ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bol podvečer, nad zemou sťahovala búrka čierne mraky, ďaleké dunenie hromu a občasný blesk menily lubošínsku dolinu v obraz náhleho zármutku. Ani sa nenazdáš, preletí, zastre slnce života a keď zajde, odnesie so sebou mnoho, mnoho.

Či tak rozmýšľala i veliteľka Lubošína, stojaca na malom balkóne? Ach, kto by tušil taje srdca i duše, keď ich sama nevedela vyjadriť slovami. Biele rameno objímalo štíhly stĺp, pokrytý brečtanom, spanilá tvárička sa z polovice norila vo vonnú zeleň, oči hľadely k zamračenému nebu a hľadaly príchod svetla, o ktorom srdce verilo, že zasvieti. Vetierok pohrával s hodvábnymi vlasmi mladej panej, spúšťajúc ich na bielunké, umdlené čielko.

Umdlené? Áno!

Však niet divu. Čo ona zažila v minulých troch dňoch, bolo mnoho, príliš mnoho! Najprv strašná Achymova choroba, to smutné tušenie anjela smrti, ktorý bol už tak blizúčko. Každú minútu čakali, že sa navždy zastaví úbohé, bolesťou zmietané srdce zničenej mladosti. K tomu majorov zármutok, ktorý nemožno zmierniť. Seba obžaloby pána Imricha, stále hroznejšie pôsobiace na neho, a kajúcnosť. Až úzko pomyslieť na všetko.

Konečne dnes ráno vyslovil pán doktor i lekár z P. nádej na zachránenie, ba vraj pri dobrej opatere pacienta i jeho vyliečenie. Ten radostný okamih tanul Johanke na mysli. Spomínala si, jako, keď vypočula zprávu, sa ponáhľala do knihovne v nádeji, že tam najde rodinu a poteší ju. Majora stretla na chodbe a potešila ho, v knihovni oproti nej zavznel hlas starého pána a vzápätí za ním Bohušov výkrik, vyjadrujúci zdesenie, áno, hrôzu.

„Áno,“ povedal starec tvrdým hlasom, ktorý jako meč prenikal srdce, „obetoval som svoju vlastnú česť i bezpečnosť, aby som zachránil tú vašu, tvojou vinou zhanobenú. Učinil som všetko, aby som vás vytrhnul zo záhuby.

Ale preto, že tvoj zločin zasluhuje trest, ukladám ti mocou svojej obeti a dedovským právom mlčanie. Nikomu na svete, rozumieš? Nikomu a nikdy neprezradíš, čo si urobil ty, a to, čo som musel pre vás urobiť ja.“

Slová i hlas starca účinkovaly na Bohuša strašne. Johanka nerozumela, o čo išlo, ale bolo jej tak, ako čo by sa mala rozbehnúť a objať šiju milovaného muža, ktorý stál ako skamenelý a ktorý si takým zvláštnym posunkom pritiahnul obe ruky na čelo a potom bez slova, áno, i jako bez duše odchádzal, ako čo by mala prosiť: „Potresci nás obidvoch, len na neho nevzkladaj tie okovy, udusia ho.“

Než sa spamätala, bol Bohuš z knihovny preč. Keď po chvíľke vstúpila premôžuc odpor a odpovedala na otázky starého pána, jako sa má Achym, sdelil jej, že dnes večer prijde pán farár zo Z. Pretože je na ceste do kúpeľov, kde má nemocnú ženu, tak sa ani cez noc nemôže zdržať, teda svadobný obrad bude vykonaný večer.

Pán Juraj hovoril síce veľmi, áno neobyčajne láskave, ale Johanka napriek všetkým jeho lichotivým slovám vždy znovu a znovu počula ten studený, prísny hlas, akým naložil Bohušovi veľký trest.

Nuž bol tu už nielen večer, ale aj pán farár, a tie nepatrné prípravy k sobášu boly vykonané. Pred chvíľou odišli sluhovia zažať svetlá v kostole. Mladá pani vymeniac všedný šat za biele jemné rúcho vyšla si na balkón usporiadať svoje myšlienky a city. Vyšla hľadať úľavu v nevýslovnej tiesni. Nebola to tá úzkosť a s ňou spojená studená rezignácia, ako tam doma pred civilným sobášom. Znalo srdce vôľu svojho Pána, bolo i hotové plniť ju, a napriek tomu nielen vôkol, ale i v ňom samom bolo všetko svetlo zakalené.

Mladá pani to nemohla pochopiť ani si pomôcť. Snáď by sa jej bolo uľavilo, keby ju bol Bohuš vzal do náručia, keď jej pri obede sdeľoval, čo už vedela od starého pána. Ale on bol tak neobyčajne vážny, a keď mu pozrela do očí, až sa zľakla ich temného pohľadu.

„Ako budeme žiť?“ myslela si, „keď ja sa ani spýtať nebudem môcť, čo ti je, čo ťa tlačí? aby som ho neuviedla do pokušenia.“

Niet divu, že sa mladá hlava tak umdlene opierala o stĺp, že celý jej zjav mimovoľne vyjadroval: „Sama, sama.“

Či mladý kňaz chápal jej úplnú opustenosť, keď jeho oči utkvely s takým vlhkým zábleskom netajenej sústrasti na sesternici? Snáď. Rozhorčenie, starosť i ľútosť zakmitly vážnym obličajom, prv než pozdravil. Hnula sebou, ohliadla sa i usmiala.

„To ste vy, Konrád? Buďte vítaný!“

Podávala mu malú studenú ruku.

„Čo tu robíte, Johanka?“

„Či už čakajú na mňa?“ zľakla sa. „Veď pôjdem, vyšla som len trochu von.“

Pokročila vpred, ale on jej zastúpil cestu.

„Dovolíte, Johanka, aby som vám niečo povedal? Ešte nie sú všetci spolu a na vás počkajú.“

„Ó, áno prisvedčila ochotne.

„Iste sa pamätáte na svoju prvú návštevu u mňa i na slová, ktoré ste mi povedali: Nech prijde, čo chce, dokiaľ môžem volať: „Milý môj je môj, a ja som Jeho,“ budem vždy šťastnou v živote i v súžení, vo smrti i po smrti, lebo ja mám živého Spasiteľa a som Jeho.“

Trochu zrumenela a pozrela mu do tváre nevinným omluvným pohľadom.

„Nekárajte ma,“ odvetila ticho, „že teraz nie som šťastnou. Vôkol mňa sú mraky a nevidím svetla pred sebou, ale čakám, že sa aj pri mne splní: Aj keď sedím vo tme, Hospodin mi je svetlom. Verím, že tak ako sú za tými mračnami miriády hviezd, moja Hviezda nikdy nezhasne, Ale je mi tak úzko. Verte, zdá sa mi, že krok, ktorý teraz ideme urobiť, nie je vôbec dobrý, vôbec som sem nemala chodiť.“

„Že ste nemali sem chodiť!“ Zadržal jej ruku pevne vo svojich.

„Prv ste mi nedali dohovoriť, nech som vám zdeliť, že skrze vás, už aj ja mám živého Spasiteľa a smiem volať: ,Som Hospodinov.‘“

„Konrád, poznali ste Pána Ježiša a chcete Jemu slúžiť?“ Zajasala radostne.

„Áno, Johanka. Tak ako teraz ja dobrorečím Hospodinovi za to, že vás poslal k nám, tak Mu bude iste nejedna duša ďakovať, že ste prišli sem do tejto tmavej krajiny, v ktorej nebolo nijakého svetla a že nám ho doniesli.

Prišiel som vám to povedať, aby som vás posilnil, pretože cítim s vami. Tušenie mi hovorí, že krok, ktorý hodláte urobiť na potvrdenie tamtoho doma, bude od vás vyžadovať mnoho obetí, a v Bohušovi niet záruky pre vaše blaho. Keby som nevedel, že budete užívať dobrotu Hospodinovu v zemi živých, a že vám Pán Ježiš všetko dokonale vynahradí, sám by som vám povedal: Nevstupujte do nášho rodu. Visia nad ním, nad našimi hlavami divné, mne samému neznáme mraky, a keď spadnú, zastihnú aj vašu nevinnú hlavičku. Takto však verím, že Kristus je s vami. On vám bude záštitou. Ale už poďme, chrám je už osvietený.“

Mladá pani spustila ruky s očí, pozrela ku kostolu, a tvárička sa jej pokryla nadšením.

„Tvoja som, Pane Ježišu!“ zvolala, „predchádzaj ma, a prijmi ma.“

„Ameň!“ doplnil mladý kňaz vrúcne vložiac jej ruku do svojej a vykročili. Pri dveriach salonu sa zastavila.

„Konrád, veď som vám ešte ani nepoďakovala.“

„Mne? Za čo?“

„Vrátili ste mi radosť, istotu, svetlo. Keby som mala aj po celý život trpieť bez klesnutia a zomrieť bez odmeny, tedy vedomie, že som smela priniesť svetlo vám, to mi osladí každú horkosť. Lebo viem, že vás pravda vyslobodila, a že vy budete bojovať mečom tej pravdy, že budete žiť i mrieť pre Krista. On vám dal mnohé dary, vy ich všetky složíte k Jeho nohám. On vám dá mnoho svetla i mraky sa ztratia, noc pominie. Ježiš zvíťazí.“

Zablesklo sa krížom krážom, majestátne zahrmelo; znelo to jako slávnostné Ameň! od trónu tej večnej pravdy a znelo to ešte vtedy, keď balkón bol už dávno prázdny, na cestu malej spoločnosti, ktorá mlčky opúšťala Lubošín a usadajúc do kočiarov sa viezla do chrámu. Cesta bola síce príliš krátka na rozhovor, ale napriek tomu bolo mlčanie v obidvoch kočiaroch skoro divné. Jedine pán farár sa veselo zabával s pánom Jurajom.

Keď sa pred chrámom zastavili, a družba odvádzal družičku, Bohuš Hričovský vzal svoju manželku do náručia, priniesol ju až ku chrámovým dveriam, pri tom sa sklonil a hlasom, ktorý nemožno popísať, povedal: „Odpusť, Johanka, čo som teraz nútený urobiť, sa nemalo nikdy stať, ale už si nepomôžem!“

Vzhliadla k nemu dôverivým, nevinným pohľadom.

„Neboj sa, Bohuš!“ šepkaly sladko jemné ústa. „Pán Ježiš ide s nami.“ Temný ston sa mu vydral zo stiesnenej hrudi. Na odpoveď nebolo času…

Mnohé rty vysielaly vrúcnu modlitbu za milovaný pár k nebeskému trónu. Kostolík bol temer plný. Už odznela dobre naštudovaná reč pána farára a za ňou nasledujúca modlitba. Predriekal ženíchovi prísahu a nevidel temný záblesk jeho očí. Blúdily, jako čo by niečo hľadaly, i našly. Utkvely na smrteľne bledej, krásnej tvári brata, stretly sa s tým veľkým poloprosebným, poluúskostným pohľadom a zavrely sa na okamih, potom konečne zavznely chrámom slová viažuce na celý život, skoro príšerne v tom tichu, doprevádzanom rachotom hromu.

„Bola to divná svadba!“ hovorili si ľudia.

„Pán inšpektor ako čo by bol stál na popravišti a tam si vyriekal ortieľ, taký bol bledý a tiež takým hlasom odpovedal.“ Ľud sa na neho trochu mrzel. „Veliteľka vyzerala jako anjel, okrem toho ho urobila pánom na Lubošíne, a on sa jako chová!“