ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Druh môj zlatý! Veľmi ma teší, že môžem zase pokračovať. Tak tedy! Podvečer som zašiel najprv do fary. Čosi ma nútilo, aby som pozval Konráda so sebou na Lubošín. Tam som natrafil i na Stanislava Hričovského. Našiel som ho v živom rozhovore o gymnaziálnom bratstve. Stanislav prejavil môj skrytý náhľad, že askézou nedocielime zdarného výsledku. Na moju radosť Konrád neodhováral, ba povedal, že ma hodlá poveriť usporiadaním výletu na Hôrku a zároveň ma prekvapil zvesťou, že nám Johanka ponúkla pomoc, akú, to sľúbil objasniť pozdejšie. Bol vôbec veľmi čulý. Chvíľami sa mi zdalo, ako čo by tou živosťou zakrýval akési u neho nezvyklé vzrušenie. V tom prišli po neho, aby vykonal pohrab. Sľúbili sme, že počkáme na neho a že potom pôjdeme spolu.

Rozprával som Stanislavovi Hričovskému o svojej návšteve „Pokroku“ v L., a pýtal sa na výsledky poslednej porady. Ochotne ma zasvätil do všetkého a na moju užaslú otázku: „A vy ste ani pri sporiteľni neprijali predsedníctva?“ odvetil: „Nemohol som, krome toho,“ dodal rýchle, „Kronický je starší samostatný statkár, a tak je tu lepšia záruka pre verejnosť.“ Keď som namietal, že meno Hričovský je dosť dobrou zárukou, zamlčal sa, snáď zo skromnosti. A v našom rozhovore nastala prestávka, behom ktorej som ho pozoroval. Jedna dáma v P. ho nazvala krásavcom; ale mňa neupútala tak jeho krása ako viac záhadný výraz očí a vôkol rtov, nemohol som ho rozlúštiť. Stáli sme pri obloku, on hľadel na Lubošín. Náhle trhol sebou, zavrel oči a usadnúc do kresla usmial sa na mňa čarovne svieže, že som si ten prechodný okamžitý výraz predošlého vzhliadnutia nemohol nijako vysvetliť, a otázka: „Čoho ste sa zdesily?“ mi zomrela na rtoch.

Aurel, on je zvláštny, pripadá mi nie ako praktický statkár, skôr ako nejaký zjav z rozprávky o zakliatych kniežatách. Ale ty sa mi vysmeješ pre tento výrok. Je mi záhadou, ktorú by som rád rozlúštil. Hovorí málo, ale vidíš a cítiš, že má krásne náhľady, snáď aj ideály, prekvapujúce vzdelanie, dar reči a výtečnú pamäť. Keď sme v ďalšom rozhovore prišli na klasikov, uvádzal z nich celé state grécky a latinsky. Nebyť krásneho rodinného pomeru, povedal by som, že škoda mu byť riaditeľom lubošínskeho panstva. Ináče, pravda, na stá mladých mužov by s ním menilo, ja prvý.

Než sa Konrád vrátil, uplynulo trištvrte hodiny, ani som toho nespozoroval v rozhovore s ním, a zdá sa mi, že ani on, obaja sme boli milo prekvapení príchodom pána farára. Konrád vyzerá veľmi krásne, keď má na sebe štólu. Je ako stvorený pred oltár a na kazateľňu, áno pristal by mu i purpur. Kto vie, či sa mu to niekedy dostane.

Cesta na Lubošín trvala krátko, hoci sme hornou terasou išli peší. Stanislav poslal kočiar zpät, že však nás dá zase on zaviezť, keď sme my priviezli jeho.

V Lubošíne nás čakalo prekvapenie i jeho samého, zdá sa mi však, že mu nebolo milé. Asi pred štvrť hodinou prišiel navštíviť pána majora stotník H. s poručíkom Janickým. Stotník je dobrodušný starý pán, ale náramný klebetník. Mal som viac razy príležitosť vidieť ho v spoločnosti a dal by som za to hlavu, že sem prišiel len zo zvedavosti. Janický je jeho synovec, drzý chlap. Nedivím sa, že sa im obidvom Stanislav nepotešil. Našli sme tam už i pani Žofiu a pána Imricha. Starý pán Hričovský chýbal. Achyma Kantuzova by som temer nebol poznal ako nenútene nám vyšiel v ústrety. Zdvorile opakoval Konrádov srdečný pozdrav, ale s akousi zdržanlivosťou, mne potriasol ruku. Lež viem, čo ťa najviac zaujíma. No, áno, uvidel som konečne veliteľku Lubošína, ale priznám sa, že na všetky moje predstavy mi pripádala príliš nepatrná, bola tak jednoducho oblečená, a nebolo vidieť ničoho, čo by ju oprávňovalo k názvu „veliteľka“, tým menej, že nevedela, ale slúžila všetkým. Ale čím ďalej mi bolo popriané byť v jej blízkosti, tým viacej sa mi zdalo, že keby som mal nejaký žiaľ, nemožný na unesenie, že by ma ona vedela potešiť. Chodila tichúčko medzi nami, pre každého mala nejaké prívetivé slovo, alebo úsmev. Oči celej rodiny ju sledovaly ako magnet. Videl som, ako sa zastavila pri kresle, v ktorom sedel pán Imrich, a temer by som ani nebol veril, že by jeho chladná, bezživotná tvár mohla tak zjasnieť, ako sa stalo čírym dotykom nežnej ruky, ktorá mu pohladila čelo. Šetrne si ju tam podržal a počul som ako na otázku, či ho bolí hlava, odpovedal hlasom temer nežným: „Nebolí, dieťa, nemaj starosť.“ Ale videl som, čo ma temer prekvapilo, že Konrád, ako čo by sa našej hostiteľke vyhýbal, hovorili spolu veľmi málo, za to keď nepozerala na neho, dva razy pozrel na ňu takým zvláštnym pohľadom. Za to ja som nemohol spustiť očí zo Stanislava. Zastupujúc neprítomného brata hral úlohu domáceho pána tak krásne, že keď som ich videl tak spolu s veliteľkou jako sa doplňovali, prišlo mi ľúto, že Bohuš a nie on je majiteľom tejto vzácnej kvetiny. Ver, k nemu by sa ona o mnoho lepšie hodila. Nemôžem si predstaviť Bohuša jako manžela a ju ako manželku. Nuž a hoci by som nechcel tvrdiť, že Stanislav dvoril švagrinej, bolo v jeho krásnych pozornostiach niečo, čo mimovoľne vnucovalo myšlienkou: „On chráni drahý, sebe sverený poklad.“ Ale či mohol inak? V tej, na prvý pohľad nepatrnej bytosti spočívalo čaro nútiace i celkom cudzieho človeka, aby si ju zamiloval. Ver, keby si ju videl a počul, bude ti pripádať, že celý ten zjav ti hovorí: Milujem ťa.

Konečne po večeri v parku sa splnila moja vrelá túžba, že som hovoril s Vieročkou Kantúzovou o samote. Zašli sme spolu trochu ďalej od spoločnosti. Ona trhala kvety, a ja som jej niesol na ne košíček. Náhle sa zastavila, čarovný úsmev zhasnul, a tie krásne, nebezpečné oči pozrely do mojej tváre, pátravým pohľadom. Čo si prajete, Vieročka Sergejevna?“

„Čítali ste už knižku, ktorú som vám dala?“

„Ó, áno, ale ona mi nepostačila, a aby ste vedeli, že katolík smie mať Božie slovo,“ vyňal som Zákonček a ukázal som jej ho. Celá jej ľúbezná tvárička sa poliala nežným rumencom blaha. „Kúpili ste si ho a čítate? Pravda, že je to krásne?“

„Veľmi,“ svedčím opravdove, „teraz čítam každý deň.“

„A milujete Krista?“

Zarazil som sa. Hľadela na mňa nedočkave.

„Nemilujete Ho ešte,“ zakrútila hlavinkou sklamaná,“ lebo by ste to nemohli zatajiť. Vidíte, ja odkedy viem, že On miloval mňa a miluje, musím Ho tiež milovať a milujem Ho a to ma tak blaží.“

Nechával som na nej oči. Otvorila knihu: „Prečítame si niečo, chcete?“

Prisvedčil som, že rád počujem, ale nedošlo k tomu, otec ju volal, museli sme ísť. Sdelil som jej, že tú knihu mám už celú prečítanú, že sa jej nemôžem nasýtiť, ale som sa aj priznal, že ma robí nešťastným, lebo nemôžem doviesť svoj život do súladu s Kristovým učením.

„I mne sa tak viedlo,“ povedala, „ale od Ducha sa všetko zmenilo. Nemôžem vám to vysvetliť. Boly sme požiadané, pretože Pán Ježiš zve: Poďte ku mne všetci, aby sme išly k Nemu a hodily sa do Jeho otvorenej náruče. Nuž ja som išla a On ma prijal. Bola som veľmi zlá, ale Pán ma napriek tomu prijal. Viem, že som Jeho a už sa viacej nebojím, On mi už nedá zahynúť. Ako by mi belmo spadlo s očí, pred tým mi bolo v evanjeliu všetko cudzie, ako čo by Pán Ježiš hovoril cudzím, dnes hovorí ku mne. Ale „prerušila sa náhle,“ prosím vás prijdite k nám do nášho, do Johankinho, kostola, snáď i vám tam Duch Boží otvorí oči. Prijdete?“

Ako by som jej bol mohol odoprieť? Po celý večer, áno, mimochodom rečeno, zadržali nás i na noc, po celý čas som sa nemohol zbaviť tých zvláštnych slov, ba ani som nechcel. Znely mi v uši jako neznáma, sladká hudba. Ona nazývala seba zlou, hovorila o zmene, a ja som cítil, že by bolo treba zmeniť sa, ísť ku Kristu a učiť sa od Neho, ale ako? Po celý večer i v noci som musel myslieť na dušu a na večnosť.

Ale keby len to! Volali nás do zámku. Achym Kantuzov sľúbil stotníkovi niečo zahrať a hral na piane s práve takou ľahkosťou, ako nás bavil pri večeri. Musel som vrele obdivovať jeho spoločenské nadanie a teraz jeho hru. Medzi notami boly niektoré skladby od Rubinsteina. Stotník horlive volajúci „bravo“ žiadal na koniec niektorú z týchto, ale Kantuzov nechcel, hral Lisztovu skladbu. Keď po skončení i stotník Janický zasypávajúc ho chválou, pýtali sa, prečo nehral Rubinsteina, stiahnul čelo: „Preto, že je Žid,“ odpovedal tvrdo s netajeným opovržením.

„Ale bol pokrstený,“ namietnul major.

„A hudba je medzinárodná,“ podivila sa pani Žofia.

„A hoci by bol i desať ráz pokrstený, Žid zostane Židom, a mne sa oškliví, čo len na neho pomyslieť.“

„Ako vidím, ste veľký antisemita,“ smial sa stotník. „Čo sa mňa týče, tiež nemám väčšej zlosti, než keď prijdú medzi vojsko tie židovské figúry. Je to tulácky, ohavný ľud.“

„My sme mali v našom pluku niekoľko takých exemplárov,“ skrivil poručík pohrdlive rty,“ a vojaci im robili zle, nikto nechcel mať nič s nimi, a na koniec im bol napriek tomu skoro celý pluk dlžný. Sú to pijavice od koreňa, a máte pravdu, že ani desatorý krst Žida nenapraví.“

„Ja sám nedám mnoho za ich pokrstenie, lebo i keď sa niektorý pridá ku kresťanstvu, robí to len z chytráctva a pre zisk,“ dosvedčil vážne Konrád.

Slovo dalo slovo. Achym Kantuzov rozprával dve-tri vskutku znamenité anekdoty zo života a strhnul i nás ostatných.

Ani neviem, ako zrazu sme plávali v mori pálčivej židovskej otázky. Vidieť, že si veľmi ošklivíme Židov. Pretriasali sme ich podvodníctvo, olupovanie a znemravňovanie ľudstva. Boly tu vynášané ťažké obžaloby voči tomu podivnému národu. Zrazu mi napadlo, prečo Stanislav nič nehovorí, veď on je zakladateľom „Pokroku“, ktorý kladie hrádze židovskej zkaze. Stál neďaleko mňa pri obloku, ohliadol som sa, ale otázky som nevyslovil, lebo som ešte nikdy nevidel takej bolesti na ľudskej tvári. Ramená skrížené na hrudi, jako keby potlačoval búrku, opieral sa o stenu a bol temer bledší než tá. Nútilo ma pristúpiť bližšie, ale práve v tej chvíli prehovoril Janický. „Milostivá pani ako Američanka je snáď znášanlivejšia voči tomu prekliatemu národu, ale prosím o úsudok.“

Veľmi ma zaujímalo zvedieť, čo povie ona, že som na chvíľku zabudol na Stanislava.

„Dovolíte, prosím, aby som vám mohla odpovedať piesňou?“

„Piesňou?“ Užasli sme a prosili sme o ňu.

Pristúpila k pianu. Vieročka sa ponáhľala otvoriť ho a vo chvíľke zavznevala v sluch napnute čakajúcich lahoda sladkého doprevodu a nezabudnuteľného spevu.

Sieňou zavládlo hrobové ticho, moje srdce pri smutných a čím ďalej smutnejších zvukoch pocítilo osteň výčitky. Mladá pani spievala:

Pieseň doznela zanechávajúc rôzne dojmy na tvárach spoločnosti. Moje oči blúdili k Stanislavovi a utkvely na tvári, ktorá sa nedá popísať, ale ani zabudnúť. Jeho krásne oči, upreté k speváčke boly suché, po líci nekanula slza, napriek tomu sa mi zdalo, že jeho duša i srdce plakaly i plačú nad nenahraditeľnou ztratou. Keď sa veliteľka po speve obrátila k spoločnosti, usadol on do lenošky, kde som nevidel jeho tváre a zabudol som na ňu súc upútaný vážnosťou nastalého rozhovoru.

Aurel, Johanka Hričovská nás upozornila, že opovrhujúc židmi naplňujeme len starodávnu kliatbu tohoto nešťastného i slávneho národa. Nešťastného pretože zavrhol Spasiteľa a preklial sám seba, slávneho preto, že Bôh neľutuje svojich sľubov a prísahy, učinenej Abrahámovi, nezruší. Keď Konrád nechcel pripustiť, že by Izrael mohol byť ešte jako národ prijatý na milosť, doniesla Bibliu, podala mu ju prosiac, aby hlasne prečítal miesto, ktoré označila. A tu niet pochybností, stojí tam jasne a nedá sa poprieť, že ešte raz budú prijatí na milosť. Ba, Aurel, podľa všetkého sa zdá, že Židia majú pred sebou ešte veľkú budúcnosť. Vrátia sa do Kanaánu, vystavia Jeruzalem i chrám, a ta prijde medzi nich osobne Kristus, oni Ho poznajú, urobia pokánie a Svätý Duch ich celkom premení. Je to zvláštne, veľká myšlienka, rád by som vedel viacej o tom. Zvlášte tá okolnosť ma zaujíma, že Kristus prijde ešte raz na zem, aby tu kraľoval tisíc rokov. Nebolo medzi nami nikoho, kto by nebol býval touto neslýchanou zvesťou privedený do hlbokých myšlienok. Divil som sa a zaiste nie sám, že Konrád neodopieral, dogmaticky by to snáď bol vedel. Bibliu vrátil hneď na začiatku, ostatné odstavce čítal major a sedel bez slova zamyslený.

„Tedy vám, milostivá pani, sú Židia ideálom,“ prehodil konečne podráždene Janický.

„Ideálom nie, preto, že je spasenie zo Židov, a môj drahý Spasiteľ bol na zemi Židom podľa tela, tak ja ten nešťastný a napriek tomu slávny národ milujem a túžobne očakávam jeho omilostenie.“

Kto vie, ako by sa bol teraz rozvinul rozhovor, ale v tom, ostatne už dávno očakávaná búrka spojená s víchricou, sa sniesla nad Lubošínom.

„Všetky naše kvety vyrve a poláme,“ žalostila Vieročka. Prvý vybehol Stanislav, a my mladí sme ho všetci nasledovali a ochránili tam vonku pod jeho vedením za svetla bleskov, čo sa ochrániť dalo. Sotva sme sa vrátili dnu, prišiel lejak, a tak sa stalo, že nás nepustili s Lubošína domov. Rozhovor prešiel do zabudnutia, ale ja naň nikdy nezabudnem.