ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V podvečer dňa, význačného uzdravením Achyma Kantuzova, sa Stázička Oginská vracala z Lubošína i zo Záboria majúc srdce plné spoluprecítenej radosti a krásnych dojmov. Až skoro ku parku Dobrudže ju vyprevadila Vieročka ponáhľajúc ešte potom do tetinkinej útulne. Rozjímaly spolu ako by maly ešte viacej rozvetviť svoju činnosť a odpomohly všestrannej biede. Teraz kráčala už sama. Preberala v mysli pekne strávené minulé hodiny i rozhovory. Počula v mysli znovu utešenú hudbu, krásny spev, dobré slová a zvlášte nezabudnuteľný výrok drahej priateľky:

„I keby sa nám dostalo ísť dolinou tône smrti, nebudeme sa báť zlého. Pán Ježiš, to večné svetlo, ide s nami. On nás sprevodí, ochráni, prenesie, vytrhne a spasí.“

Mladá židovka sa mimovoľne ohliadla, či nevidí na balkóne modrý šat drahej spolusestry. Balkón bol prázdny, ale jako čo by tam ešte stála majúc rameno ovinuté okolo stĺpu, ožiarená zapádajúcim slniečkom, ruku, dôverne vloženú do pravice hľadiaceho na ňu muža. Ó, jako ju Bohuš miloval, a čo z neho urobilo spojenie s ňou!

Stázička už dávno znala mužovho priateľa zo zlej i dobrej stránky, lepšie než ostatní mohla posúdiť zmenu, ktorá sa s ním stala. Z priateľkinho muža prešla potom na svojho. Mimovoľne zrýchlila krok, iste bude mať doma list od neho, keď včera nepísal. Ó, bárs by už skoro prišiel! Zmocnila sa jej nevýslovná túžba po mužovej láske, po jeho drahej bytosti. Čas rozhodujúci nad jej životom, je už tak blízko, a on snáď v posledné dni je tak ďaleko od nej. Oprela sa o otvorenú bránu parku, snivým pohľadom blúdila po svete a vyššie nad seba k nebesiam.

„Kto verí vo mňa, keby aj zomrel, bude žiť.“

Povedal On, drahý Mesiáš.

Veď ona verila. Ale či On tiež nepovedal: Kto uverí a pokrstí sa, bude spasený?“ On si to žiadal, On to nariadil, ale ona nebola pokrstená. Často o tom premýšľala, vždy zreteľnejšie stál pred ňou tento Boží rozkaz. Áno, ona sa musí dať pokrstiť, až potom bude v pravom slova zmysle prijatá do novej smluvy a stane sa sestrou v Kristu drahých priateľov na Lubošíne. Neodtrhne sa tým od svojho národa. Veď apoštol Pavel bol pokrstený a napriek tomu povedal: „Sú Izraeliti, som i ja.“

Tak ako pred týmto zatúžilo srdce po spojení s milovaným mužom, tak teraz zatúžila duša po trvalom, nerozlučnom spojení s Kristovou cirkvou. Ale najprv sa musí Kazimír všetko dozvedieť. Ale ak neprijde? a ja onemocniem a zomriem nepokrstená? On nemôže súhlasiť, nebude, s jeho svolením sa nebude smieť dať na nijaký spôsob pokrstiť, ak Pán Ježiš nezvíťazí aj nad ním. A ja nemám kedy odkladať. Keď som nemohla žiť ako kresťanka, chcem aspoň zomrieť ako taká. Zomierajúcej manželke Kazimír odpustí. Ale jestli mi Bôh daruje život, tak ho s pomocou Božou presvedčím, že ináče nebolo možno. Áno, Pane Ježišu, ty Bože Abrahámov, Izákov a Jakobov, ja chcem poslúchnuť. Stoj pri mne!“ Súc unášaná silou presvedčenia ponáhľala mladá pani domov. Keď tam nenašla nijakého listu od muža, dala sa ešte zaviezť do nemocnice. Sledovaná túžobnými pohľadmi nemocných prehovorila u každého lôžka niekoľko dobrých slov, rozdeľovala donesené ovocie, tým, ktorí ho smeli jesť, iným rozdávala časopisy, a kde ani to nebolo lekárom dovolené, tam zanechala aspoň vonnú kvetinu, pozdrav leta. Láska ju vítala, obdiv sledoval a žehnanie letelo za ňou. Vošla do malej, zvláštnej izby, kde ležal ťažko nemocný muž sám. I jemu niesla kvetinový pozdrav. Lež na prahu sa zastavila, pri posteli chorého kľačal Konrád Hričovský a nahlas sa modlil za neho. Oprela sa o dvere a čakala až skončí. Ale preto, že videla, že muž len slabým úsmevom ďakuje za modlitbu a usína, tak, aby ho neprebudila, vyšla radšej na chodbu a tam počkala na mladého kňaza.

„Pani Oginská, vy ste tu?“ potešil sa.

„Prišla som sa sem trochu podívať, som už na odchode. Ale,“ zamlčala sa a rozpaky pokryly jemnú tvár, „nemohla by som s vami prehovoriť, velebný pane?“

„Ak dovolíte, milostivá pani, vyprevadím vás ku kostolu, lebo sa už nemôžem zdržať.“

„Tedy poďme, prosím!“

Nemocnica vyčnievala z radu domov. Akonáhle vyšli z nej, boli už v aleji, kde netrpezlive hrabaly kone nohami a kde stál kočiar.

„Pôjdeme pešo,“ povedala pani továrniková kočišovi. Ten šľahnul ponad kone, a tie hneď zmizly.

„Viete, velebný pane,“ začala mladá pani, keď osameli,“ „že váš Mesiáš, je už aj mojím Mesiášom?“

Pozrela vážnym i blaženým pohľadom do jeho tváre.

„Áno, drahá pani, a dobrorečím za tú milosť nebeskému Otcovi,“ odvetil vrele s bratskou srdečnosťou. „Teraz idúc zpäť z Lubošína zatúžila som nevýslovne po tom, aby som patrila k vám. Ó, prijmite ma, ja som tu už nie doma ani nikdy nebudem medzi svojimi, ktorí Ho neznajú. Ó, prijmite ma medzi seba, chcem byť kresťankou, pokrstite ma, velebný pane!“

„Vy sa chcete dať pokrstiť?“ Užasnul polo v nedôvere polo v radosti.

„Áno, vy ste kňaz, poraďte mi, prosím, čo je k tomu treba, lebo ja neviem.“

„Dáte sa pokrstiť bez vedomia pána Oginského?“

Zľakla sa.

„Nemyslite, že ho chcem oklamať. Ach, to nie, ale on nie je doma, a ja som nie zdravá, mohla by som zomrieť.“

„Budeme prosiť Pána, aby vás zachoval pri živote. Je síce pravda, že pán továrnik nebude súhlasiť, napriek tomu prosím, nerobte tohoto kroku bez jeho vedomia. On by to považoval za klam a podvod z našej i z vašej strany. A to by ho mohlo pohoršiť i zatvrdiť.“

„Myslíte? Ach, len to nie!“ Zľakla sa.

„Ale,“ dodala ešte pokornejšie, „až Kazimír prijde, ja mu sdelím pravdu, potom nebudete váhať pokrstiť ma?“

Konrádovu tvár pokryl temer smútok.

„Je mi ľúto, milostivá pani, ale ja vás pokrstiť nemôžem.“

„Nie a prečo?“ Zastavila sa v úžase. „Myslíte, že nie som hodná byť prijatá do kresťanskej cirkvi?“

„Ó, verím, že vás ta už môj Pán prijal i bez krstu. Ale krst je i prijatím do viditeľnej cirkvi, a ja som katolícky kňaz. Vy by ste sotva chceli byť katolíčkou. Ale v tú chvíľu, v ktorú by som vás pokrstil, by ste sa ňou stali.“

V aleji stíchlo.

„Ach, nechcem byť katolíčkou, nechcem,“ dumala mladá Izraelitka.

„Nech vám to nie je urážkou, velebný pane. Keď veci tak stoja, tak máte pravdu, do vašej cirkve sa nemôžem dať prijať. Lež dovolíte mi otázku. Vy predsa milujete Pána Ježiša i Božie slovo, a zase v chrámoch sa všeličo robí i pri službách Božích, čo Pán Ježiš a jeho učeníci nenariadili, nie vám je to na závadu?“ Hľadela na neho snivým, otáznym pohľadom. Pozdvihnul hlavu a ukázal bledý vzrušený obličaj.

„Ó, áno, milostivá pani. Práve preto nemôžem dopustiť, aby ste vstúpili do rímskej cirkvi. Ona je práve tak zkostnatelá jako terajší Izrael. Ten zavrhnul Mesiáša, ona zase vyzdvihla na miesto Neho jeho matku, urobila z tej svätej, požehnanej ženy modlu. Čisté Kristovo učenie nahradila legendami a tak sa stala kresťanstvom bez Krista, telom bez hlavy. Pre vás, milostivá pani, je v nej práve tak málo miesta jako pre mňa.“

„Ako pre vás?“ Stúpajúci úžas vyznieval z hlasu pýtajúcej sa. „Vy?“

„Ja, milostivá pani, tak ako i vy dnes alebo zajtra, musím pre Krista opustiť všetko. My si môžeme podať ruky.“

Vztiahla k nemu jemnú pravicu.

„Vy nebudete sám,“ povedala pod mocným dojmom. „Máte na Lubošíne rodinu, ale ja! Mne nezostane nič len Pán Ježiš.“

„On nám všetko vynahradí. A keby došlo k roztržke, tedy nezabudnite, že my, ktorým je Pán Ježiš drahým, budeme vašou rodinou. Lebo nie je rodina tá, ktorú spája rodná krv, ale tí sú rodinou, ktorých krv Kristova spojila v jedno.“

Za niekoľko minút kráčala už mladá pani sama k dvoru. Vedomie, že našla brata, ktorý sa vydával do toho istého boja ako ona pre Mesiáša, Krista, toho požehnaného, dodávalo jej novej sily a zmužilosti. Doma jej sdelili neočakávanú zvesť: pán prišiel.

Našla ho v pracovni zaujatého prezeraním došlej pošty; list a jakúsi listinu držal v rukách a bol taký zamyslený, že nič nezbadal, až prišla k nemu a ovinula mu ramená vôkol šije.

„Stázička!“

Splnily sa jej túžby, spočívala na srdci milovaného muža. Zahľadela sa práve do jeho tváre, z ktorej zmizly ťažké tiene, ktorými bola pokrytá, jako sa on zahľadel do jej blaženej. Mlčky prijímala omluvy a celovania.

„Neboj sa,“ sľuboval, „už len na jednu poradu do A., a potom ti viacej neodídem. Vystal som tisíceré muky pri čítaní tvojich listov.“

„Prečo?“ podivila sa.

„Lialo sa z nich také nadzemské svetlo. Veď ty, drahá, ako čo by si už len telom žila medzi nami a duchom i srdcom v Jeruzaleme. Všetky tvoje túžby a nádeje sa ta sústredňujú.“

Pristúpili k obloku. Oprel si jej hlavičku o svoju hruď. Vzhliadla k nemu.

„Áno, Kazimír. Všetky nádeje, všetka rozkoš môjho srdca spočíva tam,“ odvetila s vrúcnym nadšením. „Či neznáš: Ak na teba zabudnem, Jeruzalem, nech zabudne i moja pravica. Ach, my, zvlášte ja, som tak neodpustiteľne dlho zabúdala na Jeruzalem. Teraz v samote som mnoho premýšľala o ňom, o našej zemi, o vyhnaní z nej aj o opätnom prijatí na milosť. Predmetom mojich modlitieb je teraz ten čas, v ktorom budeme spievať: Keď viedol Hospodin zpäť zajatých Siona, bolo nám to tak, ako keby sa nám to bolo snívalo. Vtedy boly naše ústa naplnené smiechom a náš jazyk plesaním.“

Tvár továrnika javila dojatie; čítal žene slová zo rtov, skôr než ich vyriekla. Jaká sa s ňou stala zmena! Jako hlboko brala tie veci. Ach, ona bola lepšou Sionistkou než oni všetci! Oni sa radili, vadili, smierovali a zase vadili a chvíľami sa im temer zdalo, že všetko stroskoce na tvrdohlavosti, neznášanlivosti a hrabivosti. Ona verila v Hospodina, v jeho pomoc.

„Ach, ani som sa nemohla nasýtiť tých dobrých, svätých slov a zasľúbení,“ pokračovala, keď ju po okamihu mlčania vyzval ďalej rozprávať.

„Tiež skrze proroka Izaiáša nám Jehova odkazuje: Lebo Hospodin poteší Sion, poteší všetky jeho rumy a učiní jeho pustinu jako Eden a jeho púšť ako záhradu Hospodinovu: veselosť a radosť sa bude nachádzať v ňom, chvála a hlas spevu.“

„Odkiaľ máš tie nádherné slová, Stázička?“ vyzvedal napnute Oginský.

„Ak dovolíš, ukážem ti ich a mnohé im podobné. Poď, prosím ku mne! Je pravda, dám najprv rozkazy na večeru.“

„Nie, nie, ukáž mi ich najprv. Na večeru je ešte dosť času.“

Prešli do jej bytu. Tam mu podala dielok: Proroctvo Iziáša v židovskej reči.

„Kde si to vzala“ podivil sa.

„Dala som si poslať.“

„A môžeš mi to citované miesto ukázať?“

„Pravdaže.“

Ó, kto popíše blaho mladej panej! Hľadali, čítali spolu, porovnávali. Ach, ako bola v srdci vďačná pánu doktorovi, že ju na to upozornil, že ak chce s mužom hovoriť o Božom slove, aby mu ho ukázala v hebrejskej reči, že tým už napred zaplaší tieň nedôvery.

Aj keď odišla dať rozkazy na večeru, on ešte vždy čítal, ba žiadal po večeri, aby mu knižku nechala. Áno, srdce mladej židovky plesalo, veď smela spomínať i Mesiáša. Len ju veľmi bolelo, že si musí dať taký pozor, aby Ho nenazvala Ježišom Kristom, že ešte nesmie vyznať, kto je ten zo Siona majúci prijsť Vykupiteľ. Ale rozčúlenie bolo príliš mocné, nemohla na koniec ukryť záchvat búšenia srdca a zaplašila na svoj nemalý zármutok starosťou o seba všetky vážne mužove myšlienky. Uložil ju do postele a neupokojil sa dokiaľ neusnula. I tu ešte hľadel s bázňou v jej priesvitný, drahý obličaj. Ach, ako ju on miloval! Deň zo dňa viacej. Nemal nikoho na svete, medzi súkmeňovcami snáď ani priateľa, všetci stáli duchovne pod ním, nemal rodiny, len ju. Všetko mohol stratiť, ju nie.

Trápna obava ho vyhnala konečne k doktorovi Reinhardovi. Túžil po jeho utišujúcom hlase, po jeho dobrých slovách.

„Ženie ma k vám úzkosť,“ priznával sa mu.

„Snáď o pani Oginskú?“ Usmial sa doktor dobrotive.

„Ba áno! Znovu sa dostavilo búšenie srdca a zmorilo ju. Teraz spí, ale je veľmi bledá. Čo súdite o jej stave?“

„Nachádzam ho o mnoho lepší, než som myslel. Ak neprijde niečo nepredvídaného, nadejem sa toho najlepšieho.“

„Skutočne?“ zajasal továrnik. „Neklamete seba alebo mňa?“

„Seba by som mohol klamať, vás nie.“

„Jako to?“

„Seba by som klamal z nevedomosti, vás úmyselne a to by bol hriech.“

Rtami Oginského trhnul posmešok.

„Odpustite, doktori väčšinou klamú svojich pacientov a ich rodiny.“

„Žiaľ, všeobecne rečeno, je tomu tak. Ale my, ktorých Ježiš vyslobodil, sa nesmieme riadiť podľa nich. Buďte tedy úplne bez starosti, niet príčiny k obavám. Ako sa vám viedlo, pane? Pokročily projekty Sionistov?“

„Vy viete?“ Užasnul továrnik.

„Pani Oginská sdielala so mnou vaše radostné zprávy.“

„Ach, Stázička? Ona je tým celkom zaujatá; musíte prepáčiť ak vás nudila svojim ideálom.“

Oginský hnutím ruky zaplašil mračno z kráľovského čela.

„Ideály, tie sú, pán Oginský, len ozvenou reality, žijúcej v mojom srdci,“ odvetil pokojne doktor.

„Vo vašom?“

„Prirodzene. Z rozptýlených judských vyhnancov som i ja.“

„Vy, pán doktor!“ Továrnikove oči vyslaly blesk. „Čo vy máte s nami, veď odtrhnutím sa od viery otcov, ste sa navždy odtrhli od vlasti i národa.“

„Ste na omyle. Hospodin je mojím Bohom, Mojžišov zákon mojím zákonom, váš ľud, mojím ľudom, Kanaán mojou vlasťou, Jeruzalem mestom mojich slávností. Tu je len ten rozdiel, že to, čo vy urobíte v zasľúbenej zemi, urobil som ja v zemi nášho vyhnanstva, a ten, ktorého vy tam prijmete za kráľa, je už dnes mojím kráľom.“

„Snáď mi nechcete povedať, že prijdúc do zasľúbenej zeme prijmeme učenie toho Nazarejského?“

„Na základe prorockých kníh som o tom úplne presvedčený. Nebolo, niet a nebude nijakého iného Mesiáša. Viete, čo bolo zjavené Danielovi? Že Mesiáš bude zabitý pred zkazou Jeruzalema. Nuž to bol On.“

„Keď bol zabitý, jako tedy prijde?“ skočil mu Oginský do reči.

„Viete, že vstal z mŕtvych. Ako svedčil Izaiáš: vedený bol ako baránok na zabitie a zanemel ako ovca, ktorá zanemie pred tými, ktorí ju strihajú a neotvoril svojich úst. A ďalej: Ale Hospodinovi sa ľúbilo ho tak zdrtiť a strápiť nemocou, aby ak jeho duša položí obeť za hriech, videl svoje semeno, bol dlhoveký, a to, čo sa ľúbi Hospodinovi, zdarilo sa v jeho ruke. Preto mu dám podiel medzi veľkými a s mocnými bude deliť korisť, pretože vylial svoju dušu na smrť a počítaný bol s priestupníkmi, kým on niesol hriech mnohých a primlúval sa za priestupníkov. Nuž tu je reč o obetovanom človekovi a napriek tomu živom, ktorý prijde, aby sa s nesčíselnými delil o krisť. Nuž On prijde, náš Mesiáš, Sílo, Immanuel, Predivný, Radca, Silný Bôh, Udatný Hrdina, Otec večnosti, Knieža pokoja.“

„Prestaňte!“ zvolal továrnik zakrývajúc si oboma rukami do krajnosti rozrušenú tvár. „Ja vás nechcem, nemôžem počúvať. Podržte si svoje presvedčenie a mne nechajte moje. Získať ma? Nezískate. Nenávidím kresťanstvo a nechcem mať nič s jeho falošným učením.“

„Pán Oginský, nenávisť je opona, zastierajúca oči, aby nevidely svetla. I mne ich raz zastierala, ale keď nenávisť pominula, prišlo svetlo, vlastne ono ju pohltilo.“

„Ó, vy ste zaiste nemali dostatočnej príčiny nenávidieť.“

„Seba väčšia krivda nám nedovoľuje nenávidieť, ale preto, že ju nesie so sebou,“ vzdýchnul doktor, „tedy práve ja smiem povedať, že sotva kedy mal niekto väčšiu príčinu než ja.“

„Ó, to vás presvedčím, lebo neverím, že by vám boli kresťania tak ublížili jako mne, že by ste teraz mohli stáť v ich strede ako k vôli ním opustivší svoj národ, Izraelita.“

„Áno, ach, áno.“

Doktor usadnul do rohu pohovky a oprel hlavu do dlaní. Oginský sedel chvíľu mlčky hľadiac pred seba temným pohľadom, potom pohodiac hlavou začal:

„Bolo to temer pred tridsiatimi rokmi, v pohraničnom uhorskom meste bol trh na dobytok, ktorý trval niekoľko dní. Prišlo mnoho ľudí a boly zastúpené rôzne národnosti. Medzi nimi prišli i dvaja statkári kupovať dobytok vo veľkom, otec a syn. Tretieho dňa sedelo pred večerom v hostinci viac kupcov židov i kresťanov, medzi nimi obaja statkári za jedným stolom s ruským židom, ktorého stíhala vrchnosť pre podvod, ktorého sa bol dopustil, a ktorému oni poskytli prístrešie a za to si z neho robili otroka. Pri večeri sa mnoho hovorilo o istom Izraelitovi, ktorý sem prišiel pred nedávnom z Francúzska, aby sa ujal dedičstva po otcovi. Zároveň mal usporiadať záležitosti svojho malého synovca. Nuž to sa už bolo stalo. Predal po rodičoch nemovitosti a s čistým majetkom 100.000 zlatých z polovice jemu náležajúcich hodlal odcestovať zpäť do Francúzska. Ale narodenie prvého dieťaťa a ženina chorľavosť ho nútili, aby zostal ešte niekoľko dní na mieste. Bol to krásny mladý muž, vzdelaný, dobrý syn, dobrý manžel, nežný, šťastný otec, povaha vzácna, zosobnená ušľachtilosť mu žiarila z očí. Súc povolaním lekár získaval si priazeň nemocných i rodín, kamkoľvek prišiel. Bol ideálom malého synovca. Nuž o tomto mužovi a o jeho kapitáloch bola reč. V noci na to sa strhla v meste protižidovská búrka. Podpálil a vyvolal ju v duši luzy jeden z tých dvoch statkárov. Na lúpeži sa zúčastnil on sám so synom prevlečený za sedliakov. A preto, že udreli zrovna na dom, v ktorom býval mladý doktor, snadno si domyslieť, čo ich viedlo k tej podlosti. Búrka nabývala vždy väčších rozmerov, všetky židovské obchody a domy boly napadnuté. Aj do doktorovho bytu, ktorý sám ošetroval nemocnú manželku a novorodeniatko, sa vrútili nasledovníci Nazarejského. Svojím hrmotom na chodbách vyplašili chlapca, spiaceho vo vedľajšej izbe, ten vbehnul k strýcovi v tom okamžení, keď ten ukazujúc na skriňu, v ktorej mal skrytý svoj poklad, prosil o milosrdenstvo pre svoju manželku. Spočívala mu v náručí polomŕtva od hrôzy. Chlapec nielen videl, ale i počul, ako statkár povedal synovi: ,Sviaž toho židovského psa, kto vie, či hovorí pravdu.‘ A medzi tým, čo syn priskočil k nešťastnému bezbrannému človekovi, ktorému v náručí zomierala žena, hrabal sa otec v skrini, hľadal i našiel, sobral okrem peňazí aj klenoty. Pravdaže olúpení boli prekliati Židia a lupičmi boli kresťania, Kristovi nasledovníci, ha, ha! Ale ešte je nie koniec. Chlapec, ktorý od ľaku nemohol zo seba vyraziť ani slova, priskočil, aby bránil strýca, ale surová noha ho odkopla jako psa. Napriek tomu, že sa pádom udrel o kolísku, prv než stratil vedomie, počul ešte srdcervúci výkrik tetinkin a za ním druhý, videl, ako krv sfarbila hruď k zemi klesajúceho strýca. Pretože si nechcel dať sviazať ruky, vrazil mu kresťan-lupič zbraň do srdca.

Keď sa chlapec po dlhom čase konečne zpamätal, skláňala sa nad ním neznáma tvár. Temer štvrť roka uplynulo od tej strašnej noci. Osirel, bol olúpený o všetko. Jedna zo židoviek, ktorá bývala na tom istom poschodí, vrazila na úteku do pelechu vraždy, našla medzi mrtvolami živého chlapca, vzala ho a utiekla.

Pozdejšie sa dostal do dobrých rúk, odrástol a sedí teraz po vašom boku, nikdy sa nedozvedel, kde je hrob jeho nešťastnej rodiny a teraz sa vás pýta: Mali ste väčšiu príčinu k nenávisti než on?“

Továrnik obrátil k doktorovi svoje bleskom nenávisti žiariace oči, mimovoľne sa sklonil k nemu.

„Čo vám je pán doktor?“

Oslovený vstal bez slova, skoro neistým krokom pristúpil k obloku, vypil pohár vody, oprel na minútu čelo o sklo, pritisnul obidve ruky na hruď ako v úpenlivej modlitbe a vrátil sa.

„Zarmútilo vás snáď moje sdelenie?“ omlúval sa Oginský. „Či snáď mi neveríte?“

„Ó, verím, napriek tomu vás prosím: Odpustite a bude vám odpustené.“

„Odpustiť ja? a im? Nikdy!“

Skríknul divoko mladý muž. „Ani Bôh im neodpustí, ani ja, a oni musia byť zničení. Nejednému kresťanovi som už zaplatil a nejednému ešte zaplatím. Ale už dosť, zotmelo sa, musím domov. Dúfam, že nebudete ďalej rozprávať, čo som vám sdelil?“

„Ja, ach nie, a s Bohom, Oginský.“

„Ale nemôžem len tak odísť, vy pán doktor, vyzeráte ako chorý človek.“

„Možno, pán Oginský, ale nie som chorý, verte. Nechcúc otvorili ste zacelené rany a tie bolia.“

„Moje sdelenie?“

„Pripomenulo mi chvíle, kedy som i ja tak, ako vy, stratil všetko.“

Doktor otvoril náruč a továrnik padnul do nej.

Okamih stáli v pevnom nemom objatí. V tom bolo zaklopané na dvere, čo ich prinútilo, aby sa vzpamätali a ustúpili. Pozreli ku dveriam a dvoje prarozdielne zvolanie „Stanislav“ preletelo iziebkou.

„Dobrý večer, pánovia!“

„Dobrý večer!“ doktor podával mládencovi srdečne ruku.

„Vám nemôže byť smutno, vy máte vždy návštevy.“ A továrnik bral klobúk.

„Pán Oginský, idete už domov?“

„Áno, som už prichystaný na cestu. Tak dobrú zábavu. Nevyprevádzajte ma, pán doktor, však ja trafím.“…