ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po búrlivej noci svitlo krásne ráno, zapeli slávici, zavoňaly kvety. Hory vysielaly temer omamujúci pozdrav, napojená zem sa leskla v jase drahokamov. Hoci sa zjavily i škody, spôsobené búrkou a vodou, čo na tom, len keď zavládnul nový, svieži život a hlása: „Bôh je láska!“ „Bôh je svetlo,“ volalo zase slnce, rozlievajúce jas po blankytnom nebi. Len škoda, že je tak málo šťastných ľudí, ktorí by rozumeli týmto chválospevom prírody. Ale jeden predsa ponáhľal hore terasami, a v jeho srdci znelo to, čo doznievalo v prírode: „Bôh je svetlo a niet v Ňom nijakej tmy. Ja svetlo som prišiel na svet, aby nikto, kto verí vo mňa nezostal vo tme. Milujem ťa večnou láskou.“ Na hornej terase sa zastavil, a pritisol sopiaté ruky k hrudi, a so rtov splývala oslava za nový život, akej terasy do teraz neboly počuly. A už či preto, že slnce naň padalo, či z inej príčiny, celý šuhajov zjav bol zosobnením najkrásnejších slov: „svetlo a láska“.

„Stanislav, vy tu? Ja som myslel, že som vstal prvý!“ Melodický hlas prerušil zrazu posviatne ticho. „Však pravda, taký vzorný gazda musí skoro vstávať.“

Mladí mužovia sa pozdravili. „Ak chcem byť verný, musím skoro začať s plnením povinností. Lež prosím, ako ste spali po prvý raz na Lubošíne?“

„Dobre, len to drdlanie ma vyrušovalo.“

„Aké?“

„No, tam hore.“

„Ach, hrmenie?“

„Hovoria, že to Pán Bôh straší neposlušné deti.“

„Nehovorte, prosím, tak nevážne o Bohu. On je svätý a nevýslovne dobrý. On je láska.“

Mladý Rus pozrel zpod rias na hovoriaceho a zdalo sa mu, že si ho včera nevšimol dobre. Zdal sa mu byť inakším a hovoril tak presvedčivo. „Nie, nechcem váš náboženský cit nijako uraziť, lež, kde máte dôkaz, že je On dobrý?“

„Tu,“ Stanislav položil ruku na hruď.

„To snáď, že ste vy dobrý. Hovorí sa o vás, že ste dokonalý.“

„To je nie dobrá reč, keby ma videli, jako ja vidím sám seba, nesúdili by tak.“

„Keď sa sám priznávate, že nie ste dobrý,“ rozčúlil sa mladý Rus, „ako môže byť Bôh dobrý k vám?“

„On je láska.“

„Nesmyseľ! To by som tedy mohol robiť hlúposti a nepeknosti, keď je Bôh láska, On prižmúri oči.“

„Nepovedal som, že Bôh je slabosť.“

„Ba áno, lebo v prehliadajúcej láske je slabosť.“

„V Božej láske je sila. On na jednej strane odpúšťa, na druhej pozdvihuje. Mimo to nehovorím, že by hriechy mohly byť prehliadnuté, Bôh je svätý. On musí zlé odsúdiť a potrestať.“

„Tedy potresce i vás, keď ste nie dobrý.“

„Už nie.“

„Už nie? Nerozumiem. Popi vravia, že Bôh má právo bezbožníka zabiť a že aj zabije.“

„Má.“

„Má tedy právo i potrestať, a vás že netresce?“

„Už nie.“

„Buď som blázon, alebo robíte blázna zo mňa.“

„Ani to, ani to.“

„Tak hovoríte nezmysly.“

„Nehovorím, Achym, moje srdce je plné chválospevov. Videl som v duchu na kríži zomrieť Ježiša, Božieho Syna, a viem, že to stačí. On vzal na seba pokutu, ktorú som si ja zaslúžil. On bol zabitý, a moje ťažké hriechy sú už potrestané, ale mne je odpustené.“

„On to verí,“ dumal Rus, a úžas pojal jeho dušu. „Vy máte jakési divné náboženské náhľady, temer ešte divnejšie než tie, ktorým som včera načúval. Čo poviete na to? Súhlasíte s tým panstvom Mardocheov v zemi Kanaáne? Bola by to pekná čeliadka, keby tam boli pohromade všetci tí Šlojmi, Áronovia, Icíkovia, všetky Rebeky, Sáry a Rifky. Krásne ovzdušie a čistota jako v domoch tak i v štátnej zpráve, a vraj Kristus bude kraľovať nad nimi!“

Stanislavova ruka spočinula na okamih na hrudi jako v pocite bolesti, ale už v nasledujúcej chvíli preletel víťazoslávny úsmev pobledlými rtami. „Počul som, že napred urobia pokánie, oplačú, že zavrhli Mesiáša, potom im bude daný nový duch, nová myseľ, nové srdce a nad tým z Boha narodeným ľudom bude kraľovať môj Pán. Nuž a prečo by nekraľoval? Však prijde brat medzi bratov. Jozefa raz jeho bratia predali a potom vládol nad nimi. vtedy ho i milovali i poslúchali. I Ježiša najprv predali, ale potom bude kraľovať Kráľ a šťastne sa mu povedie. Spasenie je zo Židov.“

„Vy ste podivný idealista. V praxi staviate bašty proti Židom a v theorii ste ich horlivým ctiteľom a zastancom. Či snáď ste sa rozhodli uviesť svoje chválospevy i do života? Zrušíte snáď ,Pokrok‘ a utvoríte semitskú ligu?“

„Bôh vie, že som nebrojil proti Židom, len proti ich hriechom a proti tým budem teraz bojovať mne sverenými zbraniami viac než kedy pred tým. K tomu ma oprávňuje môj Mesiáš a všetci proroci a apoštolovia, ale to mi vonkoncom nevadí, aby som z celej duše netúžil po tom, aby bola čo najskôr sňatá s očí toho ľudu zástera a kliatba Ježišovej krvi, a aby boli navrátení k predošlej hodnosti vyvoleného ľudu Božieho a aby boli uvedení do svojej zeme. Tam bude oslávený Bôh v Trojici Jediný, a vtedy bude dokonané dielo vykúpenia Božieho Syna. Ó, bárs by ten deň už skoro zavítal!“

„Nuž, keď tak chápete veci, potom nezbýva, len aby ste sa i vy sobrali a tiahli do Palestíny, až sa ta poberú naši Židia z Ruska, a až prijde to veľké stehovanie vyvoleného národa, ktoré sa mi na celej veci najlepšie páči. Áno, vy musíte s nimi.“

„S nimi? Však ja aj pojdem,“ zahorely oči šuhaja, „áno, iste pojdem, ak budem žiť,“ dodal ticho a viac sám pre seba: „Tvoje oči budú hľadieť na kráľa v jeho okrase, uvidia zem ďalekých, Sion mesto našich slávností.“

Achym Kantuzov by sa bol rád zasmial, ale prekvapila ho krása svetla, túžby a lásky, žiariaca zo Stanislavovej tváre.

„Keby sa tak zajtra ozvalo: Hore do Jeruzalema! išli by ste?“ prehodil napnute.

„Áno!“

„Počkajte, poviem na vás, ako zmýšľate, že chcete odísť do Jeruzalema. Zdá sa mi, že vaša rodina, zvlášte váš otec, by sa divne díval na ten nezmyseľ.“

„Čo mu je? Ako zbledol!“ pomyslel mladý Rus a priskočil k šuhajovi. „Tuším som vás urazil? Stalo sa nechtiac.“

„Neurazil, pán Kantuzov, ale prosím, vy tým nič nezískate, keď prezradíte môj výrok a mňa uvediete do veľkej nesnádze. Prosím, pomlčte o tom.“

„Prirodzene, keď si to prajete, veď ja som len žartoval, načo vôbec hovoriť o veci, ktorá sa i tak neuskutoční?“

„Ďakujem, a prepáčte, musím za povinnosťou.“

„Prosím.“ On nežartoval, myslel ta naozaj ísť. Idealista! Bojí sa nesúhlasu rodiny, ich sĺz. Keby i všetci, otec by ho sotva pustil. Nuž, neboj sa, ja ti nenadrobím.“

Ďalšie myšlienky mladého Rusa prerušilo zvonkové zvolanie: „Dobré ráno, Achym.“ Ružová jako tie ranné obláčky stála po bratrancovom boku Vieročka.

„Sesternica, skoro vstávaš. Či to len dnes?“

„Niekedy zaspím, ale málo kedy. Deň je najkrásnejší ráno.“

„To áno, ráno je obraz mladosti, preto ho i ozajstná mladosť miluje.“

„Ty asi tiež?“

„Och, ja som už dávno nie mladý!“

Stiahla čielko, ale hneď zase ho vyjasnila. „Papa povedal, že si bol chorý, to sa ti preto zdá, až ozdravieš, omladneš.“

Mimovoľne sa veselo zasmial. „Pri tebe tuším tvrdo padne neomladnúť. Ale je mokro na prechádzku.“

„Obula som si pevné topánky, poď so mnou.“

„Trebás na koniec sveta, keď rozkážeš.“

„Tak ďaleko nie, len k záhradníkovi do skleníka. Chcem vidieť či sa mi kvety nepolámaly.“

„A keď áno, čo potom?“

„Bude mi ľúto, ale keď i tú búrku poslal Bôh, musím byť spokojná.“

„Ba,“ myslel Achym, čím ďalej bol so sesternicou, „tu všetci hovoria o Bohu, všade Ho je plno, zvlášte ona Ho stále spomína.“

Uvil jej veniec z ružičiek a z púpät, ktoré búrka zanechala. Hľadela chvíľu na neho, poulamovala ostré tŕne, a keď si ho dala na krásnu hlavičku, náhle osmutnela. „My sa ozdobujeme ružami, a pre Pána Ježiša mali len veniec z tŕnia. Myslel si už niekedy na to, Achym?“

„Ja?“ zarazil sa, „vojaci nemyslievajú na také veci, to patrí popom a ženám.“

„Ale On myslel na teba i v smrti,“ položila mu malú ruku na rameno a uprela opravdivý pohľad do jeho tváre.

„Kto myslel na mňa?“

„On, Pán Ježiš.“

„Ale, Vieročka, odpusť, to je nezmysel! Kedy zomrel Kristus a kedy som sa narodil ja?“ Sňal jej ruku s ramena a podržal ju vo svojich. Blízkosť jej čistej, nevinnej mladosti a slova s ňou spojené pôsobily na neho neobyčajne.

„A predsa myslel na teba, lebo keď Kristus zomieral za všetkých ľudí chcúc nás vykúpiť, musel myslieť na všetkých, na mňa i na teba.“

„Kde máš toho záruku?“

„Ó, Achym,“ rozhorlila sa devuška, „keď ja pôjdem zomrieť za teba, potrebuješ ešte nejaký dôkaz, že som myslela na teba?“

„Veľmi logický, sesternica, len je otázka, či On zomrel za mňa? A prečo mám veriť, že áno?“

„Prečo?“ spráskla rukami. „Nuž, či nie si hriešnik? Ako by si mohol obstáť pred Bohom? Možno, a snáď som horšia než ty, a potrebujem, aby Kristus zomrel za mňa, ale i ty potrebuješ tú smrť.“

Hľadel na ňu divným pohľadom. Nevedela, že vidí, vedľa jej nevinného, kalom sveta ešte nedotknutého zjavu svoje vnútorné „ja“ tak čierne, jako znal len on.

„Snáď by sme sa mohli nejako lepšie baviť,“ prehodil po chvíľke s ľahkosťou, s akou obyčajne zakrývame hlboké rany duše. „Možno vstúpiť do skleníka a prehliadnuť si ho?“

„Ó, áno,“ prisvedčila devuška temer smutne. „On je chorý,“ chlácholila náhle zarmútené srdce. „Ako to povedala Johanka? Musíme mu ukázať lásku Pána Ježiša, a on si Ho potom zamiluje.“

„Žena,“ myslel zase mladý Rus, „prejdi s ňou od najvážnejšieho predmetu ku kvetom, ona všetko zabudne.“ Mohol tak snadno rozumovať pozorujúc šťastnú bezstarostnú prebiehajúcu pomedzi kvetmi a ich vôňu vdychujúcu mladosť. Ruka v ruke sa vrátili na terasu, kde sa už ostatní hostia kochali v rannej kráse.