ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Kedy už prestaneš písať, môj drahý synu?“ Nežné rameno matkino sa ovinulo kol šije mladého kňaza. Zodvihol bledý vážny obličaj. Vďačný úsmev mu preletel cez prísne rty.

„Sedel si do polnoci a teraz zase od svitania,“ pokračovala pani celujúc synovo čelo. „Keby si sa aspoň na chvíľku išiel prejsť, potom zase nebudeš môcť jesť.“

„Veď ja pôjdem, mama moja milá, nestaraj sa,“ privinul ju k sebe.

„Ako sa nemám starať? Keby som aspoň vedela, čo ti je?“

„Nič, ver, som zdravý. A aby si bola spokojná, tedy už idem. Len sa ešte podpíšem. Tak. Teraz adresu. Prosím, prošli tieto listy na poštu. Bratia už dávno čakajú na ne.“

Mladý kňaz usporiadal papiere, vzal do ruky Kempenského „O nasledovaní Krista“ a išiel urobiť matke po vôli. Kráčal hore na cintor, tam si sadol do vonnej trávy pod košaté stromy a začal čítať. Posviatne ticho na vôkol, rušené len hlaholom zvonov z P., pôsobilo dobre na mnohým bdením a prácou umdlenú hlavu, k tomu svätá vážnosť čítania. Chvíľami mladý kňaz zavrel oči, aby si tak mohol vtisnúť na dosky srdca tie veľké Božie pravdy, zjavené pisateľovi Duchom Božím. Ó, jako veľmi túžila mladá duša môcť Ho vo všetkom nasledovať: v križovaní tela, v odriekaní, v horlivosti a v láske ku Kristu. To posledné išlo ešte najsnadnejšie, deň zo dňa bol Syn Boží a Máriin drahší duši a milší srdcu. Ono túžilo kráčať po Jeho svätých šľapäjach. Lež odriekanie, pokora: kde ich vziať? Keď je srdce také hriešne. To hriešne srdce nútilo i teraz myseľ, aby odbočila od svätých rozjímaní a zablúdila zpäť do sveta. A čo ona za okamih všetko preletela, až sa dostala ta, kde mladý kňaz nechcel. Lež už sa stalo. Videl zrazu pred sebou ovocné sady lubošínske, kam zablúdil pred večerom na prechádzke súc k nej prinútený matkou jako i dnes. Videl drobným pieskom posypaný chodníček a po nej rýchlym krokom mladosti kráčajúceho mládenca a devušku. Ona mala na hlavičke veniec z poľných ružičiek a on na kabáte kytičku. Hovorili veselo a prečo by nie? V ľubozvučnej materinskej reči. Prečo ho to tak veľmi zabolelo i teraz? Čo mu je do toho! On je kňaz, jemu je treba sa odriekať. Kto mohol mať tým dvom za zlé, že sa radujú zo života, z mladosti a zo šťastia? Bôh im ho doprial. Mimo toho tam z diaľky, zo Skalky, sa niesla ozvena po horách: „Milujem ťa, Vieročka!“ Či už vtedy nehovorila ozvena slová, ktoré dnes alebo zajtra zavznejú v sluch zosobnenej víly jara? Konrád si mimovoľne pritisol ruku na hruď, cítil tam bolesť. Položil hlavu na starý hrob a zavrel oči. Stromy šumeli a zvony zvonily, rozprávaly o odriekaní, uloženom ľuďom ľuďmi. Zrazu otvoril mladý kňaz oči, skoro naľakaný. „Čože? I myslieť na ňu že je hriech? Nemožno! Veď tým nikomu neublížim, ale nesmiem myslieť. Že nesmiem? Kde to Bôh zakázal? Ale cirkev zakazuje. Som kňaz, oddaný Bohu už hneď v kolíske. Kde sa vzal ten pocit v mojej hrudi? Ak mi ho dal Bôh, a temer by som myslel, že áno, taký je sladký, krásny, na čo mi ho tedy dal? Snáď aby mi bolo víťazstvo tým ťažším a tým užšia tá úzka cesta? Veď ja nič iného nechcem, len aby raz tá drahá milovaná hlavička spočinula na mojich prsiach, len raz sa do sýta nadívať do tých krásnych očí, potom trebárs nikdy viac.

Ale to sú sny a ja nesmiem snívať. Oni sú všetci slobodní, len ja som väzeň so sputnanými rukami a so sputnaným svedomím. Som vraj prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi. Kempenský o tom nič nehovorí, ani Augustín, Savonarola, Egidius hovoria proti tomu, ale to sú kacíri. Prečo som čítal tie spisy? Musím prestať. Ale Bibliu neprestanem čítať, však sám biskup povedal Jaroslavovi, že mám právo na to. Ó, niet nad túto knihu! Ale už sa nedivím, že ju nedajú do rúk ľudu, je u nás mnoho toho, čo neobstojí na základe Božieho slova. Ale naša cirkev je svätá, má krásne pravdy, ktoré inde nenájdeš, a ja sa ich budem verne držať, verne…“

Konrád sa zahĺbal do čítania. Utíšil myseľ, a srdce ako čo by usnulo. Bolo mu tak dobre, v tom svätom tichu. Umdlené, na odriekanie zvyklé telo premohlo silného ducha, oči sa zavrely, kniha klesla na prsia, mladý kňaz usnul.

Bolo to snáď práve v tej chvíli, keď vo fare povedala Vieročka Kantúzova „Vy počkajte, ja ho pojdem zavolať.“ Malé nôžky veselo prebiehaly cintorín, krásne oči sa pátrave rozhliadaly. Konečne, práve keď už sklamanie chcelo pokryť ľúbeznú tváričku, uvidely čiernu postavu. V tom už kľačala Vieročka vedľa bratranca.

„On spí. A jako tu leží ako čo by sa v spaní modlil,“ dumala devuška.

Jaký je pekný a dobrý. Ustal, keď mu nikto nepomáha. Je vždy sám.“

V divnej sústrasti stisla devuška bratrancovu ruku a pohladila ju. Potom zabudla, že čakajú na ňu vo fare Johanka, Bohuš, Achym a sadla si tak, aby mu slnce nesvietilo do očí a aby ho nezobudila.

Medzi tým sa Konrádovi sníval zvláštny sen. Zdalo sa mu, že kráča hore na Skalku, v ruke si niesol Kempenského. Kráčal sám. Za ním v údolí sa rozkladalo večerné šero, ba zrovna nočná tma. V tom počuje volať svoje meno. Obzrel sa, utiahnul ruku, spočinula v nej svieža Vieročkina pravica.

„Ja pôjdem s tebou, Konrád!“

Bolo mu divné, že s ním chcela ísť, lebo tam dole stálo Tovaryštvo, a išla veľká procesia so zástavami, bubnami a lampášami. Napred išli biskupi, katolícki i pravoslávni v skostných čiapkach, kardináli v purpure. Za nimi išla celá dobrudžská cirkev, ale nikto sa ta nepozrel. Ako čo by ho neznali alebo nechceli znať. A ona sa oddelila od nich.

„Pojdem s tebou, Konrád!“

Ó, jako ho to blažilo!

„Tak poď, Vieročka!“

Kráčali ruka v ruke vyššie a vyššie. Pod nimi zostávala noc. Na Skalke svietilo divné, krásne svetlo a oni zostali v tom svetle. On otvoril knihu, ale to už nebol Kempenský, ale Biblia a začal čítať:

„A keď sa zjavila dobrota a ľudomilosť nášho Spasiteľa Boha.“ Okolo neho bol zrazu zástup továrenského ľudu. „Zjavila sa i nám!“ jasali a plakali od radosti. Potom to všetko zmizlo, už len oni dvaja stáli sami na Skalke. Vieročka opierala hlavičku o jeho hruď a nad nimi zavznelo divným slávnostným hlasom: „Zvestujte smrť Pánovu až dokiaľ neprijde.“ Pri tom hlase sa zmocnila mladého kňaza taká úzkosť, že chcel vykríknuť, ale nemohol. Kropäje potu mu vystúpili na čelo. Násilne otvoril oči, ale ich hneď zase zavrel. Sen nechcel zmiznúť, ba stal sa takým živým, že videl Vieročkinu blízkosť. Lež čo to?

„Konrád!“ volal ten istý hlas, plný čara, jako tam na Skalke. „Konrád, nespi na tej vlhkej tráve, to nie je dobre.“ Pocítil pohladenie po čele, naozaj zadržal na ňom teplú ruku. Žil, nesnil, ona bola naozaj tu, práve vstávala. I on vyskočil.

„Vieročka! Kde si sa tu vzala?“ hľadel do jej tváričky, obostretej nežnou snivosťou. Zodvihla hodvábne riasy.

„Prišla som po teba. Sme tu u vás vo fare. Volajú ťa, poďme!“

Vzal jej ruku bez slova, popošli niekoľko krokov, tak ako tam na Skalke. Ale jaké to divné pocity mu svieraly hruď, odoberaly možnosť slova.

Zrazu sa devuška zastavila.

„Konrád, hneváš sa, že som ťa zobudila?“

„Ja? Ach, prečo?“ povedal vzrušene.

„Bola to hlúposť zaspať teraz. Nie som zvyklý spať vo dne.“

„Keď sa v noci nevyspíš, tak je to prirodzené, že potom driemeš vo dne. Ja by som ťa nebola zobudila, ale sa mi zdalo, že sa ti sníva niečo zlé, snáď som sa mýlila.“

„Nemýlila, Vieročka.“ Prešiel si rukou čelo. „Sen bol naozaj zlý, hoci začal krásne. Krásne i divne; ešte sa mi nikdy taký nesníval.“

„Rozprávaj mi ho prosím.“

Kto by odolal takej ľúbeznej prosbe?

Tichým mestom mŕtvych sa niesla fantáziou sna vybájená zvláštna vidina. Devine oči čím ďalej tým napnutejšie utkvievaly na rozprávajúcom, keď stíchnul obaja zastáli.

„Sen bol už i preto divný,“ povedal on po chvíľke ticha viac sám pre seba, „že keby sa i všetko ostatné splnilo, čo je nemožné, ty by si nikdy nevolala za mnou, ty by si nikdy neišla so mnou. Keby ma všetci opustili, ty by si sa od nich neoddelila pre mňa.“

Z posledných slov vyznieval temer náruživý stesk. Nad svetom rozostieral podvečer svoje čarovné perute, slnce sa chystalo čo nevidieť zapadnúť, susedné borové háje vysielaly temer omamnú vôňu zároveň so zádumčivým šumením.

Devuška nevidela, nepočula nič, len to teskné: „Ty by si nikdy neišla so mnou.“ I spýtala sa zrazu pravdovravná dcéra nebies, duša, mladého srdca:

„Hovorí on pravdu?“

A bolo mu jako dieťaťu, budenému sladkým matkiným bozkom, keď otvorilo oči a uvidelo sa medzi konvalinkami a ružami.

„Konrád, vieš to tak iste, že by si išiel sám?“

„Vieročka!“

Šuhaj ponoril hrdé, krásne oči do tých čarom prebudeného srdca naplnených hlbín, zabudol na celý svet, na život, na všetko, privinul devu, utešený kvet, k hrudi pokrytej rúchom odriekania.

„Vieročka, a šla by si so mnou?“ Oprela hlavičku o jeho rameno. Zachvela sa v jeho objatí, ale nie bázňou, lež nikdy nepoznaným šťastím. Začínalo v jej srdci a hoci on to nepovedal, vedela, že končí v tom jeho.

„Išla by si?“ opakoval ešte raz.

„Áno, Konrád,“ zažiarily krásne oči. „Keby ťa všetci opustili až pôjdeš kázať Krista, tomu úbohému ľudu, vezmi ma so sebou, lebo ja pôjdem s tebou jako Hedvika s Lubošínskym zvestovať smrť Pána, dokiaľ neprijde.“

Konrádova túžba sa splnila. Vinul utešený kvet na preplnené srdce, vonná hlavička spočívala na jeho prsiach. Ale čo to? „Pojdem s tebou,“ sľubovaly ústa, oči žiarily, „s tebou,“ dodával tajomný pel rumenca na líčkach, „ako Hedvika s Lubošínskym.“ Ani sa nezamračilo, ani nezahrmelo, jasný podvečer ostal jasným, a predsa zahrmelo. Iskra sa vzňala, zažala, plamene osvietily pravdu, tá pravda temer usmrtila. Aspoň tvár mladého kňaza sa v tej chvíli podobala peknej mrtvole so ztrnule otvorenými očami. Devuška, začuvšia volanie svojho mena, sa vymanila z náručia, poponáhľala v ústrety malej spoločnosti okrýdleným letom šťastia, ktoré vykvitne na nivách života len raz, lebo len jeden raz je máj.

Mladý kňaz išiel pomaly za ňou, nie ako vo snách, ach nie, už bol rozhodnutý. Poznal, že nastúpil cestu, ukázanú nenávideným Lubošínskym, že musí z nej zpäť, ale teraz nemal ani sily ani myšlienky. V nasledujúcej hodine, kedy spoločne s rodinou navštívili továrenskú nemocnicu, bol ako bez duše. Chystal sa pri prvom stretnutí s Bohušom hovoriť s ním o svadbe. Teraz ho tu mal, ale nehovoril. Prítomnosť gavalierskeho Oginského nevzbudila v ňom ani jedinej protižidovskej myšlienky. Cítil vo svojom vnútre desivé bezvetrie, oznamujúce veľkú búrku. Vedel, že prijde hneď, akonáhle zostane sám. Hrozil sa samoty. Satyrické nápady Kantuzova mu boly milé, pretože kedykoľvek sa Rus ozval, kráčajúci po boku Vieročky, v hlbinách srdca odpovedala ozvena: „Ja pôjdem s tebou.“

On síce z celej spoločnosti hovoril najmenej, ale on aj inokedy hovorieval málo. Jemu to ušlo. Vieročkina ružová nálada nakazila všetkých. V nemocnici zanechali po sebe mnoho svetla i v dobrudžskom parku, lebo nebolo času vojsť do zámku. Oginskí ich vyprevadili kus cesty, a tam si dali „dovidenia“, lebo medzi tým, čo páni pojdú s továrnikom na Skalku, Oginský sľúbil priviesť Stázičku so sebou na Lubošín.

„Konrád, a vy nepojdete s nami? Tetinka ide, prijdite aj vy,“ volala Johanka.

Poďakoval za pozvanie. Desil sa síce samoty, ale vedel, že búrke, ktorá visela nad jeho dušou, neujde.

„Prijdem pozdejšie, ak bude možné.“ Sľuboval, keď zahýbali okolo farského dvora, a než minulo niekoľko minút, bol doma a sám.

Sú chvíle, ktoré pero neopíše a boje, pre ktoré nieto slov. Stojaci pri obloku a hrobovým tichom obklopený kňaz cítil temer fyzickú bolesť, keď sa konečne odvážil rozoberať svoje vnútro.

„Milujem, som milovaný, a to je hriech. Čo oblažuje každého šuhaja, a čo mu spôsobuje nebeskú slasť, to je pre mňa hriechom, lebo ja som kňaz, mne patrí odriekanie. Ale či aj jej? Je mladá, temer ešte dieťa, posmúti trochu a zabudne. Zabudne? Tá láska musí byť pochovaná, ja ju v sebe usmrtím, áno! Čo ty vieš, drahá milovaná, jakú výstrahu si mi dala. Ty nie si Hedvika a ja nebudem Lubošínskym. Už viem, aký to bol tvrdý boj, v ktorom mal zvíťaziť a nezvíťazil. Ale ja zvíťazím!“

V náruživej modlitbe prosil mladý kňaz o pomoc, šliapal po svojom vlastnom srdci a bez povzdychu zniesol jeho výkriky. Potom chodil po izbe, vošiel i do druhej, ale nikde nebolo pre neho úľavy z tej bolesti, nikde potešenia. V matkinej izbe sa hodil pri obloku do hlbokého kresla. Pri tom s operadla spadla kniha: Nový zákon. Ako chorý človek zkúsi všetko, aby zmiernil bolesť, tak aj on otvoril a prehŕňal listy. Konečne prinútil oči, aby čítaly: „Či nemáme práva vodiť so sebou sestru — ženu jako aj ostatní apoštolovia i bratia Pánovi aj Kéfaš?“ Mladý kňaz vyskočil. Apoštolovia mali ženy, i Peter! To treba porovnať. Ponáhľal po Vulgátu. Skutočne i tu tak stálo. Listy sa obrátily, zraky sa norily hlbšie do knihy: „A keď prišiel Ježiš do domu Petrovho, videl jeho svokru, že leží a má horúčku.“

Hľa, dôkaz. Sv. Peter mal ženu a miloval ju, isteže miloval. Bôh nezakázal kňazom sa ženiť, ani Kristus, či On nehovorí, že sú panenci, ktorých ľudia urobili panencami, a panenci, ktorí sami seba urobili panencami pre kráľovstvo Božie?

Na tomto základe stavia naša cirkev. Ale prečo prijíma a dovoľuje oddávať tomu deti? Pán Ježiš nežiada tej obeti, a koľko neprávosti sa už napáchalo práve tým. Bezženstvo kňazov je vraj silou cirkvi avšak i jej škvrnou.

„Pane Ježišu, ty ma za moju lásku nezatratíš,“ zajasal Konrád. „Pred Tebou nie je hriechom, a ty si Hlava cirkve svätá, neviditeľná. Keď ty odpustíš, ani cirkev to nemôže zazlievať. Však vieš, že nechcem iného, než aby som nemusel vyrvať tú lásku zo srdca i keď nenajdem šťastia. Ona odíde preč, zabudne, oblaží iného a tak bude dobre. Naproti tomu viem, že ja ju musím milovať a budem až do smrti.“

Búrka stíchla. Že jaké škody zanechala, že povalila prvý, temer tisícročia trvajúci stĺp nedotknuteľnej kňazovlády rímskej v jeho duši, toho si mladý kňaz nevšímal. V jeho vnútri sa rozložilo zvláštne svetlé ticho. Odložil Vulgátu, čítal už len Nový zákon. Ľady na srdci roztávaly. Našiel si text: „A keď sa zjavila dobrota a ľudomilnosť nášho Spasiteľa Boha,“ atď. Potom sa zase vrátil k evanjeliu. A podivne mu bolo, jako čo by mu niekto otváral oči.

Aké jasné sa mu zdaly Kristove slová, jaké jednoduché. Lež boly tu označené citáty, musel znovu siahnuť k Biblii. Čítal i tam i tu a porovnával.

Tak ho našla matka. Vonku jej boli povedali, že ešte nevečeral. Nadarmo sa mu starala o večeru, sotva sa jej dotknul.

„Bolí ma hlava, vyjdem si trochu na prechádzku, prejde mi to,“ potešoval ju. Vlastne ho hlava ani nebolela, mal ju len takú prázdnu a zároveň plnú. Sotva vyšiel, zmocnila sa ho taká mocná túžba po vonnej jarnej kvetinke, že nevedel sám kedy a ako, až sa zrazu ocitnul na hornej terase. Obloky salónu boly otvorené, z miestnosti, krásne osvetlenej, sa liala žiara. Neďaleko posledného obloka okolo stolíka sedela malá spoločnosť. On videl len celkom naproti obloku Dr. Reinharda a vedľa neho hlavičku do dlaní v hlbokom zamyslení opierajúcu Vieročku. Splnila sa mu túžba, videl ju, drahú milovanú, a za kvetinami sa ozval hlas pani Oginskej:

„Kde ste vzali tie vzácne papiere, pán doktor?“

„Museli sme pohnúť vo stene zasadenú kasňu a tu nám vypadla tehla. Za ňou ukryla ruka lásky vzácnu pozostalosť víťaza mučeníka.“

Konrád trhol sebou, rozumel, domýšľal si.

„Musím počuť, čo on hovorieval,“ rozhodla jeho duša na okamih súc akosi postrašená. Konrád sa oprel o strom, ktorý stál najbližšie obloku. Skrížil ruky na prsiach a počúval. Chcel vypočuť len niekoľko viet a urobiť si úsudok o tom, ako zmýšľal a kázal ten zblúdilý. A nemýlil sa očakávajúc kázeň, bola, ale na jaký text?

„Neučiníš si rytiny ani nijakej podoby tých vecí, ktoré sú hore na nebi, ani tých, ktoré sú dole na zemi, ani tých, ktoré sú vo vodách pod zemou. Nebudeš sa im klaňať ani im nebudeš slúžiť, lebo ja Hospodin, tvoj Bôh, som silný Bôh žiarlivý.“

Tam vnútri ľpely Vieročkine oči čím ďalej tým viac na doktorových rtoch, tu vonku zieral na ne ľalijovo bledý mládenec, lebo ešte nikdy nepočuly tak popísané klaňanie sa sochám a obrazom v tak hrozných farbách, tento rúhavý hriech proti druhému prikázaniu. Lubošínsky sa nazýval pred tým nešťastným modlárom, zrelým pre peklo, a zvestoval zatratenie každému, kto tak ako on šliape do prachu Božieho prikázanie. Ale on išiel ešte ďalej, o mnoho ďalej. On odsudzoval dokonca na základe Božieho slova modlitbu k matke božej, k sväticiam. Odsudzoval spojené s tým procesie, púte, nádherné rúcha. Všetko, čo sa nesrovnávalo s čistým Božím slovom, celkom zavrhol, ach, to bolo hrozné! Tri razy sa pohnul mladý kňaz, že utečie a zakryl si uši a chvel sa na celom tele, ale zase len musel počúvať. Potom prišla prestávka, kázeň mala nečitateľný koniec. Čo tam vnútri o ňom hovorili, nepočul ani nevyrozumel v predivnej ztrnulosti. Ožil znovu, keď doktor začal ďalej čítať. Ach, to bolo niečo celkom iného, hoci bolo znať, že to hovorí ten istý. Nevedel Konrád, ako mu bolo, ale zrazu pocítil rozdiel medzi Sinai a Golgatou.

Doznelo prísne: „Nebudeš mať iných bohov predo mnou. Ja som Hospodin, silný Bôh žiarlivý, ktorý navštevuje neprávosť otcov na synoch do tretieho i štvrtého pokolenia.“ A tu: „Dokonané je!“ Pred nedávnom poznal Ježiša jako živé svetlo, teraz Ho videl po prvý raz na kríži a porozumel, za čo zomieral Baránok Boží. Uveril, že je tá obeť dokonalá, večne platná, že k nej nemožno nič pridať, ale ani netreba. Tam vnútri pokľakla malá spoločnosť k nohám Ukrižovaného Ježiša, Smiercu. Tu vonku kľaknul mladý kňaz na kolená, sklonil tvár až k zemi a nesený vrelou modlitbou Reinhardovou k trónu veľkonočného Baránka, po prvý raz sa mu bezprostredne poklonil hlboko. Potom neobzrúc sa viacej na Lubošín ponáhľal domov.