ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Konrád, kde sa tu berieš tak skoro?“

„Skoro? Tebe snáď áno, ale mne, ktorý som celú noc nemohol spať a sotva som sa dočkal rána, nie je príliš skoro.“

„A prečo si nespal, Konrád?“

„Čo sa stalo, to mi snáď povieš ty, Stanislav. Včera večer zrazu prišiel pán doktor ku mne a doniesol mi tieto listiny, aby som ti ich vraj odovzdal: pri tom doslova povedal toto: „Povedzte, prosím, Stanislavovi, že som bol u vás, že Pán Ježiš zahojí každú ranu, On prijde, a budeme večne svoji.“

„Nuž rozumieš tomu, Stanislav?“

„A čo ďalej?“ Krčovite zadržal na smrť bledý šuhaj bratrancovu ruku.

„Odovzdal mi tieto listiny, sú kúpna smluva záborskej fary a darovacia listina, pán doktor vraj daruje dom i so záhradou na používanie záborskému sboru jako bydlisko pre budúceho kazateľa. Mne povedal len toľko, že odchádza na vždy, ale ani kam ani prečo. Odkázal všetkým pozdravenie, že vraj ho Bôh volá ďalej. Ani sadnúť si nechcel. Bol som taký prekvapený, že keď som sa spamätal, bol už preč. Ale Stanislav, nezkameň, radšej mi povedz, či tomu rozumieš?“

„Ach, rozumiem.“ Ako v bezvedomí hovoria bledé rty zbledlého mládenca, opretého o šatník. „Áno, rozumiem. Niekto sa musel obetovať, nebolo nikde východiska, nuž obetoval sa on.“ Krásna mladá hlava klesla hlboko na hruď.

„Stanislav, obetoval, však tuším nielen seba.“ Objal zrazu mladý kňaz bratranca pritisknuvšieho si obidve ruky krčovite na srdce.

„Keby som bol vedel, že ťa zraním svojím sdelením, nebol by som to tak bez obalu povedal, odpusť.“

„Nediv sa, je to hlboká rana, jej bolesť temer usmrcuje, ako musela bolieť ešte len jeho! Bol veľmi nešťastný?“

„To som práve nevidel. Jeho tvár niesla svetlý, tichý odblesk veľkého víťazstva.“

„Je pravda, ale než zvíťazil! A ani ti nepovedal, kam ide?“

„Nie, Stanislav. Nevedel si, že rozmýšľa odísť? Nezmienil sa o tom pred tebou?“

„Predo mnou? Ach, nie! Vedel, že na rozlúčenie by sme neboli mali sily ani jeden, ako to povedal. On prijde, a my budeme večne spojení.“

Stanislav vymaniac sa z Konrádovho objatia klesnul na kolená. V tej schúlenej postave pri pohovke ležalo toľko smutnej bezvládnosti.

„Stanislav, brat môj, rád by som sa s tebou pomodlil, vidím, že len Bôh ti môže pomôcť, ale za čo mám prosiť?“ skláňal sa mladý kňaz a kľaknul objímajúc šiju rodného brata.

„Pros Pána Ježiša, aby mi dal silu. On vie všetko, rozumie mojej veľkej bolesti, ó, aby mi pomohol, lebo zahyniem v úzkosti, ak sa On nezmiluje. A pros i za neho, však vieš, aby aj jeho podopieral a uzdravil jeho zarmútené srdce, ak môže.“

„Ty pochybuješ, Stanislav? Pán Ježiš môže všetko.“

„Áno, ale sú slzy, ktoré budú sotrené až tam, kde nebude ani kriku ani bolesti. Ó, Konrád!“ Stanislav sa hodil mladému kňazovi okolo hrdla a zaplakal horko, horko. Konrád Hričovský nikdy nezabudne ten žalostný plač.

Keď stíchnul, obaja mládenci sa modlili, ťažko povedať, ktorý z nich horlivejšie a vrelejšie.

„Prosím ťa, Pane,“ končil Stanislav, „daj, aby mi dal zprávu o sebe, a daj, aby som ho mohol ešte raz uvidieť! Ameň.“

„Ameň,“ dozváňali zvony v Dobrudži. Prinútili mladého kňaza, aby sa ponáhľal domov, temer by bol zapozdil na služby Božie.

„Čo to má znamenať,“ myslel idúc cestou. „Prečo spôsobil pán doktor takú veľkú bolesť Stanislavovi? Prečo sa museli rozlúčiť? Stanislav to uznával za správne. Oni obaja prinášali obeť, k vôli komu? Musím o tom prehovoriť s Johankou.“ Ledva sa zdržal, aby i uprostred služieb Božích nezačal hlasne volať o svetlo v tejto tajomnej záležitosti.

Po raňajkách sa strojil do Johaninho dvora za švagrinou, keď tu zrazu vošla jeho matka.

„Nemohol by si ešte chvíľu zostať?“ povedala a hlas sa jej zachvel.

„Čosi praješ, mamička moja?“ Objal ju.

Privinula sa k nemu. „Bola som upozornená, aby som ťa varovala, Konrád, lebo si vraj na ceste zablúdiť od svätej katolíckej cirkvi. Toho sa nenazdal. Na okamih zabudol i na Stanislava i na Dr. Reinharda. Bolo mu tak, ako predvčerom povedala Johanka: „Musíme byť vždy hotoví, lebo vtedy, keď sa nenazdáme, bude nám treba vydať svedectvo pravde.“

„Že sa vraj chceš odtrhnúť od cirkvi,“ pokračovala pani, ale nepozrela na syna, „a prejsť ku kacírom!“

„Mamička moja drahá, ten kto ťa upozornil, nebol dobre informovaný. Je pravda, odtrhnul som sa od bludov vlúdivších sa do našej cirkvi,“ narovnal sa mladý kňaz. „Čisté učenie Kristovej cirkvi je od nedávna mojím svetlom. Ak medzi kacírov počítaš Johanku Hričovskú a Dr. Reinharda, tak potom musíš medzi nich počítať aj mňa, alebo čo oni veria, tomu verím i ja, čo blaží ich, to blaží i mňa. Ale Bôh nás z kacírstva neobviňuje. On nás tak miloval, že nám dal Pána Ježiša za jediného smiercu a prostredníka. My sme toho Ježiša prijali, On je náš a my sme Jeho.“

„Ale veď oni nie sú katolíci!“ Ustúpila pani. „A ty si našej cirkvi sľuboval vernosť až do smrti.“

„Ešte som jej nezrušil, mamička moja. A jestli ma nechajú v katolíckej cirkvi žiť ako kresťana, hlásať čisté Božie slovo, ak mi dovolia odstraňovať všetky bludy, všetky modly, ktoré činia ujmu svätosti môjho Spasiteľa, ani jej nezruším.“

„Cirkev nemôže dovoliť inakšie učiť, než je ustálené od vekov.“

„A ja zase, mamička moja, tak ako Micheáš, musím hovoriť, že iba to, čo mi povie Hospodin, to budem hovoriť. Prosím ťa matka moja, prv než ma odsúdiš, prečítaj si moje vyznanie viery, ktoré som si s modlitbou sostavil na obranu môjho terajšieho zmýšľania a na základe Božieho slova, až sa vrátim, potom budeme ďalej hovoriť.“

Vzal zo stolovej priehrady papiere, podal panej, objal ju, bozkal a s polohlasným povzdychom: „Nech ti Pán Ježiš otvorí oči!“ opustil izbu. Pani priamo hltala krásnym písmom písané a samými citátmi odôvodňované vety. Niektoré čítala dva-tri razy, vždy s väčšou a väčšou dychtivosťou, až prišla k odstavcu: „Odpustenie v Ježišovej krvi, milosť zadarmo.“ Snáď desať ráz prečítala pani ten odstavec, ďalej sa nedostala.

Keď sa syn vrátil, našiel ju uplakanú, rozochvelú. Ani temer nestačil odpovedať na jej všetky otázky. Až ho srdce nad tým bolelo, že zatiaľ čo sa namáhal kriesiť k duchovnému životu širokú verejnosť, jeho vlastná matka zomierala duchovným smädom kráčajúc prehroznou púšťou.

„Môj synu!“ povedala potom, keď sa bol najprv s ňou dlho modlil, „Bôh, ktorému slúžiš, On ťa neopustí, nezamlčuj pravdy, keď si ju poznal, veď nás k studni živej vody, pôjdeme za tebou.“

„Matka moja, a keby som pre tú pravdu musel ísť do vyhnanstva, pôjdeš potom so mnou?“

„Všade, môj synu, na mňa sa neobzeraj!“

Ó, kto by bol včera povedal mladému kňazovi, keď tak úpenlive prosil Hospodina v mene Pána Ježiša, žeby mu dal možnosť prehovoriť s matkou vážne, rozhodné slovo, že ho tak nad očakávanie rýchle vyslyší. Keď pani Žofiu odvolali povinnosti, zavrel sa v izbe a vylial to vďačné, rozochvelé srdce pred živým Bohom, cele sa tu znovu odovzdal bez výhrady, pocítil pri tom posilu, jakú len Vojvodca spásy udieľa srdcu pred ťažkým bojom, v ktorom človek by nemohol obstáť, keby nebol vystrojený mocou z výsosti. Že v modlitbe pamätal i na Stanislava i na Dr. Reinharda, je prirodzené.

Nadarmo ponáhľal do Johankinho dvora, sdelili mu, že ta dnes veliteľka neprišla. Nazpäť išiel s Vieročkou, od nej sa dozvedel, že pani Oginská ochorela, a že Johanka s Bohušom išli navštíviť priateľov.

„Mala som s apom vážny rozhovor,“ povedala Vieročka. „Nehneval sa pre obrazy, ó, nie, miluje Pána Ježiša a chce Mu slúžiť tu i doma. Achym chce Johanke aspoň niečo odplatiť preto jej maľuje výpovede, ktoré dáme zarámovať a rozdáme našim v Záborí. Idúc do Panenského údolia stavila som sa u pána doktora. Chcela som ho poprosiť, aby nám aj on naznačil niektoré výpovede, ale povedali mi, že odišiel, nechal rozkazy. Nevedeli, kam išiel ani kedy sa vráti. Myslím, že ho volali niekam k nemocnému, ale musím sa spýtať Stanislava, keď prijdem domov.“

„Nepýtaj sa ho.“ Mladý kňaz sosmutnel a sdelil sesternici, čo vedel, a jako pán doktor prišiel k nemu, čo hovoril i jakú bolesť spôsobil Stanislavovi svojím odchodom.

Vieročka si sadla na vyvalený kmeň v lese a tak sa žalostne rozplakala, že ju mal čo tešiť. „Tak nám odišiel,“ lkala žalostne, „ani sme mu nedali s Bohom, ani sme mu nepoďakovali za tú veľkú lásku a ty si ho nezadržal.“ Nadarmo sa vyhováral, že nebolo kedy, a že bez príčiny pán doktor neurobil toho kroku, len stále plakala. „Odišiel navždy, a zajtra bude nedeľa, ó, čo si my tu bez neho počneme?“

Trhol sebou, ach, mala pravdu. Čo bude s evanjelizáciou v Záborí? Zmocnila sa ho nevýslovná túžba, môcť miesto v Dobrudži stáť v záborskom kostole, tam na tom mieste, kde kedysi kázaval Lubošínsky. Nebola to už len túžba. Niečo mu v srdci hovorilo, že aj on bude zase druhým Lubošínskym.

Doma potom sotva skončil modlitbu, keď mu niekto zaklepal na dvere. Sluha z prepositúry doniesol lístok, volali ho.

„Ba,“ myslel sedajúc do kočiara, ktorý poslali po neho, „chceš, Pane, aby som ťa tam už verejne vyznal? Prečo ma asi volajú?“ Povoz letel s vetrom o závod. V. P. zvonili na kláštorovej veži i na veži kostola sv. Anny, zvonili jakosi slávnostne, ale vo chvíli, kedy kočiar zastavil pred budovou, stíchly. Vyzeralo to jako dlhá pauza pred konečným akkordom.