ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V izbe, ktorá bola kedysi svätyňou Jána Lubošínskeho, sedel doktor Reinhard a písal. Slniečko prívetive pozeralo do tvári zamysleného muža. Niekoľko papršlekov padlo pootvorenými dverami i do druhej izby, odkiaľ po chvíľach tichými vzdychmi sa ohlasovala choroba. Doktor chvíľami vstal, vošiel k nemocnému a zase sa vrátil k práci. Náhle zaklopanie prerušilo ticho. Doktor pozrel ku dverám, povedal: „Voľno“ a hneď vstal mile prekvapený. Bytosť, ktorá vpustila otvorenými dverami záplavu svetla a stála v nej ako v svätožiari, zrejme nečakal. „Ako to, že prichádzate, moja pani?“ prehovoril prekvapený vítajúc spanilého hosťa.

„Odpustite, pán doktor,“ usmiala sa svieže, „idem síce bez dovolenia, ale z povinnosti a s prosbou. Dovoľte, aby som vám rozpovedala.“

„Nech sa páči.“

Prijala ponúknuté kreslo. „Továrnik Oginský má nemocnú paňu,“ začala vzhliadajúc k nemu dôverivo. „Nemá dôvery k Pským lekárom a priala by si nejakú radu. Sľúbila som jej, že vás zastúpim u Stanislava, ak mi tu dovolíte zostať a vy privolíte navštíviť Stázičku.“

„Veľmi vám záleží na tom, aby som išiel do Dobrudže?“ Doktor vstal z kresla.

„Veľmi. Vy milujete Pána Ježiša, máte svetlo, ach, a ja som tam našla dušu, ktorá veľmi, už od detstva práhne po poznaní pravdy.“

„Ako?“ Začervenal sa doktor a znovu zblednul. „Oni sú židia, a našli ste túžbu u mladej panej po Pánu Ježišovi? Nemýlite sa?“

„Ó, nie. Ak dovolíte, sdelím vám všetko v krátkosti.“

„Prosím.“ Doktor si znovu sadnul do kresla, podoprel hlavu a počúval. Zpráva mladej panej vyvábila jakýsi zvláštny dojem na tichú, láskavú tvár, v očiach sa na koniec zaskvely slzy. Bez slova stisnul rozprávajúcej ruku, pokročil k šatníku po rukavice a klobúk.

„Pojdete, pravda, pán doktor?“

„Áno, dieťa drahé; pôjdem; vďaka Pánovi, Stanislava vám môžem sveriť, do večera sa sotva prebudí. A keby, vy ho nevyrušíte, vy nie, a za tou milou dušou tam musím ísť. Povedali ste, že sme jej dĺžni evanjelium, ja zvlášte!“

„Prečo vy zvlášte?“

„Prečo? Počul som Pána Ježiša, jako hovorí: ,Hľa, voda spasenia; kto žízniš, poď a napi sa, zadarmo. Išiel som hneď za tou živou vodou. Ó, ten div spásy! Moja duša okriala v Kristovi, a teraz som živý v Ňom.‘ Či tedy nemám zvlášte príčinu ísť a niesť ďalej to lekárstvo?“ Milý úsmev pohral rtami hovoriaceho a našiel ozvenu kol ružových ústok spanilej mladosti. „Tak prosím, moja milá zástupkyňa, poďme k môjmu drahému pacientovi, aby som vám ukázal, čo máte robiť.“

Vošli ticho do vnútra; mladý muž bol obrátený k stene. Doktor sa sklonil nad ním. „Spí pokojne, nie je rozpálený,“ povedal so zrejmým uspokojením. „Keby ste zbadali rumenec na tvári, dajte mu druhý obklad na čelo; keby chcel vody, prilejte trochu tejto šťavy, a keby sa zobudil a prebral skôr, než sa vrátim, dajte mu jeden z týchto práškov. Ale, prosím, aby ste išli radšej do druhej izby, len čas od času sa choďte podívať na neho.“

Pokývla hlavou. Vyšli spolu. „Na ukrátenie času si môžete prečítať túto veľmi krásnu rozprávku, ktorú práve prekladám z angličtiny. A teraz poprosme Pána, žeby moju cestu i vás tu požehnal.“

Po chvíli unášal kočiar Oginských doktora k Dobrudži. Továrnik mu vyšiel do parku oproti. Tam zahľadiac sa do diaľky, nezbadal hneď hosťa, za to ten videl jeho a utkvel v tej kráľovskej krásnej tvári s výrazom, s akým utkvievaly oči matky na krásnom chlapcovi.

Kočiar sa zastavil, podali si ruky, a divné, sotva sa pozrel Oginský do doktorovej tvári i tá jeho chladná, obradná sa okamžite rozjasnila. Zjav toho muža pôsobil upokojujúco na napiaté nervy chorého. Továrnik pocítil k nemu dôveru.

Krátko a bez všetkých okolkov, bez zamlčovania sdelil doktorovi, čo uznal za dobré o chorobe a o jej príčine i o doterajšom stave svojej manželky. „Ona,“ povedal doslova, „je od včera jako vymenená, a mám tisíceré obavy.“

Ruka lekára spočinula na továrnikovom rameni. „Na čo tie obavy, milý pán Oginský?“ prehovoril presvedčivo. „Bôh Abrahámov, Izákov a Jakobov ešte žije a pomáha tam, kde prestáva každá ľudská pomoc, keď Ho prosia.“

Oginský trhnul sebou. Chcel hrde ustúpiť, chcel sa narovnať v celej výške, chcel striasť so svojho ramena muža, ktorý sa opovážil pripomínať mu jeho Boha, ale nemohol. Doktorove oči hľadely pevne, nebolo v nich nič iba láska, a tá odzbrojuje. Mlčky uviedol lekára do izby svojej ženy a súc odvolaný riaditeľom továrne, odchádzal celkom uspokojený.

„Čo myslíte, pán doktor, ako ďaleko umožňuje veda úsudok, sdeľte mi celú pravdu, prosím,“ naliehala mladá pani po lekárskej prehliadke. Veľké, plné ztezku oči hľadely s neodolateľnou prosbou.

„Myslím, moja pani, že vám Pán Ježiš udelí sily a pomôže.“

„Pán doktor,“ vztiahla odmietavo obe ruky, „aj vy mi Ho pripomínate?“ zaúpela. „Veď ja som židovka, a môj národ Ho ukrižoval a privolal Jeho krv na seba.“

„Áno, milá pani, ale tak musel Kristus trpieť a vojsť do svojej slávy. Nie židia, my, naše hriechy Ho pribily na kríž, lebo On je ten veľkonočný Baránok, obetovaný za nás.“

„Áno, za vás,“ zaplakala, „ale my sme prekliati. I to moje dieťatko, až sa narodí, bude prekliate, lebo na nás leží tá nevinná krv. Už som poznala, že to je hranica medzi židom a kresťanom! Ó, my biedni, načo sme sa narodili, načo žijeme a jako budeme zomierať?“

„Ustaňte, moja pani, a zodpovedzte mi jednu otázku: Či veríte, že Ježiš Kristus je ten zasľúbený Mesiáš?“

„Uverila som na svoj veľký žiaľ. Tá pravda ma osvietila jako veľký blesk. Ach, som taká nešťastná, taká nešťastná, ó, keby ste vedeli,“ zalomila rukami a pritisla si ich prudko sa dmúcej hrudi.

„Viem, milé dieťa; i ja som bol taký nešťastný.“

Pozrela udivene so zaslzenými očami k nemu. „Vy, pane?“

„Áno.“

„A čo vám pomohlo?“

„Jedna výpoveď z tej knihy, ktorá vás teraz, a mňa vtedy, urobila takým nešťastným.“

„Z tej knihy?“ A vyňala dielok Písma, vlhký od sĺz. „Ktorá, prosím?“ Vzal a našiel a podal jej: Lebo tak Bôh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nikto, kto verí v neho nezahynul, ale mal večný život. Lebo neposlal Bôh na svet svojho Syna, aby súdil, ale aby bol svet spasený skrze neho. Kto verí v neho nebude odsúdený.“

„To že vás uzdravilo?“

„Áno, a to uzdraví i vás. Čítajte len znovu a premýšľajte o tom, že jako Mojžiš povýšil hada na púšti, tak musí byť povýšený Syn človeka, aby nikto, kto verí v neho nezahynul, ale mal večný život.“

„Teraz odídem; je vám treba pokoj. Ale nesmiete stále doma sedieť. Choďte každý deň trochu na prechádzku a dajte sa zaviesť do hôr a tam premýšľajte o Božej láske. On, milá pani, vám dal Pána Ježiša. Aby ste verili, že ho dal predo všetkým židom, a že nie na všetkých leží tá krv na zlorečenstvo, dám vám túto knižočku, ktorá hovorí o začiatkoch Kristovej cirkvi, hneď od jej založenia.“

Doktor vyňal z peňaženky dielok: Skutky svätých apoštolov. „Viem,“ povedal otcovsky láskave, „že pani Hričovská si rada vyjde s vami, alebo si dajte schôdzku v horách niekde pod Skalkou. Uvidíte, že vám vzíde svetlo, jako vzišlo mne.“

„Vy tedy myslíte, pán doktor, že nie som celkom ztratená?“ chopila sa pani lekárovej ruky.

„Ste ztratená, ale Syn človeka prišiel, aby hľadal a spasil to, čo bolo zahynulo, to jest to, čo bolo ztratené. Poďte, pomodlíme sa.“ Doktor pokľakol, pani sa zachvela, okamih váhala, potom kľačala po jeho boku.

*

Továrnik bol práve prepustil riaditeľa, zamknul stolík, chcel ponáhľať za manželkou a za lekárom, keď vstúpil lekár. „Prichádzam sa vám odporúčať, a zároveň sdeliť vám niektoré nutné pokyny, týkajúce sa zdravia vašej manželky,“ povedal, prijímajúc miesto na pohovke.

„Sľubujem všetko dodržať,“ povedal továrnik.

„Pani Oginská sa príliš málo pohybuje, následkom toho cíti často ťažkosti pri srdci. Sľúbila mi, že sa dá každý deň vyviezť do hôr pod Skalku a bude sa tam prechádzať.“

„To je dobre, ale môj čas je tak vymeraný,“ povedal továrnik, prehrnujúc si husté vlasy, „že neviem, kedy ju ta vyveziem.“

„Vy, pane? To nie je vôbec treba. Ranná hodina, ztrávená v horskej samote s nejakou dobrou knihou najviac osvieži myseľ; mimo toho pod Skalkou by som ju mal blízko a zašiel by som sa podívať za milou pacientkou; pozdejšie až budem sám, ma môže ona navštíviť.“

„Bol by som vám veľmi povďačný, lebo ráno do deviatej vôbec nemôžem odísť,“ hovoril živo Oginský.

„Je pravda,“ podotknul doktor, pani Oginskej som radil, aby si vzala so sebou pani Hričovskú, lebo som spozoroval ich vzájomnú náklonnosť.“

„Odpustite, pane,“ vzpriamil sa továrnik, „s tým už nesúhlasím. Nerád prijímam služby, ktoré nemôžem odplatiť.“

„Ako chcete, pane; moja rada bola úprimná. Nevidím v tom nijakej veľkej služby, keď sa dve dámy stretnú za pekného počasia v horách a ztrávia spolu milú hodinu. Však vaša manželka sa návrhu potešila, prečo by ste jej kazili radosť? Má pred sebou ťažké chvíle.“

„Pán doktor, vy myslíte,“ továrnika opustila náhle rozvaha a kŕčovite svieral ruku lekára vo svojich, „vy myslíte, že bude zase tak mnoho trpieť ako vtedy? Nemožno, ó, nemožno!“ Chytil sa oboma rukami za hlavu.

„Dúfam, že Bôh dá, nie tak a toľko; napriek tomu prosím, šetrite ju všemožne, zvlášte pred rozrušením, ľaknutím sa a pred žiaľom. Zachádzajte s ňou ako s chorým dieťaťom, ktorému treba všetko urobiť po vôli, i to, čo som povedal. Ale teraz už musím k svojmu chorému.“

„Ach, áno. Ani som sa nespýtal, ako sa má Hričovský,“ ovládal sa znovu Oginský.

„Vďaka Bohu, lepšie.“

„Povedzte mi úprimne, pán doktor, vyjde z toho?“

„Dá Pán, že áno.“

„A nezanechá choroba nejakých následkov? Bude to dlho, než sa zotaví? Pýtam sa preto, že hospodársky spolok ,Pokrok‘ už túžobne čaká na neho.“

Doktor nevidel náhleho záblesku v továrnikovej tvári. Veľmi zdvorile ho vyprevadil uisťujúc, že mladá pani bude mať vo všetkom po vôli.

*

Medzi tým sedela spanilá doktorova zástupkyňa v pracovnej miestnosti lekárovej a horlive písala tam, kde bol on prestal, načúvajúc chvíľami, či sa chorý hýbe. Už bol vykonaný veľký kus práce, keď sa zvnútra ozvalo tiché zakašľanie. Mladá pani sa okamžite poponáhľala a už aj stála pri posteli. Šuhaj sa obrátil tvárou do izby. Lekárom opovedaný rumenec mu krášlil líce, rty len horely. Práve teraz preletela čelom, s ktorého bol obklad sliezol, chmura bolesti. V okamihu bol priložený druhý na jeho miesto. „Ďakujem,“ zašepkal chorý bez toho, že by otvoril oči. „Prosím ešte trochu vody.“

Na šťastie bola šťava už pripravená, a žiadosti chorého bolo okamžite vyhovené. Pani mu zodvihla hlavu a prichýlila pohár k prahnúcim rtom. Šuhaj vypil, poďakoval, áno, aj podržal malú ruku vo svojej, snom obťažené víčka ako čo by sa chcely otvoriť. Mladá pani stála ticho pri posteli, zahľadená v bledú tvár chorého. Krása priťahuje pohľad, a tento mládenec bol teraz veľmi krásny. Vymaľuj ho, a nikto neuverí, že jestvuje originál. Havranie vlasy, splývajúce po bielej poduške, vrhaly s tmavými dlhými riasami chmuru na bledé čelo a zrumenelé líce. „Už mi je zase tak horúce,“ prehovoril náhle. „A tá bolesť, bolesť!“

„Čo ťa bolí, Stanislav?“ naklonila sa pani sústrastne. „Kde ťa bolí,“ opakovala, nedostanúc odpovedi, ešte nežnejšie. Pritiahnul si jej ruku na srdce. „Však Pán Ježiš uzdraví všetky bolesti, ver.“

Šuhaj s námahou otvoril oči, pozrely veľké zhorúčnate rozpálené v peknú tvár ako osamelá hviezda, ako dobrá myšlienka. „Stanislav drahý, nepoznáš ma?“

„Nie, prosím!“

„Som Johanka Hričovská, tvoja sesternica; však sme sa už včera videli.“

„Je pravda,“ a prchavé oživenie mu preletelo tvárou. „Si tu len sama? Kde je Bohuš?“

„Bohuš je teraz v horách po povinnosti.“

„A jako to, že si pri mne; však ja som ti celkom cudzí.“ Posledné slovo zavznelo so zvláštnym steskom. Pokývala záporne hlavou. „Ty si môj milý brat.“ „Milý,“ opakoval zavierajúc oči. „Mne sa sníval divný sen,“ hovoril po chvíľke. „Bohuš ma prosil o niečo. Chceš to i ty, Johanka?“

„Čo chceš, Stanislav?“ Videla s obavou ako mu rumenejú líca, poznala po hlase, že je nie celkom pri pamäti.

„Chceš to, čo žiadal Bohuš?“

„Áno, Stanislav,“ prisvedčila mu, jako prisvedčujeme chorému.

„Áno,“ otvoril oči a hľadel na ňu zvláštnym pohľadom. „Tak ja to urobím rád, ver rád. Bohušovi bude pomožené, lebo srdce sa nútiť nedá. A ja všetko urovnám. Je to veľká myšlienka obetovať sa. My sa obetujeme, pravda?“

„Áno, Stanislav.“ Pritiahnul jej ruku ku rtom. „Medzi mnou a svetom leží ťažký súmrak,“ hovoril usínajúc, ale vo mne sa zrodilo zvláštne svetlo, prišlo z ďalekej krajiny, z neznámej, s tebou.“ Mladá pani zvoľna vyprostila ruku zo švagrovej, zamenila obklad na rozpálenom čele a potom kľakla k posteli. Dosiaľ nepoznané city úzkosti chvely mladým srdcom. Vedela, že mladý muž blúznil, a napriek tomu sa jej posledné slová zvlášte dotýkaly i hlas, akým boly vyrieknuté. Modlitbou utíšená, vrátila sa k písaniu. Sotva preložila ešte dve strany, zahrčal kočiar. Doktor prišiel. Sdelila mu svoju obavu o švagra i to, že nebol pri pamäti, keď sa prebudil a že sa sťažoval na bolesť pri srdci.

„Milé dieťa, bolesť, ktorá Stanislava trápi, leží hlbšie; ale proste so mnou. Pán Ježiš sa mu dá poznať, a naplní sa aj pri ňom: Všetky búrky spokojí, všetky rany zahojí, Ježiš sám.“

„Verím, pán doktor, a Stázička?“

Zprávy, ktoré teraz počula, zaplašily posledné chmury zo spanilej tváre.

„Ó, keď sa tam začal Pán tak oslavovať, oslávi sa iste i pri Stanislavovi.“ V tej viere opúšťala starú faru a v túžbe po nevyrušovanej samote s nebeským Majstrom zašla hlbšie do hôr.