ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Niekedy dostaneme list, ktorý nám srdce neosvieži, áno, po jeho prečítaní zaľahne na človeka tieseň, akoby nalial olova do všetkých žíl. A taký list prijde, kedy ho človek najmenej čakal. Taký list dostal major Kantuzov, práve keď si pohodlne fajčil výbornú cigaru, a keď uprostred vonných oblakov ho obletovaly tie najpríjemnejšie myšlienky, točiace sa okolo dcéry, miláčika.

Dobre je na svete, keď hľadíme do bezpečnej budúcnosti, keď nás neťaží otázka: Čo ďalej? Majora netlačila. Peňažné pomery usporiadané, budúcnosť dieťaťa zaistená. Ani pomyslenia na možnosť nejakej starosti. A hľa, nepatrný kúsok papieru a — starosť prišla. Pri čítaní listu pokrylo tvár Rusa najprv rozhorčenie, potom hnev, konečne starosť.

Niet divu, major Kantuzov mal brata, ku ktorému ho pútala krv, ale navždy delila smutná rozpomienka. V rusko-tureckej vojne bol obidvom Kantuzovcom sverený dozor nad istou dopravou. Pri správe sa staly prehmaty, a vina padla na Sergeja Kantuzova, úplne nevinného v tej veci. Brat ho síce mohol ospravedlniť, ale nespravil toho; cudzinci museli hájiť jeho česť. Keď konečne vyšla vec na javo, došlo medzi bratmi k hádke v prítomnosti súdruhov dôstojníkov, a prudký Achym Kantuzov udrel brata do tvári na všeobecné zdesenie a nevôľu prítomných. „Keby si bol cudzí,“ povedal Sergej, „vyzval by som ťa na súboj, ale si mi brat, a ideme do boja proti Turkom; nesluší sa mi poškvrniť si ruky bratovou krvou. Ale nikdy ti neodpustím; nie si mi viacej brat.“ Od tých čias prešly roky, ako čo by brat pre brata bol zomrel, ale ten úder nezomrel, žil, pálil, kedykoľvek si naň spomenul. A teraz mu píše generál G. z Petrohradu a pripomína bolestným spôsobom, že je nie sám Kantuzov na svete. Achym mal viacej detí, ale pomrely až na jedného syna. Tento syn, pokiaľ ešte žili v shode, bol strýcovou i otcovou radosťou, ale sa stal zdrojom útrap a nešťastia otcovi. Generál písal o ňom strýcovi presmutné správy. Mravne zkazený mládenec sa v ľahkomyseľnosti dopustil akéhosi podvodu, prišiel o povýšenie, a otec sa ho následkom toho zrieknul. „Ak mu nepreukážete milosrdenstvo,“ písal generál, „zhynie celkom. Je pravda, jeho otec vás urazil, ale syn je nevinný v tej veci. Buďte tak veľkodušný ako pravý Rus! odplaťte vlastnej krvi zlé dobrým, ako i Kristus káže. Škoda je nechať zahynúť švárneho vojaka, vlasť potrebuje každého. Achym Kantuzov sa nemá kde teraz podieť. Vezmite ho k sebe na letný byt. Tam za hraniciami ho nikto nezná. Trochu sa soberie a ja spravím všetko, aby mohol znovu započať.“

Ký div, že taký list rozladil i dobrodušného majora; chodil po elegantných komnatách čelo stiahnuté v nezvyklý mrak, chvíľami krútil záporne hlavou. „Čo len ten generál myslí s tým Achymom? Ako by to bolo možné, veď Achym je lump. Je pravda, že ho tu nikto nezná, ale lump sa nezaprie a bol nemravný. Major sa oženil veľmi mladý, na jeho minulosti v tomto ohľade neležala nijaká škvrna. Dcéru vychoval čistú ako kvet a teraz jej má predstaviť takého bratranca? Okrem toho veliteľka Lubošína, nežná, vznesená v čistote ako svätica; bez jej svolenia nemôže synovca pozvať a oklamať ju! Nie nemožno!“ Ale krv nie je voda; stará láska ožila. A tá generálova poznámka: „Buďte veľkodušný ako pravý Rus! Možno, že sa napraví,“ dumal. A keď ho vlastný otec zavrhnul, a ja ho neprijmem, zahynie. A predsa ho je škoda. Ak ona dovolí, vezmem ho, ak nedovolí, urobil som, čo som mohol; pošlem peniaze, ale tým mu nebude spomožené.“

O chvíľu klopal major na dvere neterinho bytu. Obava, že Vieročka bude u nej, bola zbytočná. Johanka bola sama. Odkladajúc prácu radostne vítala ujca, ale mu hneď z tváre vyčítala starosť. „Veľmi nemilá a bolestivá záležitosť ma vedie k vám,“ priznával sa. Pri pohľade na tú dobrú, nežnú tvár prišlo mu snadnejšie sdeliť vec. Cítil, že sa nemôže hnevať za to, že by jej chcel doviesť do domu nešťastného človeka pre ktorého už niet inde spásy. „Práve som dostal list od známeho, ktorý ma veľmi zarmútil,“ povedal a potom sdelil všetko, i že je jeho synovec ztratený, ktorý už nemá ani otca. Ak sa ho neujme, bude generál myslieť, že som preniesol hnev s otca na syna, a tomu nie je tak. Poraďte mi, Johanka, čo mám urobiť?“

„Čo urobiť?“ Mladá pani zdvihla hlavinku, skleslú do dlaní. „Ach, nuž, milý ujče, čo káže Pán Ježiš i vaše srdce. Zavolajte Achyma Kantuzova sem k nám. Generál má pravdu. Kde nájde nešťastný syn vášho rodu ochranu, ak ho my neprijmeme.“

Major sa začervenal. „Ale povážte, Johanka, on je kleslý!“

„Tak ho musíme zodvihnúť.“

„To sa vám ľahko povie, ale keď pomyslím na vašu a Vieročkinu čistotu a nevinnosť.“

„Myslíte, že nečistý zbiely nečistého?“

„To nie, ale čistý sa zašpiní.“

„Kristus sa nezašpinil.“

„Nie, ale On bol Bôh.“

„On bol aj človek ako my, náš brat.“

Major udivene vzhliadnul. To ešte nikdy nepočul. Aspoň tak proste nie. „Pán nám prikázal milovať: ,Tak ako som ja vás miloval.‘ A jako nás On miloval? Keď sme boli ešte hriešnici, Kristus zomrel za bezbožných; a nám káže klásť duše za bratov.“

„Dobre, Johanka, ale mi dovoľte ešte jednu otázku. Nepadlo by vám ťažko podať Achymovi ruku, keď teraz viete, kto je a čo je?“

„Nie, lebo vidím v ňom brata, ztrateného síce, ale za ktorého Pán Ježiš položil život.“

„Ste veľmi vznešená. Povážte ešte, on mi tu spôsobí snáď mnoho hanby a nielen mne. Vy neviete, že kto sa raz oddal lumpáctvu, v toho kostiach je to jako oheň. Taký človek nechce, ale musí. Mal som priateľa z mládeneckých čias, ohnivá duša, nadaný, umný, bolo ho škoda, ale je neslušné aj len myslieť na to, jaký viedol život. Biedna mať prosila i sestry, my sme robili čo sme mohli, všetko nadarmo. Bolo to s ním, ako, keď pustíš snehovú guľu dolu s vrchu, rúti sa a nedá sa zastaviť. Raz, keď som mu dohováral, aby spravil matke po vôli, aby sa oženil a začal nový život, pozrel na mňa, do dnes vidím ten pohľad: „Blázon,“ povedal rezavo sa smejúc, „myslíš, že ja môžem začať nový život? Najprv by muselo umrieť to, čo vo mne je, a ženie ma to jako bič hovädo k hovädským skutkom.“ Tak, on tak na koniec zahynul. Odpustite, že vám to rozprávam, len ako príklad, lebo sa bojím, že Achym nebude lepší. Mohol by nám spôsobiť mnoho starostí.

„S chorým človekom treba mať mnoho trpezlivosti,“ súcitne sa málinko usmiala mladá pani.

„S chorým! Veď som vám nehovoril, že je chorý,“ divil sa major.

„A je on zdravý? Myslíte, že je zdravý?“

„Ona myslí dušu,“ zarazil sa major. „Ale či ty vieš, čistá, spanilá, jakú veľkú pravdu hovoríš, aj v telesnom ohľade.“ Čím ďalej tým viac sa protivila majorovi myšlienka, že by mal synovec prijsť, a ona i Vieročka dýchať s ním jeden vzduch.

Johanka náhle vstala.

„Dovolíte, spýtam sa o radu.“ Doniesla veľkú knihu otvorila, prevrátila niekoľko listov a podala majorovi. „Čítajte prosím.“ Mimovoľne poslúchnul a čítal príbeh o milosrdnom samaritánovi. Nikdy sa mu nezdalo takým veľkým, čo tu čítal jako teraz. Zrazu pochopil nelásku, sebectvo, vlastnú čistotu chúlostivého kňaza a levitu a vysokú obetavosť samaritána. Ten sa nepýtal, komu preukazuje lásku, ani jaké to bude mať následky, dokázané milosrdenstvo mu bolo prekážkou v ceste, ale on nedbal, videl človeka v núdzi a pomohol. „Iď a čiň aj ty podobne,“ povedal na konci Kristus. Major poznal, že to hovorí jemu.

„Máme jasnú odpoveď, pravda, drahý ujče?“ Dvoje očú pozeralo na neho vrelým, priateľským pohľadom.

„Áno,“ zajakal sa major, „avšak ja som hotový, nenechať ho ležať zlúpeného, mne ide len o vás, nerád by som vás obťažoval, práve preto, že ste taká dobrá a ochotná.“

„Pán Ježiš i mne hovorí: ,Iď a čiň aj ty podobne!‘ Tak, prosím, buďte milosrdným samaritánom, priveďte zraneného, a ja otvorím hostinec. Rozkaz, ktorý sme teraz dostali, bude vykonaný a Pán požehná.“

Major prijal podávanú ruku a úctive ju pritisnul na rty. „Ale jako sa vám odplatiť?“ a slza dojatia sa mu zaskvela v oku. Cítil, že jej ničím neodplatí; nie dobrodenie, že dovolila prijsť padlému človekovi z jeho rodiny pod svoju strechu, ale spôsob akým to dovolila.

„Tak, už sme sa poradili, teraz si, prosím, sadnite, napíšte odpoveď generálovi hoci tu hneď u mňa.“ Zažartovala Johanka jasne a pokročila k stolíku. „Tu je papier, pero, obálky a známky, nech sa páči. Aby vás Vieročka nevyrušila, pôjdem za ňou do parku.“

Nemal ani času odmietnuť milú ponuku, lebo už nežná postava bola zmizla z izbietky. Na okamih podoprel hlavu do dlaní, potom rýchle napísal odpoveď a priložil ešte list pre synovca v druhej obálke, vyhotovil poštovú poukážku a vstal, aby obidvoje zaniesol kozákovi, aby to zaniesol na poštu. Vo vedľajšom salonku sa zastavil. Nielen služobníctvo, ale ani on nemohol prejsť bez povšimnutia popri podivnom obraze. „Vraj tisícročné kráľovstvo,“ povedal sám sebe. „Keby to bola pravda, čo ona povedala, rád by som žil v tom čase na zemi. Lež kto je hoden takej slávy kraľovať s Kristom? Ale jaká je ona divná. Plno protív je v nej. Pokorná, úslužná ku každému, a pri tom ako s istotou verí, že tu bude mať s Ním diel, že bude s Kristom kraľovať. Kde sa v nej berie tá ctižiadosť, chcieť kraľovať.“ Majora to temer rozčulilo. „Musím si najsť miesta v Písme, podľa ktorých je to maľované.“ Vrátil sa do pracovny po Bibliu. Odovzdajúc list i peniaze kozákovi začal hľadať vyznačené kapitoly jednu po druhej. V Biblii bolo mnoho podčiarknuté, majora to zaujímalo, čítal hneď tu, hneď tam a nemohol sa jakosi odtrhnúť. Až zvuk zvonku oznamujúceho obed ho primal zavrieť knihu. Obedovali len oni traja, lebo Bohuš bol odkázal, aby ho nečakali až po druhej hodine; zároveň tu bol lístok zo Skalky. Starý pán pozýval zaťa k sebe. Vybral sa hneď po obede. Prišiel asi o šiestej, priniesol, pravda, nie milú zvesť, Stanislav je už v Záborí a znova v horúčke.