ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kočiar uháňal s mladým párom na Lubošín. Viezli sa mlčky. Bohuš Hričovský hľadel s pod rias na svoju ženu. Sedela mu po boku taká nežná, spanilá, podobná čarovnému večeru vôkol nich; hľadela na vrchy a ďaleko preč ponad ne. Náhle, keď pohla rukou zaplašujúc malú mušku a znova ju spustila, spočinula nevedomky na pravici, ktorá ju mala viesť. Nezbadala toho, za to on, a náhle ju sovrel. Bola malá, teplá, zahriala aj jeho chladnú. Pocítila to, a tie tmavé májové zraky utkvely na rozrušenej tvári muža. „Praješ si niečo?“

„Nie,“ odvetil rýchle. „Bola si zamyslená, ale keď som ťa už vyrušil, vravel snímajúc klobúk, aby vetrík mohol voľne previevať vlasmi a chladiť horúce čelo, „tak dovoľ, aby som sa spýtal, či si aspoň trochu privykla u nás?“

„Áno, Bohuš.“

„Áno?“ potešil sa, „ale napriek tomu túžiš preč, okolnosti, do ktorých som ťa doviedol, nie sú utešené.“

„Verím, že ma sem poslal Pán Ježiš, verím, že prišiel so mnou. Tam, kde je On, je všade nebe,“ vravela úprimne. „S Ním možno zvyknúť i na púšti, tým snadnejšie v strede milej rodiny. S Jeho pomocou premôžem túžbu po domove. Nevidím, že by pomery, do ktorých si ma doviedol, boly neutešené.“

„Nie?? Minulé dni som bol málo doma, povinnosti nedovoľovaly. Mal by som sa viacej starať o teba, keď uvážiš, ako sa Oginský stará o svoju manželku, tak ti je prirovnanie iste nie milé.“

Málinko zrumenela. „Ešte som sa neporovnávala,“ odvetily láskave ružové rty. „Medzi Oginskými a nami je veľký rozdiel. Ich spojila láska. My sme vyplnily vôľu otcov.“

„Ver,“ sklonil sa rýchle mladý muž k svojej manželke, „ja by som ťa nikdy nebol prišiel nútiť, keby najprv neboli prinútili mňa. Mne pomyslenie na sňatok v podobnom prípade bolo neznesiteľným bremenom. Čo ešte len teraz, keď som ťa poznal a vidím, že ty iste o mnoho ťažšie nesieš ztratu slobody než ja. Tedy ja som hotový, čo možno najdlhšie pretiahnuť čas doterajšieho uvoľnenia, ak ty súhlasíš.“

Bola sklonila hlavu do dlaní, teraz ju zodvihla. „Urob, čo dovolí zákon Boží i ľudský,“ odvetila so sladkou vážnosťou. „Pokiaľ je Stanislav nemocný, zostaneme ešte tak ako do teraz; potom…“

„Potom?“ spýtal sa napnute.

„Chcem byť tvojou ženou, a Pán Ježiš mi pomôže, aby si tie okovy tak necítil a bol šťastný.“

„Ameň,“ zazvučaly zvony v Dobrudži jakosi slávnostne. Na mladého muža účinkoval ten hlahol zvláštne. Bez slova poceloval ruku, ktorá sa mu teraz dobrovoľne podávala pre životnú púť.

Keď asi za minutu kočiar zastavil, preniesol i on tak ako tam v Dobrudži Oginský svoju spanilú manželku až do chodby.