ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jaro, jaro, aké krásne si ty v srdci, ktoré ešte vie vzdať hold tvojej kráse!

Jaro, jaro, aké si ty trúchle v srdci, v ktorom už niet jeho ozveny. Bol krásny deň, jeden z tých ktoré sa v roku málo opakujú, ale muža odpočívajúceho v úzkej izbe na pohovke, nepotešil. Beda človeku samotnému.

A pán Imrich Hričovský bol sám. Sám so svojou únavou, so svojou ešte vždy nepremoženou chorobou, sám so svojím vnútorným človekom.

V Stránove osmutnelo. Panej tu už niet. Hoci ta prišla každý deň, hoci sa stále starala o poriadok, ale už jej tu nebolo! Lež zmenilo sa niečo v pánovom živote? Však pán Imrich „samotár“, ako ho nazývali, nikdy nevyhľadával spoločnosti švagrinej, a i keď pri jedle sedeli, nevymenili spolu ani desať slov. Pani Žofia hovorila málo, a on bol od náhlej ženinej smrti skúpy na slová. V povinnosti v obchode prehovoril len to, čo bolo treba. Ľudia, a zvlášte služobníctvo, sa ho báli, hoci nikomu neublížil. Niektorí slúžili u neho mnohé roky, vážili si ho, ale lásky k nemu nemal nikto, a on sám jej nikomu neprejavoval. Keby nebolo mladšieho syna, myslel by si, že jej vôbec nie je schopný, ale toho miloval, a lásky s rokmi pribúdalo. Starší býval málo doma a súc živej povahy stránil sa i bál sa otca a odcudzoval sa mu. Ani keď dospel nevedel dôverne priľnúť k otcovi. Jediný Stanislav sa otca nebál. Už ako dieťa mu liezol na kolená, objal ho, pritúlil dôverne tváričku k zamračenej tvári muža, samotára, a hovoril tak milo, až mraky zmizly, a keď bol poslaný preč, vrátil sa po chvíľke s novou láskou. Dorastajúc sdieľal s otcom všetky ideály, túžby a dumy. Otcova mlčanlivosť ho nemýlila, vedel, že je šťastím a blahom toho do seba uzavretého muža.

Zatiaľ čo starší syn už dávno odbýval privítanie alebo rozlúčenie s otcom len zdvorilou poklonou, Stanislav i teraz kedykoľvek prišiel, objal a poceloval otca tak ako za detstva!

Čím bol Stanislav otcovi, bolo zrejmé i teraz. Snáď už po desiaty raz čítal pán Imrich telegram, tých niekoľko slov, a zase čítal znovu. „S pomocou Božou už sa zase vydávame na cestu. Až dorazíme do Záboria, kde si odpočinieme v mojom dome, až by sa nemocný na toľko zotavil, že by bez poškodenia sa mohol odobrať domov, oznámim. Do videnia.“

Bola to dobrá zpráva, ale otec sa netešil. Sú srdcia, ktoré v svete, plnom márnosti, už nič viac nepoteší! A k tomu začali v P. náhle zvoniť! Ba, niekedy ten kov tak kvíli, že by rozplakal, keby bolo možné aj tie skaly, nielen to ubolené ľudské srdce! Ký div, že zarmútený muž si zastrel tvár rukami? Nevšimnul si ani dvojeho zaklopania, ani slabého vrznutia dverí, tým menej ľahučkých krokov a preto sebou naľakane trhnul, keď malá teplá ruka spočinula na jeho studenej. Chcel, ale už nemohol zakryť slzy, chcel sa rýchle vzpriamiť, ale nadarmo. Mladá pani, ktorej svetlý zjav sa tak zvláštne vynímal v pošmúrnej izbe, sedela na nízkej stoličke pri jeho nohách hovoriac sladkým hlasom: „Prišla som sdielať váš smútok a vašu samotu, drahý otče.“ Podobných slov už nevyriekli po roky niktoré rty k tomuto mužovi, a nečakaný prejav srdečnej, nežnej lásky láme i ľady. Pán Imrich si zakryl malou rúčkou panej oči, zhlboka vzdychol a zaštkal. V izbe zavládlo ticho.

„Kde si sa tu vzala, Johanka?“ spýtal sa po chvíľke.

„Prišla som, otče, za vami.“

„Za mnou, sama a prečo?“

„Preto, že ma srdce posielalo.“

Díval sa do tej spanilej tvári, nebolo v nej falše.

„Ako vás mohlo posielať, veď ma ani neznáte?“ povedal temer chladno.

Nevšimla si toho.

„Ale mám priateľa, ktorý vás dobre zná i miluje,“ usmiala sa vážne.

„Priateľa, vy?“ podivil sa „a ktorý by znal milovať i mňa?“

„Áno, otče.“

„A znám i ja jeho?“

„Neviem, otče,“ vzdychla si. „On keď odchádza domov, povedal vám i mne: Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom.“

„Nerozumiem.“

„Otče, to je Pán Ježiš.“

Dojem zvláštneho prekvapenia mu preletel tvárou. „Ty si z domu nábožne vychovaná,“ povedal po chvíľke. „Buď vďačná rodičom, ujdeš mnohému zlému, keď sa budeš držať viery,“ hlas muža znel na koniec zasmušile.

„Otče, ja mám veľký poklad, ty sám to pripúšťaš, pravda?“ Mladá pani začala s rodinným „ty“.

„Áno.“

„Dovoľ, tedy, aby som sa mohla s tebou podeliť.“

„Deliť? To, čo ty cítiš, nemôžeš preniesť na mňa,“ odvetil temer láskave.

Keď ti odostriem svetlo, ktoré mňa blaží, oblaží ono aj teba.“

V tej chvíli vyňala mladá pani neveľkú knihu a nepýtajúc si dovolenie začala svojím milým hlasom čítať evanjelium Matúša. Muž pozeral na ňu zo začiatku, potom zavrel oči: „Ľud, ktorý chodil vo tme, uzrie veliké svetlo, a nad tými, ktorí bývali v zemi tône smrti, zaskveje sa svetlo,“ čítala nevesta. Chcela pokračovať, ale on položil ruku na knihu.“

„Johanka, rozumieš tomu, čo si tu čítala?“ pýtal sa chladno.

„Celkom, otče. Pán Ježiš, to svetlo osvecujúce každého človeka, prichádzajúceho na svet, prišiel, aby býval v Kafarnaume medzi ľudom, ktorý žil bez Boha v hriechoch a v strastiach, plynúcich z hriechov, a tí, ktorí uverili, uvideli veliké svetlo.“

„A to slovo: V zemi tône smrti zaskveje sa svetlo?“

„Otče, odplata za hriech je smrť.“

Mužove líca sa pokryly ľalijovou bledosťou, pokynul, aby čítala ďalej o tom podivnom lekárovi, ktorý uzdravoval všetky nemoci. Keď dočítala kapitolu do konca, zavrela knihu.

„Ty tedy myslíš,“ prehovoril pán Imrich po chvíli, „že kto spáchal nejaký hriech, musí večne zahynúť?“

„Ak mu Pán Ježiš nepomôže, áno otče. Kto blúdi zranený v tmavej noci, polomŕtvy na okraji priepasti, ten tam iste zahynie, ak mu nezasvieti svetlo, aby našiel priateľa, ktorý by obviazal jeho rany. Otče: My všetci sme zblúdili jako ovce; každý z nás sme sa obrátili na svoju vlastnú cestu, a Hospodin uvalil na Neho neprávosť všetkých nás.“

Pán Imrich vstal. Na okamih zavládlo v izbe ticho rušené len nepravidelným krokom muža, potom sa zastavil.

„Johanka.“

Popošla bližšie k nemu.

„Čo rozkážeš, otče?“

„Nič nerozkazujem, ale prosím, modli sa za Stanislava, aby sa mi uzdravil, a až budeš mať čas, prijdi zase ku mne, aby si mi niečo prečítala, lebo i ja som jedným z tých zranených vo tme a nad priepasťou.“

Zrumenela od radosti. „Otče, ja sa tedy hneď teraz pomodlím za Stanislava.“ Pokľakla, a muž ako zlomený padnul na kolená po dlhých, dlhých rokoch zase po prvý raz. Tak modliť sa ešte nepočul. Prostúčko ako keď dieťa sdieľa s dobrým otcom dôverne svoje žiale a strasti a prosí a žebroní v plnej dôvere, že nebude oslyšané, tak si počínala mladá pani. Prosila nie len za uzdravenie Stanislava, prosila, aby tomu, kto blúdi vo tmách na okraji priepasti sa zaskvelo svetlo.

Potom už nehovorili o tých veciach. Pán Imrich jej ukázal telegram. Teraz ho čítala ona jasným hlasom, vkladajúc poznámky plné pekných nádejí, aký bol krásny!

„Otče, dovolíš,“ povedala potom, „aby som na Lubošíne všetko pripravila pre Stanislava? Zo Záboria je ta najbližšie. I ty sa ta zatiaľ prestehuj, dokiaľ sa on nezotaví.“

Privolil vďačne. Potom sa išla s ním podívať do dielne, prehovorila niekoľko láskavých slov s pracujúcimi, pýtala sa ich, či je niekto z nich evanjelik, a keď sa z nich štyria prihlásili, pozvala ich na nedeľu na Lubošín, že si spoločne prečítajú Božie slovo.

Keď vošli do záhrady, natrhala tam peknú kyticu utešeného kvietia pre Vieročku; pán Imrich jej sám pomáhal, a keď odchádzala, vyprevadil ju temer až k dvorom Lubošína. Išly pomaly, prechádzka mu dobre padla. Ona cestou rozprávala najprv niečo o opustenom domove v Amerike, potom o tej krásnej zemi, vlasti Pána Ježiša. Pán Imrich ju počúval asi tak, ako bol zvyklý počúvať Stanislava, keď mu sdeľoval svoje mladícke sny. Snáď i toto pokladal za sen, ale isté je, že keď sa vrátil domov, ako čo by mu boly všetky steny rozprávaly: „Ľud, ktorý sedel vo tme uzrie veliké svetlo, a nad tými, ktorí bývali v zemi tône smrti, zaskveje sa svetlo.“