ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Johanka ešte ani nebola dobre opanovala vzrušenie, keď ju objaly nežné ramená a tvárička sa pritúlila k tej jej pobledlej. Vieročka i Bohuš boli tu. Mladá pani stála proti svojmu mužovi bez akejkoľvek bolestnej spomienky, ale za to s jedinou túžbou v srdci: chrániť ho pred tou búrkou, ktorá tak nízko visela nad jeho hlavou. Ba nebyť tej, aké by bolo ich stretnutie?

Náhle objavivšie sa mračná nútily ku spechu. Bohuš pre starosť o dámy nespozoroval rozrušenie i bolesť na bratovej i na ženinej tvári, ale Vieročke to neušlo. Pozrela na nich s údivom, ale na vypytovanie nebolo času. Sotva dobehli do horárne, už sa schytil víchor tak, že lámal letorasty, ohýbal storočnými stromami a vyvracal mladé stromky. Horami letela tá desná pohrebná hudba spolu s človekom lkajúcej prírody. Jej ohlas dohrával v dvoch mladých srdciach.

A čo cítilo srdce muža, stojaceho na pavlači, s ktorého predčasnými šedinami pohrával vietor, a ktorého oči utkvely s takým zvláštnym pohľadom na neďalekom obloku, pri ktorom stáli vedľa seba bratia Hričovskí a pri nich jedna k druhej pritúlené sesternice?

„Pane! Ó, Pane!“ zastenal polohlasne. „Vysloboď nás aj ich Ty sám! Niekto sa musí obetovať. Ak to mám byť ja, tak ma posilni. Kto by mohol zničiť tam tú peknú mladosť. Vrhnúť tieň na jej peknú cestu života? A nechať syna v dome muža, ktorého hriech pripravil jeho matke strašnú smrť, zrieknuť sa ho, ísť ďalej svetom bez neho, pochovať práve i túžby otcovské a odísť navždy…“

Ach, tá búrka v horách nebúrila viacej než v úbohom srdci človeka, ktorý našiel náhle, ztratený, oželený poklad, však len preto, aby ho dobrovoľne daroval svojmu nepriateľovi. Len Bôh mohol nepriateľom darovať to najdrahšie, človek zo svojej sily toho nedokáže. Ale my sme predzriadení k tomu, aby sme boli učinení účastní Božej prírody.

Keď búrka dozúrila, dobojovala i duša Dr. Reinharda najukrutnejší boj v živote. Stál tu nový Abrahám, hotový obetovať Izáka na rozkaz Boží, toho svojho jediného a zachrániť vinníkovu rodinu. Však život je krátky, po ňom prijde večnosť, v nej už nebude strát ani odriekania, a to, čo sme tu odovzdali Hospodinovi, On nám zase vráti.

Kto z tej malej spoločnosti, ktorá vyšla na balkón pozorovať sedmifarebnú dúhu obklopiac doktora, ktorý tak starostlivo, otcovsky ponúkal, aby sa zapriahlo do kočiara a išlo domov, lebo sa schladilo, kto z nich i len z ďaleka tušil, že hovorí s pútnikom, odhodlaným dobrovoľne opustiť Elim, prv než prijde nebezpečenstvo, a ísť znovu na púšť sám a sám a po tej púšti do nebeského Kanaánu!

„Tej bolesti ťa nemôžem ušetriť môj drahý synu,“ dumal doktor v kočiare po Stanislavovom boku, „my sme všetci zachránení, ale oni všetci ešte neprenikli k pravde. Záborie nesmie vidieť zhasínajúce svetlá, pohltené tmou. Nám obdivom bude ľahšie, keď sa rozídeme, a Pán Ježiš ťa posilní.

Bol už večer, keď Dr. Reinhard zavrel za sebou dvere útulného domova. Najprv napísal dlhší list, potom podoprel umdlenú hlavu do rúk, položených na stolíku, na to začal prechádzať po dome jako človek, ktorý hľadá úľavu od vnútornej bolesti. Vyšiel i pred dom. Hľadel na tiché Záborie, ku kostolu, na Lubošín i k Dobrudži. Tisíce pások ho viazalo k tomuto miestu a všetky musely byť preťaté. Hodil sa na kolená a sotrval tak v motlitbe bez slov.

„Dobrú noc, otče môj drahý milovaný,“ povedal na lubošínskej terase Stanislav nezabudnuteľným hlasom, i privinul sa k tichému mužovi, jeho srdce bilo temer hlasite na otcovom srdci, a rty sa primkly ku rtom v dlhom poľúbení.

„S Bohom, môj Stanislav! Pán Ježiš nech mi ťa požehná, ochraňuje a nezabudni: On vždycky všetko robí dobre s nami, i keď Mu nerozumieme.“

Rozpomienka na toto lúčenie obletovala otca i v modlitbe. Domodliac sa vošiel ešte raz do domu, vložil si to i to do cestovnej tašky a vyšiel pred dom, tam pohliadnul ešte raz na Lubošín a zameril cez pole rovno do dobrudžskej fary.

Svetlo v pracovni mladého farára svedčilo, že robotník Pána pracuje.

„Pán doktor, vy ste tu v tomto nečase a víchre?“

„Dovoľte, milý synu, nemôžem sa zdržovať, prichádzam k vám s prosbou a zároveň sa rozlúčiť.“

„Rozlúčiť? Idete preč? Kam? Na dlho?“

„Na vždy, Konrád.“

„Na vždy? Nemožno! A prečo?“

Doktor si prešiel rukou po tvári.

„Povedzte, prosím, Stanislavovi, že som u vás bol, že Pán Ježiš úplne zahojí každú ranu. On prijde, a my budeme potom večne spojení, inakšie, že nebolo možné. Odovzdajte mu tieto listiny, aby sa postaral o to, aby boly uvedené v platnosť. Keď Záborie dostalo chrám, dá Pán, že bude mať čo najskôr i kazateľa. Nech má kde skloniť hlavu.“

„Pán doktor, nežartujete? Čo to znamená?“

„Bôh ma volá ďalej. Teraz ešte idem do zámku. Pozdravte všetkých na Lubošíne. Nech vás Pán Ježiš posilní a pomôže zvíťaziť v každom boji.“

Krátke, vrelé objatie, a než sa mladý kňaz spamätal z údivu a vyšiel z domu, nebolo už nikde stopy po drahom, svetlom priateľovi.

„On nás opúšťa!“ Jeho srdce pocítilo zrazu podivný záchvev, bolo mu ako čo by s odchodom muža sa navždy strácalo svetlo z lubošínskej doliny. Doľahla na neho divná tieseň, hodil sa na pohovku a zaplakal.

Medzi tým osamelý chodec dospel k Dobrudži, oprel sa chvíľku o mrežovú bránu a pozrel k budove, obloky boly osvetlené, ba bolo vidieť kmitať sa i svetlá.

Doktorove oči boly zastreté smútkom, ničoho si nevšimnul, prešiel parkom a vstúpil do vnútra nádhernej chodby. Tam temer vrazili do neho dvaja sluhovia, tretí bežal dolu schodami.

„Čo sa stalo?“

„Ach, pán doktor!“ skríknul jasave. „Idem práve po vašu milosť, pani onemocnela.“

„Onemocnela?“

„Áno, odpoludnia bola ešte celkom zdravá, potom večer nám ako obyčajne čítala i modlila sa s nami. Pán továrnik prišiel k tomu, odviedol ju do jej izieb. Čo sa medzi nimi stalo, neviem. Pán hovoril tak hlasne, že sme ho počuli až na chodbu, potom som ho začul zdesene vykríknuť. Za chvíľu vybehol ako bez zmyslov. Pani kľúčiarka a kuchárka ta bežaly, viac neviem.“

„Dobre, milý priateľu, upokojte sa, Hospodin je všemohúci a čo On činí alebo dopustí je vždy dobré.“

Doktor ponáhľal chodbou, a čo nevidieť zmiznul v izbách pani Oginskej. Asi po polnoci zvedelo trnúce služobníctvo, že sa pánu továrnikovi narodil synáčik, zdravé pekné dieťatko, ale vraj drahá, milovaná pani, to iste zaplatí životom. Niktorá hlava sa neuložila ku spánku, niktoré oko nezostalo suché. Na úsvite konečne videli vychádzať pána z izieb, kde kto stál, každý ustúpil, a všetci ztrnuli. Keby socha mohla chodiť, mysleli by, že niektorá z tých, čo stály v izbe, opustila svoje miesto. Neusporiadané šaty, rozstrapané vlasy, temný ztrnulý pohľad hovoril divnou, strašnou rečou o ztroskotanom ľudskom šťastí. Nikto neoslovil mladého tovarnika, nechali ho ísť dolu po schodoch a zmiznúť v parku, objatom pološerom…