ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Nie, Johanka, váš príchod ma naopak, veľmi prekvapil. Konrád Hričovský vstanúc so stolice popošiel rýchlymi krokmi vústrety sesternici. Zatiaľ čo uprel pohľad v jej rýchlou chôdzou zrumenelú tváričku, dumal v duši: „Čo chce u mňa?“

„Odpustite, Konrád, ak vás vyrušujem v práci, ale dúfam, že budete mať pre mňa chvíľočku času.“

„Neplatí vaša návšteva mojej matke?“ podivil sa opravdive. „Tentoraz nie,“ odvetila s úsmevom. „Tetinka je beztak v Stránove.“ Mladá pani si pritiahla pletenú stoličku k obloku.

„Môžem vám niečim poslúžiť?“ zdôrilosť kázala predložiť otázku, hoci veru mladý kňaz nevedel, čím by jej mohol poslúžiť. Pozrela na neho veľkým, čistým pohľadom.

„Včera ste vyzývali k obetiam vďaky,“ hovorily sladko ružové ústa, „zvlášte ženy, tak som i ja doniesla niečo na pomoc hriechom olúpeným rodinám. Bola by som to síce mohla poslať, ale žiadalo sa mi hovoriť s vami o tej veľkej myšlienke.“

Konrád rumenel a blednul. Ona mu prinášala pomoc. Nemožno! „Nemyslel som, že by ste vy s nami súhlasili, Johanka, keď sa tak veľmi rozchádzame v náhľadoch,“ povedal úprimne.

„Snáď ani nie tak príliš, ako myslíte, keď všetko ostatné necháme stranou a hľadíme k základu.“

„Čo myslíte, jaký je základ mojej činnosti?“ a skrížil ruky na hrudi.

„Láska Božia, rozliata vo vašom srdci.“

Zrumenel blahým vzrušením, áno, jako čo by ho bol osvietil blesk pravdy. Nevedel sám, čo ho pudilo k tej činnosti, ona tomu dala meno.

„Bôh chce, aby bolo všetkým ľuďom spomožené. On dal to chcenie i do vášho srdca. On vám dal lásku k hynúcim blížnym — vy musíte milovať. Verte, aj mne ju dal, a tak hoci sa nemôžem a nechcem srovnávať s vami, napriek tomu smiem smele tvrdiť, že vychádzame z jedného základu. Preto vy neodmietnete ani mojej pomoci, práve tak, ako by som ani ja neodmietla, keby ste mi chceli v niečom pomôcť.“

„Johanka, keď tak beriete veci, musel by som vás uraziť a k tomu nieto príčiny. Ďakujem tedy menom rodín, ktorým ste sotreli nejednu slzu a,“ zakryla si uši. „Neďakujte, ja nechcem vziať odplaty od vás, nech to zostane medzi nami. Radšej mi dovoľte sdeliť o vašom pláne do budúcnosti.“ Ona s ním prišla hovoriť o svojom pláne? To ho zaujímalo. Načúval pozorne, keď rozprávala o projekte v horách, ale keď mu urobila ponuku čo sa týče sálu, užasnul. Zrejme nemyslel na výlety a osvieženie Towaryšstwa. Priznal sa k tomu.

„Verte,“ svedčila vrele,„mladosť nezachránime od pokušenia nečistej rozkoše, ak jej neposkytneme niečo lepšieho.“

„Máte pravdu, Johanka, ale ja ako kňaz, pre mňa sa to nehodí.“

„Ba, práve, vy máte mnohé dary od Pána, viete krásne, úchvatne hovoriť k srdciam. Ak si získate srdcia mládeže, ona pôjde za vami. Náš najvyšší Kráľ, Pán Ježiš, vodieval svojich učeníkov na vrchy, a myslím, že Mu tam najlepšie rozumeli a najvrúcnejšie priľnuli k Nemu. Boj, ktorý ste započali proti odvekému nepriateľovi ľudstva, je nesnadný, sám ho nezdoláte. Musíte si v tej mládeži vychovať zanietených bojovníkov a až tak rozšírite víťazstvo.“ On bol podoprel hlavu do dlaní a tak počúval. Otvárala mu pred duševným zrakom netušene veľké polia. Z tej duše jej prisvedčil. Keď stíchla, vzhliadnul. „Ďakujem vám, Johanka, a pokúsim sa. Áno, usporiadame výlet, je to veľmi dobrý návrh, mládež i moji kolegovia ho radi prijmú. Lež ako ste to mysleli s tým použitím vašej dvorany?“

„Myslela som, že by ste ju mohli použiť na olovrant alebo večeru, až sa budete vracať. Mohlo by sa prichystať mlieko, žinčica, káva, čo by kto chcel, vôbec mohli by ste si v hostinci rozkázať ako doma. Radi by sme pohostili Tovaryšstwo nášho drahého Pána.“

„Ste až príliš veľkomyseľná, toľko by sme nemohli prijať. Ak nám prepustíte prístrešie zadarmo a jedlo za slušnú cenu, i tak nám preukážete veľkú službu.“

„Ako myslíte, Konrád, tak spravte, ale ja už musím domov.“

„Dávno sme spolu nehovorili, tak neponáhľajte tak veľmi, ani som nemal ešte kedy spýtať sa, čo robí Bohuš, a jako sa má Stanislav?“

„Bohuš musel do hôr, prijde až v piatok, ak dá Pán života.“

„Tak, a vaša svadba?“ Zrumenela málinko a pokrčila ramenami, „zase sa nám odtiahla, a vôbec ja neviem.“

Pozrel do tej čistej, nevinnej tvári, a v srdci sa mu ozvalo niečo jako hnev voči Bohušovi. „Bohuš je ľahkomyseľník,“ stiahnul prísne čelo. „Čo povie svet? Uvážte, že sa vydávate posmechu.“

„Nesúďte ho, prosím, on za to nemôže,“ bránila vrele. „Stanislavova choroba nám spôsobila v Hamburgu i tu doma prekážku, teraz prišlo toto, a možno, že sa ešte niečo postaví do cesty. Svet nás bude iste súdiť, ale vy neznáte Bohuša. On je v tej veci nevinný, nič nezavinil.“

Nemal tej smelosti povedať jej: „Neverím v jeho úplnú nevinu.“

„Dovoľte, prosím,“ podotknul vážne miesto toho, „jako sa to srovnávalo s vašimi prísnymi zásadami spojiť sa s občianskym sobášom, ktorý je síce platný pred svetom, ale či aj pred Bohom?“

Zbledla, uprela na neho pohľad, a v ňom uzrel jej celé ustrašené srdce.

„Ja som Bohušovi sľubovala pred Božou tvárou i tam, viac mu sľúbiť a dodržať nemôžem ani v chráme. Mne bolo všetko ľahostajné. Vy znáte, že naše spojenie z obidvoch strán bolo len dobrovoľné. Okrem toho ja som nemala nikoho, len svojho advokáta a čiastočného poručníka a vedela som, že niet pomoci ani vyprostenia. Lež prečo spomínať na to?“ usmiala sa. Už je pozde, nezaplaší tým stesk, ktorý preletel nežným obličajom a zavznel v sladkom hlase.“

Vnímavá Konrádova duša razom pochopila všetko. Bezbranná sirota na jednej strane a neodbytný výmyselník na druhej.

„Že nemám príčiny k žalobám je isté, nebola som sama ani vtedy a nikdy nebudem. Môj drahý nebeský Otec doteraz riadil všetko na dobré i toto zdanlivé zlo, áno, i tie najhoršie, najbolestivejšie veci v živote svojich detí obráti tak, že mu budú večne dobrorečiť. Snáď som i ja tam doma chybila. On vie, že som nebola ničoho schopná v duševnej úzkosti.“

„Odpustite, Johanka, ja som vás nechcel zarmútiť, verte, že vy ste celkom bez viny. Práve preto by som si prial, aby tá vec prišla k správnemu koncu, aby zlý svet neublížil vám. Bohuš si svoj diel zaslúži, od toho neustúpim.“ Mladý kňaz hovoril vrelé, rodinne, ako nikdy do teraz.

„Lež dovoľte, pominula tá úzkosť? Čo, kto ju zmiernil?“

„Kto?“ usmiala sa pekne. „Či neviete? Ja svetlo som prišiel na svet, aby nikto, kto verí vo Mňa, nezostal vo tme. Ja som svetlo sveta, kto Mňa nasleduje, nebude chodiť vo tme, ale bude mať svetlo života.“ On ma potešil, Pán Ježiš, plne a dokonale, a nech prijde, čo chce, dokiaľ smiem volať: Milý môj je môj, a ja som jeho, budem šťastná v živote, v súžení, v boji so smrťou i po smrti, lebo ja mám živého Spasiteľa a som Jeho!“

Dávno zatíchnul sladký hlas v pracovni mladého kňaza, dávno v nej zmiznul nežný zjav, keď sa pán v nej ešte stále prechádzal odmeraným krokom v hlbokých dumách. „Prečo nie je ona naša? Kde oni berú také čisté svetlé duše? Kde sa berie tá jej sila a istota? Ona má vieru, ona kacírka! Ja svetlo som prišiel na svet, aby nikto, kto verí vo Mňa, nezostal vo tme, povedala. Podľa toho ona má vždy svetlo a viera v toho živého Spasiteľa, jako povedala, ju vedela úplne a dokonale potešiť. Jej ako čo by bolo všetko jasné. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tme, ale bude mať svetlo života. Ježiš to žiada od nás, aby sme Ho nasledovali. Bojím sa, že ja Ho nenasledujem, a preto niet vo mne svetla. Ja, svetlo som prišiel na svet, aby nikto, kto verí vo Mňa, nezostal vo tme. Vo Mňa! Aké to veľké slovo! Veriť v Ježiša je podľa toho základom všetkého! Mladý kňaz sa zastavil. Toto poznanie ho oslepilo jako blesk. Kto verí vo Mňa, vrhnul sa na kolená. Ježišu, ó, bárs by som smel povedať: môj Ježišu, tak ako ona, veď verím v Teba, nenechaj ma chodiť vo tme, ale daj i mne svetlo života. Ameň.“ Nevedel by Konrád povedať, čo sa s ním stalo. Bolo to jako tam v záhrade pri Golgate: Mária išla hľadať mŕtveho Ježiša, a On bol živý. Ježiš ožil i pre mladého kňaza, aby už nikdy viacej nezomrel.