ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Dovolíš, Johanka?“

Mladá veliteľka Lubošína, zamestnaná pri písacom stolíku, pozrela ku dverám; hviezdny úsmev preletel ružovými rtami. „Ó, áno, Bohuš.“

„Snáď si nečakala príliš dlho?“ spýtal sa vstupujúci napnute; „ak áno, odpusť, musel som objasniť starému otcovi, jako sa veci majú, to jest, že predbežne sme len dobrí priatelia.“

Málinko zrumenela. „A čo povedal na to?“ „Trochu sa mrzel, lebo sobáš sa odloží, keď je Stanislav nemocný, a na čo som ja nepomyslel, do Záboria, jedinej evanjelickej dedinky tu na okolí, prichádzava farár asi dva razy do roka. Musíme ho schválne zavolať.“ Vzhliadla temer naľakano. „A kto inokedy hlása tomu ľudu Božie slovo?“

„Myslím, že učiteľ alebo kostolník, neviem.“

„A vy kam chodíte na služby Božie?“

„My?“ zarazil sa. „Vieš, Johanka, tu je to nie tak ako v Amerike; ja nechodím nikam; nemám na to času. Je mi ľúto,“ pokračoval rýchle, „tiež sa ti bude všeličo u nás zdať divným, ale dúfam, že si privykneš. I bez náboženstva môže človek dobre a šťastne žiť; u nás to vôbec nepadá na váhu. Naša rodina pozostáva z evanjelikov, katolíkov i pravoslávnych, a dobre sa snášame. Tuším, neveríš, že by sme bez náboženstva mohli šťastne žiť?“

„Obávam sa, že šťastie, ktoré nie je založené na Pánu Ježišovi, nemá pevného koreňa. Ale ty si prišiel po mňa, možno, že nás už čakajú.“

„Ozaj,“ oddýchnul si, „ako sa ti páči moja rodina? Otec na teba sotva spravil dobrý dojem?“ Vzhliadla udivene. „Prečo? Bolo mi ho ľúto, keď som sa dozvedela, že nie je zdravý.“

„Čo myslíš o tetinke? To je veľmi horlivá kresťanka.“

„Budem ju milovať.“

„A Vieročka?“

Usmiala sa. „Tú už milujem, vôbec milujem celú tvoju rodinu, a Pán Ježiš dá, že aj ona ma bude časom aspoň trochu milovať.“

„Prirodzene,“ dosvedčil. „A Lubošín a okolie sa ti ako páči?“

„Je tu veľmi krásne. Len dovolíš, aby som vo svojich izbách previedla malé zmeny?“

„Len rozkáž, všetko sa stane, veď si vo svojom, a nech sa ti tu ľúbi.“

Vstúpili do utešene vyzdobenej jedálne bez toho, že by ich bola Vieročka, zamestnaná upravovaním stola, zbadala. „Myslím, že aj ona bude spokojná,“ zvolala teraz víťazoslávne.

„Áno, Vieročka, Johanka je so všetkým spokojná,“ a nežné rameno sa ovinulo kol šije devušky.

„Johanka, vy ste už tu?“

„Ideme skoro, Vieročka?“

„Nie, Bohuš, ale Johanku si sem ešte nemal vodiť. Otec, tetinka, strýc i Konrád sú v salóne so starým otcom, čakajú na vás a chcú vás sem slávnostne doviesť.“

„Ale to je už zbytočné, musíme ich tedy zavolať.“ — „Nie si unavená?“ vyzvedala Vieročka, vedúc Johanku na čelo stola, „keď ste tak bláznive cestovali?“

„Sláva Pánovi, cesta ma tak neunaví; ráno, dúfam, budem znovu svieža; teraz sa mi ešte hlava krúti od toho železničného ruchu.“ — „To verím, ja, keď sme prišli, a bolo to len z Petrohradu, dva dni cesty, bola som ako omámená. Papa si musel dokonca ľahnúť; niekedy trpieva na migrénu. Ale, pravda, je pekne na Lubošíne a na jeho okolí. Bude sa ti tu páčiť?“

„Ó, áno, Vieročka. Zem je síce všade krásna, všade svedčí o svojom Stvoriteľovi, ale, keď prijdeme na miesta, kde On svoj božský odlesk viacej vyznačil, tu sa nám zdá, že sme mu bližšie, a to nás blaží.“

Oči devušky pozorne utkvievaly na rtoch hovoriacej. Aká bola milá. Nemohla sa zdržať, aby ju neobjala. Budeš ma aspoň trochu milovať, Vieročka?“

„Veľmi, Johanka. No, či aj ty mňa?“

Odvetila len očami; bolo počuť hlasy, a tak sesternice pokročily v ústrety ostatným; za chvíľu boly miesta pri tabuli zaujaté. Pri večeri bavil Bohuš popisovaním zaujímavej cesty. Každý, krome mlčky sediaceho pána Imricha a tiež málomluvnej, za to o obsluhu starostlivej pani Žofie prispel k oživeniu nálady. Po večeri, navrhla Vieročka prechádzku po parku; potom si vraj Johanka musí odpočinúť, aby bola zajtra svieža. Všetci súhlasili s tým návrhom. Bohuš rozkázal osvetliť a malá spoločnosť sa za nedlho prechádzala po čarovnom parku, vdychujúc svieži májový vzduch.

Keď noc zapadla nad svetom, medzi tým, čo Johanka spala sladký, tichý sen umdlenej neviny, a Vieročka snila o novej priateľke, z ostatných členov rodiny nespal nikto. Rodina rôzne prijala zprávu starého pána. Major nazval Bohuša zábavným; pani Žofia nemohla pochopiť, že Johanka pristúpila na taký urážlivý, nesmyselný návrh. Pán Imrich sa zamračil, a jediný Konrád mienil, že Bohuš môže i draho zaplatiť svoje zahrávanie si so sviatosťou manželského stavu. —

Konrád by bol síce spokojne spal pre Bohušov neúplný sobáš, ale dnes docielil tak mnoho — ležala pred ním budúcnosť ako otvorená kniha. Nemohol za to, stále mu prichádzal na myseľ poblúdilý Lubošínsky. Tak ako ten svoje bludy, tak horlive chce on kázať čisté učenie katolíckej cirkvi. Už sa videl pred oltárom a na kazateľnici. Zprítomnil si najslávnejší okamih v živote kňaza, kedy zomiera svetu, aby žil jedine Bohu v cirkvi. Zachvel sa. Složená prísaha bude viazať na vždy, na veky. —

Ale čo sa to s ním deje?

Keď predvečerom rozmýšľal o tej veci, bilo jeho srdce celkom pokojne, a teraz ho svierala divná úzkosť. To iste preto, že je nedeľa tak blízko; dnes je štvrtok. Až bude spravený rozhodný krok, úzkosť pominie, a v hrudi zavládne nehynúci pokoj. Už chcel zhasiť svetlo a ísť na odpočinok, keď mu v tom niekto ovinul rameno kol šije. Boly len jedny ramená, ktoré ho objímaly.

„Mama moja, ty ešte nespíš?“ Oprel si hlavu o hruď matky, ktorá, vedel, milovala ho. Bola mu drahou jako jediná osobnosť, u ktorej smel zabudnúť, že je od detstva obetovaný. Miloval ju, ale v jej povahe bolo niečo záhadného, nemožného na rozlúštenie. Domýšľal sa, hoci mu to nikdy nepovedala, že s jeho otcom nebola šťastná. A keď sa teraz sklonila k nemu, prichýlila mu bledé líce na čelo s celou nehou tej úzkostlivej materinskej lásky, pocítil, že ju nemôže nechať čakať, že jej musí povedať, akým dňom bude pre neho budúca nedeľa.

„Sadni si, mamička, chcem ti niečo povedať, čím je teraz moja celá myseľ naplnená.“ Sadla si, ale len na bočné operadlo pohovky; privinula ho k sebe.

„V nedeľu budem vysvätený.“

Otvorila veľké ustrašené oči. „Povedal ti Jeho Jasnosť, že ťa vysvätí?“

„Divíš sa? Prosil som o to, a neodoprel mi.“

„Musíš potom hneď k nemu?“ zaúpela bolestne.

„Ó, nie, vôbec nepôjdem k nemu; daroval mi dobrudžskú faru, zostanem blízko teba, mama moja.“

„Ach,“ vzdychla zvláštne a jako podlomená padla k jeho nohám. Srdce sa mu zastavilo od ľaku, keď pozrel do tej krásnej, bezživotnej tvári, na ktorej čudne bojovali o vládu blaho i žiaľ. Ako veľmi sa toho rozlúčenia bála, videl až teraz. Kriesil ju horúcim celovaním a nie márne; otvorila oči. „On mi ťa nevezme! Ó, matka božia, on mi ťa nevezme.“ Zaplakala objímajúc synove kolená. „Nechaj ma vyplakať sa, môj drahý synu jediný, prosila, keď ju chcel zodvihnúť, uľaví sa mi.“ Oprel si jej hlavu o svoju hruď, a bolo mu tak divno, temer akoby aj on mal zaplakať nad ňou i sám nad sebou. Náhle prestala a zodvihla k nemu uslzený zrak. „Konrád, až budeš v Dobrudži na fare, potom ma, prosím, vezmi k sebe.“

„A išla by si?“ zajasal.

„Že či by som išla?“ Jej hlas upomínal na väzňa, ktorému predložili otázku, či by chcel opustiť väzenie.

„A strýca by si tu nechala?“

„Prišla by som z Dobrudže spraviť, čo treba, však som sa už dosť naslúžila, dosť! Mojou povinnosťou je teraz, keď dostaneš miesto, opatrovať teba.“

„Napokon, mojou povinnosťou je opatrovať teba, a máš pravdu, že si sa už dosť natrápila v službe mamonu bez uznania; musíš si konečne odpočinúť. A,“ zažartoval, chcúc ju rozveseliť, „aspoň keď prídeš ku mne, zariadiš moju chudobnú domácnosť; nebudem si musieť kupovať nábytok. Pravda, fara je malá, ale budeme len dvaja.“

Bez slova ho pohladila po líci. Chvíľu mlčali. Zrazu pani vstala. „Zajtra o tom pohovoríme viacej, môj synu, teraz dobrú noc!“

Rozišli sa síce, ale v oboch ložniciach ešte dlho horelo svetlo.