ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Za chvíľku uháňal kočiar do Záboria. Vo fare zaviedla slúžka továrnika do izby pre hostí, lebo doktor mal u seba viacej pacientov. Musel chvíľu čakať a tak si krátil čas prezeraním knihovne. Iste mu pripadala malá popri tej jeho doma, lebo mu trhnul pohrdlivý úsmev rtami. Čítal nadpisy. Konečne vyňal neveľkú knižočku so zlatorezom a so záujmom v nej listoval. Bola to židovská kniha žalmov. Na prvej strane sa skvely anglicky napísané slová: „Milému bratovi Pánovi a v národe. Varšavan.“ Čítal nápis niekoľko ráz.

Hladel naň ešte i vtedy, keď už bol doktor vstúpil, a bol ním tak zaujatý, že sotva pozdravil, predložil mu otázku:

„Je to vaša kniha, pán doktor?“

„Áno, pán Oginský.“

„A kto vám ju dal? Myslím totiž, kto je tento Varšavan? To meno mi je akosi známe.“

„Náš spoločný krajan a podľa národnosti brat.“

„Váš či môj?“

„Spoločný.“

„Nerozumiem.“ Oginský zavrel knihu. „Už si domýšľam, kto to asi bude. Počul som mnoho o ňom, ako urobil ženu i rodinu nešťastnými. Mne prestal byť bratom, odpadol od nás ako červom rozožraný kvet so stromu.“ Prijímate ho vy, pane, za brata?“ povedal továrnik podráždene a dodal rýchle: „nechcem vás dlho zdržovať, idem len na chvíľku, lebo mám vymeraný čas, len na niekoľko otázok. Zároveň vám nesiem prosbu od Stázičky, aby ste nás, ak je možno, teraz navštívili, rozprávať môžeme i v kočiari.“

Doktor sa pozrel na hodinky. „Mám síce ešte dve návštevy, ale dúfam, že sa vrátim včas a som vám vtedy k službám.“

Za niekoľko minút sa už viezli stredom lubošínskych lúčin. Oginský uspokojený odpoveďami lekára, týkajúcimi sa jeho manželky, temer živo prednášal jej žiadosť, čo sa týče továrenskej nemocnice. Doktorovu tvár skrášlil výraz milého prekvapenia. Ponuka, aby prevzal nemocnicu, a že nakoľko je Záborie ďaleko, aby presídlil do Dobrudže, ho jakosi dojala, ale odmietol ju so šetrným ďakovaním.

Milerád, pán Oginský, venujem čas vašej nemocnici, ale viazať sa na ňu nemôžem.“

„Postaral by som sa o zabezpečenie celej vašej budúcnosti,“ naliehal továrnik.

„Tá je už zabezpečená.“

„Žijete z hotového, pán doktor? Myslím, ale nemajte ma za indiskrétneho, či máte dosť? Ste ešte mladý, snáď máte rodinu?“

Doktor bez slova sovrel ruku mladého muža vo svojich a pozrel na neho tým zvláštnym na Oginského, ako čo by čarovne pôsobiacim pohľadom plným lásky.

„Mám rodinu,“ povedal po chvíľke, „ale tá ma nepotrebuje. Inak som sám, a dobrý Otec mi sveril toľko, že mám dosť kým prijdem k Nemu.“

„Vy máte ešte otca?“

„Áno, máme ho spolu, vy aj ja, tam hore.“

Doktor ukázal k nebu. Továrnik sa odvrátil.

„Keď veci tak stoja, tak ja vašej pomoci nemôžem žiadať, lebo jako by som prišiel k tomu, aby ste tým chorým slúžili zadarmo?“

„Nepovedal som, že by ste ma nemali odmeniť,“ usmial sa doktor.

„Hoci som sám, mám ešte rodinu, menuje sa trpiace ľudstvo, pre tú je mnoho treba.“

Panovité oči továrnika zažiarily uspokojením, ale hneď na to preletelo zachmurenie jeho celým obličajom.

„Honorár prijmete odo mňa, ale na Dobrudži by ste s nami bývať nechceli, príčinu si viem predstaviť.“

„Som Žid, a vy mnou práve tak opovrhujete, keď si na to spomeniete ako každý kresťan.“

„Kto vám povedal, že Židmi opovrhujem?“ Otázka znela mierne, ale neuspokojila.

„Viem, kde začína nenávisť každého kresťana a kde končí.“

„Ak myslíte, pri Židoch, vtedy by moja nenávisť začala pri mne samom.“

„Nerozumiem, ako to?“

„Povedal som vám, že Varšavan je naším spoločným bratom.“

„Vy, že ste Izraelita, nemožno?“ Mladý muž sa prudko narovnal.

„Ach, už rozumiem,“ dodal chladne: „Ste jedným z tých, ktorí pošliapali vieru otcov do prachu.“

„Mýlite sa, milý synu. Sláva Hospodinovi, viera Abrahámova, Izákova, Jakobova, Jozefova, Danielova je i mojou, len s tým rozdielom, že to, čo oni čakali, po čom túžili, čo prorokovali, to ja už mám: Krista, toho požehnaného. On ten predivný, Radca, Silný Bôh, Otec večnosti, Knieža pokoja, prútok z parezu Izaiho, Hviezda Jakobova, veľkonočný Baránok, snímajúci hriech sveta, je mojím Mesiášom.“

„Prestaňte, ja nechcem o ňom nič počuť!“ Chladne s ľahostajnou náruživosťou sa bránil mladý muž. „Viem, koho tým mienite, ale ja Ním opovrhujem, a zlorečím mu z hlbín duše i všetkým, ktorí prijali a hlásajú jeho falošné učenie.“

„A On vás tak miloval, že ešte i v poslednej hodine prosil: Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia.“

„Mňa? Kto? Preč s tým Pilátom ukrižovaným lotrom, ktorého ukradli jeho učeníci a rozhlásili o ňom, že vstal,“ potupne sa smial Oginský.

„Viete to tak iste, že ho ukradli?“

Priama s neporušiteľnou rovnováhou vyrieknutá otázka, zastavila smiech ruhača.

„Teda a kde ho máte, ak vstal?“

„Na pravici Otca v nebesiach.“

„Čím to dokážete?“ Mladý muž vyzývavo pozrel na neho.

„Tým, že skutočne žije.“

„Však to práve jako dokážete?“

„Bol raz čas, milý Oginský, kedy som i ja tú otázku predkladal ľuďom, kedy som i ja tak ako vy teraz, Toho, za ktorého som dnes hotový i zomrieť, nenávidel, a domnieval som sa, že Ho mám právo preklínať. Ale raz som dostal od prostého kresťana túto odpoveď. „Až budeš vo veľkej úzkosti, a niktorý človek ti nebude môcť pomôcť, a obrátiš sa k Ježišovi s modlitbou, On vyslyší tvoju prosbu, potom uveríš, že žije a sedí po pravici Otca v nebesiach, a že Mu je daná každá moc na nebi i na zemi. Ja som sa vtedy starcovi vysmial, ale prešly roky, prišla tmavá noc nešťastia. Niktorý človek mi nemohol a nechcel pomôcť, ja som sa naučil volať k Nemu. On vyslyšal, pomohol a nielen presvedčil, ale i dokonale nasýtil svojou milosťou a odpustením. Ako rabínov syn, som bol horlivým plniteľom litery zákona, ale odpustenia hriechov a zmierenia s Bohom mi to neprinieslo. Súc hriešnikom napriek šťastiu, ktoré sa na mňa usmievalo so všetkých strán, nepožíval som nikdy pravého pokoja, len tým som sa tešil, že ho nepožíva niktorý z mojich bratov, v mojom národe. Mne pripadalo, že to tak musí byť. Ale po tej hodine, kde náhle spočinula moja hlava pri nohách za mňa ukrižovaného Baránka, a tá očisťujúca krv skropila i mňa, vošiel trvalý pokoj do mojej hrudi, a hoci som musel znášať mnoho utrpenia a strádania, ten pokoj ma nikdy viacej neopustil. Nuž ja mám dôkaz vo vlastnej hrudi, že Kristus žije a že zomrel za naše hriechy podľa Písma a vstal z mŕtvych pre ospravedlnenie podľa Písma.“ Doktor nerušene dokončil vážne a láskou dýchajúce slová. V tom sa kočiar zastavil. Oginský striasol divný dojem a soskočiac zdvorile viedol hosťa do vnútra budovy, kde stretli na chodbe im vústrety ponáhľajúcu hostiteľku. Posledná myšlienka továrnika, s ktorou uvádzal hosťa, kráčajúceho po boku jeho ľúbeznej ženy v milom rozhovore bola asi nasledujúca: „A ja som ho chcel usadiť u nás! Opovrhnúť ním nemôžem, nenávidieť bráni jeho celá zvláštna bytosť. Už chápem, čo ma k nemu priťahovalo. Je síce zblúdilý, ale predsa Izraelita, jedna krv koluje našimi žilami a tá sa nikdy nezaprie. Tak jestli nevidel kresťanstva v celej jeho ošklivosti, ja mu ho ukážem, nech pozná, jakých nasledovníkov vychovalo učenie toho Ukrižovaného…

Keď po večeri obaja Oginskí vyprevadili hosťa a sami sa vracali tmavými alejami, zadržal továrnik ženinu ruku pevne vo svojich.

„Nevýslovne ťažko mi prichodí odchod, ale však ja sa uvoľním ako skoro mi len bude možné.“

„Dokiaľ budeš ešte preč?“ Pritúlila sa k nemu úzkostne.

„Snáď týždeň, možno i viac, len, prosím, každý deň o zprávy. Však aj doktor mi sľúbil písať. Že prijde sem každý deň. Zariaďujte spolu nemocnicu. Peňazmi nemusíte šetriť, len ty, drahá, sa nenamáhaj.“

„Ó, ďakujem, aký si dobrý!“ Pocelovala mu ruku. Zamračil sa a pátrave hľadel do jej zaslzených očí.

„Nesmieš sa príliš poddávať dojmom, musíš ich premáhať. Sľúbiš mi to?“ Prisvedčila, ale zase jej to doľahlo na srdce jako kameň, že ho musí nechať takto odísť, bez toho, že by zvedel, čo ju blaží, a jako sa o neho chveje.

„A ešte niečo, Stázička! Myslím, že asi sotva vieš, že doktor je pokrstený Izraelita.“

Trhla sebou. „Ba viem.“

„Tedy sa maj pred ním na pozore, lebo kto sám odpadol od svojej viery a potupil ju pridaním sa k jej otročiteľom, ten aby zakryl, omluvil seba, rád predstiera iným svoje náhľady. Chráň sa toho!“

„Kazimír, však pán doktor svojich nezradil. Miluje nás i celý svoj národ,“ zašopkala nesmele.

„Ba, zradil, a škoda ho. Si dobrá, znášanlivá a nepremýšľala si ešte o priepasti, jaká je medzi nimi a nami, preto nemáš ani jemu za zlé, že zradil vieru otcov a prijal učenie toho ukrižovaného, falošného proroka. Ale ja nemôžem ináče, som pravý Izraelita, a jako taký by som pretrhal najužšie sväzky, pokrevné i priateľské, keby som zvedel, že sa niekto z mojich priklonil tomu zlorečenému.“

Nedohovoril, lebo na jeho veľké zdesenie zostala mu žena bez zmyslov v náručí. Kriesiac ju v nesmiernej úzkosti nevedel kde hľadať príčinu, veď bola taká čerstvá! Keby bol len tušil, aký ortieľ vyriekly nad ňou jeho vlastné rty!

Mladá pani sa síce prebrala z mdlôb a upokojila muža, jako len mohla. Za to keď konečne odišiel z ložnice domnievajúc sa, že usína, vzchopila sa, zalomila bielymi rukami a tisnúc ich na prudko bijúce srdce zaúpela polohlasne: „On ma prekľaje, zavrhne. Ach, Pane Ježišu, pomôž mi, lebo ja Teba už nemôžem opustiť! A jemu odpusť, ach, odpusť tie hriešne slová. Obráť ho, zastav, ó, Bože, Bože môj!“

S nepokojom opúšťal Oginský na druhý deň svoju manželku. Jeho všetka potecha a nádej bola složená v okolnosti, že bude mať po boku zkúseného lekára. Pri tom ani z ďaleka netušil, čím jej už bol a ešte bude tento muž, lebo kto by mohol nahliadnuť za oponu budúcnosti.