ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pani Žofia Hričovská nepokojne prechádzala od jedného obloka k druhému. Dvanásť hodín už dávno preč, obed začínal chladnúť, a syna dosiaľ nebolo doma. „Pracuje nad sily,“ starala sa, „sotva sa stačí naobedovať a už aby zase kázal.“ Dosť možná, že aj iné starosti tlačily hlavu panej. Materinské oko hľadí ďaleko do predu na synovu dráhu. Pani videla, jako behom krátkeho času oči všetkých sa obrátili k dobrudžskej fare, oči priateľov i neprajúcich. Tušila, že tých bude každým dňom viacej a mala tedy dosť a dosť príčin chvieť sa o svojho syna. Povedala biskupovi, že stojí na pranieri; ešte to nebolo do teraz pravdou, bolo by až vtedy, až by bol postavený na ten pranier on, miláčik, svetlo očí, radosť srdca Konrád. Hlava panej klesla na hruď, slzy nadarmo potlačovanej úzkosti sa draly do očí, ale nezkanuly. Začula pružné mladistvé kroky; konečne prichádza! Dlho čakala, a keď vkročil s vážnym srdečným pozdravom, nemala pre neho slová výčitky. Videla, že je zamyslený, a tak ho netrápila pri stole otázkami. Ale keď boli po obede, sdelil jej ochotne všetko sám, čo dnes robili a čo ešte budú robiť, ale sa jej zdalo, že nie je celkom spokojný, a pýtala sa ho po príčine. „Pokiaľ sa týče našej práce, mám zdar nad očakávanie, ale teraz som počul zprávu, ktorá ma veľmi zabolela. Pomysli len, mamička moja,“ mladý kňaz vstal, „že je to predsa pravda, že Jeho Jasnosť predal kostol v Záborí Johanke. Nadarmo som si nahováral, že sa nemohol tak zabudnúť, že ho snáď len prenajal, čo by i tak bolo už dosť zlé; ale dalo by sa to vziať zpät. No, je to pravda! Pýtal som sa ho. Podľa toho, jako bol zmätený, vidím, že sa prenáhlil, ale to prenáhlenie je temer neodpustiteľné.“

„Ale prečo Konrád?“ mienila pani. „Ten kostol nebol už na nič našej cirkvi. Všetko, čo ho posväcovalo: oltáre, kazateľňa, obrazy, bolo už odtiaľ vzaté, a tak to bola len hromada kamenia.“

„Ako len tak môžeš hovoriť, moja matka?“ rozhorčil sa syn. „Nezabudni, že tie steny boly už raz zasvätené Trojjedinému Bohu a svätej matke Božej, že vnútri zavznievalo čisté spasiteľné učenie svätej cirkvi, že ku klenbe vystupovali s obeťami modlitieb a spevov vonný dym kadiva, že tá pôda bola zkropená svätou vodou, a dnes, teraz? Kacíri vniesli do vnútra svoje bludy a poškvrnili tú svätú budovu.“

„Dovoľ, môj synu,“ polopostrašená odvážila sa pani namietať, „zdá sa mi, že cirkev sňala svätosť posvätenia už vtedy s toho chrámu, keď ho Lubošínsky poškvrnil svojím kacírstvom. Teda nedostali budovu posvätenú, ale poškvrnenú, ktorá pre nás nebola už ničím len hromadou kamenia.“

Kňaz si zrejme oddýchnul; objal matku s nezvyklou prudkosťou, vrátila mu svetlo. Odpovedať už nemohol, lebo kostolníkov chlapec prišiel po ňu s odkazom od svojej nemocnej babičky, musela s ním. Keď Konrád osamel, priznával si, že by ten nerozvážny krok svojho predstaveného niesol o mnoho ľahšie, keby kostol nestál vo farnosti Dobrudže, keby ho nebola kúpila Johanka, a keby v ňom kázal nejaký theológ, len nie laik, podľa všetkého jeden z tých sektárov, ktorí kazia všetky cirkve. Ponorený do týchto myšlienok nespozoroval ani otvorenie dverí, až zvonivé jasné zavolanie: „Konrád, ty si tu sám!“ ním prešlo jako elektrická iskra a prinútilo ho obzrieť sa.

„Ach, Vieročka!“ Pokročil v ústrety devuške s netajeným zábleskom radosti. „Kde to napísať, že ty ideš k nám?“

Pohodila hlavičkou. „Ba, kde to zapísať, že som ťa našla doma? Myslela som, že si v Čarnove.“

„Inak by si nebola prišla?“ vyzvedal z ďaleka. Pozrela na neho dlhým nevinným pohľadom.

„Nie,“ odvetily korálové rtíky.

„Nie, a prečo?“

Podržal pevne malú ruku.

„Preto, aby som ťa nevyrušovala. Máš zase kázať.“

„Myslíš, že sa musím pripraviť?“ vydýchnul si. „Bol by to zlý vojak, ktorý by si až v poslednej hodine pred bitkou chystal zbraň. Lež, prosím, ak sa ti páči posadiť sa u nás.“

„A kam išla tetinka?“

„Ku kostolníkovi, prijde hneď,“ dodal rýchle mladý kňaz. Zmocnila sa ho obava, že mu tá jarná kvetinka uletí tak rýchle, jako prišla, a že ju nebude môcť zadržať.

„Tu som doniesla knihu, ktorú mi tetinka požičala.“

„Prečítala si ju už?“

„Ba ani ten román nebudem čítať.“

„A prečo nie? Veď je od Krasevského?“ zadivil sa.

„Hoci,“ podoprela hlavu do dlaní.

„To čítanie by odvádzalo moju myseľ od vážnejších vecí. Sľúbila som si nečítať nič svetského, dokiaľ neprečítam celú Bibliu.“

„Čo že, dokiaľ neprečítaš?“ Otázka zavznela temer prudko s utajeným dychom.

„Celé slovo Božie, Starý i Nový Zákon.“

„A kto ti ho dal? Ako sa opovažuješ čítať zakázané veci?“ Lícia mladého kňaza pokryla ľalijová bledosť.

„Zakázané?“ vzpriamila sa devuška. „Čo nevieš Konrád, že naše pravoslávie nezakazuje, ba nariaďuje čítať Božie slovo?“

„Neviem.“

„Ale ja viem.“

„Kde si k tomu prišla od našej prechádzky na Skalke?“ povedal posmešne. Najprv som to počula od Johanky, potom mi to papa dosvedčil. My sme si len nevšímali toho, ale za to teraz čítam aj ja i papa.“

V izbe na okamih stíchlo, jako ohlas toho divného hrobového ticha, ktoré zaľahlo na mladú dušu. Poznanie ohromuje. Mladý muž hľadel do tvári zamlknuvšej devy, rozjasnenej blaženým úsmevom, zavládla zhubná moc nad týmto utešeným stvorením. Ale pokúsiť sa musí! „Vieročka, nechaj to čítanie, tá kniha je presvätá a veliká na to, aby si jej mohla rozumieť,“ naliehal prosebne.

Zase tak nevinne vzhliadla k nemu. Keby som i nič viacej nerozumela, jednému už rozumiem, a to mi postačí!“

„A to je?“

„Že ma nebeský Otec miloval od večnosti.“ Spiala ruky na prsiach. „Áno, tak miloval, že mi daroval Pána Ježiša. Včera som tomu všetkému uverila a teraz som taká šťastná. Pán Ježiš miluje mňa a ja smiem milovať Jeho. Som zlá, ale On mi všetko odpustil, Konrád,“ zrazu povstala devuška, a líca jej zahorely: On miluje aj teba, a ty nekážeš o Ňom. On zomrel za teba, a ty Ho snáď ani nemiluješ, lebo Ho neznáš, tak ako som Ho neznala ja. Si kňaz, smieš čítať Božie slovo. Čítaš ho?“ Krásne oči hľadely napnute v tvár bratranca, zastrenú menivými výrazmi.

„Čítam všetko, čo mi svätá cirkev, ktorej som verným služobníkom a chcem aj zostať, predpísala a uznala pre mňa za spasiteľné, čo je nad to, je zo zlého.“

„Ach, to som rada, že som pravoslávna,“ vzdychla devuška, „že mám celú Bibliu, a že mi moja cirkev neberie toho, čo mi nebeský Otec sám daroval.“

„Ameň,“ zavznel zvon a trhnul obidvoma.

„Zvoní, musím už domov. Všetci z Lubošína prijdeme na cintorín, ale, prosím, Konrád, káž o Pánu Ježišovi. S Bohom.

Prv než sa kňaz nazdal, bol sám.

Sám? Nie. V mysli mu znelo, v srdci budilo divný ohlas, zachvievalo dušou to zvláštne predivné meno: Ježiš, Ježiš!

„Áno,“ pohodil hlavou, „budem kázať o Tebe, ó, Synu Márie, Ty obraz svätosti, o Tebe, aby oni všetci počuli a porozumeli, že je len jeden Kristus, nezfalšovaný, ktorého hlása svätá, jediná cirkev katolícka. A ja vám ju predsa vytrhnem z omámenia, ktorým ste ju omámily, bludné duše!“

Keď asi pol hodiny na to sa mladý kňaz postavil na vyvýšenom kameni, na rýchlo to pripravenej kazateľnici na cintoríne, kde vôkol neho doznieval spev, padla mu do očí štíhla veža Záboria. V tej chvíli už vedel, že prečo stojí Záborie naproti Dobrudži, i že musí nastať medzi nimi boj na život i na smrť. Zrazu poznal, čo by znamenalo oživené evanjelické Záborie tu v mori čistého katolíctva. Biskup vydal bez boja nebezpečnú pevnosť, a keď už nemohla byť vzatá späť, nepriateľ musel byť odzbrojený. Vedomie toho víťazstva dodávalo jeho kázni vzletu. Kázal o Kristu, o tom čistom nepoškvrnenom Synovi človeka, ktorý privoláva: Nasleduj ma! A pri tom kázal o večnej sláve, jaká očakáva Jeho nevestu, katolícku cirkev, a tie duše, ktoré jej zostaly verné. Ľud ani nedýchal. Panstvo nazvalo tú kázeň nádhernou, len kazateľova matka klonila hlavu nižšie a nižšie. Mala snáď príčinu pochybovať o čistote a svätosti tej nevesty, a duší, ktoré jej zostaly verné?