ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Záplava slniečka padala na zlatisté draperie, zavesené nad veľkými oknami ľúbeznej Dobrudže. Hrala sa so starými ozdobami komnaty, ktorá by bola každej princezne z rozprávky vhodným rámom, padla aj k nohám panej, sediacej v hlbokom kresle pri obloku. Tá opierala hlavu o vysoké operadlo majúc ruky sopiaté na knihe, ktorá jej ležala v lone, hľadela do diaľky túžobne snivým pohľadom. Riasnaté, bledožlté rúcho splývalo v sterých záhyboch na kvetovaný koberec, široké krajkové rukávy zahaľovali bielostné ramená. Len ešte diadém a závoj, perly na biele čelo, ozdoby na hrdlo, a vidíš pred sebou dcéru slávneho Jeruzalemčana, o ktorých svedčí Kniha kníh, že v rozkoši rozmaznané, nohami sa sotva dotýkali zeme. Ale táto zaujímavá tvár nejavila rozkoše, ale len srdce jímajúcu snivosť. Dávid Oginský vychovával svoje jediné dieťa skladajúc mu k nohám všetky poklady, ktorými oplýval, ako tie dcéry dávnych jeho predkov. Stázička Oginská, tak skoro osirela, vyrástla od detstva v prepychu. Otec ju nikdy nezarmútil odoprením nejakej žiadosti. Keď dorástla do školského veku dal jej dobré vychovávateľky, pozdejšie ju zaviedol do najdrahšieho penzionátu. Dal ju učiť všetkému, čo si žiadal jej vedychtivý duch. Dosiahla vzdelania priamo kniežacieho, bez kniežacích okôv. Prijdúc na prázdniny smela robiť, čo si jej len srdce zažiadalo, a keď dospela v mladú dámu, oslňovala krásou, nadaním a bohatstvom všetky kruhy verejnosti. Napriek tomu v bytosti mladej židovky bola vždy patrná, a ani výchova jej nesotrela, určitá plachá snivosť. Nikto neznal jej pôvodu. Nikto netušil, aké myšlienky a túžby kolovaly za tým mysliteľským čelom, a že už od detstva spytovalo to útle, pre krásu a dobro zaujaté srdce: Prečo je taký veľký rozdiel medzi židom a kresťanom? Táto otázka rástla s vekom. Vzrástla zvlášte v ústave, kde sa kresťanské chovanky len s akýmsi odporom stýkali so židovskými spolužiačkami, ktoré ich, kde mohly vyhľadávaly. Aby na ten rozdiel prišla, chodila Stázička do kresťanských náboženských hodín, niekoľko ráz išla aj do kostola. Jej snivá, ideálna myseľ tu našla o mnoho viacej potravy než v radosti prázdnom náboženstve otcov, ale srdce zostávalo prázdne. Rozohrialo sa, iba keď utkvela mysľou u toho vzývavého Syna Márie, na ktorého otcovo náboženstvo jej zakazovalo i myslieť. A pretože nesmela, tým viacej túžila zvedieť niečo bližšieho o Ňom. Legendy o svätých a sväticiach boly dojímavé, o čo dojímavejšia musela byť história toho muža, ktorému izraelskí synovia i dnes zlorečili a ktorému sa predsa klaňal celý svet, nazývajúc Ho Synom Božím! Ale nebolo nikoho, kto by splnil tieto jej túžby, a jej srdce zostávalo napriek všetkému prepychu a hojnosti prázdne, až prišla láska k milovanému mužovi, ktorá jako májová žiara prežiarila, nahradila všetko, otvorila nesnívaný raj. Po mužovom boku vstúpila Stázička Oginská v svet, ktorý sa jej poklonil, a v ktorom už nenašla toho rozdielu. Všetci si tu boli rovní, aspoň sa tak zdalo. Túžby mladej panej umĺkly; nebolo na ne času, musely umĺknuť, a jestli pred kým, tak pred svojim mužom nesmela spomenúť meno Ježiša Nazaretského, on Ním opovrhoval a vôbec nenávidel všetko, čo nieslo Jeho meno. Iste mal príčinu. Ó, jako znal líčiť ukrutnosti, ktorých sa kresťania dopustili na židoch a dokazovať, že len bohatstvo židov drží kresťanov na uzde, aby im verejne neukazovali svojho odporu. Nebolo divu, že v jeho srdci žila s nenávisťou i túžba splatiť rovné rovným. Stázička ho príliš milovala, než aby ho zarmútila nejakou spomienkou. Ukryla nezodpovedané otázky v srdci, zvlášte keď odpoveď na ne bola aj v knihách márne hľadala. „Som židovka a ako verná viere otcov, musím niesť všetko so svojim národom.“ Rozhodla sama u seba oddávajúc sa rozkoši šťastného manželstva. Všetko, čo môže muž poskytnúť žene na zemi, bolo jej poskytnuté. Vedela, že je jediným šťastím svojho manžela, že je jeho modlou. Ale do prostred blaha padla prvá kvapka bôľu. Nádeje chované po sedem mesiacov, ktoré naplňovaly manželov náruživou radosťou, zničila náhle neúprosná choroba zanechávajúc po sebe prudkú bolesť muža majúceho smrteľnú úzkosť o život manželky a o slabé porušené zdravie mladej panej. Ten čas, v ktorý zvädly utešené kvety materinských radostí s dieťaťom, ktoré neuvidelo života, presvedčil srdce mladej panej, že zemský raj nepostačí človekovi, medzi ktorým a medzi smrťou je len krok! Od brán smrti si doniesla mladá pani nestíšiteľnú túžbu po svetle, ktoré by aspoň trochu osvietilo výhľad do onoho života za hrobom. Tak uplynul viac než rok a hľa, už po mesiace jej svietila žiara nových nádejí, s ktorými sa až do dnes nesverila mužovi v obave, aby sa úzkosťou o ňu netrápil, a aby ho v prípade nešťastia sklamanie zase tak veľmi nebolelo. Ona sama videla v tesknom tušení samé vrchy. Obrysy priepastí, ktoré snáď sa dosť skoro zavrú nad ňou. Úzkostne odvracala zraky z toho prázdna zpäť do krásneho života. Najradšej dlela po mužovom boku. Ale jakonáhle odišiel, vrátily sa nevolané beznádejné myšlienky, a niktorá sebaznamenitejšia kniha ich nebola schopná odplašiť. Hudba jej neposkytovala dostatočného osvieženia, áno, nebolo k nej ani dosť sily. I teraz mala mladá pani znamenitý zaujímavý román, dar od muža, ktorý jej priniesol z cesty. Sotva prečítala niekoľko kapitol, pustila knihu do lona a hľadela preč, ďaleko. On, na ktorého v detstve i v dievčenstve tak často myslievala, stál znova pred ňou, ten kresťanský Bôh, Bôh Johanky Hričovskej. Ťažké mraky choroby sa vznášali nad ňou v utorok, a napriek tomu sa jej zdalo, že s tou nežnou, k nej nachýlenou bytosťou prišiel papršlek svetla a čo ešte v stredu, keď v netušenej láskavosti sama priniesla sľúbený liek a priviedla so sebou i svoju utešenú sesternicu! Dámy, pretože nechcely rozrušovať, sa síce nezdržaly dlho, ale pri odchode povedala spanilá veliteľka Lubošína: „Prosila som Pána Ježiša, On vás iste uzdraví, lebo On vás miluje.“ Divné slová! Ten neznámy, židom tak odporný, nimi pribitý na kríž a potom pochovaný Ježiš, ktorého ukradli jeho učeníci a povedali, že vstal z mŕtvych — On, že ju miluje a uzdraví?

„Ach,“ zatúžila mladá pani, „bárs by ešte raz prišla ku mne a povedala mi niečo o Ňom; radšej by som chcela myslieť na Neho než na strašnú smrť, ktorá ma snáď predsa nezachváti.“

Práve chcela skloniť hlavu, v tom padol jej zrak ku dverám a už vstala odkladajúc knihu, veľmi prekvapená a popošla v ústrety vytúženej, nečakanej návšteve.

„Pani Hričovská, vy idete? Ó, to je veliká láskavosť od vás. Čím som si ju zaslúžila?“

Vôkol spanilých rtov do dverí vstupujúcej pohral hviezdny úsmev. „Dúfala som, že moja návšteva vám nebude nemilá, pani Oginská. Bohuš mal prácu u pána továrnika, tak sme prišli.“

„Ó, to bude Kazimír rád.“

Dámy sa posadili na pohovke.

„Jako sa máte, milostivá pani?“ Stázička uchopila ruku pýtajúcej sa do svojich oboch.

„Ó, omnoho lepšie,“ svedčila s úsmevom. „Ale jako sa viedlo odvtedy vám a slečne Vieročke?“

„Nás Pán Ježiš navštívil zármutkom.“

„Aha, ona prišla a s ňou prišiel i On, Ježiš,“ pomyslela Stázička. „Prečo ho druhí kresťania nespomínajú ako ona?“ a na hlas sa spýtala: „Zármutkom? Akým?“

„Ideme práve s Bohušom zo Záboria, boli sme tam navštíviť našeho nemocného brata Stanislava.“

„Pán Stanislav v Záborí?“

„Áno, pán doktor Reinhard, ktorý ho ošetruje, ho doviezol do Záboria, kde má svoj dom, bývalú starú faru.“

„A ako sa má pán Stanislav?“

„Teraz zase značne horšie.“ „Horšie a v stredu ste povedali, že už lepšie.“

„Choroba sa vrátila. Ale Bôh vie, čo robí, a tak musíme byť trpezliví. Však Pán Ježiš je tiež tam, on požehná lieky i opateru pána doktora, a náš brat bude zase zdravý.“

„Veríte tomu tak iste, milostivá pani?“

„Verím, milostivá pani, nemoc Stanislava nie je na smrť, ale pre dokázanie sa našej viery.“

„Nie je možné previezť pána Hričovského teraz?“

„Nie, pán doktor prosil, aby sme mu prenechali nemocného a iste nebol nikdy v lepších rukách.“

„Dôverujete doktorovi Reinhardovi?“ so záujmom sa pýtala mladá židovka. „Je už starší a láskavý?“

„Je úplne šedivý. So Stanislavom zachádza otcovsky, jeho celý zjav budí dôveru.“

„Keby ste vy boli niekedy nemocná, ale odpustite, nech sa to radšej nestane, dali by ste si ho zavolať?“

„Ó, áno! Verila by som, že jestli je aké lekárstvo v pozemskom Galáde, on by mi ho doniesol, lebo je požehnaný Hospodinov. Ale, prosím, prečo sa pýtate?“

Krásne tmavé oči mladej panej utkvely na jemne zrumenelom líci pýtajúcej sa. „Nemám nijakej dôvery k lekárom v P., a Kazimír žiadal i dnes, aby mi smel priviesť doktora, poprosím ho, aby zavolal doktora Reinharda. Ale či by mohol zajtra odísť od pána Stanislava?“

„Dúfam, že áno, ak pošlete po neho kočiar, Záborie je blízko; nech sa kočiar staví u nás, a ja sama ho požiadam a zostanem pri našom bratovi.“

„Ó, ste veľmi láskavá a dobrá, milostivá pani.“

„Mám jednu prosbu.“

„Odo mňa? Ó, vyplním ju s najväčšou radosťou.“

„Odložme tituly, meno, a vy, stačí, keď si naši mužovia tykajú.“

Pekné ružičky sfarbily pri posledných slovách spanilú sviežu tvár. „Vy mi tak dôverne ponúkate priateľstvo?“ polo nedôverivo, polo v tesknej radosti splynulo so rtov továrnikovej manželky, ktorá rozrušene tiskla ruku hosťa k hrudi. „Veď ja som židovka.“

„Viem Stázička, dovolíte, pravda?“

„Ó, áno, Johanka.“

„Ale tiež viem, že moje spasenie je zo židov.“

„Vaše spasenie je z nás? Nerozumiem.“

„Pán Ježiš, môj kráľ a Bôh, je Dávidov Syn z Júdovho pokolenia a z Abrahámovho semena, váš brat podľa tela.“

Srdce mladej panej mocne búšilo. Divná slasť i bolesť poznania sa ho mocne dotkla. Ovinujúc náhle obe ruky kol šije bytosti, ktorá jej pripadala jako mocná nositeľka svetla, oprela si hlavu o jej rameno.

„Prosím, povedzte mi o Ňom niečo bližšieho, lebo ja Ho neznám, ale túžim, verte, roky túžim Ho poznať. Ó, povedzte mi niečo z Jeho osudov, a prečo vám je takým drahým.“

Zore radosti zalialy tvár Johanky. „Všetko a rada vám poviem, Stázička, čo o Ňom viem, ale nie naraz. Je toho mnoho, veľmi mnoho, samé krásne a dobré veci:, ale predovšetkým musím vedieť, či znáte päť kníh Mojžišových a prorokov.“

„Premýšľali ste už o tom zasľúbenom semene ženy, ktoré rozdrtí hadovi hlavu, aj o tom semene Abrahámovom, v ktorom budú požehnané všetky čeľade zeme?“

„Áno, to je ten sľúbený Mesiáš, ktorého príchod ohlasujú všetci proroci, zvlášte Izaiáš.“

„Tedy Ježiš je ten Syn Dávidov, ktorého kráľovstvu nebude konca. On je ten Predivný, Radca, Silný Bôh, Udatný Hrdina, Otec Večnosti, Knieža Pokoja. Množiteľovi toho kniežatstva a pokoju nebude konca.“

Ruky mladej židovky klesly. Oprela sa o roh pohovky, premožená náhlym hlbokým dojmom. Čakala so rtov veliteľky Lubošína zvesť o kresťanskom Bohu a miesto toho počula zvláštnu zvesť o Nádeji Izraela! Keď potom mladá pani vyňala malú čiernu, častým používaním silne opotrebovanú knižku a začala čítať, tu počúvala ani nedýchajúc. Po prvý raz v živote počula, že sa Ježiš shováral so ženou Samaritánkou, a jako jej povedal, kto je, že je zasľúbený Mesiáš, a jako jej rozprával o živej vode, ktorej keby sa niekto napil, nebude nikdy žízniť, ako tá žena uverila i ľud, ktorý svolala, a jako šiel ďalej a jediným slovom uzdravil chorého človeka. Tu chcela veliteľka Lubošína prestať, ale túžobný pohľad poslucháčky jej nedal; čítala tedy ďalej o rybníku Bethesde, o mužovi, nemocnom tridsať osem rokov, ktorého Ježiš uzdravil, i o tom, ako chceli židia Ježiša kameňovať za to, že urobil ten div lásky v sobotu a že Boha menoval svojím Otcom. „Ameň, ameň vám hovorím, že prijde hodina a je teraz, keď mŕtvi počujú hlas Syna Božieho, a tí, ktorí počujú, budú žiť.“ Tu čitateľka prestala, vzhliadla a uvidela ľalijovú bledosť na tvári poslucháčky, jej sklopené oči zavreté.

„Stážička, čo vám je?“

„Mŕtvi počujú hlas Syna Božieho,“ opakujú zbledlé rty mladej židovky tak zvláštne. Johanka, jestli je Ježiš zasľúbeným Mesiášom, tak tí mŕtvi, to sme my židia, áno?“

„Áno.“

„Tedy ja sa musím presvedčiť o tom. Snáď vás sem poslal Bôh sám, aby ste mi to umožnili, ak je ešte nie pozde.“

„Áno, Stázička, Pán Ježiš sám ma sem poslal, aby som vám povedala, že vás miluje, a aby som vám dala jeho drahé slovo. Vezmite si tento dielok, dokiaľ vám nedonesiem celý Nový Zákon, a čítajte. Za pravdivosť každého slova sme hotoví zomrieť, my, ktorých On vykúpil a obmyl svojou krvou.“

„Necháte mi tu tú knihu?“

„Vezmite si ju, veľmi rada.“

„Tak ja si ju tedy vezmem.“ Stázička polo jasavo, polo so svätou bázňou siahla po dielku Božieho Slova.

„Ak dovolíte, zaspievam vám. Som síce zvyklá hrať na harmónium, ale vy tu máte piano. Položte sa, prosím, zatiaľ na pohovku, ste rozrušená, spev vás iste utíši.“

Po krátkom zdráhaní sa docielila mladá pani splnenie svojej žiadosti a sprevádzaná vďačným pohľadom Stázičky pristúpila k pianu. Medzi tým čo ho otvárala, tiskla mladá židovka evanjelium k hrudi. Zvláštne, driev nepoznané blaho jej hrialo srdce. „Zvie všetko, všetko! Ó, jaká slasť! Johanka tvrdila, že Ježiš ju miluje, i ju! Ten muž, ktorý robil také divy a ktorý tak hovoril o svojom pomere k Bohu, ten miluje i ju, ten šľachetný a dobrý muž. Ak je On tým, za koho Ho Johanka má, vtedy je Mesiášom a patrí predo všetkým nám židom, mne, mne! Ó, zviem všetko!“ Trhla sebou. Krásne zvuky piesne jej zavznely v sluch so sladkým doprevodom:

„Ach, ako bola Johanka šťastná, že mala takého priateľa, ktorému mohla tak veriť. Ona sa nemusela pýtať: Ale čo potom, keď život pominie? Kam pôjdeš, moja nesmrteľná duša? Ó, bárs by som i ja tak mohla prosiť. Veď ja skôr ešte než ona môžem volať: Skry ma v búrkach žitia ťažkých, keď ma chce žiaľ zahubiť.“ Po bledých lícach Stázičky skanuly slzy a kanuly pod vplyvom dôverivo sladkého spevu, čím ďalej tým viac uľavujúc stiesnenej hrudi.

Ešte niekoľko tichých akordov a spev doznel, hudba stíchla, a pri pohovke kladúc hlavu vedľa hlavy plačúcej panej pokľakla Johanka Hričovská, premožená návalom zvláštnej, nepoznatej tesknoty. Mladá židovka nevedela načúvajúc tým krásnym, čistou láskou k blížnemu vnuknutým slovám plným potechy a svetla, že v jednu chvíľu bolo spanlivej tešiteľke okolo srdca tak ako plavcovi, keď spustili po prvý raz jeho lodicu na šíre more, a ona, nesená veľkými vlnami, nevie, kde narazí na úskalie a či sa na ňom neroztrieska.