ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Z prameňov pani hospodárky sa verejnosť dozvedela, že veliteľka Lubošína mení zámok ako čarovným prútikom, že je všade znať, že hrad dostal dušu, že ožil. Hneď v prvých dňoch prestehovala slečnu Vieru k sebe, a z celého bytu si nechala len dve izby, z ktorých odstránila všetok prepych. Ale jeden obraz má vraj krásy! Predstavuje západ či východ slnca nad utešenou krajinou, na ktorej temer viditeľne sídli blahodarný mier. Pri tichej vode pasie malý zlatovlasý chlapček divné stádo divých i domácich zvierat, druhý ešte menší v detskej košieľke ukladá hlavu na lesklého hada, ležiaceho pod skalou. Pod fíkom, obtiaženým ovocím, ležia na hromade polámané vojenské zbrane, a cez ne vlaje do polovice rozpustená biela zástava. Zvláštny obraz! Služobníctvo sa nemôže naň dosť vynadívať; visí naproti veľkému zrkadlu, a tak sa zdá, ako čo by boly dva, vidieť ho odovšadiaľ. Keď veliteľke došly veci, nenechala nikoho neobdarovaného. Každému doniesla niečo pekného. Teraz je v zámku dosť služobníctva s dobrým americkým platom. Dcéry pani hospodárky sú služobnými. Dora obsluhuje slečnu, Tyna veliteľku. Prišiel i kozák pána majora s koňmi, ktoré boly na ceste ochorely a preto nemohol s nimi skôr dojsť; slečna bola už netrpezlivá, keď si nemohla vyjsť. Paholok pána Bohuša a sluha Stanislavov bývajú pri izbách svojich pánov, ktorí sú do teraz spolu; izieb majú z nariadenia veliteľky viac, a sú tu pripravené tri izby: jedna pre starého pána, druhá pre pána Imricha a tretia pre velebného pána farára; kedy chcú môžu prenocovať. Od služobníctva zo Stránova sa páni dozvedeli, že pán Imrich sa div neutrápi za Stanislava, ale vraj lekár, ktorý opatruje mladého pána, si vyžiadal, aby rodina ešte nechodila k nemu, lebo horúčka je viac nervová, a rozčúlenie by mu mohlo uškodiť. Pán inšpektor vraj chcel hneď za ním, a len násilím ho zadržali doma. Kto vie, či by sa im to bolo vôbec podarilo, keby nebol mal pilnú prácu v horách. Inžinieri vymeriavajú priestor, ktorý má byť znova vysadený, a aj sa hneď vysadzuje; musí byť pri tom, aby nepochybili ako vlani. Celé dni nie je doma, aspoň mu čas do svadby rýchlejšie ujde. Že vraj má byť celkom tichá, a nekonajú sa k nej nijaké prípravy. Veliteľka má tiež mnoho práce, aby si všetko usporiadala; čas jej je nie dlhý. Chodí spolu so slečnou na prechádzky; boly na Skalke u starého pána, druhý deň zase v Záborí. Bol s nimi i pán major navštíviť cintorín, a zaniesli kvety na hrob nebohého pána inšpektora.

V utorok zaviedol Bohuš mladú pani do Dobrudže, lebo pani Oginská ochorela; išli ju navštíviť, a pani Johanka tam vraj zostala celé odpoludnie. Vo stredu mala so sebou aj slečnu, ale vtedy bolo už pani Oginskej lepšie. Tak prešiel celý týždeň, prejde i druhý a zatiaľ budú lesy vymerané a snáď i pán Stanislav bude zdravý. Nemoc pani továrnikovej zaujímala katolícke kruhy tým viacej, že prišla v zápätí zo správou, že pani Oginská darovala kapitule kus pozemku pri pútnickej kaplnke. Tejto veľkomyseľnosti od Oginských nikto nečakal. Obchodné kruhy zase zaujímalo, že Oginský doviezol do svojich tovární nové americké stroje, ba že vôbec pomýšľa na zdokonalenie tovární vo veľkom. Mnohí mu závideli, ale keď ho videli na koni na uliciach P., sotva stačil ďakovať za pozdravy. Nebolo divu; polovica šľachty a panstva dlhovala mladému Izraelitovi, a kupci odoberajúci jeho tovar sa triasli, aby neztratili jeho priazeň a percentá. Keď sa dozvedeli o chorobe jeho ženy, nikto ho neľutoval, hoci im bolo známe, ako ju miluje, a hoci v miestnom denníku bola vyslovená sústrasť vraj celého obecenstva. Toto obecenstvo zazlievalo Bohušovi Hričovskému, že svoju manželku zaviedol na prvú návštevu k Židovke; hoci mu vraj Oginský bol priateľom, nemal sa tak prehrešiť proti spoločenským mravom. Ó, čo by bola povedala tá spoločnosť, túžiaca zvedieť niečo bližšieho o spanilej manželke mladého inšpektora, keby jej bolo možno nazrieť do denníka mladej panej; kde medzi inými zápiskami stálo: „Ty podivne vyslýchaš naše modlitby, drahý Pane Ježišu. Mnoho rokov, temer od svojho detstva som si priala, aby si mi umožnil stať sa misionárkou v pohanských zemiach. Vo dne v noci so slzami horkého žiaľu som žiadala, žeby si znemožnil môj dedom určený sňatok s neobráteným mužom, lebo tak by sa navždy zodvihla neprekročiteľná hrádza medzi mnou a túžbami môjho srdca. Temer som klesala, keď si ma nevyslyšal. Bohuš prišiel, a ja nemajúc možnosti zrušiť sľub zosnulého deda musela som mu podať ruku. Ó, ten strašný deň našej svadby, jaký to strašný deň! Jediným uľahčením bolo pre moje srdce, že až na európskej pôde sme sa mali stať manželmi. Mne bolo pri tom civilnom sobáši ako čo by si ma Ty drahý, jediný Ženichu mojej duše, bol opustil. Nevedela by som povedať, kto nás sobášil, áno, keby Oginský bol stál na Bohušovom mieste, ja by som bola i jemu v nepríčetnosti podala ruku. Tie mená mi znely tak cudzo, tak divne.

Konečne sme boli na lodi, ja sama. Ó, Otče, Tvoje nehodné dieťa si zúfalo, ale súc zvyklé hľadať pomoc v Tvojom drahom slove otvorilo Bibliu, a ,Až keď som vošiel do svätýň silného Boha, vtedy som porozumel.‘ Ó, jako zvláštne mi znelo tvoje slovo, Bože, veliký, svätý! ,Vojdi k domu Izraelovmu a budeš im hovoriť mojimi slovami. Lebo nie si poslaný k ľudu hlbokých rtov a ťažkého jazyka, ktorých slovám by si nerozumel; lebo keby som ťa k tým poslal, tí by ťa istotne poslúchli.‘ (Ezech. 3, 4 — 6) Moje srdce sa vzmužilo. Pán ma predivne, ale napriek tomu vyslyšal! Poslal ma, ale kam? Do zeme mojich otcov, k národu známeho jazyka, medzi kresťanstvo, ten duchovný Izrael ma posielal so svojím slovom. Ó, jako zaplesala duša, okovy padly, bola som voľná, poznala som vôľu svojho Pána, a môj duch plesá nad Bohom, svojím Spasiteľom. Od tej hodiny sa mi už nič nezdá byť ťažkým. Prinášam do Bohušovho rodiska, do jeho domu a dá Pán, že i do jeho srdca, svetlo. Čokoľvek ma tam očakáva, prijmem to, jako z Tvojej ruky, drahý Pane Ježišu! Bola som hotová jako misionárka žiť i mrieť pre Teba, hotová som i dnes. Verím, že Ty ma posielaš a že máš pre mňa určitú úlohu.

Na tie veci, ktoré sú za mnou, zabúdajúc obraciam svoje zraky a kroky teraz k miestu našej slávy. Zanedlho pristaneme k brehom Európy. Čo ma tam čaká, neviem, ale viem, že len máličko, a Ten, ktorý má prijsť prijde! Prijdi tedy, Pane Ježišu, i prv než prijdeš, pomôž mi, aby som vykonala dielo mi sverené a vyriadila Tvoje posolstvo. — Stanislav neprišiel, nebolo druhého svedka, ako povedal Bohuš, svadba sa odbaví doma. Vďaka, Pane Ježišu, i za to predĺženie. Ideme domov.

Prišli sme. Sláva Ti, nebeský Otče; rodina ma láskave uvítala. Nieto tu nijakého svetla, ach, nijakého! Jedny duše krásne, druhé trúchle, ale niktorá blažená v Pánovi. Všetci sa odvrátili od Boha a zabudli na Neho. Pane, Ty znáš, aké slabé neumelé dieťa som. Vlož mi na každý deň do úst svoje slovo, daj mi silu i smelosť svietiť vždy a všade. Nech je každý okamih zasvätený Tebe! Ty si ma poslal, Ty si prišiel so mnou a Ty zvíťazíš! Hallelujah!“