ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Aurel môj!

Bohušov sobáš je tedy cirkevne potvrdený, a bol som taký šťastný, že som smel byť družbom po Vieročkinom boku. Ale neviem, čo si mám myslieť. Pri tom obrade bolo na Bohušovej tvári toľko muky! Nechápem to. Tak ľahko nezabudnem na ten večer. Prijdúc na Lubošín išiel som najprv navštíviť chudáka Kantuzova. Dr. Z. práve odchádzal od neho, nepustil ma dnu, že vraj spí. Major už v gále vyprevádzal doktora, vzal ma do knihovne, že sa tam vraj všetci sídeme a tak ma zdvorile pustil do siene. Zdala sa mi prázdna. Keď som sa lepšie rozhľadel, videl som pri obloku Stanislava. Ale bol taký zamyslený, že ho ani môj pozdrav nevyrušil. Hlavu mal sklonenú, ruky na prsiach skrížené. Chcel som ho ešte raz osloviť, Ale v tom sa dvere prudko otvorily.

„Stanislav, si tu?“ volal donútra prichádzajúci Bohuš. Oslovený sa obrátil. Bratia ma nevideli. Hľadel som na ženícha, bol švárny jako mladý strom v lese, ale šťastia si márne hľadal na tej do krajnosti rozrušenej tvári.

„Stanislav, ja ten krok nemôžem spraviť!“ zvolal Bohuš držiac krčovite bratovu ruku.

„Musíš, môj brat, už nieto pomoci.“

„Ale on mi zakázal povedať pravdu. Ó, ja tak nemôžem žiť a podvádzať ju po celý život, mne sa niečo stane. Ona mi verí.“ Hovoriac to tisol si obidve ruky na čelo. „Ó, to je bolesť.“

„Upokoj sa, Bohuš, veď dúfam, že jej celým životom dokážeš, že sa v tebe nesklamala, že si bol hoden jej dôvery. Krome toho povedal Stanislav mierne utišujúcim hlasom, „mne nikto nezakázal, až prijde vhodný čas, ja jej to všetko poviem.“

Za tie slová Bohuš náruživo objal brata, kroky i hlasy ich vyrušili, prišla pani Žofia, Vieročka, major, pán Imrich. Bratia Hričovskí boli príliš rozrušení, nespozorovali, že som neprišiel s ostatnými. Skoro prišiel farár Z. Urobil na mňa dojem vzdelaného, jemného človeka. Pán Juraj ho priviedol vo výbornej nálade. Konečne sa dvere otvorily ešte raz, a na veľké prekvapenie, nielen moje, vstúpila pani Johanka, vedená Konrádom. Videl som ako si ju farár prezeral a poponáhľal sa niekoľkými vážnymi slovami vyjadriť jej svoju pochvalu jako horlivej evanjeličke. Potom krátko vyložil vážnosť situácie a nevyhnutnú potrebu cirkevného sobášu na základe listín, ktoré mu pán Juraj podal k nahliadnutiu. Položil potom potrebné, ale Bohušovi jakosi veľmi rozčuľujúce otázky, či doznávajú, že boli vtedy a vtedy, tam a tam civilne sobášení konzulom a či na základe toho dokumentu môže celá rodina dosvedčiť, že nieto prekážok. Konečne boly otázky zodpovedané a išli sme do chrámu.

Ver mi, Aurel, ležala na nás všetkých akási tieseň, vyvolaná iste tým neobvyklým postojom a divným počínaním si zamĺkleho ženicha. Lež divné, sotva bolo po sobáši, sotva hričovských kočiar odviezol farára, ktorý bol pohostený skôr lebo ponáhľal na vlak, z Bohuša ako čo by spadly okovy. Mužov objímal po rade výjmúc pána Juraja, zasýpal Johanku, ktorá bola konečne jeho, storakými pozornosťami. Všetci sme cítili uľahčenie. Zvlášte Stanislav oživnul. Konrád bol temer veselý. Vieročka si vydýchla jako pustené vtáča na slobodu a z očí pani Johanky nám žiarilo: Ja vás všetkých milujem. Po skvelej večeri, ktorá bola zakončená spevom, čítaním Božieho slova a modlitbou, čo predstav si, vykonal Konrád, ó, a jako krásne, zakončila podivná svadba Hričovských. Teraz nastáva nový život, ale jaký bude, keď je Bohuš taký zvláštny?“

Nuž áno, bolo po zvláštnej svadbe lubošínskej. Veliteľka vyprevadila tetinku i Vieročku do ich izieb, pozrela na nemocného priateľa, dala ešte niekoľko rozkazov pre zajtra pre Lubošín a Johankin dvor a konečne sa vracala do svojich izieb. Na prahu svojej útulnej pracovne sa zastavila. Cítila, že hoci teraz prekročila hranicu života, tieseň, úzkosti, neistota, pominuly. Jakou bola pošetilou, bláznivou! Zdalo sa jej, že keď prekročí hranicu života, zostane zrazu sama v podivnom boji. Ach, nezostala, krok bol urobený, a Pán, skala a jej sila, zostal z ňou. Nebude bojovať sama a keby aj podľahla, On zvíťazí, lebo „Jeho moc sa dokonáva v nemoci“. Vzhliadla radostne a zarazila sa. Na pohovke s hlavou do dlaní sklonenou sedel Bohuš.

„On je tu?“ zachvela sa. „Veď on je mojím mužom!“ pripomenula si.

„Ty si mu prisahala lásku, vernosť až do smrti. Ó, však ja dodržím. Ale musíš mu ju dokázať. Snáď by sa mal on napred priblížiť ku mne, či môžem tú hrádzu prelomiť ja? On si je vedomý jakejsi viny, ja som nevinná; jemu to prekáža, mne nič nevadí.“

Záblesk rozhodnutia svitnul v nežnej tvári a v nasledujúcej chvíli spočinula jej ruka na rameni zamysleného muža.

„Vitaj, Bohuš!“

Trhnul sebou. Náruživý záblesk mu vyšľahnul z očí a pokryl jeho celú tvár.

„Odpusť, Johanka, veď sme spolu temer ani nehovorili,“ hovoril polozmätene.

Sadla si k nemu na pohovku, ponechávajúc svoju ruku v jeho. „Som rada, Bohuš, že si prišiel,“ povedala proste.

„Si rada?“ Sklonil sa k nej hľadiac napnute skoro úzkostne.

„Bál som sa, že teraz, keď sme sosobášení, budeš nešťastná.“

„Prečo, Bohuš?“

„Preto, že sa my k sebe celkom nehodíme. Ty si jako tá čistá vonná ľalija, a ja ako ten divý neotesaný strom v lese.“

„To sa predsa hodí celkom dobre k sebe,“ usmiala sa. „Ľalija potrebuje tieň, aby mohla dlhšie kvitnúť. Strom jej môže poskytnúť záštitu, a ona zase, ak bude strom s ňou spokojný, ho môže blažiť svojou vôňou.“

„Johanka, ty to tak berieš? Ty chceš a môžeš hľadať záštitu na mojom srdci, na mojej hrudi?“

„Ľalija je so stromom úplne spokojná, ona vie, že obaja stoja v Božej záhrade a že Záhradník očistí všetky vetvi, ktoré by strom hyzdily, aby sa zelenal len Jemu na česť. Ona bude prosiť svojho milého Záhradníka, aby mohla oblažiť strom a kvitnúť Jemu na česť.“

„Ó, Johanka, ty už nepotrebuješ o nič prosiť,“ sovrel ju v náručí.

„A môžem ťa oblažiť?“ Oprela si hlavu o jeho hruď.

„Mňa?“ Kto opíše ten výkrik mladého srdca! Na rtoch mladej panej zahorel bozk, prvý a jediný toho druhu, v ktorom srdce srdcu sa navždy dalo do moci.

„Ó, keby som ti mohol vyjadriť, čo sa deje vo mne. Cítim že preto nieto slov!“ povedal po chvíľke. „Keby som ťa musel stratiť, neviem, čo by sa stalo so mnou!“

„Prečo by si ma bol mal ztratiť?“ Pustil ju z náručia.

„Je istá záležitosť,“ vetil zasmušile, „ktorú ti nemôžem sdeliť, a ktorá ma veľmi trápi. Dokiaľ nebude odstránená, nemôžem sa ti priblížiť, nie som si istý svojho šťastia. Ó, jako som mohol byť šťastný, keby nebolo hriechu, ale takto!“

„Bohuš, je len jeden prostriedok proti hriechu: Krv Pána Ježiša Krista. My pôjdeme spolu k Nemu a On odpustí!“

„My?“ Bohuš hľadel na svoju spanilú manželku. „Tebe On nepotrebuje odpúšťať, len mne, teba nepotrebuje obmyť.“

„Či nepatríme k sebe? Ver, Bohuš, Pán Ježiš ti chce pomôcť. Kde sa rozhojnil hriech, tam sa ešte viacej rozhojnila milosť.“

„I keby som mohol uveriť, že odpustí, však to, čo som spravil ani On neodčiní“ — a zrazu trhnul sebou, „nehovorme, prosím, o tom.“

„Jedine čo ti môžem povedať, je, že som zhrešil proti Bohu a proti ľuďom. Ach, ale ver, prosím, ublížiť som ti nechcel, nie. A dovoľ, aby som v ďalšom živote mohol napraviť to, čo zavinil okamih nerozvážneho, zaslepeného, hriešneho rozmaru. Dovoľ mi, aby som ťa smel milovať a nosiť v náručí lásky dotiaľ, až zvieš pravdu. Čo spravíš potom, neviem.“

„Ja viem.“

Zodvihnul sklonenú hlavu a pozrel s nevýslovnou napnutosťou do jej sladkej vážnej tváre.

„Sľúbila som ti vernosť i lásku v každom kríži, v každom súžení až do smrti. Svoj sľub dodržím. Ak budeš musieť niesť následky hriechu, ako prirodzený trest, ktorý hriech tiahne za sebou, neponesieš ho sám. Jedni druhých bremená neste a tak naplňte zákon Kristov. Teraz, prosím, dovoľ, pomodlíme sa spolu.“

Tej noci pod tou istou strechou znela ešte jedna zvláštna modlitba z tak mladých rtov.

„Ďakujem ti, že začarovaný kruh je preťatý, že ona už náleží jemu nezrušiteľným právom. Pokušenie bolo tak veľké, ach, veď málo chýbalo, a ja by som bol teraz miloval bratovu ženu. Je pravda, že ona mi bude vždy drahou, ale tým oni nebudú ukrátení. A hoci by sa duša chcela pýtať: ,Brat, prečo si mi to spravil? Prečo si si zahral s mojím srdcom?‘ Ja neželiem, nie naopak, ďakujem Ti Pane, za ten slastný nebeský pocit, padlý jako rosa na moje vypráhle úbohé srdce. Ži šťastne, môj brat. Však ty tým nič neztratíš, že svit tvojej hviezdy zasvietil na cestu osamelému pútnikovi“…