ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na dvore v Dobrudži zarazil rýchlou jazdou spotený vraník. Jazdec hodil opraty sluhovi a obdržiac na chvatnú otázku: „Ako sa má pani? Je doma?“ uspokojivú odpoveď, ponáhľal hore schodami. Za malú chvíľu sa ozývaly jeho pružné kroky na hornej chodbe, až stíchly v salonku, pani Stázičky. Za to komnatou preletelo jasavé zvolanie: „Vítaj, Kazimír, drahý!“ a zároveň spočinula mladá žena v mužovom náručí zasypaná prúdom lichotivých mien a bozkov. „Konečne si mi prišiel.“

„Odpusť, kvet môj drahý, nebolo skôr možno, a aj teraz som sa uvoľnil len na niekoľko hodín a zajtra musím zpäť.“ Zachvela sa. Pocítil to.

„Stázička, jako sa máš? Si tu tak sama? Snáď ani nekonáš podľa lekárskych nariadení, keď tu nieto, kto by dozrel.“

„Neboj sa, Kazimír, pán doktor mi nedovolí zanedbať sa.“

„Navštívil ťa? To je dobre.“ Uspokojil sa.

„Napíšem mu lístok, aby ťa, keď som preč, navštívil každý deň, musíš mi to dovoliť na moje uspokojenie.“

„Ó, veľmi rada.“ Prisvedčila vrele. „Pusti ma, dám rozkazy na obed.“

„Netreba, obedoval som. Nestaraj sa, radšej si sadnime spolu. Tak.“ Priniesol ju na pohovku jako dieťa, vtiskol ešte jeden vrelý bozk na jemné ústa a pritiahol si podnož, na ktorý sa posadil. Chvíľu ani nehovoril, len ju hltal zrakom. Zdalo sa mu, že skrásnela na vidom oči, omládla, ba ešte nikdy nevidel toľko šťastia v tej milovanej tvári.

Mladá Izraelitka si všelijako predstavovala stretnutie s mužom. Neodvážila sa ani pomyslieť, čo by povedal, keby vedel, aké blaho skrýva jej srdce, obmyté krvou ním opovrhovaného Baránka. Vedela, že v jej živote nastáva boj. Tužila sa k nemu modlitbou dňom i nocou. Ale keď tak teraz spočinula pred ním, zmocnila sa jej túžba ponoriť sa ešte raz do toho mora lásky, prv než jej bude tá láska odňatá. Lež ako prežiť ten čas, dokiaľ sa jej zase nevráti? Bola odhodlaná, že pôjde v ústrety mužovi, jakonáhle vstúpi do domu s tým jasotom Ondreja: „Našli sme Mesiáša, čo sa vykladá Kristus, Ježiša Krista z Nazareta, ale keď sa spýtala doktora Reinharda, či má mužovi hneď všetko povedať, ten zakrútil hlavou. „Vystríhajte sa teraz toho veľkého rozčúlenia, vyznajte všetko, až vám nič iného nezostane ako zaprieť alebo vyznať. Potom buďte milosrdná a nezabudnite, že na očiach vášho manžela leží tá ťažká zástera, ktorej nesníme niktoré ľudské presvedčovanie, jedine veriaca modlitba má tú moc. Váš duch je síce hotový, ale vaše telo je mdlé, aby mohlo zniesť výstup, aký sa odohrá medzi vami. Okrem toho ste zodpovedná za dva životy.“

V tom okamihu, keď jej muž len pohľadom hovoril o svojej láske, preletely jej hlavou všetky tie myšlienky. Srdce sa zachvelo, verilo, že pán doktor mal pravdu, a predsa mu pripadlo strašným, že medzi tým, čo ono sladko odpočívalo na srdci Pána Ježiša, ten najbližší a na zemi najdrahší nezná ničoho o svojom Mesiášovi a o blahu, ktoré On dáva. Mladá pani zavrela oči a objímuc mužovu šiju pritúlila sa k jeho tvári. Pretože nebola zvyklá tak robiť, vyvolala tým celé more náruživosti, zdalo sa jej potom, že sa v ňom utopí.

Trvalo to dlho, než sa Oginský ovládal, tak ďaleko, aby mohol žene sdeliť účel a výsledok vykonanej cesty. Počúvala ho napnute a rada, hoci sa inokedy premálo starala o tie veci. Teraz jej rozprával, že začínajú organizovať semitské spolky za tým cieľom, aby vyzdvihly židovské kultúrne snahy a aby ich moc rozšírili zvonka i zvnútra.

„Musíme mať pevnú organizáciu, lebo stojíme proti celému svetu, a celý svet stojí proti nám,“ hovoril medzi iným. „Všetci za jedného, jeden za všetkých, to platí zvlášte nám. A ani za chvíľku nesmieme pustiť zo zreteľa, že prvý továrnik alebo bankár a posledný podomový handrár sú bratia. U nás musí prestať každá kasta. My bohatí založíme chudobných kapitálom, aby sa mohli vyšvihnúť. Bude treba hľadať nadané hlavy a dať ich na štúdiá, ja sám som sľúbil, že ich vystrojím desať, iní úmerne. Prichádza čas veľkých prevratov, a je treba rátať s ním. Kresťanstvo by nás snadno rozdrobených pohltilo, spojení odoláme celému svetu. Dosť dlho sme boli bez strediska, teraz ho musíme mať. Posmešne nás posielajú do Palestíny, ale beda vám, beda Európe, až my tam naozaj budeme. Až zase prvý kráľ z nášho národa zavládne nad nami, zavládne zároveň nad celou Európou. Doteraz sa každý Žid protivil tomu, aby bol vojakom, teraz nesmie niktorý. Všetky štáty nám vyučujú vojsko, učencov a umelcov, vychovávateľov, vôbec všetkých, ktorých štát potrebuje k rozkvetu a sláve. Oni myslia, že keď nás vyhnali a osadili v Ázii, vyjmú Európu z našej moci, lež mi im dokážeme, že súc k nám prikovaní našim kapitálom, nebudú viacej panovať nad nami, ako do teraz, ale sa budú svíjať pod žezlom svetovej moci. Keď dnes temer všetky panovnícke dvory sú v našich rukách, čo ešte potom? Ale teraz je treba pracovať.“

„Kazimír, a ty veríš, že pôjdeme domov, do zasľúbenej zeme?“ Stázička prerušila muža so zvláštnou žiarou na pobledlej tváričke.

„Prirodzene, tá zem je naša, svet nám ju musí vrátiť.“

Zakrútila hlavou. „Nevrátil ju našim otcom, keď vyšli z Babylona, svet, ale Hospodin.“

Zarazil sa. „To áno.“

„Nemyslíš, že aj teraz nám ju môže len On vrátiť?“

„Myslím, On akonáhle uvidí našu úprimnú snahu prijsť ta znovu, ukáže svoju moc ako v Egypte, hoci sú teraz čas a okolnosti iné.“

„Ale Bôh je ten istý,“ povedala s nadšením usadzujúc sa na pohovku.“

„Áno, On prísahy danej Abrahámovi, nezruší: Tvojmu semenu dám túto zem na veky.“

Oginský, odchádzajúc prezliecť cestovné šaty rozjímal, ako mu žena nad očakávanie dobre porozumela, že sa bude s ňou môcť so všetkým sdieľať v zdare i v nezdare. Ale čo by povedal, keby videl, ako ona s plačom ďakuje na kolenách Hospodinovi za to, že sa chce už zmilovať nad svojím ľudom, ako Ho prosí, aby ho čo najskôr uviedol do tej drahej zeme, kde vyleje na neho Ducha pokánia a modlitieb, kde všetci poznajú, koho bodli a uvítajú Ho s hlasitým: „Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom.“

Jednu chvíľu sa zdalo mladej panej, že je to až príliš krásna nádeja, byť tak blízko tomu blaženému času, áno, že ani až sa Mesiáš osobne postaví pred ňu, nebude Jeho blízkosť cítiť viacej ako teraz. Veď jej bolo ako čo by priesvitná, žiarivým znamením na dlani označená ruka spočinula, žehnajúc na jej hlave.

„Pane Ježišu,“ prosily úpenlivé ústa, „akokoľvek je tvoj príchod blízky, zjav sa ešte prv, ešte tu môjmu mužovi. Vylej na neho, tak ako na mňa Ducha pokánia. Otvor jeho oči. Ó, prosím, posilni ma, aby som Ťa mohla vyznať pred ním a ukázať mu za odmenu jeho všetkej lásky Tvoju oblažujúcu lásku. Zachovaj mi ešte jeho lásku, ale keby som ju musela ztratiť, pomôž mi, aby som to mohla pre Teba. U Teba sa skryjem až príde to veľké súženie, Ty mi pomôžeš.“