ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zatiaľ čo sa na Lubošíne rozišla malá spoločnosť na odpočinok, a nad svetom letela druhá búrka, spojená s dažďom, v záborskej fare horelo osamelé svetielko, a pri jeho svite pilne píšuci muž sa nezdal všímať si okolného nečasu, ponáhľal s dokončením prekladu, pri ktorom mu bola malá nežná ruka tak výdatne pomohla. Napriek hlbokému zamysleniu sa okamžite vzpriamil, vyrušený zaklopaním na oblok. Tak sa u neho ohlasovali ľudia, ktorí potrebovali pomoc. Ponáhľal otvoriť dvere a do tmavej chodby vpustil štíhlu mužskú postavu, ožiarenú oslepujúcim bleskom.

„Dobrý večer, pán doktor!“

„Ale, Stanislav, to prichádzate vy? Teraz v tom nečase? Ste iste celý mokrý?“

„Nie, pán doktor, mal som dáždnik, a práve prestalo pršať, keď som vyšiel, teraz začína zase.“

„Prečo prichádzate tak v noci? Hovorili mi, že ma Vieročka Kantuzova hľadala, myslel som, že ma prišla len navštíviť, a vy ste ma potrebovali, stalo sa niečo?“ Doktor zavrel dvere a vošli do izby. „Prosím, nedivte sa,“ odhrnul šuhaj vlasy z čela. „Vieročka išla síce s pozvaním, ale len k večeri, máme návštevu. Mladý Kantuzov, majorov synovec, prišiel, ale ja som zablúdil sem za týmto osamelým svetlom. Bolo treba udeliť nejaké rozkazy na tretej terase, a tu som uvidel svetlo, a ono ma mocne, premocne vábilo. Nemrzte sa, prosím, že vás vyrušujem, a poprajte mi prístrešia do rána.“

„Stanislav, Stanislav,“ zakrútil doktor hlavou, „bolo vás treba vonku v mokre a vo víchre? Chcete znovu ochorieť? Tak sa vyzujte rýchle a hneď mi pojdete do postele.“

„Vyzujem sa a urobím všetko, čo rozkážete, len do postele ma neposielajte, ak vás nevyruším v odpočinku, nemohol by som späť.“

„Verím, ste rozpálený, pulz vám temer nemôžem spočítať.“

„To nie je z krve, pán doktor.“ Mládenec prezujúc obuv pritisol ruku na srdce, ta odkiaľ pochádza život i smrť.“

„Tedy rozrušený, čo sa vám stalo?“

Doktor pritúlil mladú hlavu k hrudi jako matka, keď chce utíšiť dieťa. „Čo sa vám stalo?“

Odpoveď neprišla. Po chvíľke sedeli obaja na pohovke, objatí tichom, ktoré bolo obkľúčené hromobitím. Doktor hľadel zpod rias pohľadom plným lásky i bolestnej sústrasti, v menivými výrazmi pozastretý obličaj hosťa. Zrazu sa ten vzchopil a v nasledujúcej chvíli kľačal pri jeho nohách skrývajúc tvár na jeho kolenách. „Hovorte so mnou, buďte milosrdný, tá bolesť ma udusí, musím počuť ľudský, váš dobrý hlas.“ Lekár zbledol, chmura sebaobžaloby mu kmitla tvárou. „Stanislav, čo mám hovoriť?“

„Ach, čokoľvek.“

„Pre ranenú dušu je len jedna a to najkrásnejšia hudba slov: Poďte ku mne všetci, ktorí pracujete a ste obtiažení a ja vám dám odpočinutie. Ak sa budeš mať navrátiť, ku mne sa navráť. Stanislav, akéhokoľvek druhu je vaše nešťastie, poďte, prednesme ho Pánu Ježišovi. On nás prijme. Prečo ho chcete niesť sám? Iste vám mnoho prekáža sdeliť mi niečo, hoci by snáď to bolo lepšie, keby ste tak urobili, ale Jemu vševediacemu môžete povedať všetko, čo vás tlačí. On vás miluje.“ „Ale keď ja nemôžem ísť k Nemu, pán doktor, verte, nemôžem.“

„Nechcete. Kto žízni, nech prijme, a kto chce, nech berie vodu života zadarmo. Človek musí chcieť, ale vy nechcete. Prečo nechávate nadarmo túžobne vystierať k vám ruky Syna Božieho?“

„On ich nevystiera ku mne, nemôže vystierať, keby ste vedeli, uverili by ste mi. Som taký hriešny. Tam vonku vznikaly hrozné rúhavé myšlienky v mojej biednej duši. Preklínal som deň svojho narodenia a preto, že verím, že mi Bôh dal život, a že kde ma postavil, tam ma chce mať, bolo mi jeho nakladanie so mnou desné. Tam, kde by som mal milovať, nenávidím, kde by som mal ctiť, tam si ošklivím. Verte, že som biedny odpadlík, odcudzený rodine. Ale čo hovorím! Ach, nepočúvajte ma.“

„Ste ztratený, Stanislav.“

„Áno, to je vhodné slovo pre môj stav! Ztratený časne i večne.“

„Syn človeka prišiel, aby hľadal a spasil to, čo bolo zahynulo.“ Takých ztratených, ktorí si vonkoncom nemôžu pomôcť, hľadá Pán Ježiš. On dáva svetlo i vo tme. Jakéhokoľvek druhu je noc vo vašom živote a hoci i nepominula, On to môže a chce spôsobiť, aby vaše srdce bolo naplnené spevom radosti a plesania. Pozdvihnite svoje oči od bremien a tŕnistých ciest života ku Golgate, tam zomiera Ježiš i za vás. Pozrite do zahrady, kde vstáva i pre vás a prináša to milostiplné: Pokoj vám. A jako Mojžiš povýšil hada na púšti, tak musí byť povýšený Syn človeka, aby nikto, kto verí v neho, nezahynul, ale mal večný život. Verte tomu, Stanislav.“

„Modlite sa, ach, modlite sa za mňa, pán doktor, aby Hospodin sňal s mojich očí to zastrenie, tak aby som Ho i ja mohol uvidieť na kríži a poznať a pocítiť, že zomiera za mňa.“

„Dobre, milý synu, budeme sa modliť a nepustíme Ho jako Jakob, dokiaľ nás nepožehná.“

Vonku čím ďalej, tým divšie zúrila búrka, víchrica sa preháňala, a šľahal s malými krúpami spojený dážď, štíhle stromy sa ohýbaly, ale niktorý tak ako tá pružná postava, schúlená k zemi, vo starom dome, ktorý už raz videl podobný boj, zakončivší víťazstvom, hodným budúceho mučeníka. Či aj tento tak zakončí? Doktor tri razy ustal v hlasnej, čím ďalej tým vrúcnejšej modlitbe, tri razy začal znova. Konečne sa skrížily nad hlavami kľačiacich strašné blesky, okamžite doprevádzané ohlušujúcim rachotom. Upozornený úpením z vonku, doktor ponáhľal k oknu, červená žiara zvestovala oheň a volanie o „pomoc“ nútilo ho ponáhľať sa von. Hrom udrel a zapálil. Horela síce len stodola, ale plná a slamené strechy boly tak blízko. Horela budova, horela i zhasla. Záborskí ponáhľali nahradiť nerušený spánok, keď už nebolo na nebi ani mráčika, ale za to tisíce hviezd. Doktor sa vrátil posledný, nakoľko musel prispieť pomocou majiteľovi shorenej stodoly, ktorý si popálil ruku. Dvorom i chodbou ponáhľal, sieňou už prebehnul.

Šuhaj ešte stále na polo ležal, na polo kľačal na zemi, tam ako ho bol opustil.

„Stanislav!“

Položil mu ruku na čelo. Zavrené oči sa otvorily, plné pokoja a podivného svetla. „Milý synu, čo robíte? Modlíte sa?“

„Nie.“

„A?“

„Spočívam pod krížom pri nohách svojho Pána. Prosím, nerušte ma v tom nebeskom šťastí.“

„Neruším, len prosím, vstaňte, lebo musíte zpäť do života, to šťastie pôjde s vami.“

„Zpäť do života? Do tých múk, do tej úzkosti a tmy?“

„Stanislav, však to svetlo, tá radosť, to šťastie nie je v tejto izbe, ono je vo vás. I vám už platí: Neboj sa, lebo som ťa vykúpil, neobzeraj sa v strachu, lebo ja som tvoj Bôh. Či neveríte?“

„Ó, verím, už ale nechajte ma ešte dobrorečiť! Vonku sa vzhliadaly hviezdy v tisícerých kvapkách rosy, vnútri sa vzhliadaly Spasiteľove oči len v dvoch ľudských očiach, ale tie im stačily.“