ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Komnatami opustenej Dobrudže prudkým krokom prechádzal továrnik Oginský. Dielo pre ktoré vytrvale sbieral materiál, bolo vykonané, pomsta prevedená, lež kde bola slasť, o ktorej myslieval, že srdce pocíti? Kde bola?

V ten istý deň, kedy v Z. pochovali samovraha Juraja Hričovského, prepustili z vyšetrovacej väzby Imricha Hričovského. Vyšiel z nej muž, ktorý ztratil všetko, čo robí človeka šťastným na zemi. Česť, dobré meno, imanie, ba i možnosť skryť sa v múroch väzenia, a Oginský nemal ešte dosť. Ešte mu nebolo dosť toho tieňa, ktorý vrhnul na rodinu obidvoch vinníkov. Nie, lebo za jakú cenu sa to stalo!

„Ó, strýče, strýče, prečo si mi to urobil?“ lomil rukami. „Prečo si mi nesdelil aspoň v tej strašnej noci, kto si? Ty si mal ku mne rodnú lásku, ja som ju čítal, srdce horelo vo mne, a ja som ťa vyhnal zo svojho domu! Teraz si tam, a ja ani nemám možnosti ísť za tebou, aby som ťa i Stanislava odprosil. Nikto z Hričovských ti toľko neublížil, Stanislav, ako ja! Nebyť mňa, neväzel by si v tejto nesnádzi. Ach, keby som aspoň touto vecou nebol hnul, ale dnes lebo zajtra prijde vysvetlenie, a tieň nezostane len na Bohušovi! Bohuš, prečo ma to tak bolí, že som ho zradil?

On mi dôveroval, on ma miloval. Áno, on ma miloval, bol nevinný, úplne nevinný. Ako ho to muselo bolieť, že sa tak sklamal vo mne. Mal len jedného priateľa a ten ho zradil.“ Oginský sa hodil na pohovku a zakryl tvár do podušiek. Ach, ovocie pomsty nebolo nijako sladké.

Tiché kroky rušiace desné mlčanie ho prinútily vyskočiť. Temer sa mu hlava zakrútila.

„Strýče!“

„Dobrý deň, Kazimír! Dúfam, že ma dnes nevyženieš od seba.“ Dobrotivé zraky muža utkvely neskonale smutne na továrnikovej tvári.

„Ó, strýče, odpustenie! Nevedel som.“ Vykoktal, „keby som bol vedel čo len vo sne tušil! Ó, prečo si mi to nesdelil?“

„Opúšťajúc Záborie prišiel som k tebe k tým úmyslom. Ale ty si vo svojej slepej náruživosti temer zahubil svoju vlastnú krv, vedel som, že by si ani tak neodpustil. Hoci ani zďaleka nepomyslela moja duša, čoho si schopný, jaký žiaľ mi chystáš i môjmu nevinnému synovi.“

„Tebe? Veď som ťa chcel pomstiť i tú krivdu, spáchanú na vás. O mizerné peniaze mi neišlo.“

„Práve to, že si ma chcel pomstiť, kým Bôh zabraňuje pomste. Keby si bol odpustil, tak ako káže Bôh, odpúšťať boly by mier a šťastie vošly do tvojho srdca, a bolo by spočinulo požehnanie na tvojom rode. Ale že si chcel zničiť nevinnú rodinu vinníkov, že si sa namáhal stroskotať blaho svojich bližných na vždy, tým si sa pripodobnil tým, ktorí zničili naše blaho, a že si sa pri tom neštítil ani zrady na srdci, ktoré ti bolo verne oddané, tedy musíš práve tak ako Imrich Hričovský robiť pokánie, ak chceš, aby tvoja duša dosiahla niekedy pokoja. Ale preto že sa domnievam, že si horký kalich pomsty vyprázdnil a žízeň po nej uhasil, prichádzam k tebe s prosbou.

Následkom nesprávneho sňatku v Amerike spočíva v tvojich rukách šťastie či nešťastie nielen Bohušove, ale i môjho syna.

Ak je v tvojom srdci trochu rodnej lásky Linavských, tak šetri môjho Stanislava.“

„Ó, môj strýče! Zľutovanie, veď som nevedel kto je on,“ chytil sa Oginský za hlavu.

„Teraz však vieš a budeš ho šetriť, pravda?“

„Nemôžem, už je pozde.“

„Kazimír!“

Továrnik objal doktorove kolená a svíjal sa v duševných mukách pri nohách strýca, ktorý smrteľne zblednul.

„Čo si spravil?“

„Vyzradil som konzulovi pravdu. Strýče, neodchádzaj tak odo mňa, lebo sa mi niečo stane.“

Divoká bolesť vyšľahla z očí Oginského a bežal za doktorom, ktorý kráčal ku dveriam. „Povedz mi, že mi odpúšťaš, i Stanislava pojdem odprosiť. Telegraficky sa prehlásim za lhára, len ty mi odpusť!“

„Nech ti Bôh odpustí, môj nešťastný synu, čo si nám spravil. Ježiš svetlo našich duší, pomôže i cez tieto mraky.“

Osamevší továrnik chodil zase komnatami, drvil malé ozdobné predmety, ktoré sa mu dostaly do rúk, bil hlavu do studenej liatiny sôch. Kalich pomsty, zpočiatku taký sladký, bol vypitý na dno, a na dne bola otrava.

*

Doktor prišiel domov a položil sopiaté ruky na stôl, na ne hlavu a zotrval tak v úzkostnom rozhovore s Pánom. Práve bola jeho duša došla nádeje, že Bôh odvráti to veľké nešťastie od hlavy jeho miláčka, keď sa v tom otvorily dvere, a na prahu zastála Stázička Oginská, osvetlená prúdom slnečných papršlekov. Jediný pohľad vôkol a v nasledujúcej chvíli kľačala už mladá pani pri mužových nohách.

„Stázička, drahé dieťa, kde sa tu beriete?“ užasnul a privinul ju k prudko bijúcemu srdcu.

„Prišla som vás privítať, drahý strýčko, a poprosiť: ujímate sa všetkých nešťastných, ó, ujmite sa i mňa.“

„Veľmi rád, moje dieťa, lež v čom?“

„Nemám, kde by som sklonila hlavu. Kazimír chcel, aby som ešte dva týždne zotrvala u neho na zkúšku, obklopil ma prepychom a bohatstvom, ale synáčika mi vzal, aby som sa vraj učila žiť bez neho. Po udalostiach v P. vidím, že mi nedovolí žiť po svojom boku jako kresťanke, nezbýva mi tedy nič iného než odísť. Odišla som z kúpeľov rovno k vám, v nádeji, že mi poskytnete prístrešie, než mi Pán ukáže, jako by som mala ďalej žiť. Počula som v kúpeľoch nazývať Hričovských ,vyvrheľmi‘, idem tedy k nim, som tiež jednou z nich.“

„Tak poďte, milé dieťa, váš príchod i rozhodnutie poteší Johanku.“

Julka hľadela užasle na pani továrnikovu, ktorá spolu s pánom doktorom sadala do kočiara, v ktorom prišla, a viezli sa na Lubošín. Ona, pani továrnikova išla na Lubošín. To bolo divné.

Zanedlho spočinula pani Oginská v objatí priateliek a vyplakala svoje horké slzy na Johankinej hrudi. Nechávajúc ruku v Konrádovej ruke, ktorý už sedel v lenoške, sdeľovala svoj krátky významný životopis až po konečné rozhodnutie. Potom pozdvihnúc svoje zaslzené oči k mladému kňazovi povedala: „Teraz ma už pravda pokrstíte, dôstojný pane?“