ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Medzi tým sišiel Konrád na záborský cintorín a stál teraz pri ošumelom, jednoduchým pomníkom okrášlenom hrobe svojho otca.

„Nemožno,“ hovoril hlasom silne prezradzujúcim vnútorné utrpenie. „Nemožno, aby si ty nebol mojím otcom. Ale jestli si nie, jestli je to pravda, čo oni hovorili, tak teba ten hriech zabil a priviedol predčasne do hrobu. Tvoja smrť leží na nich ako kliatba i na mne. Ach, nemôžem tomu veriť, ale ani žiť v tej strašnej neistote. Musím zvedieť pravdu. Dnes je síce už pozde, ale napriek tomu ju musím zvedieť ešte dnes. Však on chodieva pozde spať, a ak je to strašné narknutie pravdou, on mi ju vďačne hodí do tvári. Súdiac podľa jeho nelásky už od detstva nemám mnoho nádeje zvedieť opak. Ach, Baránku Boží, tŕním korunovaný, šarlátovým plášťom odený, pomôž mi Ty sám!“

Bolo už hodne pozde, keď sa pánovi Jurajovi Hričovskému ležiacemu na pohovke zdalo, že počuje klopať. Odložil noviny i okuliare a temer užasle ukĺzlo jeho rtom: „To si ty, Konrád? Už si doma? Čo ťa tak pozde a v takú neobyčajnú chvíľu priviedlo ku mne?“ Starec vstal. „Pravda udalosti minulých dní ťa nútia, aby si sa neukazoval mnoho za denného svetla.“

„Mýliš sa, starý otče!“ odvetil vážne mladý kňaz. „Synovia svetla nemajú nikdy príčiny štítiť sa denného svetla.“

„Tak? No, a čo tedy? Vlastne mal by som sa dovtípiť. Výstrednosťou sme prišli o úrad, o chlieb a dlho to potrvá než prijdeme k niečomu, lebo chvíľková okázalosť nám málo poslúžila, nuž hľadáme pomoc u deda.“

Konrádovo líce zbledlo, podoprel hlavu do dlaní.

„Nechápem,“ pokračoval starec, ktorého dráždila nezvyklá tichosť vnuka, „jako si mohol vykonať tú hlúposť. Ty so svojou nehoráznou ctibažnosťou a osobovačnosťou, a tak si zavrieť dvere ku každému postupu! Rád by som vedel prečo si to urobil? Že si prestal byť katolíkom to mi je nie divné, veď oni tam takého tlčhubu, ktorý by ich tresky-plesky verejne napádal, nemôžu potrebovať. Nuž a že si im potom ukázal chrbát, je celkom prirodzené. Lež načo tá výtržnosť vôbec, to by som rád vedel. Čo si myslel, že ťa teraz očakáva? V najlepšom prípade fara v niektorom zastrčenom kúte sveta. Lubošínsky už iste videl vo snách na tvojej hlave biskupskú čiapku, alebo dokonca kardinálsky klobúk, pekné sklamanie! Nechápem ťa, prečo si to všetko obetoval. Pre slávu nie, lebo o tú si prišiel, pre statky nie, lebo tie ťa tam čakaly, a k vôli žene najmenej. Veď nieto človeka pod slncom, ktorý by mohol slobodnejšie užívať rozkoše tela ako katolícky kňaz. Klerika, ornát, veľmi dobre prikryjú niečo, čo by tí svätci tam na Lubošíne nenazvali veľmi lichotivými menami. Katolícky kňaz má ešte tú výhodu, že si môže bezstarostne osvojiť ženu druhého a nemá nijakých otcovských povinností.“

„Prestaň, starý otče!“ zvolal Konrád rozhorčene. „Hoci som prestal byť rímskym kňazom, a mňa sa to tedy netýka, napriek tomu nemôžem strpieť, aby niekto takým nečistým spôsobom napadal mojich bývalých kolegov a predstavených. Sú medzi nimi krásne duše, čisté charaktery, o ktorých vie len sám Bôh, ako ťažko prešli životom súc nedotknutí kalom nečistej, hriešnej vášne.“

„To ti veľmi pekne pristane, keď ich brániš,“ zasmial sa rezavo pán Juraj. „Áno, ty iste máš k tomu veľkú príčinu, môžu ti byť vďační, zvlášte ten jeden, ktorý tiež nepoškvrnený kalom sveta prešiel životom. Ale nedal si mi odpovedi doteraz, prečo si urobil ten krok?“

„Pre Ježiša a pre Jeho česť, pre spásu vlastnej duše a pre blaho svojich blížnych.“

„Rád by som vedel,“ zamračil starec čelo, „čo si ty potreboval opravovať cirkev. Jedna ako druhá. I keď sa ti ten hokus-pokus neľúbil, i tak si im to mal ďalej robiť, preto že si vždy mohol byť svätým. Nuž nemal si to takto urobiť, lebo tebe by bolo najlepšie pod záštitou svätej rímskej cirkvi.“ Zo šuhajovej tvári sa ztratila i posledná stopa života. Starec mu opakoval prepoštove slová hlasom, plným opovržlivej irónie.

„Chcel si vedieť, prečo prichádzam,“ povedal mrznúc vnútorným chladom, „nuž, prišiel som sa ťa spýtať, prečo by mi bolo najlepšie pod záštitou Ríma?“

Pán Juraj pozrel prekvapene hore.

„Tam mi povedali, že tvoj syn nebol mojím otcom,“ pokračoval vnuk s divým pokojom. „Za to ním vraj bol knieža Konrád Lubošínsky. Je to pravda?“

„Ha, ha, ha!“ Zasmial sa starý pán, zábavné. „Knieža Konrád, chudák knieža! Zomrel síce práve vhod, aby na jeho útraty pripísali ten pekný škandálik. Nuž je pravda, kniežacia krv koluje tvojimi žilami. Ja som mal to šťastie zakrývať vo svojom nepatrnom rode Lubošínskeho princa, ale knieža Konrád nebol tvojím otcom. A aby si mu darmo neubližoval, vedz, bol to statočný lump, ktorý mrhal svoje, ale druhému nekradnul jeho rodinného blaha a česti. V ten večer, keď si sa narodil, môj drahý, zabávalo sa u mňa viacej pánov. Pri tej príležitosti knieža Konrád Lubošínsky prehral Lubošín. Ja som mal v ruke bank, zámok sa dostal mne. Starého pána kniežaťa rozhnevaného už iným výstredným činom, to tak rozhnevalo, že syna zastrelil. Potom ovšem to nemohol zniesť, aby ešte býval na Lubošíne, a preto zámok nevyplatil, a ja som ho predal svojmu bratovi, aby česť Lubošínskych bola aspoň trochu zachránená. Vidíš, tak sa veci maly, Konrád Lubošinsky nebol tvojím otcom.“

„A kto ním teda bol?“ zastenal šuhaj.

„Musím ti to povedať? Boli len dvaja Lubošínski. Tedy je ním ten, ktorý mal tú výhodu, že sa nemusel trápiť otcovskými starosťami, lebo ornát všetko prikryje! Keď sme už prišli tak ďaleko, tak ti poviem všetko,“ pokračoval rozprávajúci, kochajúc sa v mukách skamenele stojaceho mládenca. „Mladší Lubošínsky, určený pre cirkevnú slávu chcel sa k vôli dievčat zriecť kleriky, lebo vtedy mal ešte v sebe kúsok cti. Ale nedali mu. Dievčinu vydali za muža oslepeného jej krásou, oklamaného somára, náhodou to bol môj syn.

Vznesený ašpirant biskupstva, zdanlive dokonale vyliečený, oklamal otca svojím pokojným chovaním, tak že mu dovolil vrátiť sa domov na prázdniny.

Prišiel, našiel bývalú milenku jako manželku Lubošínskeho riaditeľa. Zakázané ovocie je sladké. Prečo by si ho neboli dopriali, keď v mojom synovi mali pohodlnú prikrývku. On, blázon veril až do poslednej hodiny, v ktorej sa mu narodil syn, že je šťastným manželom vernej milovanej a milujúcej manželky. Lebo pred tým prejavovaná jej nenávisť sa zmenila časom v nevyrovnateľnú pozornosť a láskavosť. Snáď keby bol býval doma, keď si sa narodil, žil by do dnes, miloval a pestoval toho syna, jako svoje vlastné dieťa. Ale náhodou nebol doma. Súc upovedomený nič netušiacim otcom telegraficky o tom, že má syna, letel domov na perutiach lásky a prišiel práve včas, aby videl kľačať pri kolíske pravého otca a počul z jeho úst i z úst svojej ženy, slová, ktoré mu povedaly dosť. Potom išiel k Lubošínskemu kniežati žiadať zadosťučinenie, ako čo by mu ho ten mohol dať! Knieža, zastrelivší v noci na to staršieho syna, bol by to snáď urobil mladšiemu, keby jeho česť tým nebola príliš utrpela. Však jemu všetka česť, urobil, čo mohol. Postaral sa o svojho vnuka, jako len mohol. Nepohodlný Hričovský dosť skoro ustúpil z javišťa a postupu Jeho Excelencie, pánu biskupovi, nestálo viacej nič v ceste. Nuž, chcel si, a tak už vieš, kto ti je otcom. Uznáš, že mám právo povedať, že by ti bolo bývalo najlepšie zostať tam, kde ti tvoj vznešený otec chystal skvelý postup a niekedy ťa mohol urobiť svojím dedičom. Týmto krokom si mu to úplne zamedzil. Nanajvyššie, že z času na čas, keby sa ti nedostávalo, môžeš si vymôcť u neho almužnu. Dať ti ju musí, lebo nepotrebuješ nič iného, než mu pohroziť, že sa k nemu verejne priznáš ako syn a zavoláš si ma za svedka, on spraví všetko.“

V izbe stíchlo hrobovým tichom. Však až pominie toto strašné zmŕtvenie, kedy zase nastane pokoj v ranenom mladom srdci?

*

Lubošínsky zabil raz svojím hriechom Hričovskému syna. Ten čakal po roky, že mu bude môcť odplatiť rovnakou mierou. Čakal trpezlive dokiaľ jeho syn nedorastie v muža a až bude môcť pocítiť celú hĺbku hany, uvalenej na neho rodičmi. Keď ho videl dorastať takého rozumného, hrdého citlivého voči každej urážke, už napred jasal vo vedomí, jaké muky spôsobí tej hrdej mladosti. Nuž hodina po roky túžobne, trpezlive očakávaná bola tu. Juraj Hričovský vedel, že mládenec bez klesnutia, bez slova odchádzajúci do tmavej noci, má dosť na celý život.

„Ja som si svojho syna aspoň do smrti doopatroval,“ mnul si ruky. „Ale ty, hoci budeš vedieť o jeho chradnutí, nebudeš sa mu môcť priblížiť. On sám mi nahrával do kariet a postaral sa o to, aby si nemal k nemu prístupu.“

*

„Vaša Jasnosť!“ písal starý pán asi pol hodiny na to. „Je mi ľúto, že som nemohol dodržať daný sľub. V prepošstve sdelili Konrádovi, že knieža Konrád bol jeho otcom a poslali ho, pýtať sa ku mne. Nuž, keď naliehal, bol som nútený sdeliť mu pravdu. Jako to na neho účinkovalo, to si môže Vaša Jasnosť predstaviť. Ak túto ranu prežije, možno očakávať práve také hynutie, akým pred rokmi hynul môj syn. Krome mňa nikto na svete nemôže dostatočne súcitiť s Vašou Excelenciu, lebo ja som musel prežiť synovo zahynutie.

Prajúc skorého uzdravenia znamenám sa v hlbokej úcte.“

Juraj Hričovský.