníctva, ktoré na ňu oddane pozeralo. Ale keď osameli, nemohol sa zdržať, aby sa nespýtal: „Ku komu si sa vlastne modlila, Stázička?“ Neušlo mu náhle zachvenie jej postavy.

Odpovedala mu ticho, hlasom, zo začiatku neistým, ale čím ďalej tým zmužilejším:

„O ktorom hovorí Izaiáš: A vyjde prútok z parezu Izaiho, a mládnik z jeho koreňa ponesie ovocie. Spočinie na ňom Duch Hospodinov, duch múdrosti a rozumnosti, duch rady a hrdinskej sily, duch známosti a bázne Hospodinovej.“

„Odpusť, Stázička, je síce pravda, že je tu reč o Mesiášovi,“ premáhal továrnik vzrastajúce rozrušenie, „ale jako je možno modliť sa k Nemu, dokiaľ ešte neprišiel? A ako sa vôbec modliť k Nemu? Náš Bôh, Hospodin je jeden Bôh.“

„Áno, Kazimír, ale Izaiáš zase hovorí,“ oči mladej Izraelitky zahorely a sadla si, lebo od rozrušenia jej nohy vypovedaly službu: „Lebo dieťa sa nám narodilo, syn nám je daný, a bude kniežatstvo na jeho pleci, a nazovú jeho meno: Predivný, Radca, Silný Bôh, Udatný Hrdina, Otec Večnosti, Knieža Pokoja. Áno, náš Mesiáš je Syn Boží, Silný Bôh, Otec Večnosti.“

V továrnikovi všetko trnulo, ale sa premáhal a majúc na pamäti doktorovo napomenutie, bál sa ženu rozrušiť.

„Rozmýšľaš príliš mnoho,“ prehodil pokúšajúc usmiať sa, „to sa pre ženu nehodí, to nechaj rabínom.“

„Kazimír, drahý,“ namietla skromne, „keď je ten Syn daný nám, keď i o mne platí: Počuj, dcéro, a vidz, nakloň svoje ucho a zabudni svoj ľud a dom svojho otca! A zatúži kráľ po tvojej kráse, lebo on je tvojím pánom, a klaňaj sa mu!“

„Kto že to hovorí?“ Mraky vyvstaly na kráľovskom čele továrnika.

„Dávid v 45. žalme.“

„Stázička, neprajem si, aby si to stále čítala, zanedbávaš knihovňu. Načo ti kupujem romány a cestopisy, keď všetok čas venuješ len tomuto? Tebe je treba sa rozptýliť.“

„Ó, Kazimír: Tvoje slovo je sviecou mojej nohe a svetlom môjmu chodníku. Radujem sa tvojej reči, jako ten, kto našiel veľkú korisť. Tvoje ustanovenia sa mi staly piesňami v dome môjho pútnictva. Ľudí rozdelených srdcom nenávidím, ale milujem tvoj zákon.“

Prešiel prudko izbou.

„Načo som tedy doniesol tamtie knihy?“ Ešte viac zamračil čelo. „Stavil by som sa, že si do teraz ani jednej z nich neprečítala.“

„Odpusť, Kazimír, moja duša túžila len po pravde, dosť dlho blúdila vo tmách. Teraz, keď jej konečne zasvietilo svetlo, nemôže sa v ňom dosť naslniť!“

„Svetlo? Snáď si nakoniec nečerpala z tejto knihy?“ obrátil sa na smrť bledý továrnik k manželke, držiac v ruke kŕčovite poľský Nový zákon.

Zachvela sa: „Vyznajte, až keď ináč nebudete môcť,“ zavznelo jej v sluch. Tá osudná chvíľa bola tu, alebo zaprieť, alebo vyznať.

„Nechcem si myslieť, že by si bola čítala v tejto knihe,“ povedal chladne, „a dúfam, že nebudeš mať nič proti tomu, keď si ju vezmem k sebe. Doteraz som vyberal čítanie pre teba ja a budem aj naďalej. Toto nie je pre teba. A neprajem si, aby oči mojej ženy kedy zavadily o podobný škvár.“ Pokročil, vztiahla po ňom ruky.

„Kazimír, neber mi tej knihy, iba ak by si v nej sám čítal!“

Zastavil sa pred ženou.

„V tejto knihe, ktorá hovorí o tom prekliatom, zlorečenom ruhačovi, o tej kresťanskej modle, pošlej z našeho národa, z ktorej si oni urobili Boha? Pekný Bôh, syn padlej ženy!“

„Kazimír!“ skríkla mladá Izraelitka a vyskočila. „Čokoľvek si myslíš o Nazaretskom Ježišovi, nech ti Bôh odpustí, ale predo mnou Ho nesmieš tak nazývať. Či nám Bôh neodkazuje: Preto vám dá sám Pán znamenie: Hľa, panna počne a porodí syna a nazve jeho meno Immanuel. A anjel vyriaďoval panne Márii v Nazarete: ,Svätý Duch prijde na teba a moc Najvyššieho ti zatôni, a preto aj to splodené sväté bude sa volať Syn Boží.‘ Nerúhaj sa tedy Svätému Izraelskému, lebo On je Syn, nám daný, On je ten náš Mesiáš, On je Baránok, veľkonočný, obetovaný za nás na Golgate, môj i tvoj Bôh, Ježiš Kristus, náš Spasiteľ!“

Ako železo tvrdá ruka sovrela rameno mladej Izraelitky.

„Čím ti je ten Ježiš?“ začula hlas, v ktorom ešte nikdy neznelo toľko chladnej nenávisti.

Pozrela do tváre, do tej drahej mužovej tváre, tak celkom nepodobnej, strhanej nepremožiteľnou nenávisťou.

„Čím ti je?“

„On je mojím Mesiášom, Bohom môjho spasenia, Kráľom, pred ktorým sa skláňa moja duša. On ma obmyl Bohu svojou krvou, On nech mi je milostivý.“

Pri posledných s vážnou tichosťou prenesených slovách hľadala oporu, lebo sa jej začalo stmievať pred očami a tedy mladá pani siahla po mužovej ruke. „Preč, odo mňa, prekliata!“ doprevádzaná silným odstrčením tej ruky ju srazilo na kolená. Nasledujúci za tým výbuch divokej, zúfalej zlosti, množstvo hanlivých slov, rúhavého zlorečenia pero neopíše. Ale ani studené krupobitie neubije viacej útlu jarnú bylinku a kvet, jako to všetko udrelo mladé bolesťou skľúčené srdce.

Vo chvíli, keď Oginský vykročil, aby ešte raz stupil, tak ako to už urobil, na svätú knihu napriek pevnej väzbe už roztrhanú, sobrala Stázička poslednú silu, vrhla sa na svoj drahý, zhanobený poklad a pocítila prenikavú bolesť ako úder tvrdého predmetu, potom nič viac.

A čo po chvíli muž, zrazu vytriezvelý z náruživosti, keď jeho noha miesto o knihu silou zlosti zavadila o krásne telo, teraz už bez hnutia ležiacej jeho manželky? Vrhnul sa k nej, preklínal seba i všetkých, ktorí ju uviedli na scestie, plakal, kriesil, prenášal ju ako šialený z jedného salónu do druhého, odtiaľ do ložnice až sa mu ju podarilo vzkriesiť k životu, ale nie k vedomiu. Udalosť potom nasledujúcu zastrela noc svojím temným závojom. Dr. Reinhard prišiel práve vhod, ako by poslaný samým Bohom.

Ba, kto by sa bol kedy smel opovážiť povedať Oginskému, že sa na svojho prvorodeného ani nepodíva. A keď mu ho teraz priniesli, také pekné dieťatko, a ono sa na neho podívalo krásnymi očami svojej úbohej matky, odvrátil sa, vztiahnul odmietavo ruku a jako šialený vybehol z izby.

Za to stál Dr. Reinhard dlhú chvíľu s chlapčekom na rukách so slzami v očiach, a celoval čielko novorodeniatka, ktoré si mamičku temer o život pripravilo, a na ktoré sa otec nechcel podívať.

*

Ranné šero objímalo park. Objímalo i veliteľa, ktorý ním osamele prechádzal. „Nie je žiaľ ako žiaľ, nie je noc ako noc,“ šumely koruny stromov. Spustené vodostryky vrhaly dážď sĺz na modrú hladinu. Rozprávaly. „Nie je slza ako slza, ale tie nevyplakané najviac bolia.“

Konečne zastal. Pritisnul si obe ruky na čelo. „Čo to robím? Kam idem? Veď ona zomiera! Stázička? Nemožné!“ „Stázička, Stázička!“ žiaľne odpovedala ozvena. „A ja som ju zabil, ja som ju udrel. Ó, veď som nechcel udrieť ju, len tú strašnú knihu, ona radšej zomrie, než by od nej upustila. Oni ju otrávili!

Ó, Johanka Hričovská, strašne si sa mi pomstila! No, však aj ja vám všetkým zaplatím, všetkým! Stázička zomiera, a vy sa budete slniť v šťastí. Nebudete, nebudete!“

Oginský temer vbehnul do domu. Na chodbe zastal.

„Veď ja mám syna, syna, a to dieťa nikdy nepozná matky mojou vinou, a bude niekedy žalovať na mňa, že som ju zabil! Ach, Bože Jakobov, zmiluj sa Ty nado mnou! Prečo som sa dal tak ztrhnúť? Ona bola rozrušená, chorí ľudia ľahko prijdú k prepjatým názorom. Mal som ju pokojne vypočuť ako počúvame malé deti, a až by sa bola uzdravila, potom s ňou prehovoriť vážne slovo, slovo lásky, ale ja som preklínal, zlorečil, ukázal som sa jej zo stránky, z ktorej ma ešte neznala a na koniec ten surový úder! Ó, ak vyzdravie a porovná ich a moje s ňou zaobchádzanie, či ju to neutvrdí v blude?“ Tak dumal Oginský idúc chodbou, ale sa vrátil.

V predsieni ženiných izieb stretol Dr. G-a. Lekár už odchádzal, ale sa vrátil. Celá továrnikova bytosť trnula.

„Ako je?“ spýtal sa viac len pohľadom.

„Práve som chcel oznámiť vašej milosti, že nebezpečie smrti pominulo, a hoci je pani továrnikova veľmi útla a slabúška kvetinka, dúfam, že ďalší priebeh bude celkom normálny, len treba zachovať úplný pokoj a šetrenie. Pretože kolega Reinhard je ešte tu, môžem odísť, ráno o deviatej prídem, potom, dúfam, bude všetko v poriadku. Váš synáčik, pán Oginský, je rozkošné zdravé dieťa. Konečne keď všetko prešlo, tak ako prešlo, môžem vám gratulovať.“

Oginský pokynul temer odmietavo. „Lež či možno tomu veriť, že by Stázička po toľkých mukách mohla ešte žiť?“

„Ó, až sa pani Oginská zotaví a uvidí svojho synáčka, zabudne na všetko.“

„Nevidela ho ešte?“ V továrnikovom hlase znel tlumený záston.

„Nebolo do teraz možno. Kolega Reinhard jej ho síce ukázal, ale zdá sa mi, že nebola celkom pri zmysloch, aby bola mohla mať materinskú radosť.“

„A čo teraz robí moja manželka?“

„Zaspala, čo je veľmi dobré. Služobník!“

„Moja úcta i vďaka, pane, prevezmite liečenie mojej manželky!“

„Ja?“ Doktor sa mile prekvapil. „Veď Dr. Reinhard je vaším lekárom a dvoch nás tu nie je treba.“

„Myslím, narovnal sa Oginský v celej kráľovskej výške, „že si môžem voliť lekára, ku ktorému som pocítil dôveru. Ešte raz vás žiadam, aby ste prevzali liečenie.“

Obapolná poklona, a doktor s blahou nádejou na dobrý honorár opúšťal Dobrudžu.

Továrnik prechádzal tichým, temer voľným krokom do ženinej ložnice. Neistým pohľadom sa rozhliadol vôkol, Ranné šero, spojené s tlumeným svetlom veľkej lampy, naplňovalo rozkošnú, temer ako pre princeznu z rozprávky zariadenú svätyňu, z ktorej zmizly stopy minulých strašných chvíľ. Dopoly odostrené biele krajové záclony dovoľovaly pohľad na bieluškú posteľ. Oku sa naskytnul obraz, ktorý tak snadno neuvidí a ktorý ťažko opísať, lebo kto ju opíše, tú nežnú bytosť, ako keby si ulomený kvet bielej ľalije položil na ten tichý a krásny, odbleskom temer nadzemskej blaženosti zastretý obličaj vyhliadajúci uprostred rozpustených vlasov, kto ho opíše ten nevýslovne umdlený, ale i tichú oddanosť vyjadrujúci vzhľad složených malých rúk na hrudi, pohybovanej ľahkým dychom?

A kto opíše toho malého anjelika v skvostnej kolíske pri posteli, ktorého tvárička tak znateľne hovorila, komu patrí? Ach obraz bol príliš krásny, príliš vábny! Továrnik prebehol medzeru, deliacu ho, a s divným zastenaním sa hodil pri kolíske na kolená. Nemohol sa nasýtiť pohľadu na dieťa, svoje dieťa. Strašné okamihy večernej i nočnej hrôzy zapadly v tej chvíli do zabudnutia nemajúc miesta v srdci, ktoré po prvý raz pocítilo celú horúcu slasť otcovskej lásky. Nemohol sa zdržať aby nezľúbal malé ručičky, potom ho nútilo ľúbiť i čielko, ustal až keď sa dieťa prebúdzalo. Vstal i zastál naklonený nad ženou, do teraz jediným pokladom, láska i bolesť mu rozrývaly srdce. Na okamih si oprel hlavu vedľa spiacej manželky, zatúžil po jednom pohľade jej očí, a zase sa nemohol zdržať, aby nezľúbal priesvitné nežné ruky.

Ach, spala tak ticho, zdalo sa mu, že ani nedýcha. Naklonil ucho k jej rtom a súc zvedený nepremožiteľnou túžbou vtisnul na ne poľúbenie. Začal to ľutovať, ale bolo už pozde.

„Kazimír, ty si tu?“

Trhnul sebou ako zločinec. Túžba bola splnená, hľadely na neho krásne ženine oči, také veľké hlboko vpadlé, žiariace leskom podivného svetla.

„Stázička moja!“ vyrazil namáhavo zo seba.

„Videl si našeho syna?“ pýtala sa tichúčko s blaženým pousmiatim. „Bôh nám ho dal živého, zdravého, videl si ho?“

„Ach, videl, perla moja skvostná, a ďakujem ti za ten poklad.“ Chcel povedať: „Odpusť!“ Ale včas sa spamätal.

„Len zavri svoje krásne oči a spi, teraz ti je veľmi treba si odpočinúť.“

„Áno, som slabá a umdlená, keby si len vedel, ako veľmi umdlená, ale spať sa mi nechce, je to len taká driemota. Prv než usnem, ukáž mi moje dieťatko. Však tu máme obidvaja dosť miesta, polož mi ho sem, prosím.“

Nemohol jej odoprieť. Keď už dieťatko spočívalo po boku peknej mamičky, a ona ho pritúlila nežným ramenom, podlomily sa pod továrnikom kolená, pokľaknul a medzi tým, čo jeho žena usínala s nevýslovne blaženým výrazom vo tvári, a jej slabá ruka spočinula na jeho hustých vlasoch, ako čo by ho žehnala, preniklo ho vedomie: „Ako málo chýbalo, a on by bol zabil oba drahé životy v slepej náruživosti,“ takže sa rozplakal.

Ach, rodina Oginských tvorila zvláštny obraz, škoda, že nemal svedkov. Že nemal? O neďalekú sochu opretý stál práve prišlý Dr. Reinhard. Ruky skrížené na prsiach, v očiach vlhký lesk, kol úst nepremožiteľný dojem. Prežíval ešte raz kratuškú, jedinú v živote dobu, vlastného šťastia. Jeho duša odosielala úpenlivú modlitbu, aby aspoň toto blaho nebolo zničené, tak ako to jeho. Srdce, sovrené bolesťou lúčenia, sa chvelo o mladú slabuškú kvetinu, ktorej je tak málo treba na zhasnutie a až sa uzdraví, čo jej nastáva v živote? Rozdelenie, boj, strádanie, odriekanie, prv než prijde víťazstvo. Bolo by lepšie, keby tak, ako teraz usnula, neprebudila sa až na druhom brehu Jordána. A on? On bol vinný, katastrofa bola urýchlená, medzi nimi sa čosi udialo, čo ju spôsobilo? Len vinník cítieva takú studenú zúfalosť, domyslel si doktor. V tom sa dieťa začalo hýbať, zaplače a zobudí svoju mamičku. Sklonil sa ku kľačiacemu. „Vstaňte, pán Oginský!“

Oslovený poslúchnul ako bez ducha. Videl, ako doktor berie dieťa a ukladá ho do vozíka a odovzdáva ho práve prišlej opatrovkyni, aby ho odviezla, ale svraštil čelo. Doktor vzal rameno mladej panej, složil ho pozorne, ohrnul naň široký krajkový rukáv a položil i druhú ruku pohodlnejšie, nežne odhrnul vlasy z bielostného čielka, pritiahnul hodvábnu deku a pred továrnikovými očami pokľaknul k lôžku, a áno, modlil sa za ňu svojmu Bohu, tomu, ktorého nazývala Mesiášom. „Ó, jakým bol zaslepeným bláznom! Dal sa strhnúť príťažlivou bytosťou tohoto muža a dovolil, aby trávila hodiny v jeho blízkosti. Či to mohlo mať iný následok? Ona je tak prístupná dojmom, on taký fanatik ako každý odpadlík, ona tak sama zmietaná obavami, a to ich učenie také lákavé, sľubujúce hory doly. Ach, áno, bol blázon, že ju, hoci ju varoval pred zlým vplyvom, vydal do moci dvom ľuďom: jemu a jej, tam na Lubošíne. No, veď už bude pozornejší. Ona pre synáčika zabudne na všetko, jakonáhle nebude nikoho, kto by jej pripomínal, a aby nebolo, o to sa postarám.“

Doktor vstal a vyzval ho, aby nechali pani Oginskú na pokoji. Odchádzali. V salone sa továrnik zastavil.

„Ďakujem vám, pán doktor, za služby, preukázané mojej manželke.“ Hovoril hlasom, akým zvykli bohatí a mocní ľudia prepúšťať tých, ktorých služieb viacej buď nepotrebujú, buď nechcú potrebovať. Ďalšie liečenie som odovzdal do rúk Dr. G.“

Doktor vzhliadnul, oči sa im stretli. Oginskému neušiel hlboký smútok, ktorým sa na okamih zastrela tvár vyháňaného. Násilím premohol dojem. „Honorár, ktorý som vám povinný,“ pokračoval chladne s noblessou, „bude vám doručený zajtra mojím tajomníkom a to jako za služby, poskytnuté mojej manželke osobne, tak i v jej nemocnici. Teraz ráčte použiť povozu, nechcem vás ďalej zdržovať, lebo obaja potrebujeme odpočinok.“

Ani kráľ by nemohol majestátnejšie prepustiť.

Lež divné, keď doktor berúc klobúk a rukavice, tam položené, tak bez slova a s poklonou prijal prepustenie, ukĺzlo továrnikovým rtom nechcúc slovo omluvy, áno, nechcúc, lebo chcel zúmyseľne uraziť tohoto muža, aby mu navždy znemožnil prístup do svojho domu.

„Snáď som vás neurazil?“

Doktor vzhliadnul k nemu.

„Nie, pane,“ odvetil pokojne. „Domýšľam sa prečo ma vyháňate zo svojho domu. Až vás raz svetlo osvieti, tedy uznáte, že moja duša s vami dobre myslela. Myslel som, že budem môcť ostať pod vašou strechou aspoň do rána, ale takto je lepšie. Ale pretože opatrnosť vám nedovolí, aby ste povedali pani Oginskej pravdu bez škodlivých následkov, vyriaďte jej môj srdečný pozdrav, a že som okolnosťami nútený opustiť Záborie i Lubošínsku dolinu na vždy.

„Čože, vy odchádzate?“

„Idem priamo odtiaľto na vlak. Prišiel som sa k vám len rozlúčiť v nádeji, že vás ešte najdem hore, medzi tým sa udialy veci, ktoré ma zadržaly. Tak Bôh nech je s vami!“

Doktor bol už pri dveriach, keď sa továrnik prebral z ustrnutia a z hanby. On sa prišiel len rozlúčiť, preukázal mi veľkú službu, nuž prečo som ho urážal.

„Pán doktor, počkajte ešte chvíľočku!“

Doktor sa zastavil vo dveriach.

„Prajete si?…“

„Vašu adresu prosím.“

„Na čo? Koho vyháňame z domu, toho adresy nám nie je treba, lež vy snáď myslíte, že k vôli honoráru? Neprijímam od vás nijakého. Nech sa Hospodin zmiluje nad vami!…“

Doktor bol už dávno v predsieni, zavrel za sebou dvere a továrnik ešte vždy stál na tom istom mieste. Nezvíťazil nad tým podivným mužom, ba čo viac, zostane jeho dlžníkom.

„Je mi ľúto, ľúto, že som ho urazil. Však keby si bol kdekoľvek, ja ťa vyhľadám…“