ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď sišla mladá pani do parku, detský spev jej z ďaleka oznamoval, kam má ísť hľadať sesternicu. Na zelenej lúke druhej terasy sa hralo kolo detí a v ich strede, oči šatkou zaviazané, stála devuška, rozohriata šťastím mladosti. I tmavé oči Johanky zažiarily, potajomky pohrozila významne potešeným deťom, aby ju neprezradily, a pridala sa do kola. Vieročka, zastanúc pred ňou, musela dlho hádať, na koniec strhla šatku, a plamenné oči zažiarily.

„Ach, Johanka, zlatá, aj ty si medzi nami,“ radostne sa vrhla do náručia sesternici. Deti ľutovaly, že hra už končí, ale neskončila. Mladá pani začala novú a hrala sa s nimi, dokiaľ sa jej nenaučily, až potom odišla so slečinkou.

„Ach, ja sa tak rada hrám,“ povedala Vieročka. „Veľmi milujem detskú rozkoš, priala by som si, aby sme boli večne mladé. Jaro je v celom roku najkrásnejší čas a tak i mladosť v živote. Nechcem na to ani myslieť, ako to bude až zostarnem, keď ma už nič nepoteší, len sedieť a sedieť…“ „Prečo sa usmievaš?“

„Znám, Vieročka, starcov a stareny, ktoré môžu všetko, len nie sedieť.“

„Snáď v Amerike; u nás majú všetci lámku. Keď som prišla k babičke, otcovej matke, keď som bola malá, a keď sa tam dámy sišly, nebolo konca stonaniu; každá želela, že už neni mladá. Keď je človek mladý a šťastný, by bolo najlepšie zomrieť a tak zostať večne mladým.“

„Ešte je niečo lepšieho.“

Devuška zvedavo pozrela hore.

„Zamilovať si Pána Ježiša v mladosti, žiť dlhý život v Jeho službe a potom prijať z Jeho ruky ešte jednu mladosť na veky.“

„Johanka, ver, že by som Ho tak rada milovala jako ty; dokiaľ si neprišla, bol mi cudzím,“ snivo povedala Vieročka a na jasnom čielku usadla náhle hlboká duma, ktorá zmenila celú tváričku.

„Vedela som, že Kristus žil, i že vstúpil na nebesia a sedí po Božej pravici, po boku svojej svätej matky, ale On bol tak ďaleko, tak vysoko, jako keby Ho ani nebolo. V tom si prišla ty. V to prvé ráno, keď som ťa počula modliť sa, a keď si mi po prvý raz rozprávala o Ňom, poznala som zrazu, že žije, ale viem ešte tak málo! Povedz mi, jako môže žena žiť v Kristovej službe. Muž, to je iné; ten môže byť popom, mníchom, ale žena… Myslíš, že najkrajší život je život mníšky?“

„Nemyslím, Vieročka. Každý, kto chce mať podiel v Kristovom kráľovstve, tam, kde bude On korunovaný na veky, musí a môže tu v ponížení slúžiť s Ním, Jemu v ľuďoch.“

„Ale jako sa to naučiť?“

„Veľmi snadno, sestrička moja drahá. Pán Ježiš hovorí: ,Dal som vám príklad, aby ste, jako som ja, aj vy tak činili.‘ Čítaj pilne každý deň evanjelium za radom a nič nevynechaj a naučíš sa žiť v službe Pánovej. O Ňom stojí napísané: Chodil dobre robiac, a nám vraví: Nasleduj Ma! Ver, drahá:

„Ó, jako si to krásne povedala! Ja by som rada dobre robila, rada, ale nemám príležitosti.“

„Myslíš, že niet dosť ľudí v okolných dedinách P. ba, aj v samom zámku, ktorí by potrebovali pomoci Pána Ježiša?“

„To nemyslím, ale jako tomu rozumieť?“ divila sa Vieročka.

„Dokiaľ bol On na zemi, chodil dobre robiac, a teraz na Jeho mieste a na Jeho príkaz a za Jeho svätej pomoci to máme robiť my. On hovorí:

„Svieťte ako svetlá na svete. Tak my sme sa na to narodili, aby sme boli jasnými papršlekami Božej lásky. I nám privoláva:‘

Unesená Vieročka sa zahľadela v jasnú tvár sesternice, potom ovinúc ruku kol jej šije zvolala s peknou oddanosťou: „Ano, tak chcem žiť, svietiť, blažiť, chcem poslúchať Krista, jako On velie, len ma nauč drahá, vo všetkom pôjdem za tebou, v tvojich šľapäjach.“

„Nie mojich,“ zakrútila mladá pani hlavou, „my obidve v Jeho.“

„Aby si nemyslela, že je to tak ťažko, i teraz si robila to, čo On chce, aby niekto spravil deťom.“

„Ako to, že by bola služba Kristovi, ihrať sa s deťmi?“

„Áno, dokázať im lásku. Šťastný úsmev, vyvolaný na rtoch, zaplašená chmura so smutného čela, sotrená slza bolesti, to všetko teší srdce Priateľa ľudského pokolenia. Nezabudni, že aj On bol raz dieťaťom a vtedy vie, ako láska blaží deti.“

Líčka devušky zrumenely. „Vieš,“ povedala horlive, „dnes som sa ihrala k vôli sebe, a že ma tešila radosť detí. Po druhý raz sa chcem ihrať k vôli ním, preto že sa to tak ľúbi Pánu Ježišovi. Ale či myslíš, že On pozerá na také maličkosti, že má na to dosť času?“

Žiarivé oči pozrely na jasné nebe. Jemu nie je nič malé, čo ľudské srdce čiste blaží, lebo On miluje každého; čas Mu neprekáža, lebo nie je ďaleko. „Hľa, ja som s vami až do skonania sveta.“

„S nami? I tu?“

„Všade.“

„Ale to by nebolo dobre, zarazila sa devuška. Tak mnoho zlého sa robí na svete, a On by to mal všetko vidieť?“

„On vidí všetko, Vieročka!“

„Aj počuje?“

„Áno.“

Bielovlasá hlavinka sa sklonila jako naklonený kvietok k hrudi.

„Čo ti je, Vieročka?“

„Dora ma dnes nahnevala, a ja som jej povedala zlé slová. Často hovorím niečo, čo mi je potom ľúto, a Kristus by to mal počuť?“

„On počuje všetko.“

„A učí tak aj naše pravoslávie?“ vzpriamila sa zrazu mladá Ruska.

„Kresťanské vyznania sa rôznia, ale v tom všetky súhlasia, že Trojjediný Bôh je svätý, vševediaci, všadeprítomný a všemohúci.“

„Mne to ešte nikto nepovedal, veru nikto.“

„Snáď predsa, ale si si toho nevšimla.“

„Možno; teraz to nezabudnem, a Dore dám peknú šatku.“

„Chceš to tak napraviť?“

„Slovo povedané sa nevráti zpät. Dora ho zabudne a odpustí, ale ten, ktorý počul, nebol odprosený.“

„Myslíš, aby som odprosila Pána Ježiša? Aj to urobím, večer sa Mu vyznám pred ikonou a poprosím aj moju patronku, aby orodovala za mňa.“

Jasajúca Vieročka nepostrehla tichého vzdychu sesternice, lebo práve išli proti ním zahradník s dvorským, a bolo treba sa s nimi zastaviť. Dvorský bol zarmútený nad ženou; trpievala bolením hlavy, a dnes od rána ani ňou pohnúť nemohla. „Pojdeme ju navštíviť; povedala láskave mladá pani. Potom ešte zodpovedala otázky zahradníka ohľadom akejsi skupiny kvetín, a mladé dámy zmizly. Krátko na to už hospodárila veliteľka u dvorskej. Vieročka vzala deti von, aby matke nezavadzaly, sadnúc si s nimi na zem, bavila ich tak znamenite, že sa až rozplakaly, keď odchádzala. So srdcom cítiacim, že im priniesla papršlek svetlej lásky, vracala sa devuška do zámku. Johanka ju už bola predišla; nariadila, aby dnes dostali dvorskí obed i večeru zo zámockej kuchyne. Vieročke stále znelo v duši:

Po obede si dala zavolať Doru, objala, bozkala zmätenú dievčinu, a obdarovala ju nielen šatkou, ale dala jej aj jednu zo svojich najkrajších ruských zásteriek. Ťažko povedať, kto bol šťastnejší, obdarovaná a či dárkyňa.

Tejto šťastnej nálade možno pripísať, že keď zanedlho po majorovom odchode na Skalku prišiel Bohuš po Johanku a doniesol divné, nesúvislé zprávy, podľa ktorých bol Stanislav v Zaborí i s doktorom a mal sa ráno lepšie, ale teraz zase horšie, nemrzela sa, že ju nevzali sebou, áno, sľúbila i zamlčať, kam a za jakým cieľom odišli, dokiaľ sa nevrátia. Ale preto, že nemala pokoja ani pri knihe, ani pri ručnej práci, zašla do otcových izieb pozrieť sa, či on nemá niečo zaujímavého rozčítané. Podivné! Na stole ležala Johankina Biblia. Veru otecko v nej čítal. Čo asi? Vzala knihu, položila sa na diván, oprela ju o bočné operadlo a čítala a dumala nad tým, ako to bolo, keď ešte nebolo ničoho, len Bôh a ten Bôh sa jej stal takým slávnym, velikým v to tiché odpoludnie. Nuž, preto, že táto kniha bola Jeho knihou, Jeho slovom, čítala ju tak, ako keby Bôh sám hovoril k nej, každé slovo, a Bôh ju požehnal. On dáva úprimnému zdar a dá sa nájsť tým, ktorí sa po Ňom nepýtali,“ v príhodný čas.