ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dávno nemalo verejné mienenie takej bohatej látky pre súkromné a verejné rozhovory jako v tom týždni okolo osemnásteho mája. Zvesť, že Bohuš Hričovský si priviedol veliteľku Lubošína jako civilne oddanú manželku, a že pán Juraj bude odbavovať staršiemu vnukovi svadbu, jakonáhle vyzdravie nemocný mladší Stanislav, zaujímala všetky kruhy. Nejedným pekným rtom ukĺznul závzdych, lebo hoci mladý lesný inšpektor venoval P…ským krásaviciam málo pozornosti, tým viacej pozornosti venovaly ony jemu. Pán Imrich Hričovský mal v tom akúsi záľubu držať svojich synov stranou od spoločnosti. Konečne na minulé fašiangy sa objavili na plese, poriadanom v P…, na počesť novozvoleného mešťanostu O. Na ten ples sa dostavila i početná šľachta a mnoho p…ských hodnostárov. Celý tam prítomný dámsky svet uznal mladých Hričovských za krásavcov, zvlášte neobyčajná krása Stanislava spôsobila, že srdce nejednej tanečnice prudšie zabúchalo. Obaja šuhaji tančili znamenite, takže jediný Oginský ich prevýšil v graciózite. Bohuš, pokiaľ sa mu chcelo, výtečne zabával dámy, potom zašiel medzi pánov a už ho ani najčarovnejšie zvuky mazurky nevyvolaly. Stanislav galantne vydržal až do konca, a v dámskych kruhoch zostala na jeho všestrannú pozornosť milá rozpomienka, hoci niktorá z dám sa nemohla pochváliť, že by ju bol zvlášte vyznamenal. Od tých čias boly Hričovským všetky dvere v P. otvorené, ale nepoužili toho súc prespríliš zaujatí životnými úlohami. Bohuš sa dva razy zúčastnil lovov poriadaných grófom H. a baronom L. Stanislava videla spoločnosť od toho plesu verejne len jeden raz pri voľbách, keď zastupoval svojho otca. Vedelo sa, že práve v poslednom čase veľmi obetavo ošetroval nemocného otca, pána Imricha, že sa nakazil a že na ceste ho stihla tá istá nemoc. Verejnosť ho ľutovala. Starší statkári oceňovali neobyčajné nadanie a geniálnosť, s akou zveľaďoval už po tri roky lubošínsky veľkostatok, tvrdili, že by nie len Lubošín a Hričovskí, ale i celý P.-ský okres utrpel nenahraditeľnú ztratu, keby ho choroba zničila. Zvlášte mladý hospodársky spolok „Pokrok“, ktorému bol hlavou i dušou, hoci v ňom nezaujímal nijakej hodnosti, tiež i ním privedený k rozkvetu ovocinársky spolok, založený kedysi jeho strýcom, maly vážne obavy. Že práve teraz musel onemocnieť, keď sa pustil do zakladania úvernej spoločnosti, majúcej na zreteli právo a blaho robotníctva! Ale veď je mladý. Choroba prišla, choroba prejde, a potom bude svadba. Tá svadba! Pán Juraj Hričovský bol naozaj originálny človek. Chcel mať svadbu vnuka miláčka doma, ale keď nevesta bola za morom a len ako snúbenica by nebola mohla prijsť z Ameriky, aby neukĺzla, tak ju tam dal sviazať štátnym sobášom, a tu doma pridá kňaz posvätenie. Áno, originálny starec! „Kto vie, kedy uvidíme mladú paňu?“ Vzdýchly nejedny ústa.

Ach, a videli dosť skoro, ale pri akej príležitosti! V nedeľu 17. mája sa konalo vysvätenie Konráda Hričovského v kláštornom chráme P-skom, vykonané s veľkou pompou biskupom lubošínskym za asistencie mnohých kňazov. Keď po vysvätení po prvý raz slúžil mladý kňaz omšu, prítomní žasli nad mohutnosťou a krásou jeho hlasu. Doprevádzaný speváckym sborom mníchov spieval tak velebne, že by sa to bolo hodilo i do najväčšieho domu. Dámy tvrdily, že mu štóla výborne slušala. Ale keď sa rozniesla zvesť, že ide za farára do Dobrudže, všetko užaslo. Taký výtečný spevák a pri tom neobyčajný rečník, uchvacujúci každou hlboko premyslenou vetou a za kňaza do Dobrudže? „Nechajte ho,“ hovorili druhí, „však on tam dlho nebude, niekde musí začať; sebemenšia fara je lepšia než kaplánka na veľkej fare. A že sa nestal biskupským tajomníkom, tým sme len získali; neztratili sme svojho veselého Lakrinského.“

Nuž pri tomto nemalý ruch vzbudzujúcom vysvätení uvideli P-skí konečne celú Hričovských rodinu pohromade. Uvideli konečne vytúženú mladú Rusku, ktorá sa vynímala v tomto pošmúrnom chráme ako jarný papršlek, stojac pekne po ruky po boku svojho ušľachtilého otca mimo kľakania, počas celých služieb Božích. Po boku šťastnej matky, pani Žofie, kľačala zvedavo očakávaná veliteľka Lubošína. Pri vysviacke mladého kňaza sa ona jediná z celej rodiny najvrúcnejšie modlila za neho, lebo matka, sotva pristúpila k oltáru, padla do mdlôb, a keď ju vzkriesili, neustála v horkom plači, dokiaľ všetko neskončilo.

Vieročka Kantuzova hľadela temer ustrašene k oltáru, a bolo na nej vidieť, že by najradšej utiekla odtiaľ. Bohuš Hričovský nepochybne sdieľal jej náhľad, lebo stojac opretý o stĺp asi dva razy sa ohliadnul ku dveriam; tvár pána Imricha bola bledá; bolo na ňom veľmi znať nedávnu chorobu. Starý pán sedel vážne, trochu zamračený, asi nechcel ukázať dojem, aký zachvieval starootcovským srdcom.

V chráme bolo horko na zadusenie, k tomu vôňa kadiva, huk mohutnej hudby vo spojení s rozčuľujúcim aktom, ký div, že sa o nejedného pokúšaly mdloby. Štefan O., syn mešťanostu, klerik, povedal matke, že sám biskup sa necítil dobre; bol vraj stále bledší a dva razy sa oprel o oltár, áno, pri vysväcovaní sa mu triasly ruky, a keď ho potom odprevádzal do sakristie, hodil sa tam do kresla a zakryl si tvár obidvoma rukami. Nebolo vraj divu, lebo kňazi stáli medzi toľkými sviecami, ktoré nemálo zvyšovali horko. Akt sa skončil. Cirkev mala o jedného služobníka viacej. Umrel mladý muž, pochovali s ním i jeho živé srdce, a bol tu mladý kňaz, ktorý mal po celý život pracovať na jeho umrtvovaní.

Na to bol slávnostný, laikom neprístupný obed v prepošstve a nie menej skvelá večera pre mužskú spoločnosť, poriadaná starým pánom Hričovským na Stránove.

V pondelok mladý kňaz sa stehoval do fary, už rok opustenej, ktorú cez piatok a sobotu boli trochu pripravili. Že pani Žofia prešla z pohodlného Stránova do nepohodlnej fary v Dobrudži, nebolo nikomu divné. Ktorá matka, ktorá má len jedno dieťa, by neišla radšej k nemu, hoci i núdzu trpieť? Ale nebolo o ňu obavy. Pani Žofia bola bohatou partiou, keď si ju Hričovský bral. On zomrel mladý, výchova syna ju nestála nič, sama mnoho nepotrebovala. Konrádovi Hričovskému bude dobre pri jeho mamičke.

Služobníctvo v Stránove vraj horko plakalo, keď odvážali paňu a pán Imrich jej ďakoval u neho neobvyklými slovami za všetku opateru, ktorú preukázala jemu a jeho deťom, pokiaľ boly ešte menšie; po tie dlhé roky, čo boli spolu. Vrele vraj poďakoval aj pán lesný inšpektor, jediný pán Juraj nepovedal nič. Nuž on vraj nikdy nebol zvyknutý prejavovať svoje city. Možno, že vôbec nesúhlasil s týmto krokom svojej nevesty. Vieročka Kantúzova tlieskala rukami nad tým, že tetinka bude v Dobrudži o mnoho bližšie, a to že je dobre, keď chudák Konrád nebude sám.

Otec sdieľal jej náhľad a Johanka Hričovská vraj tiež pomáhala mladému kňazovi pri zariaďovaní, ako čo by odjakživa bola bývala v rodine. Za jej pomoci usporiadal malú izbičku pre matku, druhú pre hostí a konečne pre seba. Pred farou tvorila besiedka révou porastená chodbičku; tu dala mladá pani rozostaviť všetky do neveľkých oblokov sa nezmestivšie kvety pani Žofie; poslala po zahradníka na Lubošín, aby usporiadal spustlú zahradu a vysadil vykvitnutými kvetinami zo skleníka.

Fara s neveľkým kostolíkom ležala na vŕšku; dedinka jej spočívala pri nohách a tiahla sa až po zámok Dobrudžu a po novú továrenskú osadu. Z farskej chodby bol krásny výhľad na vysoko tróniaci Lubošín a na jeho utešené terasy. Z obloka hosťovskej izby bolo vidieť cestu pozdĺž cintorína, vysadenú čerešňami až k temer pol hodiny vzdialenému Stránovu. Vrch pnúci sa nad farou a zakrývajúci výhľad do P. bol porastený borovým lesom, vysielajú vonný pozdrav dolným obyvateľom. Áno i to bolo utešené miestočko, a mohol sa tu snívať i sen prvej lásky. Ký div, že sa tu pani Žofia hneď v prvý večer dobre cítila a s milotou, tak radostne syna prekvapujúcou, zastávala úlohu hostiteľky. Ujec, sesternica a bratranec boli prvými hosťami Konráda Hričovského. Potom ich vyprevadil až na Lubošín a páni zase jeho až na pol cesty.