ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Dobré ráno, Bohuš! Kam sa chystáš?“

„Do Stránova, Stanislav!“

„A kde si ty bol?“ Mladý inšpektor odstúpil od hrabajúceho koníka a podával obe ruky bratovi, ktorého tvár sa mu zdala taká jasná ako svitajúce nedeľné ráno.

„Čakali sme ťa na raňajky.“

„Bol som na noc v Záborí a tam som aj raňajkoval. Teraz chcem tiež do Stránova, môžeme ísť spolu.“

„To je znamenité! Počkaj, prosím!“

Bohuš odbehnul do stajne a vyviedol bratovho belka a sám ho i osedlal, vypytujúc sa pri tom, ako sa má doktor. Za chvíľu vyleteli obaja zo dvora.

„Bohuš, hovoril som s otcom o jeho prestehovaní sa na Lubošín,“ začal Stanislav.

„A odoprel?“ Mladý inšpektor stiahol čelo.

„Dal mi podmienku.“

„Tak, akú?“

„Rád by k nám prešiel, keby ste mu dovolili, aby dal Stránov prepísať na mňa. Ak ho prevezmem celý, nebude sa viac musieť oň starať.“

„Znamenitá myšlienka! Iste si zvolil?“

„Bez tvojho vedomia?“

„Ó, to si mohol vedieť, že môžem len súhlasiť.“

„Vyžiadal som si čas na rozmyslenie. Ale keď súhlasíš, svolím. Hovoril som o tej veci so svojím otcovským priateľom. On myslí, aby sme to bremeno odňali otcovi, že však až ho tu nebude, môžem ti tvoju čiastku splatiť.“

„O tom pozdejšie, drahý Stanislav. Veľmi ma bude tešiť, keď prestaneš byť riaditeľom Johankinho panstva, hoci neviem, ako si bez teba poradíme.“

„Či som ho neriadil dobre?“

Bohuš sa len usmial.

„Vieš, aké bolo, keď si ho dostal do rúk, a jaké je dnes, ale ver, bolelo ma a pokorovalo vedomie, že môj jediný drahý brat je pred svetom úradníkom mojej ženy!“

Stanislav sa zasmial tým jasným sviežim smiechom, akým ho nepočuli zasmiať od otcovej choroby.

„A to ťa nepokoruje, že ťa urobila pánom na Lubošíne?“

„To nie,“ hodil hlavou Bohuš. „Musíš vedieť, môj príjem inšpektora postačí obom, vyžiadal som si od Johanky, že všetko, čo potrebujeme, jej smiem obstarať, domácnosť budem vydržiavať ja!“

„Ach, to je pekné! Tak možno vykonať mnoho dobrého, ale i statok sa bude zveľaďovať.“

„Pozrime sa, pán riaditeľ lubošínsky sa nikdy nezaprie,“ zažartoval Bohuš. „Otec tedy prijde k nám. Ale aj ty, Stanislav, zostaň, prosím, dokiaľ si všetko neusporiadaš, lebo to staré zasmušilé hniezdo potrebuje mnoho opráv, aby sa hodilo pre teba. Okrem toho by si bol ďaleko od nás.“

„Keď ma chcete,“ a príjemný dojem preletel šuhajovou tvárou, „zostanem rád v blízkosti svetiel. Lež ani som sa nespýtal, ako sa majú naše sestry a čo robia?“

„Johanka dávala rozkazy, potom sa chystala s Achymom a ujcom na prechádzku. Vieročka išla na úsvite do Johankinho dvora. Ja musím zajtra do hôr. Johanka s Vieročkou povedaly, že pojdú so mnou, nepojdeš aj ty? Nechal by som vás v horárni, a išiel by som ďalej ku hraniciam.“

„Až bude možné, pojdem, a pozvem aj pána doktora. Pre Achyma by to nebola cesta?“

„To sotva. Sú tam veľké jamy, a musíme ísť pešo, on by to ešte nedokázal. Len keď sa uzdravil, tak som rád! A jaký je zmenený!“

„Snáď bude i on tak ako i ja ďakovať Hospodinovi za to, že ho uviedol do nemoci,“ podotknul Stanislav v snivom zabudnutí.

„Ty si Mu za to ďakoval?“

„Áno,“ Stanislav si prešiel rukou čelo. „Poznal som svetlo a veľké Božie milosrdenstvo. Ale už sme pri cieli.“

Soskočili. Pán Imrich vyšiel synom oproti. Dávno to bolo, čo tak spolu prišli.

Bohuš až dnes zbadal, aký je jeho otec bledý.

„Otče, ideme dokončiť rozhovor, ktorý si mal so Stanislavom. On prináša svoje rozhodnutie a ja prosbu, aby si čo najskôr složil bremeno na mladšie plece a prešiel k nám. Zároveň ti prichádzam poďakovať, že tak znenazdania splňuješ túžbu môjho srdca.“

„Vy tedy súhlasíte?“ Pán objal jedného syna po druhom. „Dovolíte, aby som sa sprostil tej strašnej tiaže? Nech vám to Bôh odplatí.“

„Jaký je otec divný,“ myslel Bohuš. Na hlas robil plány a sdeľoval, ako budú na Lubošíne všetci šťastní, vyriaďoval pozdravy od Johanky, bol vôbec shovorčivý ako už dávno nie. Pánu Imrichovi pôsobilo zrejmú radosť vidieť oboch synov, ako prechádzajú budovou a určujú zmeny, ktoré sa tu majú previesť behom leta. Stanislav potom obzeral zahradu, Bohuš s otcom išli do dvora.

Keď asi za dve hodiny opustili Stránov, pocítil každý počnúc od pána do posledného sluhu niečo z oživujúcej moci.

Odpoludnia sa pán Imrich dal zaviesť do P. Dnes alebo zajtra sa dozvie celá spoločnosť, že na žiadosť staršieho syna odovzdáva svoj majetok Stanislavovi. Bude málo ľudí, ktorí by sa tomu divili.