ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V tejto pre Záborie tak velevýznamnej nedeli sa udialy veci, ktoré celé P…y aj okolie uviedly najprv do ztrnutia a potom do rozvlnenia, ale ktoré už nijaká moc nemohla odčiniť.

Konrád Hričovský očakával v prepošstve prísne pokarhanie alebo aspoň výsluch, ale miesto toho ho prijali veľmi láskave a požiadali ho, aby v nedeľu kázal shromaždeným pútnikom pri kaplnke sv. Márie. Všetko v ňom stuhlo. Už otváral ústa k prosbe, aby nemusel prijať tú úlohu, že sa to s jeho presvedčením nesrovnáva, keď sa mu tu predstavil pred oči zástup blúdiacich duší, a jako čo by mu mocný hlas privolával: „Hovor a nemlč!“ Premeškať túto jedinú príležitosť? Nie, radšej zomrieť!

Na slabo utajený úžas a na spokojnosť prepošta, prijal povinnosť a prosil len, aby udali text z Božieho slova.

„Môžete si voliť sám, Hričovský, pravda text o nepoškvrnenej matke Božej,“ dostal odpoveď.

Potom mu bolo ešte dovolené, že Towaryšstvo pri tej príležitosti smie spievať. Hlboko zamyslený zamieril z prepositúry do Čarnova. V parku stretol Jaroslava.

„Čo robíš, druh môj, že ma neprijdeš navštíviť?“ objal vrele šuhaja, pri čom mu ušly jeho nedostatočne ukrývané rozpaky.

„Mal som mnoho práce,“ vyhováral sa Jaroslav. „Ty iste tiež. Čo to, že prichádzaš?“

Konrád sdelil prečo.

„A ty si im sľúbil?“ Jaroslav temer uskočil. „Budeš im kázať na púti? Ó, Konrád! Ale to je obojetnosť!“

Zvláštny úsmev, polo trúchly, polo jasavý, pohral rtami mladého kňaza.

„Najprv ma prijď počuť, drahý, a potom súď!“

„Ó, ja nemôžem, i keby si sebe lepšie kázal, keď to bude na púti. A preto to množstvo, ktoré bude utvrdené v domnení, že činilo dobre a získalo si spasenie, je to predsa len pohoršením!“

„Vieš to tak iste?“ Konrád objal priateľa. „Vieš iste, že niktorá duša nenajde na tejto púti spasenie alebo aspoň cestu k nemu?“ Mám mnoho ľudu v tomto meste,“ hovorí Pán. On ma posiela k tomu ľudu, nuž ja poslúcham. Nezvem ťa už, aby si ma išiel počúvať. Ba, prosím, ťa, keď ja budem kázať tú pútnickú, tebe tak strašnú kázeň, zavri radšej za sebou a za svetom dvere a modli sa za mňa i za nich.“

Mladý kňaz bol už dávno zmizol v nádhernej budove, a šuhaj ešte vždy cítil jeho poľúbenie a v sluchu mu znelo: „Modli sa za mňa i za nich. Čo chcel Konrád? Teraz už iste stojí pred biskupom, a tento biskup, taký bezúhonný, svetom tak obdivovaný, nad všetkých povýšený, je jeho otcom. Ó, strašné!…

„Prepáčte, Vaša Jasnosť, mal som sa dať ohlásiť,“ omlúval Konrád Hričovský, svoje náhle vstúpenie, „ale nebolo nikoho na chodbe, a ja ponáhľam.“

„Nevadí, čo si prajete, Konrád?“ Biskup mu ponúkol miesto vedľa seba na pohovke.

„Idem z prepositúry.“

„Tak a čo tam?“ pýtal sa knieža zdanlive ľahostajne.

„Sverili mi zajtrajšiu kázeň pri kaplnke sv. Márie.“

„Čože?“ Mužove oči sa roztvorily neprirodzene široko. „A ty?“

„Ja som to prijal. Prichádzam sa ohlásiť Vašej Jasnosti a potom ponáhľam pripraviť sa na veľkú úlohu.“

„Konrád! Zľutuj sa nado mnou a nad sebou!“ Biskup pritiahol hovoriaceho náruživo k sebe. „Buď milosrdný, pamätaj na svoju matku! Dovoľ mi, aby som im smel povedať, že ti nedovolím kázať, že radšej pojdem kázať sám.“

„Ó, nie, Vaša Jasnosť, úloha mi bola sverená. Bôh sám mi ju dáva, ľudia sú len nástroje. Udrela rozhodná hodina! Mladý kňaz sa vymanil z mužovho objatia. Vstal. Prišiel som vám poďakovať sa všetku lásku, ktorú ste mi preukazovali. Prišiel som sa s vami rozlúčiť, jasný pane, a povedať vám, že ani syn by vás nebol mohol vrelejšie milovať ako moje srdce. Táto láska pretrvá všetky boje i bolesť rozlúčenia. Áno, prišiel som sa rozlúčiť, lebo až sa stretneme, budeme stáť proti sebe jako sudca a obžalovaný. Viem, že ma musíte ako biskup súdiť, viem však tiež, že pre osobnú lásku ku mne vám to bude ťažké. Preto vás ubezpečujem, že ma ten súd nebude bolieť. Ale ma bude bolieť, že muž mne tak drahý, ktorého čistý, bezúhonný charakter mi bol vzorom, tak blízko kráľovstva Božieho, sa nenamáhal vojsť do neho pre ľudskú bázeň. Ó, Vaša Jasnosť,“ mladý kňaz sa vrhol na zem o objal kolená trnule sediaceho muža, „odhoďte všetko, čo vám prekáža. Pán vás túžobne volá, ó, poďte k Nemu! Ak môžete položte svoju žehnajúcu ruku na moju hlavu, lebo verím, že mi vaše srdce žehná napriek všetkým hradbám, ktoré postavil medzi nás Rím. Povedzte mi, že ma neprepúšťate v hneve.“

Studená ruka biskupova spočinula na hustých vlasoch prosiaceho. Rty sa síce pohly, ale hlasu nevydaly, miesto toho privinul muž mladú hlavu ku svojej hrudi, vtisnul na rty i čelo poľúbenie, potom nevýslovne prosebným posunkom ukázal ku dveriam, a bolo mu porozumené.

Na niekoľko minút zavládlo vôkol hrobové ticho, a cirkevný hodnostár, ktorému mnohí závideli jeho vysoké postavenie, ležal v prachu sám a sám, ochromený bolesťou bez mena a bez úľavy.

Nepýtal sa, či ho niekto tak najde. Nuž a keď ho tajomník skutočne našiel, bola mu už milosrdná mdloba na chvíľu priniesla utíšenie. Privolaný lekár uložil biskupa do postele a nariadil úplný pokoj. Poľakanému kaplánovi Voroničovi sdelil, že následkom trvalého bolenia hlavy, je sa čo obávať, aby Jeho Jasnosť neupadnul do trudnomyseľnosti. Že by bolo najlepšie, aby sa bezodkladne vydal na dlhšiu cestu. Do večera sa sišiel všetok vyšší klérus do Čarnova. Jaroslavovi neušlo, že sa jakosi veľmi radostne chopili lekárovho návrhu, a zvlášť prepošt a dekan G. trvali na tom naliehave, aby biskup hneď ráno alebo ešte lepšie dnes v noci, keď nie je tak horúco, sa vydal na cestu. Nuž a biskup svolil.

„Vezmite ma so sebou, Vaša Jasnosť,“ prosil Jaroslav, keď už boli páni odišli. Bolo mu tak ľúto osamelého muža.

„A išli by ste so mnou?“ Hlboko dojatý muž podával šuhajovi ruku.

Ale hneď, ako čo by si niečo pripomenul, povedal temer nervózne: „Nie, zostaňte tu a budete mi písať všetko, ale všetko, Lakrinský, zvlášte čo sa týče Konráda. On je vaším priateľom, vy viete o jeho zmenených náhľadoch. Dlho už veci nepôjdu tak hladko, jako išly do teraz, a ja musím vedieť o všetkom. Však, keby som vás potreboval, budem písať.“

Nevedel knieža, jako veľmi mu mládenec rozumie, a prečo tak ochotne tu zostáva. Rozlúčil sa s ním na stanici temer otcovsky dobrotive. Nie menej láskave podal ruku i Voroničovi. Obaja šuhaji stáli temer rovnako smutní, zahľadení smerom, kam rýchlik unášal ich veliteľa.

„Či on tam ozdravie?“ myslel kaplán Voronič. Jaroslav cítil, že pre ranu, z ktorej krvácalo mužovo srdce, nie lekárstva len u Pána Ježiša. No, či ho on tam bude hľadať?