ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Svitlo ráno, svätodušné ráno a v tej istej izbe zavznelo úžasne prekvapeným hlasom: „Stanislav, ty si už hore, tak skoro?“ A na posteli sa vzpriamiaci muž objíma vstupujúceho šuhaja. „Dobré ráno, otče. Nediv sa. Chcem užiť rannej krásy, túžim von do zahrád, už som ich dávno nevidel.“

„Lež ty nevstávaj, prišiel som sa len pozrieť, či ešte spíš, a priať ti dobré ráno, ak si už hore.“

Oči muža lpely temer s úzkostlivou otázkou na živo hovoriacom šuhajovi. „Mimo toho,“ hovorí usadzujúc sa k posteli, „včera si bol v mojej blízkosti nejak zachmúrený. Čo je toho príčina? Hneváš sa na mňa za niečo? Povedz mi to, aby ak možno, som to napravil.“

„Ja hnevať sa na teba? Na teba, ktorý si svoju lásku ku mne zaplatil temer životom, ja na teba?“

„Nevrav o tom, otče. Bol by som rád zomrel, za teba rád.“

„Stanislav!“

„Prirodzene, ale nehovorme o tom. Ty sa tedy nehneváš a ja som sa včera klamal. Teba tlačilo neoprávnené domnenie, že si mi spôsobil bolesť?“

„Ach, áno.“

„Zabudnime na to. Však som zase zdravý, a jestli dovolíš, pôjdem sa nadýchať čerstvého vzduchu.“

„Len choď, choď, prosím.“ Pán Imrich pustil synovu ruku a hľadel za odchádzajúcim. Keď vyšiel, pritisknul ruky na tvár: Klamal som sa on nič nevie. Zdal sa mi zmenený, ale mýlil som sa. Lebo keby vedel, mohol by takto prijsť ku mne a pýtať sa? Nie! Ach, Stanislav, môj drahý, milovaný, len keď si mi zachovaný.“ Ale vonku v tichej chodbe si pritisknul šuhaj obidve ruky na prudkým dychom zvlnenú hruď. „Tak to bolo dobre,“ povedal so zrejmým odbleskom veľkého víťazstva na krásnej tvári. Už sa zdalo, že rýchle vykročí, aby sa pokochal v rannej sviežosti, ale v tom padnul jeho pohľad na dvere neďalekého bratovho bytu. Boj i rozhodnutie boly okamžité. „Musím sa presvedčiť, či to bol sen, musím. „I tu mu zavznelo v ústrety prekvapené zvolanie. Mladý inšpektor, zaujatý dokončievaním obliekania, pustil kefu, ktorou si ešte upravoval s nebývalou starostlivosťou vlasy a bežal oproti bratovi. „Tak si zase celkom zdravý?“

„Áno.“

„Ó, jako som rád! Ver, že sme vystali tisíceré muky, zvlášte ja.“

„Dúfam, že zabudnete na ne.“

„Ach, len ty zabudni! Čo o nás! Lež čo si tak skoro vstal? Kto vie čo na to povie pán doktor?“

„On vstal skôr. Našiel som od neho na stole lístok. Išiel na chvíľu domov. I ja si chcem vyjsť, išiel by si so mnou?“

„Hneď. Ale prijde pán doktor zase?“

„Dúfam, že si ho z kostola privedieme.“

„Pôjdeš i ty, Stanislav?“

Bratia vyšli na chodbu a po chvíľke sa octli pred zámkom. „Čo povieš Johankinej kúpe? Vieročka povedala, že si tam včera bol,“ vyzvedal Bohuš napnute; spod rias hľadel na brata, zahľadivšieho sa po čarovnom svete. „To je krásny skutok!“ odpovedal šuhaj zamyslene, „len mi je divné, jako to bolo možné, že kapitula predala tú budovu.“

„Hm, kapitula by ju bola sotva prepustila, v pozemno-knižnom úrade sa divne pozerali na mňa, ale kostol predal majiteľ, biskup Lubošínsky.“

„To je ešte divnejšie.“

„Vieš, ja už dávno pozorujem, že starý otec a on majú spolu jakési nedorozumenie, a biskup nedrží vrchu. Nuž odvolával som sa pred Jeho Jasnosťou na starého otca, kul som železo, dokiaľ bolo horúce. A čo myslíš o sústredení evanjelikov?“

„Nemal som do teraz času rozmýšľať o tom, môj brat, a do teraz mi o tom bolo málo povedané, ale aj z toho súdim, že je to krásna myšlienka.“ Šuhaj si prešiel rukou čelo.

„A smelá. Oni nás tu považujú za úplne pochovaných, a majú pravdu, ale myšlienka nech je akákoľvek, vždy kriesi.“

„To áno, zvlášte keď zástavu nesie duša, hotová i najvyššej obeti.“

Bratia mlčky pokročili k húšti, kde na stá sedemkrások rozprávalo povesť jara. Tam sa náhle zastavili. Ľudia mávajú niekedy rovnaké myšlienky.

„Bohuš, ty si mi dlžný ešte jakési vysvetlenie.“ Mladý inšpektor trhnul sebou: „Jaké?“

„Buď som mal 20-eho divný sen, alebo si bol ráno u mňa vo farskej záhrade v Záborí a žiadal si odo mňa pomoc.“

„Ktorú si mi vonkoncom odoprel,“ prezradil sa mladý inšpektor.

„Tedy to nebol sen?“ Ľalijová bledosť pokryla šuhajovo líce. Objal brata hľadiaceho zasmušile pred seba. „Bohuš, Bohuš, ako si mohol urobiť niečo takého?“

„Neviem, veru neviem, ale ty ma neodsudzuješ?“ A ohnivé oči sa napnute norili v krásnu tvár brata.

„Ak je ešte moja pomoc platná a možná, ja ti chcem pomôcť!“

„Chceš?“ zvláštna, nerozlúštiteľná smes citov zavznela hlasom mladého muža. „Ale pretože tu všetko závisí na súhlase a odpustení Johanky, musíme si ho najprv získať.“

„Ako to? Nerozumiem.“

„Viem, že sa jej musím priznať, a že ona pri svojich zásadách môže i neodpustiť. Ale jako by sme mohli získať jej súhlas pre lož, neviem.“

„Láskou, brat. Alebo si získaš jej lásku ty, a v tom prípade ona všetko odpustí, alebo ju získam ja, a ona i vtedy rada odpustí. Ale musíme sa poponáhľať, lebo svet je zlý. Musíme sa starať, aby vystupovala len ako veliteľka Lubošína a to v prítomnosti obidvoch. Bez veľkého huku sa tá vec už neurovná, ale musí byť vyrovnaná za jakúkoľvek cenu.“

„Stanislav, Stanislav, zlatý, nie nadarmo som dúfal, že ty ma zachrániš,“ zajasal Bohuš náruživo. Ale obaja trhli sebou. Svojím zvolaním vyplašili straku na neďalekom strome; posmešne zarapotala a uletela. Z diaľky zavznely mohutné akordy zvonenia; vítaly nový deň, svätodušný deň.