ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Konečne si tedy prišiel. Veru je divné, že sa nechávaš tri razy pozývať.“ Týmito slovami uvítal pán Juraj mladšieho vnuka, vstávajúc z pohovky ešte trochu rozospalý po popoludňajšom spánku.

„Odpusť, prosím,“ vážne odvetily krásne šuhajove rty miesto každej omluvy. „Čím ti môžem poslúžiť? Lebo dúfam, že ma potrebuješ,“ dodal odkladajúc klobúk. Tieň, ktorý preletel starcovým obličajom, buď nevidel, buď nechcel vidieť.

„Myslím,“ odkašlal si pán Juraj, „že ti Sergej alebo Bohuš povedal, že dnes dávam večierok.“

„Nie.“

„Čože?“

„Nikto mi nepovedal, snáď zabudli.“

„Tak, to je pekná úcta! Čo ja poviem, ako čo by hrach hádzal na stenu. Lež nechajme to. Ja tedy poriadam večierok a pretože vás chcem mať všetkých na ňom, neprajem si, aby si chýbal. Nemoc ti už neprekáža, a inej výhovorky niet.“

Starec pozrel na vnuka polo panovitým, polo otáznym pohľadom.

„Je mi ľúto, ale musím prosiť, aby som smel vystať,“ znela odpoveď zase tak pokojne.

„A to prečo?“

„Najprv, že sa do tej spoločnosti už nehodím, nebudem nikdy viacej ani fajčiť ani hrať karty ani piť. Tvojim hosťom by to bolo všetko nápadné, pýtali by sa, a ja by som musel povedať pravdu.“

„Jako to? Rád by som tú pravdu počul! No, nerozmýšľaj, chcem, rozkazujem.“

„Rozkazuješ!“ Mládenec si prešiel rukou trochu zrumenelú tvár. „Cigary, liehoviny dráždia zmysly a robia človeka schopného ku každému hriechu, zvlášte vzbudzujú krvežíznivosť. Karty hubia dušu, a vôbec to troje ničí Bohom sverený poklad a majetok, jedným slovom je to hriech proti Božím prikázaniam.“

„Ha, ha, ha,“ smial sa starec spupne. „To ťa naučil ten dobrudžský svätý? Nevedel som, že si tiež jeho členom.“

„Dobre vieš, že nemôžem byť členom katolíckeho spolku.“ Však čo to bolo v hlase a v spôsoboch mladého riaditeľa, čo zahnalo smiech so rtov náhle zblednuvšieho starca? Prižmúril oči a zase ich otvoril na široko, potom vydýchnul z hlboka.

„Ani som ťa ešte neponúknul, aby si si sadnul,“ odvetil tónom temer priateľským.

„Tedy nechceš prísť na večierok? Pravda, keby si ma mal sfackovať takou náboženskou pravdou v prítomnosti hostí, tak ťa musím pre vlastnú bezpečnosť omluviť ešte chorobou,“ zažartoval. Len by som rád vedel, kde sa vzalo u teba tak zrazu to vysoké mravné presvedčenie? Bol si vždy zdržanlivý idealista, ale predsa.“

„Poznal som Boha a môjho Pána Ježiša Krista.“

Starec zase trhnul sebou ako bodnutý.

„A ten Bôh ťa naučil klamať a podvádzať celú rodinu?“ odvetil drsne.

„Klamať?“

Mládencovo líce pokryla ľalijová bledosť.

„Áno, klamať! Či myslíš, že neviem, čo ste urobili s Bohušom? Ty svätý, ktorému je cigara, karty, víno, hriechom, ty si zašliapal do prachu dôveru, nevinu, česť, mladej devy? Nuž neviem, aký je ten tvoj Bôh, ale pochybujem, že by sa mu to ľúbilo.“

Zahrmelo, udrelo, blesk sa sviezol priamo do mládencovko srdca. Starec to videl, záblesk víťazoslávnej škodoradosti mu na okamih zhyzdil tvár. Šuhaj sa síce mohol odvolať na svoju nevinu, ale musel by celú tiaž viny zvaliť na brata a to nechcel — mlčal tedy.

„Teraz,“ pokračoval pán Juraj ľadovo, bude tvoja žena žiť s tvojím bratom v divokom manželstve, a ty budeš pre Ameriku pláštikom alebo budeš žiť s ňou ty, a Bohuš bude pre Európu plášťom. Čisté pomery, ideálne, sväté, fuj! A takí ľudia sa smú stavať nad moju spoločnosť!“

Zase vrazil úder priamo do srdca. Mládenec nevykríkol, mlčal. Bola tu vina. Bohuš by jej sám neuniesol, avšak Pán Ježiš niesol viac, i tento hriech bez zástonu, dobrovoľne.

V izbe na chvíľu stíchlo.

„Dúfam, že po tomto ztrhnutí svätej masky nebudeš mať viacej smelosti povedať mi, že na večierok neprijdeš?“ narovnal sa starec panovite.

„Neodvolám ničoho zo svojho tvrdenia ani teraz.“ Vzpriamil sa šuhaj. Nebyť vašej spoločnosti a vašej výchovy, pán Hričovský, Bohuš by nebol spravil ten hriešny krok za morom, a my dvaja sme dnes nemuseli byť podvodníkmi. To ostatné jako i čierne podozrenie ako mojej tak i Bohušovej cti odmietam. Johanka bude jedine Bohušovou ženou, ak nám Bôh pomôže urovnať vec. Ak nie, niktorý z nás sa jej nepriblíži. Povieme jej pravdu, ona odpustí, nepravý sväzok bude rozviazaný; ona bude voľná.“

„Stanislav!“ Starec darmo volal, mládenec náhle uprchnuvší, sa nevrátil.

„Čo to hovoril? On je schopný ísť za ňou a vec jej vysvetliť. Ona sa dovolá práva, odíde. Nie, nie! A jako to so mnou hovoril: Vy pán Hričovský! Keby sa tak Imrich nemýlil, keby hľadal len dáta a príležitosť. Nesmysly, svedkov niet. A predsa som ho nemal dráždiť. Musím ho nejako udobriť.“

Pán Juraj vybehnul pred dom skoro jako mládenec. Vnuk práve sadal na koňa. Popošiel k nemu, zadržal opraty, pozrel okolo seba, nebolo tu nikoho.

„Nie je dobre hovoriť v rozčúlení. Povedaly sme si zlé slová,“ hovoril starý muž prívetive. „Keby si nebol odišiel, bol by som ti niečo ukázal. Teraz len jedno chcem od teba. Daj mi na to ruku, že nebudeš Bohušovi prekážať, že mu ju necháš.“

„Ó, veľmi rád.“

„Tak sa neboj, zajtra bude tá vec vyrovnaná.“

„Zajtra? Nemožno!“

Zajasanie, nedôvera i blaho sa vystriedaly na mládencovej tvári.

„Uvidíš!“ Na večierok prijdi aspoň na chvíľu. Keď budeš chcieť, môžeš odísť, ja ťa omluvím.“

Na okamih sa norilo do seba dvoje zrakov, slabé kývnutie hlavou, šuhaj bol volný.

Starec hľadel za ním s podivným výrazom, dokiaľ nezmiznul.

Skvele osvetlenými miestnosťami Skalky počnúc od jedálne až po biliardovú sieň zavládnul živý ruch. K pánu Jurajovi sa sišla veľká spoločnosť, nakoľko vraj zval na rodinný večierok. Akým veľmi populárnym mužom je on, o tom svedčil počet hostí. Vidieť tu vyšších i nižších dôstojníkov, aristokratov od koreňa, obchodníkov, literárov, umelcov, ba tu i tam kmitaly sa čierne i modré kleriky a kutne. Nenútená živá nálada ovládla všetky tie skupiny, ktoré tvorily hostia. Jedni hraly guľočník, druhí za veselého smiechu kolky, tretí mlčali pri šachových partiách, štvrtí chodili vo voľnej zábave v čarokrásnej prírode, očarení sedliackou kapelou, postavenou pod skalami. Občas sa ozval nejaký krakoviak a letel horami. Ozdobení mládenci roznášali po dome i záhrade vína, studené pečene, zverinu, paštiky, koláče, cukrovinky, ovocie, syry. Každý si vyberal podľa ľúbosti. Spoločnosť popíjala a jedla, jedla a popíjala. Prípitok za prípitkom, prozaické, zábavné i poetické sa sypaly i do pracovne domáceho pána, kam sa odobrali páni ku partiám karát, kde čo nevidieť sa lesklo na stolíkoch najprv striebro, potom zlato, papierové bankovky i zmenky. Pri týchto stoloch si videl jako náboženskú tak i národnú i kastovnícku znášanlivosť. Človek a jeho životné potreby prišly celkom do zabudnutia, číslice ovládaly srdcia. Ostatne heslom celej spoločnosti bola veselosť a pôžitok, každý si ich hľadal podľa svojej povahy. Bolo to temer tak, ako za starodávna v istom meste, kde tiež jedli a pili a chválili strieborných a zlatých bohov, len s tým rozdielom, že to tam robila spoločnosť, ktorá už ani do rána nemala vymeraného času a tu sa bavili ľudia úplne bezpeční.

Kdekoľvek sa objavil domáci pán, zieraly na neho radostné tváre. Často bolo vidieť, ako niektorý zo starších hostí ho objíma jednou rukou a v druhej drží pohár a pospevuje mu do uší nejaký popevok.

Zpočiatku sa zdal major Kantuzov hosťom akosi neobyčajne vážnym, tým horlivejšie obklopili nového vítaného hosťa, jeho synovca. Pozdejšie sa aj major rozveselil. Celá spoločnosť zabudla na každodenné strasti, aj on zabudol strážiť Achyma, zdalo sa mu, že by tým mládencovi ublížil. Ten sa nenútene pohyboval, nevinne spieval, rečnil, keď bolo treba, výborne hral na kolky i na biliard, rozprával anegdoty, jedol a pil slušne, skoro málo.

Major si zašiel medzi šachistov, a partia sa mu výborne darila, jednu hrali temer tri hodiny.

Bohuš Hričovský pomáhal starému otcovi obsluhovať hostí. Bol všade a nikde, znamenite hral úlohu gavaliera. „Ale,“ hovorili starší, „vidieť, že sa oženil, je krotší.“ Že úsmev vôkol hrdých rtov chvíľami hasnul, a z očí, že vyšľahla jakási temná strasť, nikto nepozoroval. Za to hovorili, že na Stanislavovi Hričovskom je znať stopy choroby. Nejedol, nepil, hovoril len s obchodníkmi a dvoma druhmi svojho otca, nepomáhal obsluhovať a baviť spoločnosť, áno, vidieť, že sa ešte nevrátil zpäť do života. Od pána Imricha zábavy nikto nečakal, zvykli si tak na neho od mnoho rokov, že keby ho videli usmiať sa, bolo by im to divné.

Blížilo sa k polnoci, keď na ceste k tichej besiedke sa stretli obaja bratia Hričovskí.

„Stanislav, ty si tu? Ach, dobre, vojdime sem.“ Bohuš zadržal bratovu ruku vo svojej horúcej, pokročili rýchle smerom k besiedke, vošli a zavreli za sebou. Bohuš si sadnul do lenošky, ale nepustil bratovu ruku.

„Čo ti je?“ Stanislav sa sklonil k nemu. „Čo ťa trápi, brat môj?“

„Stanislav, kedy už bude koniec týmto mukám? Keby som sa nezdržoval celou silou, už by som bol dávno utiekol. Myslím však, že aj ty?“

„Ja už tiež pôjdem.“

„Pojdeš a mňa tu necháš?“ Bohuš vyskočil. „Nechoď, prosím, ak môžeš, dones mi túto obeť. Nemal by som ju žiadať od teba, viem, ale ver mi, jedine pohľad na tvoju tvár ma udržuje. Ak odídeš, vrhnem sa priamo do toho bahna, aby som zahlušil tú vnútornú bolesť. Ja viem, cítim, že všetko, čo sa tu robí, je hriech, škoda času a prostriedkov. Mne sa ten svet hnusí, pravda súdiť ho nesmiem, oni sú všetci čistejší ako ja. Mám len jednu túžbu, zabudnúť aspoň na chvíľu opiť sa, zabudnúť.“

„Bohuš!“

„Nemysli, že som už teraz opilý, ó, nie, ešte som nič nepil, ale jakonáhle odídeš, tak to tuším urobím.“

„Tak ja tedy nepojdem, brat môj, ale to je posledný raz, čo sme my dvaja tu, pravda?“

„Posledný raz, Stanislav!“

Bratia si spočinuli v nemom objatí a z diaľky zavznievaly k ním chrapľavé hlasy podnapilej spoločnosti.

V tom čase sa ozvalo v jedálni, kde hlavu o sklo opretú stal pri obloku Achym Kantuzov:

„A sem sa nepojdete pozrieť?“

Mládenec sa obrátil, za ním stál pán Juraj.

„Kam, vaša milosť?“

Starec ukázal do pracovne. Achym prudko zavrtel hlavou.

„Ale poďte!“

„Nemám so sebou peňazí,“ vyhováral sa mladý Rus, ale bolo vidieť, že už dávno pred tým jeho túžba bola dostúpila na najvyšší stupeň tiež si sadnúť na jednu partiu karát.

„Čo peniaze? To je maličkosť, tu je moja peňaženka. Ja teraz nemôžem sedieť medzi pánmi, poďte zastúpite ma. Nuž načo to zdráhanie!“ Starý pán veselo vnútil mládencovi peňaženku a temer ho vtiahnul do izby preplnenej dymom. Spoločnosť s radosťou privítala zástupcu, a to ešte jakého. Zdalo sa, že tí najskúsenejší hráči sú proti nemu len fušeri. Pri všetkých stoloch oživelo, tým viac ešte, keď Oginský vstúpil zrazu medzi hráčov. So stúpajúcimi vkladmi stúpali i vášne a náruživosti. Len dvaja ľudia tu boli teraz chladní. Kantuzov a Oginský, napriek tomu, že posledný prehral neobyčajne veľkú sumu a pred Rusom bledým ako krieda, ležali veľké kopy zlata. Námaha vyžadovala osvieženie; jedna fľaša drahocenného nápoja mizla za druhou. Okrem Oginského všetci páni pili jako na púšti. Mladý Rus tuším až teraz pocítil smäd. Ale zrazu sa osud, či karty obrátili. Zlato pred zástupcom začalo povážlive miznúť. Ešte jedna odvážna sádzka, už išlo len o to, kto vyhrá, vtom spočinula čiasi ruka na Achymovom rameni a tichý hlas zašepkal:

„Keby vás takto videli Vieročka a Johanka!“

Trhnul sebou, karty mu vypadly z rúk, tým upozornením vzhliadli aj ostatní páni:

„Ach, pán Stanislav, kam to zapísať? Idete medzi nás?“ volaly mnohé ústa.

„Prosím, pán,“ mládenec pozrel vážne okolo seba, „počkajte až prijde domáci pán, a dokončí s vami. Lebo pán Kantuzov ide so mnou.“

Skôr než sa mohla spoločnosť spamätať, tých dvoch už medzi nimi nebolo. Partiu dohral za nedlho starý pán s dobrým výsledkom. Páni súc na chvíľu udivení a rozmrzení zabudli pre cingot striebra a zlata zase na všetko, i na to, že aj Oginský si zvolil náhradníka a odišiel.

Pred domom sa mladý Rus zastavil.

„Čo chcete so mnou?“ pýtal sa ťažkým hlasom.

„Veľmi mnoho.“ Stanislavovu tvár pokryl žiaľ.

„Neprajem si, aby ste vy, Rus a náš hosť, klesli ešte hlbšie pred očami tej spoločnosti i vo svojich vlastných očiach, vám je už teraz nie dobre.“

Achym sa obrátil.

„Čo si vy myslíte, že som opilý? Ach, ja keby som vypil i Volgu alebo Dneper, ešte budem triezvy. A prečo ste ma nenechali dohrať? Kto vám dovolil, aby ste ma odvolali? Ak ste vy svätý, ja som taký ako som, mne netreba vašej svätosti, ja vás nemusím poslúchať, choďte do Jeruzalema kázať Židom, ja si idem dohrať!“ Mladý Rus sa pohol, chcel vykročiť, bledosť jeho tváre prešla v popolavosť, chytil sa za hlavu a s divným nepopísateľným zvukom padol na zem, prv než ho mohol priskočiaci druh zadržať. Čo teraz nasledovalo, Stanislav nikdy nezabudne. Tie oči, obrátené v stĺp, to šklbanie svalov, tie penou pokryté ústa a ten neľudský zvuk, polo stenanie, polo výkriky!

„Môj pane!“ skríknul i on zakrývajúc si oči. Vedel, že nešťastnému v tejto chvíli nikto nepomôže, prijdú a budú pásť spité zraky na jeho ponížení a na biede. V mládencovi vzkypela všetka krv spravodlivým hnevom a odporom. Vedel, že to nesmie dopustiť a ani nedopustí.

Medzi tým sa zášklby svalov utíšily. Mladý Rus zastenal tak divne, jako čo by tým zastenaním žalovala duša, sovrená v tej zneuctenej schránke. Stanislav zavolal neďaleko bežiaceho sluhu, než prišiel zakryl Achymovu tvár ručníčkom.

„Odniesieme tohoto pána do včelína,“ povedal.

Sluha sa nedivil, myslel si svoje, bolo mu len ľúto, že nemôže pozrieť chorému do tváre. Ale keď mu mladý pán rozkázal povedať kočišovi, aby zapriahol a prišiel s kočom pred včelín, tu by bol ešte radšej vedel, koho to pán Stanislav odnáša tak spitého, že ani nevie o sebe.

Mladého Rusa uložil vo včelíne na pohovku, kde niekedy odpoludnia mal obyčaj vyspávať pán Juraj. Stanislav sám priniesol z neďalekej studne vodu v žbáne i na umyvadlo. Na šťastie mal tu starý pán zavesené dva uteráky, jeden namočil a umyl nešťastníkovi tvár i škvrny na šatoch. Po chvíli sa Achym vzpamätal, otvoril oči, pozrely placho a vyjavne v krásnu tvár nad ním sklonenú.

„Ach, ako vám je, Achym?“

„Kde som, Stanislav, kto je tu?“

„Ja sám.“

„Vy sám?“

„A prijdú aj ostatní?“

„Neprijdú, nebojte sa. Skúste trochu zaspať, ak môžete.“

„Ach, áno, spal by som, ale prijde to na mňa ešte raz, a potom to všetci uvidia.“

„Sem neprijde nikto. Mimo toho vás zaveziem niekam, kde budete bezpečný. Už ide koč.“

„Odveziete ma preč? Ste veľmi dobrý, šľachetný, ale jako sa dostanem ku koču? Nemám nijakej sily, som ako rozlámaný.“

„Opriete sa o mňa, s pomocou Pána to pôjde. Tak narovnajte sa a pevne sa oprite.“

Na rameni mladého riaditeľa spočívala hlava, ťažká ako kameň, v trasúcej sa postave nebolo skutočne nijakej sily. Viac vyniesol než viedol mladého Rusa, na koč mu pomohli s kočišom, a čo nevidieť boli v ochrannom objatí hôr. Až po záborskú faru nevymenili ani slova. Tam sa koč zastavil, zostúpil s neho už sám, a keď odišiel koč, zadržal zrazu pevne mládencovu ruku.

„Do smrti vám budem dlžníkom,“ povedal prerývane. „Keby ste neboli prišli, bolo by ma to chytilo tam pred všetkými, a bol by som sa im ukázal. Vy ste sa len báli, že sa opijem, na niečo podobného ste nemysleli.“

„Nie, Achym, lež ako sa vám to stalo? Odkiaľ tá strašná choroba?“ „Nepýtajte sa, vlastne máte právo, a ja vám to všetko poviem, hoci by sa tým váš prvší pocit, ktorý vás nútil sa ma zaujať, zmenil v zaslúžené zošklivenie. Nuž ja som od pätnástich rokov viedol život, o ktorom by ste vy povedali, že je neporiadny, hriešny. Dnes ste mali pravdu, keď ste tvrdili, že obete hriechu dokončujú svoje životy jedni v handrách, iní v páperových poduškách a že nezriadená žiadosť tela sa pomstí na tom istom tele. Snáď vám nemusím viacej povedať.“

„Nie, Achym. Ale vám je chladno. Je mi divné, že pán doktor nesvieti, čo keby tak nebol doma? Ale čo to hovorím, veď je noc, spí.“

„A vy by ste ho chceli budiť k vôli mne? Nie, prosím, len ma tu nechajte a choďte si odpočinúť.“

„Obaja si pôjdeme odpočinúť.“

Stanislav zaklopal. Za niekoľko okamihov doktor sám otvoril i zavrel dvere za obidvoma rušiteľmi nočného pokoja. Stanislav krátko vysvetlil všetko, nechal druha s ním samého a znovu odišiel na Lubošín. Cestou hore pozeral k nebesiam a porovnával svoju mravne nepoškvrnenú mladosť i svoje teraz krvou Pána Ježiša očistené srdce s tou úbohou obeťou hriechu, a pocítil svätú bázeň a nekonečnú vďaku voči Bohu a zároveň tiež túžbu zachrániť mládež, aby tak neklesla, brojiť proti všetkým jej zhubcom. Je síce krásne zachraňovať hynúcich, ale sto ráz krajšie je zachovať chlapca, skôr než dospel v hriešneho, poškvrneného muža. Tej noci prosil Pána, žeby mu dal možnosť mať vplyv na študenstvo, umiestnené v „Johankinom dvore“ a viesť ho k jedinému vzoru čistoty, ku Kristu.

Ešte stál v ložnici oblečený, keď sa tu temer prudko otvorily dvere a v nich na okamih zastal a potom pribehnul Bohuš.

„Stanislav, prečo si odišiel? Prečo si odvolal Achyma, kde je?“

Stanislav povedal všetko nezamlčiac ani jedno a prosil o súcit pre Achyma, prosil o pomoc, aby nikdy viacej za jeho pobytu na Lubošíne nebol nútený vydať sa takému nebezpečenstvu, áno, sdelil mu i svoje túžby a s obnoveným sľubom, že oni dvaja sa nikdy viacej neukážu v takej spoločnosti, odišli bratia na odpočinok.

Stanislav ho našiel, no, či aj Bohuš? Jemu tanula na mysli a padala na srdce jako kameň tá chvíľa, keď sa stretol s Oginským v biliardovej sieni, vtedy práve prázdnej.

„Kazimír, prečo si mi to spravil?“ zastavil ho Bohuš. „Vieš predsa, že ma nijaká listina z Ameriky nevytrhne.“

„Nestaraj sa,“ hovoril tajomne, „tvoj starý otec ma prinútil, aby som mu povedal pravdu, a tento raz to bolo dobre. On ti z nesnádze pomôže: nepýtaj sa jako, tak ako sa ani ja nepýtam, a mňa sa to predsa jako svedka tiež týka. Počkaj dva-tri dni a všetko sa vysvetlí.“

Že starý otec vedel a nehneval sa, že chcel pomôcť, bolo všetko veľmi pekné, ale jako tomu veriť? Keby on tak išiel k Johanke a odradil ju, a ona by žiadala rozvod? Bohuš by teraz vykríkol bolesťou, ale napriek tomu by nebol dbal, keby bol už radšej odsúdený ako žiť v tejto neistote. Do rána mnoho nechýbalo, a napriek tomu bola mu tá noc strašne dlhá. Sen nemôže zavrieť oči tam, kde duša nemá pokoja…