ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Drahý Aurel!

Dobre, že som minule list poslal; bol by sa opozdil. Majúc voľný čas, musím sa s ním podeliť s Tebou, môj drahý druhu.

Teda začnem tam, kde som prestal.

Konrád Hričovský je farárom v Dobrudži. Popis jeho vysvätenia Ťa iste nezaujíma. Aj mňa viacej zaujímal obed v prepositúre a večera v Stránove; nie pre vyberané jedlá, ale že som tam mal príležitosť bližšie poznať temer všetku elitu p…skú, zvlášte Hričovských, pravda len mužských. Mnohé domy sú mi teraz otvorené a rád to použijem. Po vysvätení prišli spolu s Konrádom k jeho Jasnosti poďakovať sa za preukázanú láskavosť v mene rodiny pán Imrich Hričovský a major Kantuzov, zať starého pána, na prvý pohľad vzbudzujúci sympatie, snáď už i preto, že je Rus. Návšteva trvala asi päť minút, lebo išli do prepositúry, kam ich i moja maličkosť doprevadila. Biskup mal prijsť za nimi. Šiel som oznámiť kniežaťu, že kočiar už čaká, ale v izbách ho nebolo, za to dvere na balkón boly otvorené, vyšiel som von. S hlavou sklonenou do dlaní tam tak divne sedel, temer ako čo by si žiadal, aby sa mohol skryť pred svetom i pred sebou.

Môjho pozdravu nepočul, až keď som pristúpil, zodvihol hlavu. Potom povedal že ho bolí. Ale, Aurel, čo stálo na tej bledej tvári, bolo viac než bolenie hlavy. Krutá, zožierajúca bolesť sídlila zrejme kdesi hlbšie…

V prepozitúre sa dlho nebavil a do Stránova prišiel posledný a už až po večeri. Tam panovala živá nálada, medzi mladými udržovaná Bohušom Hričovským. Starší sa shlukli okolo pána Juraja Hričovského. Aurel, to je neobyčajný človek. Ako vystupoval! Všetko sa mu klaňalo nevynímajúc ani kniežaťa. Generál R. shovorčivý starý vojak, mi tvrdil, že by som len na Skalke poznal starého pána. Od neho som sa dozvedel, že hoci nikoho nenavštevuje, miluje spoločnosť okolo seba, a že to u neho chodí skvele, zvláštne pri kartárskych stolíkoch. Všetka mužská spoločnosť v P. i z okolia sa schádza na Skalke. Voľba mešťanostu mala byť tam pôvodne prevedená, ba že temer všetky verejné záležitosti sa vybavia najprv pod záštitou neveľkej, pod mohutným vrchom ležiacej Skalky. Mladý klerus obklopoval oslávenca dňa, Konráda, starší sa soskupili okolo biskupa. Dôstojníci si zdvorile nadchádzali majora Kantuzova. Major je veľmi príjemný spoločník, dobrodušný, vzdelaný, pokoja milovný, poddaný svojho pokojamilovného hosudára. Myslím, že v bitve zomrie radšej bez povzdychu, než by videl porážku svojich; v spoločenskom živote niet nad neho znášanlivejšieho človeka. Taký dojem urobil na mňa. Lichotím si, že ani ja som mu nebol nemilým. Viac ráz sa obrátil na mňa zdvorile a srdečne, keď sme hovorili o ruskej literatúre. Ja som si len prial, aby mu bola po boku jeho dcéra. Tí, ktorí boli takí šťastní, že ju videli v kostole, nevedeli dosť dobre ani vyjadriť svoj obdiv. Ja som sedel príliš ďaleko, škoda.

Demokratické zmýšľanie Bohuša Hričovského, ktoré s voľnou, povedal by som svojvoľnou bezohľadnosťou dával na javo, ma mocne k nemu priťahovalo. Priznávam, že jako celej spoločnosti, tak i mne samému imponoval ten nádherný smelý zjav. Ťažko uveriť o ňom, že sa zapredal mamonu. A kto by aj veril! Anastaz Mirov tvrdil, že veliteľka Lubošína je spanilejšia než májový podvečer. V celku som sa v Stránove cítil znamenite a odniesol som si odtiaľ plné vrecká domienok a plánov. Dúfam, že získam nielen Konráda, ale aj Bohuša Hričovského pre náš ideál zmierenia Poľska s Russiou. Ak sa mi to podarí, získam celé P., lebo mimo Hričovských tu vojvodí len kňažstvo a to stojí pod záštitou Jeho Jasnosti a jediný opravdu vplyvný človek je tu už len Oginský, ale toho sa nepokúsim získať, prečo, však vieš. Sto ráz väčším nepriateľom Poľsky než Rusko boli židia. Oni ju ničili a ničia, s nimi nechcem nijakých spolkov, hoci priznávam sa, že Oginský ma osobne veľmi zaujíma. Je to zvláštny človek, a rád by som ho videl ako Poliaka v našich radoch.

V pondelok som cestoval v úradnej záležitosti do L. a zadržal som sa tam do štvrtku. Preto, že tam mal hospodársky spolok „Pokrok“ schôdzu, išiel som sa pozrieť a nemálo, ale veľmi milo som sa prekvapil. Našiel som medzi statkármi bystré zanietené duše. Stanovy, vôbec celá správa spolku dýcha sviežim, zdravým duchom, najväčšia zásluha toho sa pripisuje teraz nemocnému Stanislavovi Hričovskému. „On by vlastne mal byť našim predsedom, a je nášmu spolku, keď nie hlavou, teda dušou,“ povedal predseda. Ukazovali mi stanovy úvernej ľudovej sporiteľne, ktoré sú už vládou potvrdené; sporiteľňa započne činnosť v L. s odbočkou v P., akonáhle ozdravie jej zakladateľ, a bude možno svolať riadne shromaždenie. Srdečne som si prial, aby skoro vyzdravel, lebo som sa celkom zamiloval do jeho zdravých, užitočných plánov. Divné! Zatiaľ čo sa Bohuš Hričovský priatelí s Oginským, Stanislav stavia ochrannú baštu proti židovstvu. Naozaj divné!

Jeho Jasnosť prijal s uspokojením vybavenie l-ských záležitostí. Vo štvrtok po obede vošiel ku mne omlúvajúc sa, že ma ruší v odpočinku, práve som si bol ľahol na pohovku Tvojim „Cézarom“ celý unesený jeho ohnivým vzletom, a odovzdal mi list, aby som ho zaniesol jeho milosti pánu Jurajovi Hričovskému na Skalku. Môžeš si myslieť, že nebolo nado mňa ochotnejšieho! Pýtal som sa biskupa, či ho zase nebolí hlava, že je veľmi bledý. Ale hneď som oľutoval otázku; zrejme mu bola nemilá. Odvetil, že vôbec nie, ale bol som už hodný kus z Čanova, keď mi ešte tanula na mysli tá chmura starosti, ktorá pokrývala jeho tvár, a bol by som mnoho dal za to, keby som bol mohol nazrieť do listu; zdalo sa mi, že v ňom je vysvetlenie. Prejdúc stránovskou dolinou zameral som krížom k horám, a za krátko sa predo mnou černala skala a pod ňou potokom obtočený biely dom; proti Čarnovu nepatrný, malý a starý ako nejaká zosobnená minulosť. Cez potok sa klenie drevený most, vôkol je krásny trávnik! Príroda sa postarala majiteľovi Skalky o nádherný, rozprávkový rám.

Na tom moste, jako mi rozprával plukovník M., uvidel vraj major Kantuzov krásnu Marušku Hričovskú, a to jediné stretnutie stačilo, aby syn bohatého ruského rodu volil družku života v Poľsku.

Prial som si, aby mi na tomto moste prišla naproti Viera Kantuzova, avšak miesto toho smerom od domu mieril na most vysoký, schúlený žid. Už dávno som nevidel takého výrazného typu Izraelitu. Pleť tmavožltá, oči mdlé, nos hrivý, rty silné. Priblížil sa ku mne, a tie kalné zraky divným pohľadom, ako čo by všade videl nepriateľa, uprel na mňa, až ma temer pojala úzkosť. Nechcel by som s ním bývať pod jednou strechou. Inak bol slušne oblečený; iste patril medzi Hričovského dodávateľov. Na moju otázku, či nevie, či nájdem pána Hričovského doma, odvetil, áno, ochotne sa vrátil so mnou, ukázal mi, kade mám ísť, a môjho koňa odovzdal sluhovi. Keď som už vchádzal, počul som kohosi na neho volať: „Nebuďte dlho, pán Stein!“

Na moje prekvapenie som našiel na Skalke početnú spoločnosť pánov. Sedeli i stáli vo veľkej podlhovastej sieni, bohate ozdobenej kožušinami, jeleními parohami a rôznymi loveckými predmetmi. Živý rozhovor okolo kartárskych a šachových stolíkov svedčil o dobrej nálade. Napriek tomu, že tri obloky boly otvorené, nebolo niektorých pre dym temer ani vidieť. Pri jednom obloku hrali dôstojníci šach, medzi nimi aj generál R. Opodiaľ pri druhom stolíku podával domáci pán čerstvé karty.

Pri najzadnejšej skupine na môj nemalý údiv stál so skríženými ramenami sledujúc hru — originál obrazu v Dobrudži — Oginský. „Aha, vyriadiš aspoň osobne vďaku kapituly a uvidíš, ako ju prijme,“ pomyslel som si. V tom ma uvidel major a išiel mi oproti. „Náš Lakrinský, náš Lakrinský!“ volali aj ostatní páni a rozdávajúc zdvorilé poklony na všetky strany dostal som sa až k domácemu pánovi. Odovzdajúc list a vyriadiac pozdrav od biskupa nazdal som sa, že odíde prečítať si list. On miesto toho povedal: „Dovoľte páni,“ celkom ľahostajne roztrhnúl obálku, a ja vítajúc sa s ostatnými a súc predstavovaný Oginskému nespustil som s neho očí. Pri čítaní len málinko stiahnul šedivé obočie, potom zastrčiac list obrátil sa k svojim hosťom: „Jeho Exelencia mi píše v istej záležitosti, týkajúcej sa lesného inšpektora.“ Bol som sklamaný, domnieval som sa, že nesiem kto vie, aký dôležitý list a zatiaľ som doniesol suchú obchodnú záležitosť. Starý pán ma pozval, aby som sa zúčastnil zábavy. Major mi robil hneď miesto pri stolíku, ale radšej som zvolil sledovať hru ako pán továrnik. „Pán Oginský je pre hru s nami príliš hrdý,“ smial sa plukovník M. „Vôbec nie,“ bránil sa Oginský, „ale ľutujem a šetrím vaše vrecká, pane.“ „To je pravda, Oginský je majstrom v hre,“ prisviedčal druhý. Teraz som sa ponáhľal vyriadiť mu vďaku kapituly. Páni si toho všimli, a jeden za druhým vyslovali uznanie jeho šľachetnosti. Mňa to naplňovalo temer odporom, ako sa tomu židovi klaňali, a s akou temer posmešnou chladnosťou to on prijímal. Znechutilo sa mi tam byť a tak som sa spýtal, či dostanem odpoveď pre Jeho Jasnosť. „Áno, milý Lakrinský.“ Starý pán vyňal navštívenku so značkou firmy, napísal tužkou niekoľko slov, zalepil do obálky a podal mi. „Vyriaďte Jeho excelencii moju úctu,“ odkazoval zdvorile. Odporúčal som sa od pánov; keď som prišiel k továrnikovi, zakrútil hlavou. „Pôjdeme spolu,“ a napriek mnohým zdržovaniam sme predsa išli.

Na moste skoro na tom istom mieste nás stretnul Stein. Aký to rozdiel, ten žid dole a ten nesúci sa po mojom boku. Áno, prečo keď je medzi kresťanmi toľko rozdielov a tried, nerobíme rozdielu medzi židom a židom? Stein pozdravil Oginského hlbokou, plazivou poklonou. Ten na okamih zadržal koňa a prehovoril k nemu niekoľko židovských slov, potom neobzrúc sa viacej, išiel ďalej so mnou. Čosi panovité spočívalo v spôsobe, akým oslovil Steina, a vyznelo to temer ako krátky povel. Keď som sa obzrel, stál žid ešte na tom istom mieste a hľadel akosi ustrašene za nami. Skoro som zabudol na neho, lebo Oginský sa rozhovoril o literatúre s takou lahodou, že by si ho najradšej nevyrušoval, len počúval. Už som sa Bohušovi Hričovskému nedivil, spočívala v jeho bytosti lahoda, ktorá priťahovala ako čo by čarovala.

Ani neviem, ako sme v rozhovore prišli na Lubošín a na jeho panstvo. Pýtal som sa ho, či nevie ničoho o Stanislavovi. Povedal, že súdiac podľa zpráv, zdá sa niečo lepšie. Na moju otázku: „Tak už bude na Lubošíne dosť skoro svadba?“ odvetil krátkym pousmiatim. „Do toho času odtečie snáď ešte mnoho vody. Keby pán Juraj bol tušil chorobu mladšieho vnuka, sotva by bol stál na tom, aby sa svadba odbývala doma. Ach, milý pán Lakrinský, keby sme mohli všetko tušiť, nejeden nezdar a niekedy i viac než nezdar by sme si mohli ušetriť.“ Nemôžem zabudnúť na tón, akým vyrieknul tie slová. Mal síce pravdu, ale povedal to tak divne. Chvíľu sme išli mlčky, potom začal rozhovor o novej americkej literatúre; sdeľoval mi zaujímavé veci zo Zaoceánia; v tom rozhovore sme zabudli na všetko, a už ležala pred nami cesta k Dobrudži, za nami slncom objatý Lubošín. On so zdvorilým pozdravom zameral na cestu k zámku, odtiaľ neviditeľnému, ja som si spomenul, že môžem navštíviť Konráda Hričovského a tak som zameral hore dedinou.

Konrád ma veľmi srdečne privítal, takže som sa u neho v útulnej fare cítil čo nevidieť ako doma. Pani Žofia Hričovská je príjemná, trochu málomluvná, ale ešte vždy krásna dáma. Pomer medzi synom a medzi matkou vzbudil v mojom osirelom srdci túžby po drahej, pod zeleným rovom odpočívajúcej mamičke mojej. Už som sa nedivil, že si Konrád žiadal toto miesto. Je síce len obyčajným dedinským kňazom, ale samostatným pánom svojho času i vôle. Pani Žofia nám pripravila osviežujúci olevrant; potom musela do Stránova, odkiaľ čakal na ňu kočiar; my sme osameli. Sedeli sme v zelenej, tichej chodbe pred farou. Pred nami nádherný Lubošín i celá rozkošná dolina. Tak dobre nám padlo vymeniť si názory. Netrvalo to dlho, prišiel som na naše ideále a na svoju veľkú radosť som v Konrádovi zistil nadšeného národovca. Neodcudzili ho ani v kláštore ani v seminári. Mimovoľne unesený, čítal som mu Tvojho Cézara. Bol nadšený. Dal Ťa srdečne pozdraviť, že aby si len spieval. „Vidíte,“ povedal doslovne, „bol som nedávno v horách so sesternicou; všetko, čo sme hore privolali, všetko nám odpovedala; tak aj básnik, čo svetu privolá, to mu ten svet ozvenu odpovie. Ideály kriesia len ideály, zlo kriesi zlo, dobro — dobro.“

Škoda, že som sa nemohol dlhšie zdržať. „Počkajte,“ povedal, „oblečiem sa a pôjdem s vami, pokarhanie, keď ho ponesú dvaja, sa ľahšie znesie.“ Cestou to prišlo tak ďaleko, že sme si vymenili bratské „ty“. Pokarhanie odpadlo celkom! Biskup sa potešil Konrádovmu príchodu. Naša živá nálada nakazila aj jeho, a to zase nakazilo nás, takže sme si v parku zakoncertovali. Ja som doniesol svoje husle, hral, a Konrád krásne spieval naše „krakoviaky“. Aurel, počuť ho keď spieva, je pravá rozkoš.

Jeho jasnosť nespustil z neho ani oka. Obaja sme potom vyprevadili milého hosťa kus za Čarnovo. „Prijdite častejšie za Lakrinským,“ volal biskup pri rozchode. „Nebojte sa, že by som ho karhal, keby sa u vás dlhšie zdržal.“ „Rád použijem láskavého pozvania a veľkého dovolenia,“ usmial sa Konrád. Hľadeli sme za ním, dokiaľ nám nezmiznul v borovej hore.

Tak som Ti už všetko napísal, čo ma zaujímalo a blažilo, a teraz radšej list pošlem, hoci i krátky, aspoň skôr dostanem odpoveď. Dobre sa maj, druh môj zlatý, a píš skoro svojmu šťastnému, veľkými vlnami krásnych nádejí nesenému

Jaroslavovi.