ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo po sviatkoch. Ľudia sa vracali do každodenného života. Ale ešte sa bude dlho rozprávať o tých významných dňoch v P.skej doline a na okolí. Medzi zvláštne nezabudnuteľné chvíle pobytu na Lubošíne počítali Stanislavovi hostia i rannú pobožnosť, ku ktorej pozýval Bohuš s vážnosťou, u neho neobvyklou, menom veliteľky i svojím po príjemne ztrávených raňajkách. Niektorí katolícki páni tvrdili, že si ani z niktorého chrámu neodniesli tak vrelých dojmov. Tá krásna pieseň, veliteľkou majstrovsky zahraná na harmoniume, tá velebne jednoduchá časť Božieho slova, čítaná zvonovým hlasom mladého inšpektora a za tým tá vrúca, potreby všetkých prítomných zahrňujúca modlitba domácej panej, k tomu to velebné ticho a ranný jas v sóle, naplnenom vôňou, to všetko pôsobilo mocným dojmom.

Eneáš Kornický rozprával doma manželke: „Jako keby sme boli dýchali vo vyššom čistejšom ovzduší, jako keby sme boli bližšie Bohu.“ Pobožnosti sa zúčastnilo i všetko služobníctvo zámku, katolíci, evanjelici, pravoslávni, a po skončení oznámil mladý inšpektor, že sa od dnes každý deň bude konať domáca pobožnosť, že evanjelické úradníctvo a služobníctvo sa jej má zúčastniť, katolíckemu je dané na vôľu prijsť alebo sa zúčastniť modlitieb v Dobrudži. „Neslúžili sme Bohu,“ povedal Bohuš, „môj brat a ja se chceme vrátiť k Nemu a chceme, aby ste išli s nami. Kto by sa bol nazdal niečoho podobného od mladého inšpektora! Keby to bol snáď Stanislav, ale svetácky, vzdorovitý Bohuš, a také verejné priznanie! „Nuž,“ mysleli si niektorí. „čo človek nespraví pre dvoje pekných očí.“

Zatiaľ niekoľko hodín po odchode hostí, horami prechádzajúci sa Bohuš málo sa staral o ich mienku i o mienku celého sveta. Nemilé zprávy ho nútili okamžite navštíviť odľahlý revír K.ský. Ak bude musieť i do L.ského a začať vyjednávanie, snáď sa ani do piatku nevráti. „Ba,“ mysleli si úradníci, „chudák pán, zase sa mu sobáš zdrží o týždeň.“

Medzi predmetmi, ktoré vkladal sluha pánovi do vaku, bola dnes len jedna, za to veľká starostlive zabalená kniha. Sluhu pálila zvedavosť, rozbalil a užasnul. Pán bral so sebou Bibliu! Bude snáď v nej čítať? Od tej chvíle mal Bohuš po svojom boku zveda, ktorý bedlive strážil jeho každý krok. Nevedel o tom. Škoda, ba dobre! Škoda, lebo by bol sotva dopustil, aby ľudské oko uvidelo tú smes výrazov, ktorá jako búrlivé oblaky sa preháňaly po jeho tvári, kedykoľvek sa položil v horách pod stromom a pohrúžil sa v Knihu kníh. A dobre! Lebo sluha prišiel k presvedčeniu, že tá kniha milovaného pána každým dňom viacej robí len nešťastným. Zatúžil po podobnej, aby vypátral, v čom a kde leží príčina toho nešťastia. Bola to divotvorná kniha! Prv, keď ho niečo nahnevalo, zlorečil, až to hrmelo; utŕžiť od neho niekoľko zaúch nebolo nič nového. Teraz, keď sa nahneval, len sovrel rty, zachmúril čelo a odišiel bez slova. Keď ho hnev opustil, vrátil sa a bol prívetivý, hoci prísny. A veru! Páni z L. a deputanti z K., horári, ba aj inžinieri sa ho dosť nahnevali a všeličo mu vyviedli na protiveň! Mestá sa chcely začať s panstvom pravotiť, on stál na tom, aby sa vec priateľsky vyrovnala. Statkára Z. žida, temer vyhodil z horárne, keď mu radil, aby panstvo spolu oklamali. Vtedy sa veľmi rozhneval. No, napriek tomu nezlorečil! Áno, tá podivná kniha ho veľmi zmenila. Nevedel mladý sluha, že v nej stojí: „Tak bude moje slovo, ktoré vyjde z mojich úst, nevráti sa prázdne, ale vykoná to, čo sa mu ľúbi, a podarí sa mu to, na čo ho pošlem.“

Lež vráťme sa zpäť.

Krátko po odchode hostí z Lubošína sa nachádzali v útulnom salonku veliteľky Stanislav i ona. Sedeli pri stole, plnom účtových kníh. Mladý riaditeľ panstva skladal účty zo svojho štvorročného šafárenia. A hoci podľa starších kníh pána Juraja a Imricha vzrastalo imanie i statok Lubošín, v porovnaní s týmito výsledkami štvorročnej zprávy neúnavnej geniálnej práce, predošlý úspech blednul ako svieca za jasného dňa. Ba keď mladá pani pozorne stopovala list za listom, zdalo sa jej, že na každej stránke vidí napísané svetlou rukou: „Požehnanie Hospodinovo bolo na všetkom, čo konal.“ Zbožie bolo predané na trhoch vždy za najvyššiu cenu, chov dobytka vo veľkom vykazoval stále zdar a vzrast. Zakúpenie dreva v čase odpredania panských hôr a jeho spracovanie v továrni na drevenné náradie sa osvedčilo byť výtečnou myšlienkou. Všade len zdar a zdar. Medzi tým čo mladý riaditeľ porovnávajúc jedno s druhým hlasne čítal, hľadela Johanka do tej krásnej tváre, zdobenej rumencom rozochvenia, teskne dumajúc: „Otče, Ty si ho tak žehnal, a on Ťa neznal ani Pána Ježiša.“ Konečne je prehliadnutý i posledný zápisník. Stanislav vstal.

„Tak sme už teda hotoví,“ oddýchla si mladá pani. „Nuž a ja nemôžem povedať nič iného, než ďakujem“ a podávala mu ruku s veľkým vrúcnym pohľadom.

„Ešte nie, Johanka,“ zakrútil hlavou, „teraz sa musím priznať, na čom som upotrebil obnos z tretej knihy, ktorú sme položili stranou.“

„Ó, Stanislav, iste na dobré.“

Bôľny ťah mu trhnul rtami. Vtedy som sa domnieval, že na to najlepšie, lebo z toho kynul veľký užitok, teraz vidím, že ty nemôžeš súhlasiť, a ja tiež už nie, a tak je to ztrata, značná strata, ktorá ma veľmi trápi. Dovolíš, aby som ti objasnil vec?“

„Áno, Stanislav, dúfam, že sa to ešte obráti na dobré, a že sa ztrata zmení na zisk, a keby aj nie, myslím, že vyjdeme i bez tejto sumy.“

Pristúpili k obloku. Ona sa posadila na nízky výklenok, on sa oprel o knihovňu, skrivil ruky na hrudi. „Už od rokov,“ začal po chvíľke, „sa naša dolina teší mnohým cudzím návštevám z okolia, zvlášte ks.ského, áno, ešte len i zo zahraničia prichádzajú úradnícke rodiny na letný byt do našich hôr. Dlho som sa zaoberal myšlienkou, jako by to bolo dobre postaviť v Panenskom údolí švajčiarske domky a prenajať ich letným hosťom. Tu pri vlaňajšom nákupe lacného dreva som si pomyslel, že je k tomu najvhodnejšia príležitosť, a hoci starý otec nesúhlasil a ani otec nebol celkom spokojný s plánom, pristúpil som k dielu, povzbudený Bohušom. Priateľ Kronický mi dal mimo toho radu, ktorú som prijal a tak som dal postaviť tri drevenné domy, vkusne spojené dvorom. Celý plán pri tom bol ten: V prvom dome, kde je veľká dvorana, sa usadí hostinský, a v sále môžu rôzne spolky a turistické krúžky konať svoje zábavy, čo cez leto iste hojne vynesie, obidva druhé domy prenajmeme výletníkom. Vidíš, že som chcel svet so všetkou jeho nečistou rozkošou preniesť do našich čistých hôr a použil som na to tvoje prostriedky. Teraz vidím, že ty nemôžeš súhlasiť, a je mi to srdečne ľúto. Omluvy nemám nijakej, len prosím odpusť a poshovej, možno, že sa ukáže, na čo by sme mohli upotrebiť tie domy; všetko nebude ztratené, ale mnoho.“

„Ba nič nebude ztratené.“

Šuhaj pozrel udivene do očí mladej panej, žiariacich radosťou.

„Však ty, Johanka, nemôžeš súhlasiť?“

„Prečo nie? Myšlienka bola dobrá, len plán trochu zmeníme. Ale nemohli by sme sa ta podívať? Je to ďaleko?“

„Malú pol hodinku. Bol by som veľmi šťastný, keby som ťa ta mohol zaviesť a ešte šťastnejší, keby som mohol zvedieť tvoj úmysel.“

„Nuž poďme. Doktor mi beztak nariadil prechádzky, zavoláme Bohuša, ešte neodišiel, a Vieročku, snáď pôjde i ujec.“

„Možno, priprav sa tedy, ja ich zavolám.“

Asi po štvrť hodine putovala celá spoločnosť dolu terasami. „Nezajdeme si príliš, keby sme sa stavili po pána doktora?“ navrhnul major.

Panenské údolie je len desať minút od Záboria, leží juhovýchodne pod Skalkou, odtiaľto vedie ta najbližšia cesta, ale čo je to pre nás?“ povedal Bohuš.

„Pre nás nič, milý Bohuš, ale pre Stanislava.“

„Mne pán doktor nariadil prechádzku, milý ujče.“

„Len aby bol pán doktor doma,“ starala sa Vieročka.

Ale našli ho. Pracoval v záhradke, a tak mu pomohli dokončiť a potom išli hlbšie a hlbšie krásnymi horami. Páni trhali pre dámy kvety, z ktorých ony plietly všetkým kytice a vence. Vieročka si prespevovala ruské pesničky. Nebolo možno zahĺbiť sa do vážnejšieho rozhovoru, každý cítil v srdci kus jara a tichej rozkoše. Tak prišli do Panenského údolia od striebristého vodopádu, rinúceho sa v sterých prúdoch, ako strieborný mrštný had. Nad kotlinou, v ktorej zanikal v podobe kryštálového potoka, preklenula smelá ruka železný most, po ktorom viedla cesta k zelenej ohrade, objímajúcej dve poschodové budovy a tretiu prízemnú budovu, staväné vo švajčiarskom slohu, s drevennými pavlačami a s verandou. Rajské, temer rozprávkové ticho vládlo v doline, objatej so všetkých strán vysokým pohorím, rozrezaným cestami ako stuhami. V údolí rástlo množstvo jarného kvietia. Malá spoločnosť stála dlho na môstiku. Major hľadel do vody. Napadlo mu, čo práve dnes čítal v Novom Zákone: „A ukázal mi čistú rieku vody života, nádhernú jako kryštál, ktorá vychádzala z trónu Boha a Baránka.“ Môže ten byť čistejší než táto voda? Vieročka rozmýšľala, jako stáli s Konrádom na Skalke, a jako tam ona bránila Lubošínskeho. Zatúžila, aby bol Konrád i teraz s nimi, potom jej napadlo, že snáď tadiaľto chodili záborskí evanjelici na Skalku; videla ich v mysli putovať horou. Doktor sa v duchu preniesol ďaleko v tie blažené časy, kedy zavládne nad národami mier, kedy sa nebudú viacej učiť boju. Stanislav videl pred sebou húfy bujnej chasy, valiacej sa ta do tej peknej budovy, aby v nej zavznievajúcim spevom a muzikou a dupotom tanečníkov bolo ticho navždy porušené. Jeho duša sa zavierala pred tým obrazom ako kvet pred neznesiteľným sparom. Johanka bola zamyslená. Sladká snivosť pokryla hviezdnu tváričku, mimovoľne si čakal, že keď prehovorí, bude to niečo dobrého.

Jediný Bohuš nemyslel nič. On mal len jedinú túžbu. Vziať tú nežnú svetlú bytosť do náručia, zavrieť medzi sebou a svetom dvere tamtoho dvora a nikdy viacej ich neotvoriť. Ale on prvý musel opustiť „Johankin dvor“, ako ho Vieročka nazvala za všeobecného súhlasu, odvolaný nečakanou povinnosťou. Zatiaľ čo ostatní hľadeli za ním z verandy, brat ho vyprevadil až na most, sluha viedol pred nimi koňa. Tu sa obaja bratia zastavili. „AkokoIvek je táto povinnosť nepríjemná,“ prehovoril Stanislav vrele,“ pred svetom nám získava niekoľko dní omluveného času.“ Bohuš temer kŕčovite držal bratovu ruku.

„I ja som hneď na to myslel, Stanislav, nechávam ti voľné pole: ,získaj si ju; si krásny, dobrý, nevinný; len nech mi odpustí. Môžem všetko zniesť, ale vidieť bolesť na jej nežnej tvári, spôsobenú mojím hriechom, nikdy!“ „Bohuš, a mohol by si ju ztratiť?“ Na túto otázku už Stanislav nedostal odpovedi, brat ho len náružive objal a bez slova sa odtrhnul od neho. Odchádzajúc ešte raz sa ohliadnul. Stanislav stál na môstiku a hľadel za ním pohľadom, plným vrelej lásky. „On všetko urobí, čo bude môcť, a iste zvíťazí,“ preniklo náhle vedomie mladú dušu jako ostrý meč. Obrátil sa a ubiehal ďalej a ďalej o závod s myšlienkami, v náhlosti zrodenými.

Ale na moste si Stanislav prešiel rukou čelo. „Čo ma to tak zabolelo? Veď sa chcem obetovať, ak možno, ešte zachrániť česť ich obidvoch, polovicu viny beriem na seba, napriek tomu by som ju radšej získal jemu než sebe, lebo nemožné, aby mu bola ľahostajnou. On by ju prenášal na rukách životom a ja! Opäť si prešiel rukou čelo a zastrel na chvíľu oči.

„Čo ty, Stanislav?“

„Ach, Johanka,“ prudko zrumenel, sahajúc rýchle po malej ruke.

„Čo ti je, Stanislav? Bolí ťa hlava?“ vyzvedala starostlive.

„Nie. Je mi ľúto, že Bohuš musel preč, nám je tu tak dobre. Ale ti musím povedať, čo mi povedal na koniec.“

„Odkázal mi niečo?“

„Nie, len ak dovolíš, postavil si ma za zástupcu.“

Srdce mladej panej sovrela tieseň, nevedela by povedať, či ju blaží Bohušova starostlivosť, či okolnosť, koho jej dal na svojom mieste za ochrancu.

„Johanka, smiem všetky tie milé Bohušové povinnosti a služby konať teraz ja? Dovolíš mi?“ pozrela srdečne na neho. „Rada. Budem ti vďačná. Však i tak musíme my dvaja kráčať ruka v ruke. A prišla som ti povedať, že mám všetko premyslené. Ty v časopisoch oznámiš letné byty, ale priala by som si tak, aby to bolo prospešné našej evanjelickej práci. Evanjelické rodiny, ktoré by chceli prijsť, necháme u nás cez leto lacno. Snáď tvoji priatelia, alebo ty sám vieš o nejakej evanjelickej rodine, ktorá by tu mohla viesť hostinec. Budeme Pána prosiť, žeby nám dal nejakého statočného muža. Aby neupadol do pokušenia zvyšovať ceny, budeme ho platiť my. Čo sa týče sálu, hodí sa nám pre nedeľnú školu a pre ženský spolok na výlety, ak dá Pán života. Ponúkneme milému Konrádovi a pánu Lakrinskému, aby v prípade, že by usporiadali výlet ,Tovaryštva‘, použili náš sál. Tak vidíš, Stanislav, že Hospodin položí i na toto tvoje dielo svoje požehnanie. Prišla som ťa poprosiť, aby sme išli dnu, požiadam pána doktora, aby zasvätil náš sál slovom Božím a modlitbou službe Pánovej a dobru ľudstva.“

„Ďakujem, Johanka,“ potešil sa šuhaj, „snímaš so mňa veľké bremeno. Tak som tu nadarmo nepracoval s takou rozkošou a s takými nádejami. Dúfam, že Bôh odpustí nekalé, z úplnej neznámosti pochádzajúce úmysly, a naopak, práve tuto požehná.“

„Iste, Stanislav.“ Vracali sa. Vo dvore im vyšiel v ústrety doktor. „Viete už, milý Stanislav, aký máme plán?“

„Viem, pán doktor, a položím ruku k dielu s najväčšou radosťou.“

„To verím, ale, milé dieťa, ešte mi niečo napadlo. Pozeral som tie rozkošné podkrovné izbietky, chránené pred prílišnou pálčivosťou slnka. Či by ste ich nemohli zadarmo prepustiť chorým, a osamelým študentom, ktorí nemajú možnosť zotaviť sa po celoročnej námahe?“

„Ach!“ Johanka i Stanislav pozreli na seba, a temer rovnaký záblesk súhlasu ožiaril ich tváre.

„To je krásna myšlienka, pán doktor,“ zvolal mladý riaditeľ. „Neďaleko je náš dvor. Otec by rád dovolil, aby ta smeli chodiť na žinčicu a vy by ste ich vzali do opatery, pravda?“

„Len pod dohľad, o liečbu by ste sa im už vy postarali. Lež naša Johanka mlčí.“

„Pán doktor, čo mám povedať? Som vám veľmi vďačná, lebo mi ukazujete tú pravú cestu. Ale či by len podkrovné izbyčky maly patriť Pánu Ježišovi, a prečo nie i prízemie, ba celý dom?“

„Ó, veď bude, Johanka. Keď len jedného študenta vezmete do domu v Pánovom mene, už Mu bude patriť celý dom. Krútite hlavou. Nestačí vám to?“

„Nie, pán doktor. Stanislav, ty si prisvedčil, že vystačíme, i keby ten zdanlive nezdarený podnik neniesol nijakého úžitku. Nuž, prosím, buďte taký láskavý a vyrátajte s pánom doktorom, koľko letovníkov by sme potrebovali na vydržanie hoteliera, taký počet vezmeme, ostatné nech sú evanjelické rodiny za polovičnú cenu a hostia Pána Ježiša.“

„Keď tak chceš, Johanka, venujeme jeden dom Pánovi a druhý na krytie výloh, lebo ja som počítal tak, že jeden dom stačí na zaokrytie výloh a druhý ponesie čistý zisk.“

„Aké krásne!“ povedala mladá pani. „Ešte len teraz môžeme tieto budovy zasvätiť Pánovi. Prosím, drahý pán doktor, zasväťte nám ich Božím slovom a modlitbou!“

„Rád, milé dieťa.“

„A potom hneď k dielu, aby nás leto neprekvapilo náhlym príchodom.“

„Ba veru, Stanislav, život človeka je ako sen, taký krátky; letí, letí, uletí.“

„Čo na tom, milé dieťa? Len keď bol pekný a keď prebudenie z neho bude radostné?“