ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Drahý Aurel!

Nechcem ťa nechať dlho čakať, na túžobne, jako píšeš, očakávanú odpoveď. Srdečne som sa zasmial tvojim kombináciám, hneď je vidieť románopisca! Chceš, aby som dal pozor na to, čo v Čarnove rozprávajú steny, a oznámil ti všetko zaujímavé, čo zviem o ľuďoch. Nuž steny mlčia, za to zhovorčivé služobníctvo zasypáva moju maličkosť starožitnými i čerstvými novinkami. Tak mi, na príklad, rozprávala pani kľúčiarka, stará dobrodružná dáma, keď som jej v rozhovore spomenul svojho nástupcu, že Lubošínski vraj mali príčinu sa zaujať Konráda Hričovského. Istého nevie nič, ale smrť kniežaťa Konráda vrhá jakýsi tajomný tieň. Pani mi rozprávala, že v ten deň, keď knieža náhle zomrel, stretla na dolnej chodbe mladého Hričovského; išiel vraj do izby jeho Jasnosti, starého kniežaťa. Asi pol hodiny na to kázal knieža zapriahnúť a išiel na Lubošín. Tej noci zomrel knieža Konrád na Lubošíne, a inšpektora Hričovského odviezli nemocného k otcovi z Čarnova, dostal zápal mozgu. I keď vyzdravel, zostala mu smutná spomienka, zbláznil sa a zanedlho zomrel. Medzi úradníctvom zavládla všeobecná mienka, že tí dvaja mužovia mali medzi sebou niečo. Ale že Hričovský nebol vinný o tom svedčí starosť kniežaťa o jeho syna. Bol som veľmi zvedavý na mladého Hričovského a veľmi prekvapený, ale tam sme ešte nie.

Spomenul som v liste továrnika Oginského. Včera ma dal knieža biskup zavolať a udelil mi naskrze nie milú povinnosť poklopať vypínavému židáčkovi po prstoch.

Čarnovský podzámok hraničí s pozemkami Oginského. Jako rozhranie tu stojí pútnická kaplnka. I Lubošínski i doterajší majitelia Dobrudže nevynímajúc ani zomrelého továrnika, nechávali okolo kaplnky veľký štvorhran pre pútnikov, porastlý trávou a obklopený krami divých ruží. Ale tento slobodomyseľný žid dal svoj pozemok ohradiť až po kaplnku plotom a zorať. U jeho Jasnosti boli dvaja velební páni, dekan L. a prior kláštora Z., obaja hodne tuční a rozčúlení. Myslím, že v tej chvíli by boli Oginského zhltli! Biskup vyzeral vedľa nich ako pravé cirkevné knieža.

„Povedzte tomu židáčkovi,“ rozkašľal sa dekan, „že jestli ten plot nezborí a nezachová starých hraníc, bude ho kapitula žalovať.“ „Áno, žalovať,“ prisviedčal prior. Ale jeho Jasnosť mi udelil krátky príkaz a hneď na to sa obrátil k pánom a ja som bol prepustený.

Idúc cestou do Dobrudže, premýšľal som, ako jednať so synom vyvoleného národa a s našim súsedom. Neďaleko zámku som dal zastaviť a poslal som kočiar späť a so srdcom plným hnevu nad tým, že v tejto krásnej budove a ešte krajšej zahrade sa rozťahuje žid, som prekročil brány parku. Všetko, čo nazývame ošklivosťou a odporom vrelo vo mne pri pomyslení: Tu býva žid-žid! Ba, Aurel, prečo si mi tento národ ošklivíme? Zrazu myšlienky i ošklivosť uletely, mimovoľne som sa zastavil. Hlboko medzi dávnovekými stromami trónila brečtanom porastlá besiedka, obtočená kamennou stienkou.

O túto stenu opretá, ruky na knihe složené, stála bytosť, ktorú by som ti prial vidieť. Pamätáš na obraz v Drážďanoch: V babylonskom zajatí? Tá krásna židovka, opretá o bielostný stĺp, pozerajúca na východ? Zdalo sa mi, že vidím pred sebou model toho obrazu. Jakási nesplniteľná túžba sa zračila vo veľkých, dlhými riasami tajomne zatienených očiach a jakýsi stesk vôkol krásne vykrojených rtov. Čím ďalej som pozeral na mladú dámu, tým viacej sa mi zdalo, že súc v zajatí nemá nádeje na vyslobodenie. Zbadala snáď môj obdivujúci pohľad, vzhliadla a opätujúc poklonu sišla mi po schodoch oproti. Predstavil som sa, vyslovujúc nádej, že mám pred sebou pani Oginskú. Usmiala sa, a ten úsmev bol ako jasné slniečko, keď sa len málo ukáže a preto je také vzácne.

„Môj muž nie je doma,“ povedala, počujúc, že idem k továrnikovi, „ale snáď mi, pane, môžete oznámiť účel svojej návštevy?“

Očarila ma čistou ľúbozvučnou poľštinou. Povedať to jej? Priznávam sa, že som k tomu nemal veľkej chuti.

„Nechcem vás s tým unúvať, milostivá,“ omlúval som sa. „Smiem sa spýtať, kam išiel pán Oginský a kedy sa vráti?“

„Išiel do Ameriky, a po tieto dni ho očakávam,“ odpovedala milo, ak vec nenáhli, tak nás, prosím, navštívte potom, inak mám plnú moc a mohla by som snáď sama vec zariadiť.“

Kde boly teraz moje nachystané ostré slová? Čo možno najšetrnejšie som vyriadil odkaz jeho Jasnosti. „Prosím, oznámte pánu biskupovi uistenie, že práva pútnikov nebudú ukrátené, ešte dnes zariadim, aby sa plot preniesol, nech Jeho Jasnosť pošle niekoho, kto by vymeral potrebný priestor,“ odpovedala odhŕňajúc vlasy z bieleho čela. „Kazimír to iste nevedel, musíte nám odpustiť, sme Izraeliti.“

Posledné slovo zavznelo temer teskným hlasom. Uistil som ju našim uznaním, a pri tom mi prišly na myseľ dekan a prior. Sotva by boli bývali spokojní so mnou. Medzi rečou ma viedla hore a ponúkla mi posadiť sa na červenú pohovku. Všimnul som si knihy na stole. Čítala Konráda Walenroda, a prišli sme na pole literatúry. Zrejme, že čítala mnoho domáceho i cudzieho s výberom. Ani neviem, ako vyzvedela odo mňa, že som žurnalista povolaním, pozvala ma, aby som si prezrel ich knihovňu. Uveríš, že ma zaujímalo vidieť knihovňu bohatého žida. Vnútri, v zámku panoval súlad a krása temer východná, zvlášte izby mladej panej prekvapovaly južnou malebnosťou. Ale čo napísať o izbách jej muža! Tá kniežacia elegancia, k tomu ten prepych v obrazoch i v knihách. Ó, Aurel! Oginský iste zahanbuje nejedného z našich šľachticov. Našiel som u neho súbor svetovej literatúry, poľské, nemecké, ruské, francúske i anglické diela, staré i moderné, zábavné i vedecké. Na môj dopyt, či jej manžel hovorí všetkými týmito rečami, odvetila pani zase tým krátkym, ľúbezným úsmevom: „Áno, pane, Kazimír má veľký dar reči a mimo tieto jazyky zná i našu rodnú reč i grécky.“ Priznávam sa, že som závidel tomu židovi. Keď sme vychádzali z izby, mimochodom som podotknul, že keď je továrnik už dlhšie na ceste, že mu musí byť smutno.

„Nemyslím, zvlášte teraz nie, keď sa ich viacej vracia.“

„Išiel s niekým?“

„Áno, išli spolu s pánom Bohušom Hričovským.“ „Tak,“ zaujímalo ma to.

Zamyslel som sa, snáď sa dozviem, ako ďaleko sú domnienky P-ských správne. „Ten sa tam išiel tušim zasnúbiť? Alebo snáď išiel podať zprávu, ako šafári so statkom Lubošínskej veliteľky.“

„Ešte viac,“ usmiala sa zase. On sa tam išiel oženiť a privedie veliteľku domov, ale, prosím, nepovedzte to nikomu, verejnosti je to nie známe a Kazimír mi písal, aby som to neprezradila, a teraz nechcúc, ukĺzlo mi to.“

Sľúbil som síce mlčať, ako hrob, ale nie to, že to nenapíšem; tak ti to prezrádzam. Nuž tak vidíš: Americká dedička a praktický uhorský zeman, ktorý si k podpisu kontraktu a k vyjednávaniu kúpnej čo svadobnej smluvy berie so sebou žida! Ba, akí sme! Vždy ten odpor, napriek tomu, že musím priznať, že mi bolo veľmi dobre v blízkosti tej mladej židovky, je v nej niečo vznešeného, čistého. Neprajem ju Oginskému. Ale videl som jeho podobizeň a priznávam, že tvoria spolu krásny pár. Podľa nej by si mohol vymaľovať vo východnom rúchu judského kráľa z časov kamennej slávy. Hrdé čelo, postava panovitá, záhadné oči, tenké rty, tvár by mohla byť hrozná v kráse, nebezpečná v moci. Ale fanatizmus a moderný žid, to sa nehodí k sebe!

Zdvorile som sa rozlúčil so zaujímavou veliteľkou Dobrudže nijak neľutujúc, že moja návšteva nevypadla podľa priania pána dekana. V Čarnove som už ani jedného z pánov nezastihnul, i Jeho Jasnosť vyšiel s nimi na prechádzku.

Z písania ma vyrušilo náhle klepanie. „Voľno,“ zavolal som, hoci nie ochotne; dvere sa roztvorily a vošiel mladý kňaz, postavy a držania hodných i cirkevného kniežaťa. Bolo niečo sympatického v jeho osobe, čo ma tiahlo k nemu, vyskočil som ho privítať. „Prepáčte, pán Lakrinský, prišiel som k Jeho Jasnosti, a nie je doma, dovolíte, aby som ho počkal u vás, som Konrád Hričovský,“ povedal melodickým hlasom, prezrádzajúc dobrého speváka i rečníka.

„Ach,“ ukĺzlo mi mimovoľne so rtov, to že by bola obeť kniežacej priazne? Tak som si ju nepredstavoval. Musel som skryť svoj úžas, na šťastie, nespozoroval ho, a tak som sdelil, že tiež čakám na biskupa, lebo som sa vrátil z uloženej návštevy. Sadli sme si na pohovku. Pýtal sa ma, kde som bol, a ja som mu sdelil účel svojej cesty.

„Ach, tak,“ zamračil trochu čelo. „Ak má Oginský prijsť s mojim bratancom, tak prijde dnes, lebo naši sa vrátia teraz podvečer.“ Ale jako čo by nechcel o tom ďalej šíriť reč, uprel zrak na Emanuelovu podobizeň.

„To je náš predchodca,“ hovorím s úsmevom. „Náš? Ako to, prosím?“ pozrel vážne na mňa.

„Váš a môj, pane.“

„Ach, vy si myslíte, že sa stanem tajomníkom Jeho Jasnosti.“

„Pravdaže, všetci čakajú na to.“

„Je mi ľúto, že budú sklamaní.“

„Čože?“

„Práve teraz som prišiel poprosiť Jeho Jasnosť, aby mi dal faru v Dobrudži.“

„Ale, veď je to primizerná dedinka, pane!“ užasnul som opravdive, „a fara bude asi tiež taká.“

„Samotný človek nepotrebuje mnoho, a sluha cirkvi je na mieste predovšetkým tam, kde ho je najväčšia potreba. Celú Dobrudžu má v rukách bohatý žid, to znamená spohanštenie, ako katolík a Poliak cítim s tým ľudom. Fara je už temer rok uprázdnená, dúfam tedy, že moja žiadosť bude prijatá.“

„Ale čo potom, keď bude Jeho Jasnosť trvať na tom, aby ste zaujali moje miesto?“

„Ó, dúfam,“ usmial sa blahovoľne, „že ste sa mu stali nenahraditeľným.“

Povstal a ja tiež.

„Som len vašim náhradníkom.“

„A chceli by ste takto ztráviť celý život?“ premeral si ma.

„Nie, lebo ja by som zostal vždy len tajomníkom, kdežto vy sa môžete časom stať z biskupského tajomníka kardinálom.“

„To sú len výnimky, medzi ktoré ja nepatrím,“ odvetil vážne. „Chcem kázať ľudu, dokiaľ je vo mne oheň mladosti, na to som sa pripravoval.“

Aurel, ja som sa do neho celkom zaľúbil, keby naša známosť bola bývala staršia, bol by som ho objal. V tom zavznel zvonec.

„Jeho Jasnosť už prišiel, dovediem vás k nemu.“ „Budem vám vďačný:“

Do salónu sme išli mlčky, on zamyslený, ja rozrušený. Najprv som ta vpustil jeho. Biskup sa odvrátil od obloka, čakal mňa, pokročil a bledou, prísnou tvárou preletel hlboký rumenec, pohnul rtami ako čo by chcel niečo zavolať. Avšak to zvláštne pohnutie trvalo len chvíľu, no, napriek tomu som zahliadnul ten záblesk náruživej povahy Lubošínskych. Mladý kňaz pozdravil katolíckym pozdravom, biskup odpovedal a pokročil mu v ústrety, podávajúc mu ruku na privítanie. Teraz uvidel i mňa, ale moja domnienka, že ma odbaví a pošle preč, sa neuskutočnila, obidvoch nás ponúknul sadnúť si, a keď som vyriadil, čo a jako som vykonal, na jeho uspokojenie, obrátil sa k Hričovskému s otázkou, kedy prišiel.

„Včera ráno, Vaša Jasnosť.“

„Už včera a až dnes ma prichádzate navštíviť?“

V hrdom hlase muža znelo skoro niečo ako výčitka, ale mladý kňaz hľadel pokojne a vážne nepozorujúc ju. „Idem k vašej Jasnosti so snažnou prosbou,“ povedal pokorne, ale nie ponížene, a zase tá prchavá červeň na biskupových lícach.

„Splním rád, ak bude možno.“

„Ó, to je možné,“ usmial sa Hričovský. „Pretože Jeho Jasnosť, Lubošínske knieža, mi preukázalo dobrodenie, dúfam, že Vaša Jasnosť to dovŕši. Prosím, ráčte mi udeliť sviatosť vysvätenia budúcu nedeľu.“

Biskup vstal, bolo mu akosi horko. „Zanedlho prijde do P. Jeho Eminencia, počkáme dotiaľ,“ odvetil akosi zarazene.

„Nie, prosím,“ nedal sa mladý kňaz odbyť, „budem to považovať za dôkaz vašej najvyššej lásky, ak mi Vaša Jasnosť preukáže túto službu. Som čiastočne odchovancom vznešeného rodu Lubošínskych, mám tedy isté právo žiadať i toto dovŕšenie. Prosím, neráčte ma oslyšať.“

„Nedbám tedy, ale prečo ten spech?“ Biskup sa znova posadil. „Máte snáď nejaký plán, ktorému by odloženie prekážalo?“ skúmal na moje prekvapenie nijako nie tvrdým hlasom.

„Mám ešte jednu prosbu, darujte mi, jasný pane, faru v Dobrudži.“

„Kde?“ podivil sa biskup ako ja pred chvíľou. A tak ako mne, len ešte vrelejšími, ohnivejšími farbami, vylíčil mladý kňaz potreby ľudu v Dobrudži i nutnosť duchovnej starostlivosti tamtiež. Obaja sme nechávali na ňom oči, a Jeho Jasnosť premožený dôvodmi alebo snáď i prianím svojho chránenca, svolil konečne. „Pretože má Hričovský iný plán.“ Obrátil sa zrazu ku mne, „tak my dvaja ostaneme spolu, ak vám je totiž nie príliš smutno v mojom dome.“

Prisvedčil som, že na nijaký spôsob, nakoľko mám dosť voľného času a príležitosti nájsť si zábavu i mimo domu. „Prosím, navštívte i mňa v Stránove, zvolal Hričovský. Rád som prijal pozvanie a rád i splním sľub. Návšteva mladého kňaza v Čarnove trvala len krátko, ale jakosi všetko zmenila. Jeho Jasnosť nikdy nehovoril so mnou toľko jako teraz, keď sme odprevadili Hričovského do parku a potom sme sa vracali spolu. Tuším, že tá povesť predsa len tak celkom neklame. Ale dnes už dosť.

Tvoj Jaroslav