ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Čo tak bežíte, Skalský?“ volal Bohuš, stojaci nad schodmi v zámku, na hospodára zo Skalky.

„Ach, pán inšpektor, zle je!“

„Čo sa stalo?“

„Na Skalku prišli žandári, a pána otca odviedli do P., chceli vziať aj starého pána, ale ten im ušiel pivnicou do hôr. Všetko zapečatili. Dvaja sa tam usadili a čakajú, keby tak starý pán snáď prišiel.“

„Čože? A prečo?“

„To ja neviem.“

Bohuš ďalej nepočúval. Sám si osedlal koňa a jako blesk prišiel do P. a vymohol si prístup k štátnemu zástupcovi. Keď ho uvádzali k nemu, horely pekné ruže na lícach hrdej mladosti, keď vychádzal pokrývala ich temer ľalijová chorobná bledosť, farba zimy, ktorá prišla znenazdania, uhasila životné teplo rozostrúc v šír i v diaľ ľady a mráz.

Keď včera v noci stojac na balkóne rozjímal o Konrádových osudoch, myslel Bohuš, že milovanému druhovi bude dobre i v chladnej zemi. Veď ako by žil s takým pohanením? On by tak nemohol žiť. Ale keď dnes pochopil to pohanenie, spôsobené otcom synovi, zakúsil a vedel, že ho musí niesť i ďalej žiť, ale jako?

Ach, kto opíše ztrnutie majora Kantuzova? Kto Vieročkinu hrôzu, zdesenie pani Žofie a Johankin žiaľ? Majora sa v jednej chvíli zmocnilo opovrhnutie v takom stupni, že ľutoval svojho spojenia s rodinou Hričovských.

Keby nebol vedel, že na Lubošíne leží Vieročke sotva k životu vrátený miláčik, ktorého že jej dá, si sväte sľúbil, aby mu nahradil a osladil ten hlboký, vlastným otcom zasadený úder, bol by okamžite vzal svoje dieťa a opustil Lubošín, tieň svokrov i švagrov padnul na neho. Najviac ho trápilo, že jeho žena dostala veno z nakradnutého, a teraz môže celý svet ukázať na neho, jako na ukrývača ukradnutých vecí. Keby majorova duša vo dňoch Achymovej nemoci nebola prežila obrodzujúci, bolestný čas, to hrdé, nedotknuté samospravedlivé srdce majora Kantuzova by ani nebolo znieslo podobný úder. I dnes keď už bolo pokornejšie, dopadnul nesmierne ťažko, a sily mu dodával len bolestný pohľad na zničeného Bohuša a na svetlú tešiteľku, jeho manželku, ktorá prišla taká čistá do tej rodiny a teraz musela s ňou vziať na seba prehorké pohanenie.

Z celej rodiny najväčší zármutok bolo predsa len vidieť na Stanislavovi. Ale major sa tomu nedivil. Veď Stanislav mal otca tak rád a bol jeho miláčikom, práve na neho dal Imrich prepísať ukradnuté imanie. Ó, jaká to tiaž hanby. Áno, major sa nedivil.

Než došlo k prejednávaniu, vyšly na javo úžasné veci. Aureola nevýslovne pútavej zaujímavosti obtočila krásnu hlavu mladého riaditeľa Lubošína. Syn toho muža, ktorého Imrich Hričovský zabil a Juraj Hričovský olúpil, ako žalovali Oginský a Stein, vyrástol v rodine Hričovských ako člen celou rodinou milovaný a tú istú rodinu vrele milujúci.

Ó, bola to nevylíčiteľná chvíľa, kedy na obranu Imricha Hričovského rozprával pred súdom svoje osudy Stanislav Linavský sdeľujúc úžasnú novinu, že jeho pravý otec žije. Ale preto, že nemohol udať, kde sa zdržuje, bolo mu ťažko uveriť.

V tom čase kľačala Johanka Hričovská pri vrele milovanom mužovi, ktorý zakrýval svoju zúfalú hlavu v poduškách pohovky.

„Nechaj ma,“ povedal jej temne, „pre mňa niet potešenia! Vrah je mi otcom, lupič ma vychoval, ja som sa dopustil podvodu, a jediný priateľ, ktorého moje srdce tak milovalo, ma zradil. On si po roky shľadával dáta, aby ma mohol zničiť! Ó, ja som mu tak veril, tak veril, a on ma vohnal do záhuby, teraz odkryl tento tieň, potom odkryje ten druhý, kam som ja prenešťastný doviedol teba, takú nevinnú, čistú dobrú! Ach, pre mňa niet potešenia!“ Nadarmo sa mladá pani snažila prehovoriť ho. Konečne sklonila umdlenú hlavičku, v izbe stíchlo hrobovým tichom.

Sú chvíle, kedy smútočný závoj zastrie i to svetlo, ktoré najkrajšie svietilo, kedy olej dohára, a svetlo hasne. Či je to div, že i to svetlo, svietiace tak jasne v srdci Johanky Hričovskej, ktorého blahodárna žiara sa rozlievala na cestu pútnikom, kráčajúcim púšťou, že sa aj ono zrazu zatmilo pri tom výbuchu beznádeje, na ktorý nebolo odvety? Pod mladou paňou sa začala ztrácať pôda, bolo jej zrazu ako čo by sa pod nimi otvárala hlboká priepasť, a oni sa všetci rútili do nej, ako čo by všetkému, ale všetkému na Lubošíne i v Zaborí bol koniec.

„Prečo som sem prišla,“ pýtala sa jej duša, „keď i tak zahynú a keď celé Pánovo dielo, tak krásne rozočaté, zaniklo v temných mrákavách?“ Niet divu, že mladá duša dospela tak ďaleko. Ach, čo už dnes všetko prežila. Ráno musela sdeliť Konrádovi, že celá rodina zná jeho rodinné nešťastie a vyriadiť mu odkazy Jaroslava, ktorý včera odišiel s biskupom, musela vidieť utrpenie drahého druha, počuť ho, že za takých okolností nikdy nemôže predstúpiť pred oltár a na kazatelňu. Čo ju to stálo práce presvedčovať ho, než uveril, že Pán si ho vyvolil, aby išiel a priniesol ovocie, ten Pán. ktorý dopustil, aby jeho prababička bola taká Támar, Rachab, Batšeba, koľko starostlivosti vynaložila na to, aby sa nedozvedel, aké nešťastie stihlo rodinu. Nesmela k nemu pustiť Bohuša, ani Stanislava, ach, nikoho. Prítomnosť Vieročky trápila úbohého vedomím, že vie všetko. Ó, jakú službu jej preukazoval Achym na všetky strany, všade jej bol k službám, každého hľadel zastúpiť, nebyť jeho, nevedela by kde jej hlava stojí. I teraz mohla k Bohušovi len preto, že on ju zastúpil u Konráda. Pred obedom našla Stanislava v strašnom rozpoložení. Cítila, že ak to napnutie bude ešte ďalej trvať pri ňom, podľahne. Sdelil jej svoj úmysel ísť k súdu a objasniť svoj pôvod, zvolila. K tomu prišiel Bohuš a odohral sa nevylíčiteľný výstup. Bohuš sa dozvedel všetko, že jeho otec nie je vrahom Dr. Linavského, ale i to, že nikdy nemal brata, a že tým synom nešťastného, olúpeného otca je on. Stanislav vyrástly v rodine lupičov prinášajúc už po týždne ba mesiace neslýchanú obeť. Zvedel už, kto je ten nešťastný Stanislavov otec, všetko. Niet divu, že stratná, studená beznádejnosť zaujala jeho srdce. Na jednej strane nevinnosť, na druhej strane hriech, krivda, zločin. Ach, jeho duša upadla do hlbokých vôd a uvädla sila slabej viery.

K tomu Johanka prečítala list od obidvoch Oginských. V továrnikovom liste padla pretvárka, ukázal sa v pravej podobe. Popisoval Bohušovi strašné chvíle v N. celý ohavný zločin deda i jeho otca, oznamoval mu, že len preto vyhľadával jeho priateľstvo, aby sa mohol bližšie dostať do jeho rodiny. Netajil, že ho v Amerike zúmyseľne zviedol do klamu a končil slovami: Sme vyrovnaní.

Potom čítala i Stázičkin list. Nahliadla i tu do tmavej nepriehľadnej budúcnosti. Ešte pred včerom by bola napísala: „Prijď, drahá ku mne, rozdelíme sa.“ Teraz to nemohla. Lebo ako zvať Stázičku alebo kohokoľvek iného, keď všetko, ale všetko bolo tak zmenené?

Mladá pani vstala pomaly a išla do salónu. Otvorené harmónium ju príliš mocne lákalo až i zlákalo. Nežné prsty prehrávaly sladké zvuky, vyvábily rosu do očí, zaplakaly:

Zapely ústa v slzách.

Pri sloke:

spočinulo zrazu rameno na šiji speváčky, a drahý dobre známy, ale dávno nepočutý hlas povedal upokojive:

„On sa neztratil, Johanka.“

„Pán doktor!“ Ó, takto raz budeme vítať oslávencov.

„Vy tu u nás? Je to možné?“

Než zajasanie sa zmenilo v žiaľ. „Prišli ste k Stanislavovi? Nie je doma.“

„Viem, drahé dieťa.“

Doktor si prešiel rukou cez bledý priesvitný obličaj. „Viem i kde bol, idem odtiaľ.“

„Vy ste boli v súdnej sieni?“

„Áno, milé dieťa, ale prišiel som pozde, pojednávanie je odložené na zajtra, potom sa všetko objasní. Teraz prichádzam k Bohušovi, rád by som mu povedal nejaké potešiteľné slovo.“

Vrelé poľúbenie zahorelo na mužovej tvári.

„On si zúfa,“ povedala ticho mladá pani, „a ja som ho nemohla potešiť. Ó, pán doktor, Konrád je nemocný, Stanislav nešťastný, k tomu ten úder, ach, my padáme do priepasti.“

„Nebojte sa, milé dieťa,“ privinul doktor chvejúcu sa postavu k sebe, „Ježiš nepadne, ani my nepadneme s Ním, len hore zraky. Loďka sa zmieta na veľkých, tmavých vlnách, ale len keď náš Pán vstane, pohrozí vetrom, a nastane veliké utíšenie. Pomodlíme sa spolu.“ Doktor pokľaknul, mladá pani klesla vedľa neho.

Keď vstali na obidvoch tvárach žiarilo rovnaké svetlo.

„Teraz k Bohušovi.“

Ešte nedošli ďaleko a jasavé a užaslé: „Pán doktor!“ im letelo v ústrety. V nasledujúcej chvíli spočinul doktor vo vášnivom objatí mladého inšpektora.

„Ó, pán doktor, vy ste prišli k nám, vy!“ Tu sa Bohuš spamätal a chcel sa zdesene vymaniť z mužovho objatia, ale ten ho stiahnul na pohovku.

„Prišiel, milý synu. Počúvajte ma, sadnite si, Johanka!“

„Nechajte ma kľačať pri sebe!“ Mladá pani položila hlavičku do doktorovho lona a vzhliadla k nemu, bolo jej zrazu ako čo by boly zmizly všetky tiene.

Dr. Linavský nemohol síce ospravedlniť ani jednoho z Hričovských, ale jedno mohol, ukázať, že nešťastie nimi zavinené, Pán Ježiš obrátil jako jemu, tak i Stanislavovi na spasenie, takže obaja mohli zvolať: „Dobré mi je to, že som pobudol v trápení, aby som sa naučil tvojim ustanoveniam.“

„Vidíte,“ končil doktor krásne a pútavé sdeľovanie svojho zachránenia, „veľké pohanenie padlo na vaše hlavy, vezmite ho a neste zmužile. Svet vás ani tak nemôže milovať, lebo Kristus vás vyvolil zo sveta, a Božie deti uznávajú vašu vinu. Videli ste, že ja i Stanislav sme chceli vzdialiť od vás tento úder, ale snáď bol potrebný pre zachránenie duše vášho otca, tedy ho Bôh dopustil. Odpustite úbohému synovi môjho národa jeho pomstu, stala sa mu veľká krivda, a on neznajúc Krista nezná ani odpustenia. Vy. Bohuš, ste sa v ňom sklamali, to je veľká bolesť, keď sa nám priateľ stane zradcom, ale spomeňte si: Judáš mal za priateľa Božieho Syna, a jeho všetku lásku mu odplatil zradou, sdieľajte Kristov kríž. Nič sa vám nestalo, čo by už Pán pred vami nebol niesol a okúsil. Oprite hlavu o Jeho srdce. On vám rozumie.“

Pri týchto dobrých doktorových slovách sa utišovali tie veľké a tmavé vlny zúfalstva, horkosti a žiaľu v Bohušovej duši robiac miesto tichému smútku.

„A čo myslíte, drahý pán doktor,“ pýtal sa konečne ticho. „čo sa stane s mojím otcom?“

„Neviem, milý synu. Urobíme všetko, čo bude v našej moci, ja i Stanislav. Dobrodenie, ktoré preukázal Stanislavovi, odpustenie nás obidvoch, to budú veľmi poľahčujúce okolnosti, čo sa jeho týče. O pánu Jurajovi už tak nemôžem povedať, lebo na ňom leží podozrenie, že vyvolal búrku v N.“

„Ó, však polícia ho nenajde,“ poznamenal s horkosťou mladý inšpektor. „On vohnal syna do hriechu a teraz zmiznul, ale Božiemu trestu neujde. Ó, nebyť jeho, toto všetko sa nemuselo stať, on i môjho otca i mňa sviedol na scestie. Keby ste vedeli, pán doktor, akej nešľachetnosti som sa dopustil ja! Nebráň, Johanka, nech pán doktor vie všetko!“

Prerývane s mnohými výbuchmi opravdivej ľútosti, žaloval na seba mladý inšpektor. Doktorova ruka otcovsky láskave hladila vlasy i čelo mladej panej. Pri posledných Bohušových slovách: „On nás zradí,“ trhnul sebou.

„Nebojte sa,“ povedal určite, „nezradí k vôli mne. Ale dal by som vám radu. Až sa tieto veci tak ďaleko urovnajú, že budete môcť odísť za oceán, napravte všetko úprimným priznaním u koncula, Pán vyslyší naše prosby, obmäkčíte urazeného muža, on vám odpustí, listinu sám opraví, t. j. napíše druhú s pravým menom. Pred ľuďmi bude vec napravená, vy bezpečný, ale svoj podvod, ak ste tak ešte neurobili, vložte do Ježišových rán, On ich smyje pred Božím obličajom.“

„Čokoľvek prijde, milý Bohuš,“ povedal na koniec doktor, „nikdy nezabudnite, že ste si za svoj hriech zaslúžili večné zatratenie, a že ak vás Pán tresce, robí tak z lásky, aby vás vychoval pre blahoslavenú večnosť.“

„Z lásky k Johanke, aby na ňu nepadnul tieň, myslel Bohuš, „mi Pán Ježiš usporí pohanenie, plynúce z odhalenia môjho podvodu, za to dopustil na mňa inú potupu, a ja ju musím a chcem pokorne a vďačne niesť.“

„Ach, najradšej by zľúbal šľapäje vzneseného muža, ktorý majúc právo zlorečiť deťom vraha svojho šťastia prišiel im priniesť svetlo.“ Doktorova láska dokázala teraz viac než najznamenitejšia kázeň, naučila Bohuša poznávať Božiu lásku a darovala mu vieru v odpúšťajúce milosrdenstvo Baránka, ktorý sníma hriech sveta.

To bolo mnoho, príliš mnoho. Bohuš sa na doktorovej hrudi rozplakal. Keď asi za pol hodiny po tom vstúpil do Konrádovej ložnice, bolo na ňom vidieť, že je hotový vziať na seba kríž a niesť ho za Pánom, že má dosť sily hľadieť zmužile vústrety nešťastiu, už ho nezlomí.

Tam v Konrádovej ložnici, keď sa doktor pomodlil s oboma bratrancami, došla Bohušova duša zmierenia s Bohom a uistenia odpustenia.

„Nie môjmu otcovi, ale mne treba toho žiaľu, mne!“ sdeľoval Johanke. Ba, tak sa tie strašné, zúfalé tiene ztratily jako šero pred svitaním.

V ložnici zostali sami, Konrád s doktorom.

„Počul som, že ste pre Krista všetko ztratili, milý synu,“ sovrel doktor ruku chorého vo svojich, „odkiaľ sa tedy berie na vašej tvári i vo vašom zraku to šero zármutku? Pán Ježiš sľubuje nahradiť všetko, či vám nedodržal slova?“

Kol bledých rtov mladého kňaza preletel bolestný tieň.

„Ó, pan doktor, Pán Ježiš ma nezradil, On je dobrý, v Ňom je jediné moje potešenie. Keby som nevedel, že budem u Neho požívať dobrotu Hospodinovu, neobstál by som. Ach, pán doktor, prečo sa staráte o môj zármutok, keď ste museli Stanislavovi spôsobiť taký veľký žiaľ? Čo povedal, keď ste sa vrátili?“

„Ešte ma nevidel.“

„Snáď neodíte zasa bez toho, že by vás nevidel?! Ó, nerobte mu to. Keby ste vedeli, jako žalostne plakal, hoci veril, že mu bolo dobre, čo ste urobili. Ja na ten plač nikdy nezabudnem. Ak chcete, ak musíte odísť, vezmite ho so sebou.“

„Nebojte sa, už neodídem, a keby som raz išiel, pôjdeme spolu. Dnes alebo zajtra, porozumejú všetci môjmu odchodu, tedy aj vám ho objasním, snáď keď premyslíte, čo všetko môže človek prežiť s pomocou Božou, zmierni to žiaľ vášho srdca, a darujete mi svoju dôveru.“

Ach, doktor sa neklamal, všetky lieky a ošetrovanie nedocielily tak snadno takého oživenia pri mladom kňazovi. A keď mu doktor meniac teplé podušky chladnými, privinul šuhaja k sebe, pošopkal mu v niekoľkých vetách dráma celého svojho života.

Teraz už bolo doktorovi ľahko vyvrátiť všetky myľné náhľady mladého kňaza.

„Vy teraz nepatríte ani ta ani ta, vy patríte Kristu. Nie telesné narodenie vás robí schopným postaviť sa činne do radu robotníkov v Božom kráľovstve, ale znovuzrodenie. Toto znovuzrodenie vám dal teraz nebeský Otec, teraz ste synom Božím, bratom Ježišovým, ako taký musíte žiť pre Krista, pracovať i mrieť. Modlite sa za skoré uzdravenie. Pán Ježiš uzdraví vaše i telo i dušu i srdce. On vám dá na každý deň dosť sily, aby ste zabudli na tie veci, ktoré sú za vami a aby ste sa náhlili v ústrety tým, ktoré sú pred vami. Pretože sú vám dané mnohé dary, bude toto nešťastie ostňom, aby ste sa nepovyšovali nad mieru, ktoré vás udrží v údolí pokory, kde Pán tak rád dlie so svojimi vernými.“

Mladý kňaz usnul s viditeľným odbleskom hlbokej úľavy. Doktor odišiel do Stanislavových izieb, ale modlitbou sa pripravil na stretnutie so synom. Bol pripravený a napriek tomu mu vypovedaly sily, keď sa dvere náhle otvorily a v nich zastal šuhaj, taký bledý a prepadlý so zrejmým znamením hlbokého, zožierajúceho žiaľu v krásnej tvári.

„Syn môj milý!“ zvolať a otvoriť náruč bolo vecou okamihu, v nasledujúcom preletelo izbou skríknutie, podobné zvuku pretrhnutej struny príliš napiatej.

„Otče! Otče!“ Syn zostal otcovi v náručí bez zmyslov. Ach, takého prebudenia z mdloby Stanislav nečakal. Nie prelud ani klam, vytúžený otec, drahý, milovaný otec ho túlil k sebe, kriesil k životu. „Predsa si prišiel aspoň ešte raz?“ hovorí zabúdajúc na celý svet.

„Ó, ja som tak za to prosil! Ale jaký si bledý!“

„Bol som chorý, syn môj drahý, ale Pán ma uzdravil.“

„Chorý? Ó, veď som to cítil. Nikto nebol pri tebe. Ach, otče, ak mi zase odídeš, ja to tuším neprežijem.“

Šuhaj trhnul sebou.

„Ach, beda mi!“

„Prečo beda?“

„Ja som tam povedal pravdu.“

„A ja som prišiel tú pravdu potvrdiť, môj synu. Snáď zachránime Hričovských, a keď aj nie, docielime pre nich zmiernenie trestu a sebe vyzískame voľnosť na vždy.“

„Ach, otče, otče môj, zvestuješ mi najblaženejšie zvesti, a ja ani nesmiem jasať.“

„Dá Pán, že prijde čas, kedy bude aj nám dovolené jasať. Ale už aj teraz môžeme a smieme ďakovať Pánovi, že učinil s nami predivné veci.“

Major Kantuzov by sa bol čohokoľvek iného nazdal, len nie takého odhalenia. Dr. Reinhard totožný s doktorom Linavským, Stanislavovým otcom, a čo nadovšetko, on prišiel, aby sa prímluvne vložil medzi Imricha a medzi zaslúžený trest. Ani skoro ušiam neveril, keď mu to Achym sdeľoval s planúcimi očami. Uveril, až keď mu to doktor potvrdil vlastnými ústami. Odpúšťajúca láska muža, ktorému bolo ukrivdené, roztopila jako slnce ľady, nakúpené okolo majorovho srdca.

„Keď on môže toľko odpustiť,“ myslel si, „kde mám právo neodpúšťať ja? Mne pošramotili len česť, ale jemu vzali všetko, a on sa ešte k vôli nim chcel obetovať.“ Ešte toho večera písal bratovi list, odpoveď na ten, ktorý už niekoľko týždňov ležal nepovšimnutý na stole. Achymov otec ďakoval v ňom za dobrotu, preukázanú jeho nešťastnému synovi, a prosil o odpustenie. Ale preto, že list bol písaný veľmi sucho, majorovi sa neľúbil, pochyboval o úprimnosti odprosenia a neodpovedal naň. Za to teraz písal úprimne, srdečne, odpustil všetko, sľúbil bratovi, že ho prijde navštíviť, až sa vráti domov, veď teraz sa mu nezdalo nič nemožným.

„Veď ja som vedela,“ tvrdila Vieročka Achymovi, „keď odišiel pán doktor, že s ním odišlo svetlo, a bolo tak. Hľa, sotva sa vrátil, už máme všetci svetlo, hoci ten veľký žiaľ zostáva.“

„To sa dá ľahko rozumieť,“ pohodil hlavou mladý Rus. „Tieň bolesti vyvolaný obeťou v jeho Stanislavovom srdci sa pomstil za nás. Pováž len, aká by to bola spravedlivosť u Boha. My v šťastí a oni veľkodušní, sebaobetovaní v zármutku.“

„Máš pravdu, no, jestli pán doktor neodíde, Stanislav i Konrád sa skoro uzdravia.

Ach, Pán Ježiš je dobrý!“