ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V tom čase sa obaja priatelia prechádzali v továrnikovej pracovni, zabraní v živý rozhovor. „Hneď vtedy som ti povedal, Bohuš, aby si na to príliš nespoliehal, bral si veci veľmi na ľahko,“ povedal Oginský zastaviac sa.

„Veril som, že ho prehovorím.“ Čelo mladého inšpektora sa zachmurilo. „A bol by som to aj docielil, nebyť tej nešťastnej nemoci! Ale čo teraz? Poraď! Stojím nad priepasťou.“

„Ľutujem, že to musím dosvedčiť. Ak ho nezískaš, keď ozdravie, tak alebo musíš plávať proti prúdu všetkej tunajšej mienky, čo nebude také snadné, alebo rozvod. Je pravda, bez objasnenia ten už je nie možný. Bola by síce jedna možnosť vyviaznuť, ale na tú radšej ani nemyslime.“

„Kazimír, povedz,“ a továrnikovu ruku svieraly ruky priateľa, rozochveného v najvyššom stupni. „Zamlčím ju na tvoj vlastný prospech, lebo ty si nerozvážny a dáš sa strhnúť. Akonáhle by si videl, že by bolo možné vyviaznuť, chopíš sa toho, a keby to vyšlo najavo, doviedlo by ťa to do väzenia.“

„Povedz mi, prosím, veď nevieš, či by som na to pristal.“

„Máš pravdu, a vlastne je to nesmysel predpokladať, že by si spravil niečo takého. Ukáž sem listinu.“

Páni pristúpili k velikému stolu, rozprestreli pred sebou anglicko-nemeckú tlačenú listinu, opatrenú štátnou pečaťou a podpismi. „Hľa,“ ukazoval Oginský „trochu tuše a gumy, tu malá zmena, a vec je hotová.“

Bledosť s rumencom sa striedaly na Bohušovej tvári.

„Veru tak by sa vec najrýchlejšie vybavila, lenže tam by tuše nepoužili,“ pohodil hlavou.

„To nie, hoci, kto sa tam bude kedy dopytovať! Ameriky by som sa nebál, len Europy, ale nechajme to.“ Oginský složil listinu, podal priateľovi, ten ju celkom ľahostajne strčil do vrecka.

„Musím počkať, nuž v prípade, že by to ináče neišlo, postavím sa proti verejnej mienke, povedal rozhodne, pri tom siahnul po P.-skom denníku, a za chvíľu boli obidvaja páni horlive zabraní v politizovaní, až továrnik vyzval priateľa k návšteve svojej manželky. Trvala len krátko, a potom kočiar unášal hostí zpäť na Lubošín. Oginskí zostali sami.

Sedeli v brečtanovej besiedke. Stázička v kresle, Kazimír na nízkej pletenej stoličke pri jej nohách. Keby nebola bývala ponorená do vlastných dúm, bola by Stázička musela vidieť chmuru tiahnucu sa od čela až po ústa krásnou tvárou milovaného muža, a ten divný pritlumený oheň hlbokých, čiernych očí. Zaplašila by tie mraky duše sladkým slovom, ale ona bola svojou mysľou ďaleko vo svätej zemi otcov, a vysoko tam, kde jako Johanka svedčila, odišiel Mesiáš a odkiaľ má vraj zase prijsť, aby shromaždil rozptýlený izraelský ľud.

Náhle mladá pani trhla sebou a pozrela na muža zvláštnym pohľadom. „Keby si vedel,“ stálo v tom pohľade plnom lásky, „pred čím sa chvejem a čo ma blaží!“ Chvíľu bol patrný boj na krásnej tvári. „Kazimír,“ zašeptaly ústa.

Okamžite striasol tiaž dumy a kľaknul k nej. „Odpusť, drahá, čo si praješ? Aké máš horúce ruky, už ti je zase nie dobre, moja sladká žena,“ strach a náruživá úzkosť mu pozeraly z tváre. „Kazimír drahý, buď pokojný, nie som nemocná,“ tvrdila určite. „Stážička,“ zvolal káravo.

„Ver, nemôže byť ináče,“ a ovinula mu ruky kol šije. „Mlčala som dlho, chcúc ťa ušetriť obáv, ale teraz musím,“ prehovorila ešte niekoľko slov, ale tak ticho, že ich ani večerný vetierok nezachytil. Za to ten, komu patrily, počul, a kto popíše dojem, ktorý vyvolaly?

Velebné jasné nebe sa dívalo na divokú radosť človeka, ktorého zdanlivé navždy pochované nádeje znovu ožily. I plakal i smial sa blahom, pri čom zasypával svoju manželku slovami a menami, ktoré môže vybájiť len východná obrazotvornosť. Keď prvý nával stíchnul, uspel konečne rozum ovládať srdce na toľko, že prinútil rty k rozumným otázkam. Odpoveď blažila i ohromovala zároveň. „Čože, tak skoro už a ja som nič nevedel. Ó, Stázička, ako si ma mohla tak dlho pripravovať o nesmierne blaho,“ káral láskave. „Odpusť, bála som sa,“ svedčila s povzdychom. „Keď si odchádzal, bola by som ti povedala, ale musel si ísť, a myslela som, že by ťa túžba po mne a obavy v tej diaľke trápily.“ „Vďaka, áno, nebol by som to vydržal a ísť som musel. Ale jako si odpustiť, že som ťa temer poldruhého mesiaca nechal samú? A prečo si mi potom hneď nepovedala?“

„Nekáraj, však už vieš.“

„Áno, viem, ale teraz už nepomôže nijaké zdráhanie, nepovolím a zavolám lekára, hocaj z Viedne, Berlína, Petrohradu, odkiaľ chceš, len povedz.“

„Prosím, zavolaj mi doktora Reinharda, ktorý lieči Stanislava Hričovského.“

„Toho, a prečo?“ divil sa.

„Cítim k nemu dôveru; je vraj už starý a veľmi krásne zaobchádza s nemocným. Kazimír, však mám pravo voliť si, či nie?“

„Máš, máš! Nuž dobre, veď keby sa neosvedčil, vezmeme ho zatiaľ, než prijde druhý. Po neho môžem poslať alebo i sám zajsť, hocaj hneď.“

„Nie, prosím. Hričovskému je horšie, potrebuje ho. Pani Hričovská mi sľúbila, že ho pôjde zajtra zastúpiť k chorému, keď pošleme po neho. Ach, ona je ku mne taká dobrá, taká láskavá. Ale čo ti je Kazimír, že si tak zblednul?“

„Ach, nič, zdá sa mi, že je tu chladno, a ty nemáš šála, poďme radšej dnu.“ Oginský vzal manželku do náručia a hovoriac k nej cestou nežné slová, niesol si ju do rozkošného domova.