ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Dobré ráno, Kazimír! Prichádzam ti blahoželať. Tam doma nás poľakali smutnou zprávou, ale tu u vás nám bolo sdelené, že už je všetko dobre, a že máš syna.“ Bohuš Hričovský, stanuvší nenadále v priateľovej pracovni objímal Oginského s celou vrelosťou svojej povahy. Bolo vidieť, že radosť i blahoprianie mu plynú zo srdca.

„Buď vítaný, Bohuš! A ďakujem ti za blahoprianie. Továrnik vymanivší sa z objatia, zmenil akosi farbu, čosi neistého mu kmitlo v očiach.

„Hovoril si v množnom čísle.“

„Áno, Johanka išla ku tvojej žene.“

„Tak?“ Oginského pravica sa krčovite sovrela. „To je pekné.“

„To je divné,“ hovoril Bohuš vrele. „Jedna a tá istá noc nás obidvoch urobila šťastnými.“

„Obidvoch? Ako to myslíš?“

„Nuž ty máš syna a ja mám odpustenie. Johanka vie všetko a nepomýšľa na rozvod. Sláva Bohu! Ó, jaký som nevýslovne šťastný, že ma to nútilo vyhľadať niekoho, kto by bol tiež šťastný, aby sa radoval s ním. Chápeš to, že ona predsa len odpustila?“

„Nechápem.“ Oginský si skoro nervózne hladil peknú bradu.

„Máš šťastie, že náhľady pani Hričovskej v praxi nie sú také prísne jako v theorii.“

Bohuš súc príliš šťastný nespozoroval ostrej ironie v priateľovom hlase.

„Ó, mýliš sa,“ povedal proste. „Johankine zásady sú prísne a sú od dneška aj mojimi zásadami. Ona je nasledovníčkou toho Ježiša, ktorý ešte na kríži zomierajúc sa modlil za bezbožných nepriateľov. Ona hľadela na Neho, ona konala podľa jeho príkladu a tak mi mohla odpustiť, hoci môj hriech bol taký veľký a šeredný. Ó, keby si vedel aký som teraz blažený, lebo, nuž áno, si mojím jediným priateľom a vieš ma chápať, milujem a som milovaným.“

Oginský zlomil v rukách peknú kostennú doštičku.

„Gratuloval si mi, a teraz je rad na mne, aby som ja gratuloval tebe. Rád by som to urobil, ale neviem. Ja na tvojom mieste by som sa nemohol pokojne oddať blahu, keby malo taký neistý základ. Je síce pravda, že ste tu zosobášení, a to je platné, ale keby vyšlo na javo na základe akých listín, čo potom?“

Bohuš zblednul.

„Potom budem potrestaný,“ odvetil pokojne. A rád vytrpím akýkoľvek trest, lebo som si ho zaslúžil. Johanku tá verejná potupa nezabolí tak, ako ju zabolel môj klam a podvod. Odovzdali sme tú vec do rúk Božích, čo On dopustí, to znesieme, Odpustenie a lásku sladkej ženy mi už nikto nevezme.“

Medzi tým sa skláňala Johanka nad posteľou, hneď zase nad kolískou v priateľkinej ložnici ľúbajúc tam mamičku tu dieťatko.

„Nech ti ho Pán Ježiš požehná, Stázička moja ľúbezná!“

„Ó, jako som rada, že si prišla, Johanka, pomodlíš sa so mnou. Čakala som, že prijde pán doktor, ale vraj odišiel.“ Mladá Izraelitka si pritiahla priateľkinu ruku k ústam.

„Áno, drahá, poďakujeme Pánu Ježišovi, že pomohol v tej úzkosti.“

„Ach, nielen v tej, ó, Johanka, nebyť hroznej udalosti medzi mnou a mojim drahým manželom, moje dieťatko by nebolo ešte na svete. Takto nás to obidvoch i môjho synáčka i mňa stálo temer život. Však to bolo pre Pána Ježiša, Johanka. Ja som Ho vyznala, svojho Spasiteľa. Ach, a Kazimír tak zúril, hrozné na to len pomyslieť.“

„Tak tedy nemysli na to, Stázička, nesmieš sa rozrušovať, musíš tichúčko jako dieťa spočívať v náručí našeho Pána, dokiaľ ťa neprenesie cez úskalie choroby. Si taká slabušká ovečka, On je silný. Chráň sa všetkého, čo by ťa mohlo príliš rozrušiť. Svoju povinnosť si už vykonala a ešte vykonáš. Hovorila si už dnes so svojím mužom?“

„Ó, áno, i v noci i pred chvíľou tu bol, zrejme pre lásku a starostlivosť zabudol na všetko.“

„Tak poďakujeme za všetko.“ Johanka pokľakla, prúd vrelého dobrorečenia plynul z nežných rtov vyvolávajúc svetlo na tvári mladej matky. Potom prešla v prímluvu, prosila za telesnú silu, za rýchle uzdravenie pre priateľku, za požehnanie pre dieťatko a za milosť pre jej muža. Ešte chvíľu hovorili spolu o rôznych Božích veciach, a Johanka zanechávajúc priateľku, veľmi oživenú a osvieženú a na duši posilnenú odchádzala.

„Už idete, drahá pani?“ zastavila ju opatrovkyňa.

„Povedali ste mi, že nie je dovolené ostať dlho pri pani Oginskej, aby sme ju nerozrušovali.“

„Ó, drahá pani, vy ste výnimka. Rada by som vedela, koho by váš sladký hlas, vaše dobré slová mohly rozrušiť?“

„No, veď ja zase prijdem.“

Žena hľadela s obdivom za svetlým zjavom lubošínskej veliteľky. V salone stretla Johanka obidvoch pánov.

„Už odchádzate?“ divil sa továrnik. „Spí snáď Stázička?“

„Nie, ale nechcela som ju príliš vyrušovať dlhým rozhovorom. Sláva Pánu, sdelila mi, že je o mnoho sviežejšia, občerstvená spánkom. Pán Oginský, Hospodin vám preukázal veľkú milosť, poďakovali ste mu za to?“

Na osmahlých lícach mladého muža vyšľahly dve ruže.

„Váš synček,“ pokračovala mladá pani, „je taký pekný.“

„Kazimír mi ho chcel doniesť ukázať,“ ohlásil sa Bohuš.

„Teraz nie, Bohuš, však my ešte prijdeme. Pán nech je s vami, pán Oginský!“

„S Bohom, Kazimír!“

Bohuš objal priateľa hlboko sa klaňajúceho a súc ním vyprevádzaní až ku kočiaru skoro zmizli z Dobrudže.

Oginský sišiel do parku. Chodil nepokojne cestičkami objatými vonnými kvetinami. Zrazu pohodil hlavou.

„Čo že by som snáď ľutoval, že som konečne urobil rozhodný krok? On prijde, aby sa mi tu chválil svojim šťastím, ona sľubuje, že zasa prídu, čo by mi to bolo pomohlo, že som doktora tak nezdvorile vyhnal od seba, keby som sa nebol postaral o to, aby táto ich návšteva bola poslednou? Tá na prvý pohľad taká nepatrná osoba má v sebe silu, jej vplyv na Stázičku je o mnoho väčší než môj vplyv na Bohuša, my sa nemôžeme merať. Tak bude najlepšie. Urobil som koniec, preťal som všetky sväzky. I keby som všetko položil stranou, i tak som to bol povinný sebe, aby som si ochránil rodinné blaho, lebo tí starí tam, mi mnoho zničili v detstve, to som im musel zaplatiť, ale títo tu by mi zahubili viacej. Áno, bol čas skoncovať.“