ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Oginský pochodil po celom zámku i po dvoroch, ale nikde nebolo treba dávať rozkazov. Po prvý raz našiel stopy Stázičkinho vladárenia. Zajasal. Jeho bystrému oku neušlo, jako si služobníctvo váži panej, ba že k nej razom priľnulo. Príčinu v tom hľadal v láskavej ženinej povahe, ale mal len z čiastky pravdu. Všetko služobníctvo v Dobrudži bolo židovské. Keby bol pátral, bol by zvedel, že už po tri večere im pani čítala Mojžišov zákon i proroctvo o Mesiášovi, modlila sa s nimi k Hospodinovi a darovala im knižočky so žalmami, hrala a učila ich spievať tie žalmy. Pri tom bola taká dobrá a štedrá, že stará kuchárka Steinerová povedala tiež starému záhradníkovi Langovi: „Len pred smrťou bývajú ľudia takí dobrí. Chudák pán, len aby sa nestal vdovcom.“

„Veru, to by sa on iste zbláznil, keby ju ztratil.“

Po olovrante žiadala Stázička muža, aby ju vzal so sebou, až pôjde do továrne.

„Čo ti to napáda, do toho zlého vzduchu,“ zhrozil sa.

Ale keď sa mu priznala, že tam už včera bola, a že jej prechádzka urobila veľmi dobre, privolil, hoci s váhaním. Prišla tedy čo nevidieť hotová, majúc po boku malú taštičku. „Budeš tak málo doma a neišli by sme spolu,“ povedala sviežo, zavesila sa mu na rameno, a hovoriac spolu kráčali parkom. Pýtala sa na niektorých známych v K. Rozprávala na jeho dopyty, jako tu žila za jeho neprítomnosti. Bola tak nezvykle shovorčivá a milá, všetko jako čo by ju tešilo. V dedine jej deti bežaly zďaleka oproti. Otvorila taštičku a rozdeľovala. Niekoľko židovských dievčatok sa hralo pred oblokami špinavého domu. Pekné boly tie kučeravé deti s modrými očami až na tú špinu. Kľakla si k nim, sotrela jemným ručníčkom prach s tváre najmladšieho, bozkávala ho a vysypala mu obsah taštičky do lona.

„Stazička, čo to robíš?“ karhal ju muž, „prečo sa tak ponižuješ k deťom?“

Vzhliadla nadšene k nemu: „Prvý továrnik a posledný handrár sú bratia na to nesmieme zabudnúť.“

Zachvel sa, ukázala mu hĺbky, o ktorých sa mu nesnívalo.

„My všetci pôjdeme domov,“ dodala a slzy sa jej zaleskly v očiach.

„Stázička, jako si to povedala? Teba tá vec príliš dojíma, nemal som ti všetko sdeliť.“

„Nestaraj sa,“ pohladila ho po čele. „Ale nemyslíš, že máme tak žiť, aby tu po nás zostala pekná rozpomienka?“

„Po tebe iste zostane.“

„Keby som dnes odišla, sotva, ale ty mi umožníš, aby na mňa radi spomínali, až odídem, pravda?“ Pritisnul pevne jej ruku na prsia.

„Všetko, čo si len pomyslíš, vykonám.“

„Tvoja láskavá starostlivosť o mňa chorľavú ma priviedla k tomu, že túžim iným odplatiť to, čo dobrého sama prijímam. Videla som v továrni niekoľkých chorých. Zariaďme pre nich nemocnicu, ja budem mať nad ňou dozor, a pána doktora Reinharda požiadame, aby tam bol lekárom.“

Jej dobrota ho tak zaujala, že zabudol, komu to ona hľadá vlastne úľavu, že to kresťanskému robotníctvu, ktoré on považoval len za živý stroj a za materiál na živobytie. Svolil bez váhania. Potom prišli do továrne. Robotníctvo sa krčilo pred mocným kapitalistom. Bola to tu biedna, pustá chasa, žijúca zo dňa na deň, bez Boha, bez Krista nesúca na sebe pečať systematickej demoralizácie. Oduté tváre mužov, zmyselné tváre žien, prepadlé postavy 14 — 16 ročných dievčat, všetko to bolo hlboko odstrašujúci obraz pokolenia pozbaveného ľudskej dôstojnosti. Či je potom div, že pyšné zraky vedúceho si na rameni svoju krásnu čistú manželku spočinuly s opovrhnutím na tomto kresťanstve? Na jeho omluvu nech je povedané: hoci prispieval k tomu, aby ten svet zostal takým, akým ho našiel, keď prišiel, a ani ruky nevztiahnul na záchranu tých do mravnej záhuby padajúcich osôb, tým, že boli takými, jakými práve boli, on nebol vinný. Za to vinní boli tí, ktorí majúc ho viesť nedali mu nijakej životnej opory v náboženstve foriem bez Ducha a života. Bolo to kresťanstvo, ktoré Krista pochovalo, a ktorému On nebol vstal z mŕtvych.

Napriek tomu, že návšteva bola krátka, zanechala mladá pani po sebe vzácnu rozpomienku. Medzi tým čo sa továrnik rozprával s úradníctvom prehliadajúc stroje, prešla ona od jednej skupiny robotníkov ku druhej, prehovorila všade niekoľko láskavých slov. Tu i tam dala peňažitú pomoc. Pozerali za ňou ako za svetlom.

Továrnikovi sa otrocky klaňali, ale keď odišiel všetci šomrali: „Smrad židovský.“

„Sympatia“ bola tedy obapoľná.

Na začiatočnej ceste rozprával Oginský svojej zamyslenej manželke, že v P. chce založiť židovský dievčenský penzionát, ale že teraz sotva dostane na to povolenie.

„Keby bola príhodná budova, bolo by najlepšie otvoriť súkromný ústav.“

Stázička pozrela na neho.

„Kazimír, a nemohla by som ja prepustiť náš dom? Bez toho tam nebývame ani v zime, mne je najlepšie v Dobrúdži.“

„Odpusť, toľko nemôžem obetovať.“

„Nie?“ Vzdýchla sklamane. On potom vec zahovoril.

V parku sa zastavila.

„Ústav by sme nemohli vydržovať, ale či by si mi nedovolil vziať k nám niekoľko nadaných chudobných dievčat? Miesta máme dosť, aby som sa mohla starať o ich výchovu, aby z nich vyrástli pravé Židovky?“

Hľadela tak prosebne.

„Nepros, Stázička, rád to urobím, aby som sa aspoň nemusel báť, že ti je smutno, keď nie som doma. Ale teraz to nemôžeme začínať, však vieš.“

„Viem,“ zašopkala a pohliadla hore k jasnému, bezoblačnému nebu.

„Snáď už ani nič nevykonám,“ pomyslela si smutne, ale Ty ma prijmeš, Pane, hoci Ti už láskou k blížnemu nedokážem, ako som Ťa milovala, Ty prestaneš na Svojom milovaní.“

Oginský si ten pohľad vyložil ináče.

„Žena moja drahá krásna, snáď sa neodáš melancholii?“ naliehal vrúcne. „Veď ja zariadim všetko, čo len budeš chcieť.“

Pekne sa usmiala, chcela odpovedať, ale prišiel záhradník a prerušil ich. Pani išla potom sama konať prípravy na večeru.

„Ja medzi tým zajdem k doktorovi, chcem s ním hovoriť o tej nemocnici,“ dodal chvatne, aby neprišla na myšlienku, že sa chce spýtať na ňu.

„Vezmi si kočiar a popros pána doktora, aby nás prišiel navštíviť, áno?“

„Pravdaže, keď tak chceš.“