ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Velebné ticho prekrásnych hôr objalo v ochrannú náruč dvojicu osamele nimi kráčajúcu. Slniečko nahliadajúc medzi vetvy hustých stromov zlatilo cestičku, ktorá bola posypaná lístim, snáď aby malé nôžky bytosti bielo odenej a zdobenej zeleným vencom kol pásu i nad čelom veselšie kráčaly po nej. Alebo snáď chceli rozjasniť krásny obličaj šuhaja, ktorý sa bol na ňu zamyslene zahľadel.

Tajomná ruka písala krutý boj na čelo Stanislava Hričovského. Krásna, voľná príležitosť sa tu teraz naskytovala. Konečne po týždňoch zase kráčal samotný po boku švagrinej. Bohuš, Vieročka i strýc zašli až k šancom, nevrátia sa zpäť ani za hodinu. Achym, ktorého predsa vzali so sebou, zostal s pánom doktorom v horárni. Cieľom ich osamelej prechádzky bolo obydlie drevorubača. Ta niesla Johanka kúsok Božieho svetla a lásky. Áno, príležitosť bola vhodná, ale kde nabrať sily? Ak šuhaj myslel, že sdelenie pravdy bude snadné, až si ona zamiluje Bohuša, tedy sa veľmi mýlil. Lebo jako by bolo možno otvoriť ústa a obžalovať brata, tak veľmi zmeneného v svoj prospech pred sudcom jemu oddaným? Jak strhnúť závoj s obrazu pravdy a zároveň nespáliť mrazom poznania útly, jarný, ešte nesmele vyrážajúci kvet? Ach, úloha bola na neunesenie nesnadná!

Tu poskočila veverička s vetvy na vetev, v diaľke zapel škovránok pieseň ranného leta a prinútil k pozdvihnutiu sklonenú hlavičku, dvoje krásnych očí sa stretlo v nemom a napriek tomu významnom pohľade.

„Mám k vám prosbu, Stanislav,“ prehovorily rty neistým hlasom. „Prečítajte mi tento list a ak môžete, objasnite mi záhadu, v ňom obsaženú. Áno?“

„Pravdaže, Johanka, jako rozkážete!“

Šuhaj zmätene prijal podávaný list. A medzi tým, čo si ona sadla na uťatý, mechom porastený peň a začala slnečníkom kresliť v piesku meno Ježiš, čítal nedlhý list, snáď príliš dlho, lebo zrazu vzhliadla hore a skoro poľakaným pohľadom utkvela na tvári, ktorá bola bolesťou celá zmenená. Pocítil jej pohľad, ich oči sa zase stretly a v tej chvíli sa mu vrátila na chvíľku zmizlá rovnováha. Sadol si do trávy k jej nohám.

„Tú záhadu vám vysvetlím, Johanka. Ale najprv vás prosím, aby ste mi verili, že som to chcel dávno urobiť, ale som nemohol. Budete mi veriť?“

„Pravdaže, Stanislav, veď patríme Pánu Ježišovi.“

„Vďaka, Johanka, áno patríme Jemu, ktorý povedal: Buďte milosrdní, ako aj váš Otec, ktorý je v nebesiach.“

„Ja iste chcem byť milosrdnou,“ zbledla mladá pani. „Sdelte mi všetko, ale všetko, Stanislav. Ale najprv mi povedzte, či vám je to nie veľmi ťažké?“

„Áno, Johanka, ale dobrorečím Pánovi, že mi konečne umožňuje vyplniť sľub, daný Bohušovi. To, čo vám ja teraz sdelím, chcel on sám povedať, ale nesmel, a tá tiaž ho nevýslovne tlačí.“

„Vy ste mu sľúbili? Vás nikto nezaviazal mlčať,“ zajasala Johanka. Keby mládenec nebol býval veľmi rozrušený, bol by si toho musel povšimnúť, ale takto mu všetko uniklo.

Ešte raz začal popisovať Bohušovu mladosť, ako vyrastal bez matky, bez otca pod dedovým vplyvom, ako si zvyknul rozkazovať a nikoho v ničom neposlúchnuť. Starý otec mu vo všetkom ponechával úplnú voľnosť, vychovával vraj z neho neohrozeného, smelého muža, ktorý by sa pozdejšie nezľaknul nijakých prekážok v živote. Len v jednom nechcel pán Juraj vnukovi povoliť, keď totiž išlo o vnukovu ženbu. Bohuš súc zvyklý vo všetkom radiť sa s vlastným srdcom najprv prosil, potom hrozil, konečne sľuboval, že pojde za oceán. Ale mal v úmysle radšej sa nikdy nevrátiť, než si dať sviazať ruky. Stanislav sa do toho vložil, chcúc bratovi pomôcť prosil, aby starý otec dovolil jemu zaujať Bohušovo miesto. Ale pán Juraj nechcel nijakým činom dovoliť.

Tak nadišiel Bohušov odchod. Rozorvaný, ako bol, vzal so sebou všetky listiny, ktoré mal, a nielen svoje ale aj bratove. Nespozoroval to, až už keď mala loď skoro pristať k brehu.

„Na koniec tu mám Stanislavove listiny a nie svoje,“ hovorí.

„To by nebolo také zlé,“ odvetí mu priateľ žartom, „predstav sa jako Stanislav, kto ťa tu zná? A daj sa civilne osobášiť ako Stanislav.“

„A potom?“ pýta sa mrzute Bohuš. „Čo by som mal z tej komédie? Tu ide nie o listinu, ale o osobu.“

„V Europe ide vždy bez toho len o cirkevné sobáše. Nuž nedaj sa tu cirkevne sosobášiť, povedz len ,áno‘ za Stanislava a Stanislav nech si prísahu doplní, až mu privedieš nevestu.“

Neviem dopodrobna, jako to všetko bolo. Viem len, že žart, ktorý Oginský spravil na lodi, Bohuš uskutočnil. Nech to továrnik myslel akokoľvek, Bohušovi tým veľmi zle poslúžil. Že vraj potom Bohuša odrádzal od toho, ale keď už listiny boly v rukách pána H., bolo pozde. Ako Bohuš prehovoril svoju nevestu, aby bol cirkevný sobáš prevedený v Hamburgu, neviem, len viem, že telegraficky prosil brata, aby prišiel do Hamburga. Tam v jeho prítomnosti malo jemu i neveste byť vysvetlené, jako stoja veci. A preto, že Bohuš vedel, že náklonnosť nevesty sa bude rovnať tej jeho, dúfal, že jej to bude všetko jedno. O Stanislavovi bol uistený, že mu pomôže z núdze. Ale to bolo zlé v očiach Hospodinových, postavil do cesty prekážky, neprekročiteľné hranice. Potom už Bohušovi nebolo možné napraviť podvod, ale ani cirkevne sa sosobášiť.

Medzi tým poznal svoju manželku, ktorá bola napriek tomu jeho, že na sobášnom liste stálo jej meno ako Stanislavovej manželky. A čo bolo prirodzené, jeho srdce zahorelo k nej tým vrelejšou láskou, čím viac myslel, že ju ztratí, lebo on do dnes myslí, že keď sa všetko dozvie, sa dá s ním rozviesť.

Neviem, ako by sa boly veci ďalej vyvinuly, keby nebolo starého otca, ktorý upovedomený Oginským o pravom stave vecí, umožnil cirkevný sobáš a tak i keď nie napravenie hriechu a podvodu, aspoň vyviaznutie z nesnádzí, nám obidvom neznesiteľných.

Ó, Johanka, vy si neviete predstaviť, čo sme my obaja vytrpeli vo vašej blízkosti a čo môj úbohý brat i teraz zakúša pri spomienke na chvíľu, v ktorej všetko zviete a odvrátite sa od neho. Ach, prosím, buďte milosrdná, uverte, že ten Bonuš, ktorého znáte, by nikdy nič podobného neurobil! Odpustite mu ten skutok, vyplynuvší z nerozvážnosti a svojvôle, podpálený zlou radou.“

V lese stíchlo. A dlho to trvalo, než konečne spadly malé rúčky zakrývajúce smrteľne bledú tváričku, ktorá veľmi pripomínala mrazom ošľahnutý kvet.

„Viete, jako to bolí, keď ste niekomu niesli svetlo a museli ste k vôli tomu podstúpiť veľkú obeť, aby ste mu ho priniesli, a on vás za to pohaní?“

Srdce mladej panej bolo príliš nevinné a nezkúsené, ale napriek tomu zmeralo v jednom okamihu celú hĺbku hany, spočívajúcej v myšlienke. „A on ma nechal žiť po svojom boku týždne, prišla som z Ameriky na očiach všetkým ľuďom a nebola som jeho ženou! On ma viezol do Hamburgu s tým úmyslom, že ma tam vnúti inému, ktorý ma bude musieť prijať, aby zachránil našu česť.“

Mladá pani zatúžila, aby sa pod ňou otvorila tá čierna zem a skryla ju i s hlbokým ponížením.

A šuhaj?

Pociťujúc tisíceré muky v tej tíšine, ktorá zavládla vôkol ich, nemal smelosti, aby ďalším slovom prerušil boj duše i mladého srdca. Hľadel na ten nežný kvetný zjav. V jednej chvíli sa ho zmocnila závratná túžba: „Ó, keby som bol mohol prijsť do Hamburgu, táto bolesť by jej bola bývala usporená, a ona by bola teraz bývala moja, ach moja!“

V diaľke spieval škovránok, po horách sa ozývala žlna žlne, a neďaleko kukala kukučka svoje tiahle kuku!

Konečne mladá pani vstala. Ako bez ducha odopäla z pásu i z čela dôkaz Vieročkinej lásky, veniec. Robila to ticho s takým neprirodzeným pokojom. Sohla sa pre klobúčik, ležiaci na zemi, a pohľad smútku zastrených očí sa pri tom dotknul šuhaja. Uvidiac ho trhla sebou, a z toho bolo vidieť, že zabudla na neho, a že jej prítomnosť človeka robí bolesť. Obrátila sa, a keby ju nebol chytil do náručia, bola by klesla k zemi.

„Ó, Johanka!“ Nemal už sily dodať: „Odpustite!“

„Nestarajte sa, Stanislav,“ prešla si rukou čelo. „To sa mi len tak zakrútila hlava.“

„Nad tou priepasťou zkazenosti, do ktorej si nahliadla, drahá, milovaná, verím.“

Ó, hlas i slovo lásky, vyslovené v bolestnej chvíli, jaké ste mocné! Umdlená hlavička sa znova oprela o mládencovu hruď a zosmutnelé zraky vzhliadly k jeho tvári.

„Stanislav, to si tedy myslel, keď si v blúznení povedal: Srdce sa nedá nútiť, ale ja to urobím rád, my sa obetujeme. Naozaj si chcel a napriek tomu sme sa nemohli obetovať za neho.“

„Nemohli, Johanka, lebo z mojej strany by to nebola bývala nijaká obeť!“

„Pozor! Pozor!“ šumely háje. „Pozor!“ Na okamih sa vnorilo do seba dvoje očí s hlbokým pohľadom.

„Od teba nie? Ako to? Veď si Bohuš zahral s tvojím menom, cťou i srdcom a nebyť Božieho riadenia, ty by si bol musel vziať na seba to bremeno nedobrovoľného manželstva so mnou.“

„Ó, nehovor, prosím! Jediný pohľad do tvojej tváre, a ja by som nebol nič iného znal len šťastie s vedomím, že ťa smiem životom prenášať v náručí lásky.“

„Pozor!“ šumely hory. Jako keď dieťa nechce, aby mu uletel pekný sen, tak zavrela mladá pani oči a počúvala.

„Si dobrý,“ povedala po chvíľke nevinne. „Nech ti to Pán Ježiš odplatí, že ma tak potešuješ. Však snáď, aby sme už išli ďalej.“

Pustil ju z náručia. Mlčky vykročili. Mala rúčka, spočívajúca v jeho dlani, sa chvela tak, že to cítil, lebo bolesť mladého srdca doznievala temer vo fyzickej, všetkým údom sdieľajúcej bolesti.

„Johanka!“ Zastavil sa zrazu. Keby bola plakala, želela, bol by to mohol sniesť, ale že mu kráčala po boku tak ticho, bez stonu jako kvietok, spálený mrazom, to presahovalo všetky jeho sily.

„Ale povedz mi aspoň jedno slovo! Nemá bolesť je mi hrozná!“

Zase trhla sebou jako zo sna a sopiala prosebne ruky:

„Nediv sa, ja som mu tak verila, mňa to veľmi bolí, ale Pán Ježiš mi pomôže. Preukážeš mi veliké dobrodenie, ak pojdeš k drevorubačovi sám, ja by som teraz nemohla svedčiť o tej veľkej láske svojho všadeprítomného Spasiteľa, lebo vo mne sa všetko pýta: Kde bol vtedy On? Nevidel, čo so mnou robili? Jestli áno, prečo to dopustil? Nie, teraz nemôžem, musím byť trochu sama. Ó, prosím nechaj ma tu.“

Ach, vedel šuhaj, že sú chvíle, kedy je človek človekovi bremenom, pretože stojí medzi ním a Bohom, ktorý jedine môže potešiť. Pritisnul jej malú ruku na rty a odchádzal neobzrúc sa.

Bol už dosť ďaleko, ale cesta sa tu zahýbala hore vrchom, jeho oči pozreli mimovoľne dolu a keby sa nebol zadržal silou presvedčenia: „Ty nesmieš stáť medzi ňou a Bohom!“ bol by iste sbehol dolu.

Nikdy nezabudne tej schúlenej postavy, polo kľačiacej, polo ležiacej, tej bledej nežnej tváre, opretej o omšennú skalu, toho veľkého otázneho pohľadu, upretého k nebies výšinám. Celé to vzozrenie jako by sa ešte raz pýtalo: „Kde si bol, Pane Ježišu? Nevidel si, čo robili so mnou? A ja som mu verila, a on ma tak oklamal!“

„Bohuš, Bo-huš!“ zastenal šuhaj. „Už to nikdy nenapravíš, ani za celý život láskou nenahradíš, čo si urobil!“

Jeho srdce bojovalo tuhý boj, až konečne duch zvíťazil a prinútil šuhaja, aby odišiel a ponechal ranenú, drahú priateľku Bohu.

Bolo mu vhod, že drevorubačov nenašiel doma. Neďaleko drevenej chalupy padol na kolená v túžbe po lekárstve a po pomoci vo vzmáhajúcej sa úzkosti. Cesta zpäť sa mu zdala celou večnosťou, neodvážil sa ani pomyslieť, ako najde „svetlo“ záborskej doliny.

Konečne sa mu zabelel jej šat, trochu stranou od cesty vyvieral pramienok, a pri ňom sedela Johanka majúc knihu v lone, ruky na nej sopiaté, a zahľadená ďaleko, veľmi ďaleko. Bledá tvárička niesla stopy sĺz, ale nebolo na nej už mrazu.

„Johanka!“ V tej chvíli kľačal Stanislav pri jej nohách.

„Ty si tu, Stanislav?“ Svetlý úsmev pohral jemnými rtami.

„Ty sa usmievaš? Je to možné?“

„Pán Ježiš ma potešil. Keď smutné srdce uspelo najsť potechu v Jeho slove, hneď prvé, čo mu znelo oproti, bolo: ,Čo ja robím, ty nevieš, ale potom zvieš.‘ Nuž ja neviem, prečo to dopustil môj Pán, On vie, a to mi stačí.“

„To ti stačí? A tá bolesť?“ zažialil.

„Stíchla na Ježišovom srdci. Bo nevieš: ,Ako keď niekoho teší jeho matka, tak vás ja budem tešiť, a budete potešovaní‘.“

„Viem, ach, sláva Pánu za Jeho nevýslovnú milosť! On aj to ešte dá, že raz odpustíš Bohušovi.“

„Raz?“ Odhliadla sa s úžasom. A myslíš, že by som mohla byť šťastnou na Ježišovom srdci prv, než by som odpustila?“

„Johanka, ty že si mu už teraz odpustila?“

„Áno, Stanislav. Viem, že svoj hriech i tak želie. Sľúbila som mu, že pojdeme spolu k Pánu Ježišovi a budeme prosiť, aby smyl tú škrvnu. On tak urobí. Ale o niečo ťa prosím. Nikdy nepovedz Bohušovi, jako ma to bolelo, však už to prešlo, on by sa trápil, a inak mi nebolo možné. Padla som tak hlboko.“

„Ty?“ Šuhaj vyskočil.

„Áno, ja. Či myslíš, že keď tá vec vyjde na javo, nevidia ma všetci tam, kde som sa sama videla, v bahne podvodov?“

Aj ona vstala.

Nemohol povedať, že vec nebude vyjavená, nemohol jej neprisvedčiť, ba ani pochopiť, že napriek tomu tak jasne a s takou detinnou dôverou hľadela vpred.

„Bôh to nedopustí,“ zvolal konečne.

„Keby i dopustil,“ zakrútila hlavičkou, „aby pravda vyšla na javo i tak platí pre nás: ,Čokoľvek sa dialo s nami, robil si to pre naše dobré.‘ Ak toto naše pokorenie privedie Bohuša pod kríž, nie je nič dosť drahé: česť, šťastie, môj život, aby som to rada neobetovala, len aby on bol večne zachránený. Práve v minulej hodine som sa znovu odovzdala a na vždy Pánu Ježišovi, chcem mu slepe veriť, ako dieťa, ktoré so zavretými očami odpočíva v otcovom náručí, vôkol zúri búrka, ono sa nebojí, lebo je v mocnej ruke a ide domov súc nesené otcom. Tak chcem i ja. Viem, že tým, ktorí milujú Boha, musia všetky veci spolupôsobiť na dobré, a že najväčšie vlny nesú loďku najrýchlejšie do prístavu. Čo na tom, že sme tu museli trpieť a strádať, len keď nás objíma večné svetlo. Však vieš, že len víťazi budú korunovaní.“

Umĺkla, a šuhajovi sa zdalo, že ten zlatý veniec večnej slávy vidí padať nižšie a nižšie na voľne vztýčenú hlavičku.

„Áno, máš pravdu,“ zažiarili jeho krásne oči, „len víťazi, a radšej ako víťaz zostať na bojišti, než sa vzdať a ustúpiť.“

Zadržala jeho ruku vo svojich.

„Stanislav, brat, je ten boj, ktorý bojuješ, nikým nepozorovaný, taký veľmi ťažký?“

„Johanka!“

„Neustupuj! Myslíš, že som od prvej hodiny bližšieho soznámenia nevidela toho pred nami tak starostlivo ukrývaného tvojho zármutku? Nemám síce práva prosiť ťa o dôveru, ale vidím, že u nás je nie všetko tak, ako by malo byť, ty prinášaš obeť! Čo nieto nikoho, kto by ti pomohol niesť tvoj kríž? Nemáš dôverníka?“

„Už áno, Johanka,“ pritiahnul si tú malú ruku ku rtom. Ó, bárs by som sa ti smel priznať, akože nemôžem, akého veľkého šťastia sa mi dostalo!“

„Stanislav!“

„Áno, slovo nestačí k vyjadreniu blaženosti, jaká vládne v mojom srdci od včerajšej noci. Ver mi, že žiaľ, bolesť, horkosť som niesol o mnoho snadnejšie než toto nevídané, netušené blaho. Napriek tomu, že naň padá hlboký tieň starosti, môj otec hovorí, že Pán nám sám ukáže, čo máme spraviť, však je tá vec taká zamotaná, že nieto nikde východu. A pri pomyslení, že po toľkých rokoch utrpenia by mal ešte strádať odriekaním, klesá moja sila. Ach, ak ma neposilní Hospodin, Bôh našich otcov, nie som v stave, aby som ten pád zadržal vlastnou obeťou. Ešte by som snáď vedel stupiť na svoje vlastné srdce, ale nie na to jeho drahé.“

Ako keď vodopádu odstrániš prekážku, tak plynuly so rtov rozrušeného mládenca slová hlasom lámaným v tak rôznych citoch.

„Stanislav, a kto žiada tú obeť? Pán Ježiš?“ namietla po chvíľke mladá pani hľadajúc márne súvislosť, šťastie, odriekanie, pán Imrich a neobmedzená dôvera v Hospodina, sa nedalo nijako srovnať, a veď predsa Stanislav hovoril o svojom Otcovi. „V akom ohľade otec a ty musíte stupiť na svoje srdce?“

„V akom, Johanka? Pováž ako žiť a nemôcť sa priznať k nemu, nechať ho samého, keď už nie je sám, keď má mňa, a ja mám jeho? Kto by mi to bol povedal, keď tam na vlaku oči, zastreté závojom horúčky, spočinuly na jeho drahej, vznešenej tvári, a keď ma padajúceho do mdlôb sovrel v náručí a privinul k svojej vlastnej chrániacej hrudi a kto jemu, že si chráni vlastného syna? Hospodin mu svrchovane odplatil jeho lásku k trpiacemu ľudstvu, nebyť jej, bol by ma bezstarostne nechal ako celý ostatný svet, nebol by mi preukázal dobrodenia, a ja by som bol zomrel nezmierený s Bohom a s ľuďmi, alebo by som sa nikdy nebol dozvedel, že žije a že nezahynul tak strašne, tak biedne!“

Do krajnosti rozrušený šuhaj nevidel toho veľkého vyjaveného pohľadu ľúbezných očí mladej panej. Trhol sebou, až keď z paniných pobledlých rtov splynulo sotva počuteľne: „A kto je tvoj otec, Stanislav?“

Ó, sú chvíle v živote, kedy by sme zvolali s Jobom: To, čoho som sa strachoval, ma nadišlo, a to, čoho som sa obával, prišlo na mňa. Hrôzy Božie bojujú proti mne.

Šuhaj klesol k zemi podlomený, skryl tvár zpola do rúk, zpola do trávy, a temný, nad každé slovo výmluvnejší povzdych sa vydral z jeho hrudi.

„Brat drahý, milovaný,“ pokľakla k nemu mladá pani, „chápem už, že tvojim rtom nechtiac uklzly zradné slová, ver, že všetko zabudnem, alebo keď Pán dopustil a dal ti toľko povedať, chce, aby si mi všetko povedal. Sľubujem ti, že nikdy, nikdy to neprezradím. Snáď moja známosť o tom bude potrebná, užitočná, tebe, tvojmu otcovi a všetkým vám. Ó, upokoj sa prosím.“

V horách stíchlo na dlhšiu chvíľu, až sa konečne posadil na smrť bledý Stanislav Hričovský.

„Už niet inej pomoci. Nech mi Pán Ježiš odpustí ak som zhrešil v minulej chvíli i teraz. Úplné vysvetlenie podať nemôžem, ale aspoň toľko: Majúc sotva šesť dní stratil som matku a zdanlive aj otca. Pán Imrich Hričovský a jeho manželka sa ujali malej sirôtky a vychovali ma jako Bohušovho brata. Nikto okrem Juraja neznal a nezná pravého stavu veci. Nebyť choroby pána Imricha, nebol by som ho ani ja poznal. Najprv som sa sveril pánu Dr. Reinhardovi a,“ Stanislav nedohovoril.

„On je tvojím otcom,“ dokončila mladá pani. „Už chápem i tiaž postavenia i veľkosť i všetko.“

„A napriek tomu nepochopíš všetkého. Sú isté okolnosti, ktoré vrhajú tieň na celý život môjho láskavého pestúna. Keby celá verejnosť zvedela o tom tieni, meno Hričovských by utrpelo poškvrnu, a Bohuš, Vieročka, major, Konrád, pani Žofia i ty Johanka, by ste okúsili zármutok, ktorý by som ja asi neprežil.“

„Neboj sa,“ zakrútila hlavičkou, „bez Božieho dopustenia sa nestane nič, a čo dopustí náš dobrý Pán, to pomôže i zniesť. Ó, prosím, neskrývajte pravdu, lebo nie je nič tak tajného, aby nebolo zjavené, raz musia masky padnúť. Každý deň vášho strádania pridá, dokiaľ sa nedozvieme všetkého k našemu zármutku. Dovoľ mi pripraviť Bohuša.“

„Nemôžem, Johanka, ver nemôžem. Ak prijde vysvetlenie z Božej ruky, nech sa tak stane, ale mňa a môjho otca nemožno použiť na to, lebo nám sa stala krivda. Nebudeme žalovať, my sme odpustili, tak ako Kristus odpustil nám!“

Ohlas krokov prerušil ďalšie slová.