ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Minul čas. Prišla jeseň, asi piata od toho času, kedy pochovali svetlú nositeľku Božej fakle, a kedy sa zdalo ako čo by s ňou boli pochovali samé svetlo. Ale nebolo tomu tak. Bôh, nevystihnuteľný v rade a v milosti, dokázal svetu, že svetlo síce možno zastrieť, ale nie zhasiť. Zmizla jasná nositeľka svetla, ale ono zostalo súc prečistené utrpením. Bolo tomu predsa tak, ako hovoril nedospievaný verš: Te Deum:

Vyslyšal Hospodin všetky prosby, ktoré mu jeho dobré ochotné dieťa predkladalo v poslednú chvíľu svojho kratučkého života. Konrád Hričovský sa stal farárom v Záborí napriek všetkým bojom a prekážkam Ríma, ozdravela jeho duša. Stála mu po boku druhá zase pre Záborie Hedvika Lubošínska. Značná časť Dobrudža i továrnych osád súc vymanené z pút temnosti prešly k evanjelickej cirkvi. Na dobrudžskom zámku trávil dni svojho života svetu mŕtvy Kazimír Oginský v tichej pomätenosti. Bola nádej, že Pán ešte vyslyší prosby, vysielané za neho. Starala sa o neho bytosť, cez ktorej smutné rtíky preletel po prvý raz zase úsmev v hodine, keď nový záborský farár ju prijal skrze krst medzi ľud novej smluvy, dobroditeľka núdznych a trpiacich, doprevádzaná na každom kroku žehnaním továrenského ľudu, jej oddaného, ktorá vytrvale prevádzala sociálne nápravy premyslené veliteľom Stránova. Snáď nikto by nepoznal Stránov v jeho dnešnom význame a rozkvete, hoci tam bývali len dvaja šuhaji, ale ktorí sa doplňovali v horlivosti a v duchaplnosti. Hovorilo sa, že čo krásneho a dobrého Stanislav Linavský vymyslí, to že Achym Kantuzov uvedie do života železnou ruskou vytrvalosťou. A pri tom ich vraj spojuje láska, väčšia než dvoch rodných bratov. Nikto pravda nevedel, že táto láska vznikla vo chvíli, keď obidvom zahynulo to, čo im bolo milé, hoci nebolo ich, a oni sa jeden druhému prezradili. Práve tak by nikto nepoznal Skalku, pred rokami miesto pustého, hlučného života, dnes sídlo modlitieb a spevov, sídlo evanjelizácie, navštevované Konrádom a Vieročkou, obývané pánom Imrichom, ktorý každú minútu tej dvanástej hodiny, ktorá mu bola ešte dopriana, venoval službe Pánovej.

Kto dnes po rokoch vkročí do Panenského údolia, zostane stáť od úžasu. Niekdajšie pole Johankinej činnosti je ďaleko rozšírené. Dr. Reinhard Linavský odkúpil dvor, a dnes tu tróni, objatý horami, liečbený ústav. Nikto v ňom neprekáža konať evanjelizáciu, hoci je široko rozvetvená.

Lubošín stál dlho opustený, ale teraz je už zase strediskom evanjelickej verejnosti. Jeho pánom je zmužilý a verný bojovník, ktorému vzišlo svetlo vo tme, keď ho Bôh priviedol tak ďaleko, že vyznal: Zaslúžil som si večné, pekelné zatratenie, ale On sa zmiloval a čo mi uložil, chcem niesť. I pri ňom sa dokázalo, že všetky búrky spokojí a všetky rany zahojí, Ježiš sám. Pochopil on aj celá rodina zvláštne Božie riadenie s nimi. Poznali, že dobrý Pastier nezasadil svojej ovečke nijakého úderu, kratučká bolesť, ešte kratší boj, veniec slávy ozdobil vonnú hlavičku, a srdce, navždy nasýtené i odmenené, zapelo pri sklennom mori Gloria, ktoré na zemi nedospievalo. Ona bola odmenená, ale oni ju museli ztratiť, aby neklesli, lebo si začínali viacej vážiť nositeľky svetla než samého svetla. Pán ich naučil vážiť si v súžení a v žiali ten poklad, ktorý priniesť bola vlastne poslaná. Poslanie vykonala, zažala svetlo, jej dielo bolo tým na zemi skončené.

Dr. Reinhard myslel zo začiatku, že rozumie Pánovi, že vzal Johanku k sebe preto, aby tieň podvodu, dnes alebo zajtra objaveného v Amerike, nepadol na jej nevinné čielko. Ale nebolo tomu tak. Loď, ktorá viezla Oginského obžalobu, nikdy nepristala pri brehoch Ameriky. Mužstvo a cestujúci sa síce zachránili, ale náklad pohltilo more. Pán H. ktorý prišiel navštíviť hrob sverenice a usporiadať pozostalosť s jej manželom, zvedel od neho pravdu, ale nebude tým hýbať. Konzula vláda preložila, Oginský prestal žiť, Johanka vinu svojho drahého muža vzala do hrobu, neutrpí ňou záborská evanjelizácia…

Po boku lubošínskeho riaditeľa, osamelého síce, ale zmužile v pred kráčajúceho, stál ako Hur, daný mu na pomoc: Jaroslav Lakrinský.

Neminuli ani tri týždne od hodiny, v ktorú Johanku Hričovskú položili do čiernej zeme, a už aj šuhaj zatlačil oči biskupovi Lubošínskemu. Aspoň mohol ako očitý svedok dosvedčiť Konrádovi, že jeho nešťastný otec zomrel ako kajúci márnotratný syn, žehnajúc mu jako kresťan. Slávnostne s veľkou pompou uložili cirkevného vládcu k jeho predkom. Pochovali muža, ktorého nado všetko milovaný syn nesmel ani za rakvou vyprevadiť.

Len starý hrobár mohol rozprávať, ako v noci po tom našiel velebného pána v hrobke plakať pri rakvi Jeho Excelencie, ale on nepovie. Knieža Lubošínsky obdaroval svojho tajomníka sumou, ktorá mu mala byť vyplatená hneď po otvorení závete a tak poistil jeho budúcnosť.

Bolo vraj šťastie, že sumu neviazal na nijaké podmienky, lebo mladý muž tiež zanedlho vystúpil z cirkvi, a bol by ju ztratil. Tak bolo umožnené Jaroslavovi, ktorý prijal Bohušov ponuk, aby býval s ním a pomáhal mu pokúsiť sa o vydávanie kresťanského časopisu, ktorý to podnik už začínal byť mnohosľubným. Ako sa dalo súdiť podľa zmenených listov, dostane, možno dnes alebo zajtra, pomocníka v Aurelovi. Slovo Božie dokázalo svoju moc i na tejto duši.

Je dojemné vidieť, ako sa Božia rodina vinie kol veliteľa Lubošína, ktorý prestal byť horským inšpektorom, ako jeden každý hľadí vyplniť medzeru láskou, ktorá povstala v jeho srdci. Dobre im tak v tej shode, lebo celý svet stojí proti nim a oni proti celému svetu.

Často sa ozývajú krásne spevy a hudba z otvorených oblokov zámku, kde úlohu domácej panej vykonáva pani Žofia Hričovská, ale americké Te Deum tie múry viacej nepočuly.

Major Kantuzov sa zmieril s bratom a aj on trávi v tichej činnosti dni života jako kresťan, ktorého heslom je svietiť ako svetlo na svete.

Najväčšou rozkošou mu je i vždy bude letný pobyt v Lubošínskej doline.

A nad bielym pomníkom, kvietim ozdobeným, ktorým je označený hrob Johanky Hričovskej, skláňajú smútočné vŕby svoje striebristvé vetvi. S ich ševelom letí dolinou: „Vstaň, moja priateľko, moja krásna, a poď! Lebo hľa, zima pominula, pŕška prešla, už prešla. Kvety sa ukazujú po zemi, prišiel čas spevu.

Vstaň, hľaď! Nesiala si nadarmo. Horčičné zrno vyrástlo v strom a vydalo užitok, tridsiaty, šesťdesiaty, stý.“

A na deske pomníku žiaria slová: „A vyslobodení Hospodinovi sa navrátia a prijdú na Sion s radostným prespevovaním, a večná radosť bude na ich hlave, veselosti a radosti dojdú, a zármutok a vzdychanie utečie.“

„Tí, ktorí sejú so slzami, budú žať s plesaním.“

Áno, ona prijde zase.