ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď druhého dňa vyšiel Jaroslav na chodbu, sdelili mu, čo sa ho dotklo jako ostrie meča.

„Konrád je nemocný na zápal pľúc.“ Kto opíše žiaľ rodiny! Čohokoľvek iného by sa boli skôr nazdali. Služobníctvo roznieslo o tom zvesť i do Záboria, i Dobrudže. Zvedeli o nej v Johankinom dvore i v Stránove. Všade vyvolala úprimný smútok. Chorý nepoznal nikoho z rodiny ani z priateľov. Len keď sa Vieročka sklonila k nemu s horkým zaplakaním, prelietol zásvit okamžitého spomenutia si krásne zružovelou tvárou. Pritisknul malú ruku ku rtom. „Nesmúť,“ povedal ticho, „Čo Pán Ježiš dopustí, je všetko dobré, i keď my tomu nerozumieme.“ Napriek vysokej horúčke, neprekĺzlo ani jediné slovo blúznenia cez vypráhle rty. Pretože lekár nedával nijakej nádeje, ak sa stav chorého nezmení do rána, a Jaroslav nemohol uložiť svojmu srdcu to sebazaprenie, aby odišiel, tak telegraficky oznámil biskupovi, čo ho zdržuje na Lubošíne, a prosil o dovolenie, aby mohol zostať u nemocného priateľa aspoň do zajtra rána. Odpoveď prišla: „Zostaňte.“ Že si biskup nežiadal bližšie a opätné zprávy, bolo mládencovi divné, lebo po odoslaní telegramu si uvedomil, komu vlastne oznámil Konrádovo onemocnenie.

Nič netušiaci Bohuš bol ráno odišiel s pánmi. Stanislav s majorom prekladali nemocného z lôžka na lôžko. Achym zastupoval Stanislava, na Johanke spočívaly všetky domáce povinnosti, a mimo toho ju každý potreboval. Jaroslav jej pomohol aspoň tým, že doviedol Vieročku do Johankinho dvora. Ach, bolo mu tak žiaľno okolo srdca, keď mu taká tichá, majúc hlavičku sklonenú jako nalomený kvietok kráčala po boku. Neplakala, netesknila na hlas, iba keď sa zastavili nad Záborím vztiahla ruku k fare: „Keby nám pán doktor nebol odišiel, mohlo byť všetko inakšie, ale s ním odišlo svetlo.“ A šuhaj, hoci ústami bránil, musel v duši prisvedčiť.

*

Deň, plný úzkostí, modlitieb a žiaľu uletel do mora večnosti. Bola zase noc. Pri Konrádovom lôžku bdela jeho matka sama.

Major sa v duchu hlboko klaňal švagrinej pre zmužilosť, s akou znášala nenadalé ochorenie jediného syna. Pravda, nevedel, že to, čo pani posilňovalo a udržovalo v nádeji a oddanosti, bolo vedomie: „On trpí pre Krista.“

Hneď pri príchode videla na ňom zmenu, vedela, že ochorie, a nemýlila sa. Krčovite sa držala nádeje, že Pán, ktorému slúžil, pre ktorého sa pustil do toho tvrdého, nerovného boja, neopustí svojho sluhu. Hoci ústa mlčaly, srdce bez prestania volalo z tej hlbiny úzkosti k Ježišovi o pomoc a spoliehajúc na Jeho sväté zasľúbenia verilo, že musí byť vyslyšané. Ó, keby bola pani čo len z ďaleka tušila, čo priviedlo syna na pokraj hrobu, čo rozostrelo ten strašný výraz kol jeho krásnych rtov, že to bola o mnoho ukrutnejšia bolesť než telesná, o mnoho hlbšia, pre ktorú zem nemala lieku, a ktorej ona mohla najmenej uľaviť. Ťažko si vybojovala od drahej spolucítiacej rodiny, že jej prenechajú opateru syna do polnoci. Ó, veď tá noc bola rozhodujúcou a každý z Hričovských by bol tak vďačne a rád poslúžil milému nemocnému. Všetci si v ňom ctili raneného bojovníka z Kristovej armády.

Stanislav veril, že drahý bratranec si doniesol tú ranu, ktorá ho tak veľmi bolela z p…ského prepoštstva.

Pretože matkine práva sú sväté, a lekár nariadil, aby len v páde potreby boli dvaja pri nemocnom, tedy jej konečne prenechali syna. S vytrvalosťou nežnej materinskej lásky vymieňala pani teplé obklady chladnými. Chodila po ložnici vykonávajúc na vlas lekárove príkazy, ktorý nocoval na Lubošíne, aby pre prípad potreby bol po ruke. Nejedna slza pri tom skanula s očí na bledé líce, nejedna skropila husté vlasy a mnoho ráz ľúbané synove ruky.

S nočným tichom sa blížilo i pokušenie: „Keby si ho bola lepšie varovala, nebol by urobil ten nerovný krok. A čo, ak predsa nekonal dobre, jestli sa mýlil? Jestli skutočne poblúdil a potupil svätú matku Božiu, a ona ho za to potrestala nemocou?“ Panino srdce sovrela nevýslovná úzkosť. „Nie,“ bránila sa, „Ježiš je naším Spasiteľom, On povedal: ,Každého tedy, kto Mňa vyzná pred ľuďmi, vyznám i ja pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach. On je ten jediný orodovník, jediný prostredník medzi Bohom a medzi hriešnikmi. On prišiel, aby hľadal a spasil to, čo bolo zahynulo, nás hriešnikov.‘“ Vo svrchovanej úzkosti objímala panina duša Kristov kríž. Nie bez výsledku; do jej srdca vniknul podivný pokoj, posila, ako čo by uistenie: „Neboj sa, tvoj syn nezablúdil.“ S týmto pokojom sa dala čítať umučenie Pánovo a celkom premožená veľkosťou lásky Baránka, toho obetovaného vysielala k Nemu modlitby chvály a vďaky bez slov.

Zrazu ju prinútilo zastenanie, aby vzhliadla, naľakane sa sklonila k synovi, ale ten spal tichým tvrdým spánkom. Zastenanie sa opakovalo ešte raz temne, že sa pani temer placho rozhliadla po ložnici. Avšak sotva zablúdily jej oči ku dveriam, vydral sa jej zo rtov pritlumený, nepopísateľný výkrik. Nebolo divu. Neďaleko dverí o šatník opretý muž s tým bledým, zúfalým, sebaobžalobou rozorvaným obličajom, s tými na široko roztvorenými, leskom smrteľnej bledosti žiariacimi očami, tak nenadale jako duch, vyrastlý zo zeme, mohol naľakať kohokoľvek. Začujúc výkrik, zachvel sa. V nasledujúcej chvíli kľačal pri posteli.

„On ešte žije, žije! Predsa som ťa nenašiel mŕtveho, môj synu, môj drahý synu!“ Zastenal polohlasne.

„Ustaň, prosím!“ Vzchopila sa pani. „Je veľmi nemocný, zobudíš ho, každé rozrušenie prinesie zlé následky. Ó, prečo si prišiel?“

„Prečo?“ Vyskočil ako ranený. „A ty sa môžeš tak pýtať? Žofia, Žofia, syn mi zomiera, a ja prečo som prišiel!“

„Odpusť.“ Vzala ho za ruku. „Myslela som len, keby tak tu na mojom mieste bol niekto iný, čo by si pomyslel?“

„Tebe záleží ešte na mienke sveta, keď on už všetko vie, keď ho ten hriech zabil?“

„Čo to hovoríš?“ Panine oči sa roztvorily na široko.

„Čo hovorím? On mi už zaplatil, povedal mu všetko a tým ho zabil.“

„Ó, mýliš sa!“ zaúpela pani. „Veď on tu ani nebol. Konrád trpí pre Krista.“

„Ach, keby tomu tak bolo!“ Ale ja mám dôkaz, vidz čierne na bielom. Ó, len jedna ruka vie takto písať, len jedna takto raniť a pri tom zapchať ústa tak, že človek nemôže ani vykríknuť.“

Pani prijmúc list z mužovej ruky klesla do lenošky po prečítaní jako zasiahnutá hlbokým náhlym úderom. Vody úzkosti nemajúce rovných sebe, zavrely sa nad ňou. Neztratila vedomie, blahodarná mdloba neobjala jej zmyslov, musela vypiť pohár muky až do dna. Tedy nie pre Krista, nie v nerovnom boji ranený bojovník spočíva pred ňou, ale syn, ktorému hriech rodičov podkopal koreň mladého života, otrávil srdce. „Oj, aby bola moja hlava vodou a moje oko prameňom sĺz! Ani jediná nezkanula s paniných očí. Nevidela zúfalej bolesti muža, stojaceho pri nohách postele, netíšila jej, tak ako on netíšil tej jej, lebo vinník ešte nikdy nepotešil vinníka… Sú žiale srdcu, nemožné na unesenie, pripravené ľuďom ľuďmi, sú bolesti, ktoré sa dedia ako pamiatka po rodoch, zožierajúce jako červ koreň života, ale ani zďaleka sa nevyrovnajú zármutku srdca, obtiaženého vinou a sebaobžalobou. Prežila pani v jednej chvíľke roky života, prežila ten pekný nevinný sen mladosti, končiaci nemilosrdným odtrhnutím od miláčka a sobášom s mužom nie milovaným, prežila ešte raz ten odpor srdca, ktoré sa nedalo nútiť, premáhaný zvoľna láskou a trpezlivosťou toho istého muža. Prežila tie chvíle, kedy rana zacelela, a srdce si umieňovalo, že i keď nemôže dať lásku, dodrží aspoň vernosť, prežila i nenadalé, bolestné blaho vyvolané stretnutím sa so ztrateným miláčkom. Ó, kde boly dobré úmysly a predsavzatia? To, čo pred tým žilo jako svit zory, vzplanulo súc udržované hrôzou a prekážkami, teraz požiarom, jediný krok na scestie a potom to išlo hlbšie a hlbšie do mora vášní, až prišla náhla nenadalá hodina prehrozného pokušenia, hriech ležal vo dveriach, a preto že nebol premožený, premohol a následky? Pred tým pred rokami zahasil svetlo i šťastie nevinného, šľachetného muža, teraz zhasínal i druhý život. Pani už nepochybovala, že zhasne. Prišla odplata za hriech, smrť, brala to najdrahšie. Bolo to spravedlivé.

Ľad neprirodzenej studenej odovzdanosti objal panino srdce. Vstala, položila ruku na synovo čelo, obklad na ňom bol teplý, mechanicky ho zamenila iným. Chcela to urobiť i na hrudi.

„Ó, dovoľ, ja mu vymením obklad!“ prosil biskup. Ustúpila na bok. Viditeľný zásvit úľavy prelietol rozpálenou tvárou mladého kňaza.

„Ach, Žofia, vyjde on z toho?“ Obrátil sa biskup k panej. „Dáva doktor nádej?“

„Áno, lebo myslí tak, ako som ja myslela, že je to len zápaľ pľúc, takto neviem. A tiež načo? Však sme sa postarali o to, aby mu bol svet úzky, aby na ňom nebolo ani svetla ani kvietia, ano načo? Jemu bude najlepšie tam, kde ho už nijaký úder nezabolí. Ó, Pane Ježišu, zmiluj sa a vezmi si ho k Sebe, však vieš, že on je nevinný!“

Horko zaplakavšia pani sa hodila pri lenoške na kolená. A biskup stál ako socha skamenelej bolesti pri nohách postele. Nikto z nich nepozoroval tichučkého otvorenia dverí, nevidel bielo odenej bytostí, ktorá v tom zasmušilom tmavom ovzduší sa odrážala jako osamelá hviezda na nebi. Udivene meraly jej májové oči postavu i tvár biskupovu, ťažko poznať v tom občianskom rúchu a s tým výrazom biskupa Lubošínskeho. Kde sa tu vzal? Je pravda, mal Konráda rád. Jaroslav ho upovedomil, srdce mu nedalo inakšie. Napriek tomu, že zo zásady odsúdil Konrádov skutok, prišiel. Však koľko to ztrnulej bolesti v jeho tvári!

Johanka prešla tichúčko k posteli. Jej malá nežná ruka jako biely kvietok spočinula na biskupovej ruke.

„Nebojte sa, Vaša Jasnosť,“ povedala sladko, „tá nemoc je nie na smrť.“

„Milostivá pani,“ biskup krčovite sovrel ruku tešiteľky vo svojich, „vy tu? A nedivíte sa mojej prítomnosti?“

„Ó nie. Srdce vám pravda nedalo? Vy ste museli prijsť za Konrádom, napriek tomu, že je už náš. Vy sa na neho nehneváte, milujete ho, pravda?“

„Ach, či ho milujem! Ale povedali ste, že tá nemoc nie je na smrť, odkiaľ máte tú nádej?“

„Pán Ježiš nám sľúbil: Proste a dostanete, aby vaša radosť bola naplnená. Nuž my sme ho prosili a prosíme, a On svoje sľuby nezruší. Ja pevne verím, že sa drahý Konrád uzdraví.“

„Neplač, tetinka!“ Sklonila sa i objala mladá pani plačúcu matku: váš zármutok sa obráti v radosť.“

„Ó, Johanka, ten môj už nikdy nie!“

„Len ver! Ak budeš veriť, uvidíš slávu Božiu. Neplač, svojím plačom a svojou žalosťou rozmáhame svoje ťažkosti. Ale už je čas dať Konrádovi liek. Dovoľte prosím, aby som ho ja obslúžila. Vaša Jasnosť mu zodvihne hlavu.“

„Ó, áno, ale veď on spí.“

„Musíme ho zobudiť, nesmieme vynechať liek.“ Trvalo to dosť dlho, než sa Johanke podarilo prerušiť tuhý bratrancov sen. Konečne otvoril oči.

„Kde som?“

„Johanka, vy ste tu? Sme už v nebi?“

„Ešte smieme slúžiť Pánu Ježišovi na zemi a hľadať Jeho ztratené ovce. Však aj k nemu prijdeme už skoro. Vypite, prosím, toto! Tak. Nie vám je veľmi teplo, Konrád?“

„Ba horúco.“

„A čo vás bolí?“

„Teraz nič, Johanka, len mám akúsi ťažkú hlavu. Zdá sa mi, že keby som sa rozpamätal, že by ma všetko veľmi bolelo. Neviete, čo sa stalo? „Ó, áno: Pán Ježiš nás tak miloval, že zomrel za nás na kríži, On niesol naše bolesti, a jeho sinavicou sme uzdravení, viete už?“

„Viem a ďakujem. Áno, on je dobrý, a ja som jeho, tak ako v tej piesni. Nechceli by ste mi ju zaspievať: „Tvoj som ja, Pane.“ Raz keď som to ležal tam v tej hlbokej priepasti, všetko ju spievalo vôkol mňa i vo mne. Budete ju spievať?“

„Budem, Konrád, zavrite oči!“

Mladá pani vymieňajúc obklady pohladila milo bratrancovu tvár. Podržal jej ruku, pritisnúl k horúcim rtom. Dala sa spievať: