ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Môj drahý Aurel!

Iste sa podivíš, keď dostaneš list od svojho druha z P. miesto z Prakova. A ešte viacej sa podivíš, keď sa dozvieš, že tvoj demokratský antiklerikálny Jaroslav sa stal tajomníkom aristokrata, a k tomu ešte biskupa. Iste pamätáš na nášho druha, idealistu Emanuela Z. Nuž jeho ideály boly náhle zmarené, sny dosnívané, klesol v hrob. Povedal by som, škoda nebyť tej okolnosti, že bol príliš dobrý pre svet a pre našu nečistú dobu; bol príliš čistý na katolíckeho kňaza. So svojimi náhľadmi by bol sotva obstál pred Rímom. Bol ctiteľom Krista, s akým som sa ešte nikdy nestretol. Ak je skutočne večnosť, v ktorú veril, tak je teraz blažený! — Nuž on náhle zomrel a na smrteľnom lôžku doporučil lubošínskemu kniežaťu mňa za tajomníka, dokiaľ by nenašiel iného, vhodného. Rád som prijal to zastupovanie. No, nechcel by som sa trvale viazať, ale jako žurnalistovi nebude mi škodiť, keď pozrem i za oponu žitia i bytia našich protivníkov. Môj úrad mi neprekáža písať články do časopisov. Bohatá knihovňa kniežacej rodiny Lubošínskych, teraz, keď sme sa presťahovali na rodinný zámok v P. mi stojí k službám. Uznávam, že som úbohému Emanuelovi zaviazaný mnohou vďakou.

Čo sa týče kniežaťa, biskupa, je to vzdelaný muž, postava bohatierska; ani v kňazskom rúchu nezaprie, že sa zrodil pre meč. Je päťdesiatnik, tuhý klerikál, nepriateľ židov a pravý aristokrat. Spoločnosť nemiluje. Krome povinností sme ešte spolu mnoho nehovorili. V pohľade jeho hrdých očí je chvíľami niečo pošmúrneho. Tu, na zámku, sa mu všetko klania ako svätcovi. Keď sa dívam na jeho výrazné vysoké čelo a hrdé vykrojené rty, zdá sa mi, že býval a snáď ešte i teraz je náruživým, ale napriek tomu som ho ešte nikdy nevidel bez masky vznešenosti. Má moc sám nad sebou a preto ovláda aj iných.

Čarnovo, sídlo lubošínskych, má krásnu polohu. Pozadia mu tvoria hory, popredie pekne staväné mesto P.; pod zámkom je promenáda a cintorín.

Za rána, keď vyjde slnce, ožiaruje striebristé vežičky kniežacej hrobky, jako čo by chcelo prebudiť ohnivé srdcia tých, ktorí tu driemu a ktorých posledný člen tu stojí sám a sám. Až aj jeho uložia k nim, zanikne s ním meno Lubošínskych.

O starom kniežati, biskupovom otcovi sa rozpráva všeličo. Bol vraj náruživým lovcom a najradšej sa zdržoval na neveľkom loveckom zámku Lubošíne. Tam býval aj jeho lesný inšpektor, tam býval aj jeho miláčik, prvorodený syn, Konrád. Náhla smrť toho syna je zahalená závojom tajomstva. Tu sa rozpráva, že ho otec sám zastrelil pre protiaristokratický kúsok. Dosť na tom, že sotva zmizol knieža Konrád so sveta, starý knieža predal utešený Lubošín istému Hričovskému a nikdy viacej nevkročil do hôr.

Čo je na tej povesti pravda, neviem. Ja by som sa na jeho mieste nebol nikdy za nič rozlúčil s Lubošínom. Prednou stranou je zámok obrátený k horám. Vedú k nemu tri terasy; prvú, najnižšiu, tvoria lúky, ktorými preteká potok, druhú ovocné sady, svedčiace o pilnej ruke a nadanej hlave, konečne tretiu tvorí tajomný anglický park, popretkávaný krásnymi skupinami kvetín.

Lubošín zaviera z údolia výhľad do ostatného sveta. Dvormi a hospodárskymi budovami je obrátený na východ, kde sa pred ním rozkladá úrodná rovina. Polia zavlažované vodovodmi, vysadené neveľkými stromami taktiež svedčia o pilnej, umnej ruke.

Priznám sa, že ma rod Hričovských veľmi zaujíma. Pravda, majiteľ Lubošína býva v Amerike, kúpu za neho previedol a od tých čias všetko riadi jeho najstarší brat Juraj Hričovský. Ten muž, hoci som ho ešte nevidel, ma zvlášte zaujíma. Hovorí sa, že je uhorským zemanom a že svojho imania nadobudol svojou neúnavnou pilnosťou a geniálnosťou. Zdržuje sa v lubošínskych horách na východ od južného pásma, ľud menuje ten svah „Skalka“, tedy „pod Skalkou“. Už pred mnohými rokmi si tam prenajal kus pozemku, na ktorom stojí neveľký dom, snáď nejaká bývalá horáreň, a okolo nej sú rozsiahle včelíny. Mal by vlastne platiť nájom zo všetkých horských kvetín, lebo jeho včely slietajú všetky hory. Jeho obchod s medom je svetoznámy, má asi desať predavačov, ktorí dodávajú jeho tovar na svetové trhy.

Najstarší syn bol nejaký čas úradníkom, potom lesným inšpektorom v Čarnove, ale zomrel mladý a zanechal po sebe vdovu a syna. Ovdovelá pani Hričovská vedie teraz domácnosť svojho už dávno ovdovelého švagra Imricha Hričovskeho, mladšieho syna pána Juraja.

Tento muž je pravým synom svojho otca, čo sa týka významu v obchodnom svete. Zo začiatku mal v prenájme aj panské dvory, teraz už má sám statok asi pol hodiny od Lubošína, v dedine Stránove, kde vyrába povestný stránovský syr. Jedol som ho, povesť neklame, je veľmi dobrý.

Syna po inšpektorovi Hričovskom dal ešte starý knieža do kláštora. Študoval za kňaza, teraz je už vraj hotový a v týchto dňoch má byť vysvätený a potom má vystriedať moju maličkosť ako biskupov tajomník. Nuž v klerikálnom svete mu je otvorená nemalá kariéra. Raz sa môže sám stať biskupom alebo kardinálom. Ale ja by som nechcel byť na jeho mieste.

Hričovskí sú vlastne evanjelici, len pani Žofia je katolíčka a zomrelý knieža si vydobil jeden stupeň na rebríku do neba tým „dobrým skutkom“, že cirkvi získal jednu dušu.

Ale teraz k najzaujímavejšiemu.

Pán Imrich Hričovský má dvoch synov. Starší, Bohuš, vyštudoval lesnícku akadémiu a toho roku bol povolaný kniežaťom a biskupom za lesného inšpektora. Starý Hričovský snáď už vtedy pomýšľal na to, keď dal vnuka do akadémie, lebo ten je vraj jeho zvláštnym miláčkom.

Mladší Imrichov syn vyštudoval hospodársku akadémiu a teraz je riaditeľom otcovho statku, teda zvlášte lubošínskeho.

Potom som počul, že americký Hričovský nekúpil Lubošína pre seba, on už nežije, ale pre svoju jedinú vnučku a dedičku, ktorú na Lubošíne očakávajú v najbližšom čase. Zaujímavá látka pre novelistu. Praktický uhorský zeman, bohatá americká dedička, hotová novela! A k tomu ten pekný rámec.

Z oblokov svojho bytu v Čarnove vidím do neďalekej dediny Dobrudži. Biedny to kus zeme! Je to vlastne robotnícka kolónia. Jej obyvatelia patria telom i dušou majiteľovi továrne, ktorá tróni nad ňou, židovi Oginskému. Je to jeden zo šťastných typov svojho národa. Rabín Oginský ho prijal maličkého za svojho, a jeho brat, továrnik Oginský, keď chlapec dospel, dal mu svoju dcéru za ženu, sám sa odobral k otcom, aby mladým neprekážal. A teraz Kazimír Oginský je pánom na Dobrudži, pekného bývalého šľachtického zámku, a čo nevidieť strčí celé P. do vrecka. Inak je to príjemný a vzdelaný, moderný žid, spolužiak z gymnázia a jediný priateľ Bohuša Hričovského. Tak som ti predbežne popísal všetko, čo vyzvedelo moje žurnalistické umenie od úradníctva a mestského výkvetu. Čas mi teraz nedovoľuje písať viacej; až poznám všetkých, tu spomínaných ľudí, ohlásim sa zase. Do tých čias sa porúčam do tvojej priateľskej lásky Tvoj

Jaroslav Lakrinský.

V Čarnove. 10. mája 18…