ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jarné slniečko sa lúčilo so svetom; v roztúžení objalo tmavé hory. Ešte raz objalo zámok Lubošín. Nahliadlo vysokými oblokami do siení v prízemí a ružovo zlatou žiarou padlo k nohám devušky, ktorá rozhŕňajúc tmavé záclony zostala stáť na prahu vysokých dverí. Básnik ju krajšie neospieva, poviestka nevybáji. Bola pekná nehou a ľahkosťou štíhlej postavy, pekná svojou mladosťou, tým pelom na lícach, tým ohňom žiariacich očí, pekná tou zaujímavou rozhodnosťou kol malinových rtíkov. Na hlavinke do tyla posunutý sedel biely krajkový klobúčik, zpod ktorého jako rozihrané deti sa vlnily vôkol ružovým nádychom celovaných tváričiek temer striebrobiele, jako čo by zlatým práškom posypané kučery. Biele batistové tlačenými nezábudkami posiate šaty, v páse sopnuté širokou stuhou, dodávaly štíhlej postave devušky zjavu víly. Slnce jako čo by váhalo, či má zapadnúť a či ešte raz sa pokochať pohľadom na zriedkavý kvet. — Záclony padly a jako biely motýľ preletela devuška neveľký priestor a oviňujúc ruky kol šije muža, sediaceho vo vysokom kresle, zvolala: „Papa, tu som“. Zvuk striebra zavznel vo sviežom hlásku. „Vieročka, ale dieťa, odkiaľ ideš? Len nie tak búrlivo, nie sme sami.“ Zodvihla hlavu a vzpriamila sa.

Pri stole, opierajúc sa o operadlo vysokého kresla stál mladý katolícky kňaz. Postava kniežacia, vznešená tvár pravidelných rysov sa málo shodovala s rúchom odriekania; snáď by mu lepšie pristala uniforma ruského dôstojníka s majorskými odznakmi, ktorá tak pekne zdobila zjav sediaceho muža. Major bol asi štyridsiatnik v najkrajšom kvete mužného veku.

„Vieročka, tu hľa je tvoj bratranec Konrád Hričovský; musím vás predstaviť, lebo je to dávno, čo ste sa znali“ hovoril obrátený k mladému kňazovi, príjemným zvučným hlasom.

„Áno, dávno,“ odvetil ten premáhajúc predošlé prekvapenie silou opanovania sa, zvláštnou pre tak mladý vek. „Nazdal som sa, že to malá Vieročka, a zatiaľ“… mladý muž sa uklonil.

Devuška stála ešte nepohnute, žiarivé oči uprené s údivom na bratranca; zrazu sa zasmiala a pristúpiac podala mu obe malé ruky. „Vitaj Konrád, i ja som prekvapená.“ Prijal podávané mu ruky, ružové jako kvet. „Prekvapená? Čím? —“ „Ach, nuž ja som sa nazdala mladého popa s bradou a zabudla som, že vy sa inak nosíte, že si ty katolík.“

Čelom mladého kňaza preletel mrak, pustil ruky devušky a zdôrile jej ponúkol kreslo. „Ach, nie tak,“ odvetila vesele snímajúc klobúčik, hneď prijdem. Deduško, milý papa, prijde čo nevidieť; bola som tam, i naši so Stránova prijdú,“ zvolala ešte vo dverách a zmizla jako sen o šťastí.

„Tak to bude krásne, aspoň si raz spoločne zase pohovoríme,“ prehodil major. „Dúfam,“ usmial sa mladý kňaz, „že k tomu máte dosť často príležitosť?“ „Vôbec nie, Konrád, Imrich i tvoja matka sú stále zamestnaní, svokor tiež; my dvaja, pravda, jako letní hostia lenošíme, išli by sme za nimi, ale nechceme vyrušovať.“ „A jako dávno ste už tu strýče?“ „Prišli sme minulý týždeň. Letný byt máme naozaj krásny; mnohí by nám mohli závidieť, ale neviem, čo povie neznáma sesternica a majiteľka Lubošína, keď nás tu najde usalašených.“

„Je to pravda, že má prijsť? Nemal som času doma spýtať sa ešte.“

„Áno, Bohuš išiel po ňu.“ „Bohuš?“ „Divíš sa tomu? Prečo?“ Kňaz pohŕdlive hodil hlavou. „Američanky môžu i do Europy cestovať s neženatým bratancom.“ „Ach, mýliš sa, ona je výnimkou,“ a majorovými rtami pohral úsmev. „Výnimkou?“ „Nuž áno, je mi divné, že ti matka nepísala o tom. Bohuš išiel do Ameriky po veliteľku Lubošína, ale aj po svoju. Dnes alebo zajtra čakáme od Stanislava telegram, išiel im naproti do Hamburgu. Tak už vieš všetko, ale nezkameň!“ Konrád sebou trhol. „To je naozaj originálne,“ a ironický ťah mu skrivil rty. „Čo mamon nespraví! Bohuš si dá sviazať ruky. Bohuš! Keby to bol Stanislav so svojou známou oddanosťou k otcovi a k rodine, nedivil by som sa; ale nepovoľný, panovitý, vždy svojou cestou kráčajúci Bohuš! Dobre sa pamätám, ako mi to hodil do tvári, že sa stávam kňazom k vôli kniežackej protekcii a nechávam si sviazať ruky, a on teraz robí to isté v inom smysle k vôli hrude a kameniu. Rád by som vedel, kto ho prehovoril a jako, nevieš, strýče?“ „Nie, keď sme prišli, bol už dávno preč. Myslím, že splnil dedovu vôľu, ktorý sa tomu sňatku veľmi teší.“

„To verím“ a rtami mladého kňaza znova trhnul pohrdlivý úsmešok. „A načo im išiel Stanislav oproti? Myslím, že keď Bohuš trafí so ženou z Ameriky, trafil by i z Hamburgu.“ „Myslím i ja, ale ho vraj o to žiadal listom a bude to veľmi pekné a mladej panej iste veľmi príjemné, keď ju hneď na pevnine privíta aspoň jeden člen novej rodiny. Mimo toho boli všetci radi, že Stanislav išiel; akosi sa vraj nemohol spamätať, v Imrichovej chorobe sa príliš namáhal, opatroval ho s bezpríkladnou trpezlivosťou a láskou, jako mi hovorila tvoja matka.“ „Veď strýc je už celkom zdravý, jako to, že on sa nemôže zobrať?“ „Nuž, nemal si kedy odpočinúť. Ležala na ňom veľká ťarcha vlastných a otcových povinností, mimo toho prevzal Bohušovu korešpondenciu po tak mnohých bezsenných nociach, ja sa nedivím.“ „Už ani ja. Je mi vôbec divné, že sa obídu bez neho, a vlastne nie, kto vie, aké veľké obchodné veci musí teraz dokázať v Hamburgu.“ „Ty si Konrád zlomyseľný; ak nemáš nič proti tomu, mohli by sme ísť dedovi naproti; je taký krásny podvečer.“ „Som hotový.“

Páni vyšli na chodbu, do ktorej vysokými, polootvorenými oblokami vnikala žiara, a cez ktoré bolo vidieť ten májovo krásny svet.

„Bol si už na Lubošíne, Konrád?“ „Raz v zime, ale zdá sa mi, že nielen zvonku ale i vo vnútri mnoho znamená.“ „Veľmi mnoho. Zvlášte byt veliteľky je naozaj rozkošný; mohla by v ňom bývať hociktorá z kňažien Lubošínskych.“ „Aspoň ak bude sesternica jako všetky pohodlia milovné Američanky, bude môcť spresniť život v sladkej nečinnosti.“ „Ale ak z nej bude praktická, podnikavá Američanka, čo potom?“ „Ó, tak sa bude veľmi dobre hodiť do nášho podnikavého rodu.“

Sotva pokročili páni asi desať krokov po terase, venujúc okamih pozornosť prekrásnej vyhliadke, rozhrnulo sa neďaleké húštie a po ceste, posypanej drobným pieskom, krokom voľným podľa obyčaje človeka, ktorý má vždy dosť času, prichádzal muž, dobrý sedemdesiatnik, pevnej rozložitej postavy, vlasov bielych ako mlieko, zdravej čerstvej tváre. Driev než oni jeho, spozoroval chodcov; zavadiac pohľadom o kňazské rúcho a o hrdý Konrádov obličaj, stiahnul trochu šedivé obočie a snímuc klobúk prešiel rukou čelo a odhrnul z neho hladké vlasy. Za chvíľku stáli voči sebe a podávali si ruky. „Tak ty si už doma, Konrád! Bol som včera u vás, a Žofia mi nič nepovedala,“ hovoril starec. „Nemohol som sa ohlásiť, starý otče. Moje vysvätenie malo byť odložené, ale podal som prosbu a hneď zajtra pojdem požiadať Jeho Jasnosť, aby urýchlil vec.“ Starec temer prudko zakrútil hlavou. „Na čo ten spech? Neprajem si, aby si nadužíval láskavosti svojho dobrodinca.“

Majorovi neušiel mrak neľúbosti na synovcovom čele. „Otče,“ prehovoril vrele, „mne sa zdá, že nie biskup, ale lubošínske knieža bolo Konrádovým dobrodincom.“ „Knieža?“ „Áno, Sergej; on začal a jeho Jasnosť dokončila.“

„Ó, dokončené bude, až sa mi dostane vysvätenia; tým to dielo korunuje.“

„Sprav ako chceš,“ pokrčil starec ramenami, „aj tak si nikdy neposlúchnul mojej rady. Kde je Vieročka, Sergej?“ „Doma, otče, že vraj bola u teba? Nevedel som o tom.“ „Túlala sa po horách, musel som ju pokarhať. Nesmie nám tak sama chodiť, snadno by zablúdila.“ „Ach, aby človek stále dával pozor na ňu, ustavične robí čosi, čo by čo by nemala,“ ľakal sa major. „Vyhreším ju!“ „Ty, Sergej?“ usmial sa starec, „rád by som to hrešenie počul.“ „Viníš ma zo slabosti, otče, viem to, ale pováž, že mám len to jediné dieťa, poklad po mojej drahej Maruške, kde nabrať síl na hranie si na prísneho otca?“

„Starý otče, vari ty žaluješ na mňa?“ A ružovými ramienkami objala od zadu dedovu šiju; dvoje žiarových očí mu hľadelo do tvári s neodolateľnou mocou mladosti a jara. — Privinul utešený kvet k sebe. „Áno,“ odvetil s úsmevom premoženého žalobníka, „ale tvoj otec sa hodlá polepšiť.“ „Ó, môj, papa, je i tak dosť dobrý. Ale sľubujem vám, že už nebudem sama chodiť po horách, ale aby som nechodila vôbec, to mi nemôžete zakázať, to by sme potom boli mohli zostať v Petrohrade. Poďte, prosím, tetinka i strýc sú už tu, videla som kočiar stáť na dvore. Konrád, poď.“

Mladý muž prijal podávanú mu malú ruku a oba popošli rýchlejšie. „Počul som, že robíš stále, čo by si nemala. Vieročka vyrástla, ale tuším je stále bývalá divoška. Jako sa to srovnáva s dôstojnosťou milostivej slečny?“ škádlil. Pohodila hlavinkou. „Viera Kantuzova nebude nikdy inakšou, nikdy! Pozri!“ hovorila rozhorlene, „kto prekazí tým kvetom, aby narástli a nerobily, čo chcú? Ani ja si nedám vziať slobodu, nedám!“ Vytrhla mu ruku, rozpiala náruč, ako čo by chcela objať celý ten krásny svet. „Konrád, ja tak milujem voľný let, ako tí orli, ako tie oblaky, ako tí vtáci nad nami. Keby mi niekto naložil putá, zomrela by som. Musela by prijsť veliká moc, čarovná moc, ktorá by prevýšila ten sladký pocit voľnosti, aby ma podmanila.“ Hovorila stále vrúcnejšie, na koniec temne, a mladý kňaz hľadel na ňu v zamyslení. Ešte raz vzplanulo slnce, ako čo by mu ju chcelo ukázať, potom zhaslo, a súmrak sa skláňal k zemi.

Obaja páni, zabraní v živý rozhovor, boli už vošli do zámku.

„Budeš ma aj ty hrešiť?“ obrátila sa devuška zrazu k bratrancovi a vzniesla k nemu dlhý prosebný pohľad. Vzrušil sa. „Ja nie. Všetko v prírode má slobodu žitia a bytia, prečo nie ty? Verím, že tvoj otec má príčiny ukladať ti medze alebo ťa dokonca väzniť, len to mi sľúb, že sa budeš chrániť odvážnych pokusov, ktoré by mohly končiť tvojím zablúdením alebo dokonca ztratením sa. Pokiaľ som doma, môžeme spolu podnikať i ďalšie výlety, chceš?“ „Či chcem,“ zajasala; „už vopred ti ďakujem. Rada by som išla hore na Skalku. Zavedieš ma ta?“ „Pravdaže, keď si praješ; odtiaľ je krásny výhľad.“ „Nejde mi tak o výhľad, ale rada by som videla miesto, kde“ — umĺkla a rumenec jej pokryl líca. — „Prečo nedopovieš?“ podivil sa on. „Nie je slušné, aby som o tom pred tebou hovorila,“ a zavadila pohľadom o jeho rúcho. Zvraštil čelo. „I ja mám práve tak slobodu ako ju máš ty; smiem všetko počuť, a za odmenu, že ťa ta odvediem, budeš mi potom rozprávať, čo sa na Skalke stalo.“ Hľadela pozorne na neho. „Snáď by som ti to predsa nemala rozprávať, ale keď chceš, nedbám, teraz už poďme.“

Večerná žiara zhasla, a v dedinke pod zámkom rozkolísal zvon sladkú zádumčivú melódiu.

Šuhaj i devuška prišli mlčky po zámocké dvere; stála v nich pani stepilej postavy a tvári, ktoré ani teraz nezaprely poľskú krásavicu. Čierny, pri krku krajkami zdobený jednoduchý šat ešte zvyšoval belosť pleti. Vztiahla k prichádzajúcim obe ruky hľadiac na nich krásnymi očami, ktoré ani v starobe, ba snáď ani v hodine smrti neztratia ničoho zo svojej nebezpečnej krásy, i keď v nich šťastia nebolo. Pri bedlivejšom pozorovaní tvári i celého paninho zjavu nebola by nikomu ušla plachosť, plynúca už či zo zvyku a či z telesnej nervozity. Pravda, keď teraz vítala šuhaja a dievčinku, ustúpila plachosť náruživej láske. „Išla som vám naproti,“ vravela celujúc ústa Vieročky. „Ľúbezná tetinka, však nás tu máš. Prišiel už aj strýc?“ „Áno, Vieročka, ale práve doniesli poštu, dúfam, že tam bude niečo od Stanislava. No, Konrád, ty snáď ani nevieš,“ a hľadela na mladého kňaza omluvne s otázkou. „Ale ano, mamička, strýc mi povedal, kam Stanislav šiel; teraz sa poďme presvedčiť.“

Vieročka vbehla prvá do salonu a zastavila sa. Pri obloku s listom v ruke stál starý otec; v lenoške s hlavou sklonenou do dlaní sedel strýc Imrich, a nad ním sa skláňal otec a hovoril: „Prosím ťa, Imrich, len si to tak neber k srdcu, veď tam stojí, že to najhoršie už pominulo.“ „Áno,“ zavznel temne i tak vždy pošmúrny strýcov hlas, „ale bolo to, a ja som nič nevedel. Bol chorý a ja som ho pustil na cestu. On ma opatroval vo dne, v noci, a teraz mu cudzie ruky musely preukázať najpotrebnejšie služby.“ „Kto bol chorý, strýče?“ A devuška už stála po otcovom boku, a mladý kňaz čítal nahlas starým otcom mu podaný telegram.

„Ctený pane! Teraz, keď nebezpečie pominulo, a môj milý pacient sa tak ďaleko spamätal, že mi mohol sdeliť vaše ctené meno, oznamujem vám, že váš syn Stanislav onemocnel na týfus. Cestujúc s ním riadením Božím v jednom vozni mohol som ho ošetriť. Sme v hoteli ,Hviezda‘ v H. Doktor Reinhard.“ „Odpusť švagre, že sotva som prišiel, zasa odchádzam,“ vzchopil sa pán Imrich. „Uznáte všetci, že musím do H. a to hneď. Dúfam, že je ešte dosť času k vlaku.“ „To áno, ale tvoja nedávna nemoc a doterajšia slabosť,“ bránil major. „Imrich, ty sa naozaj nemôžeš vydať na cestu,“ mienila pani Žofia. „Dúfam, že ma nebudete zdržovať. Prosím, otče, prevezmi zatiaľ moje záležitosti.“ Na bledej tvári muža sa tak zvláštne odrazil kmit prosby. Bola to chladná zasmušilá tvár s ráznym čelom, pevnými rtami a pošmúrnymi očami — tvár, na ktorej by si si nevedel predstaviť úsmev blaha. Muž bol typom našej bezradostnej doby, v zemi plnej neresti, márnosti a žiaľov. „Tak s Bohom,“ obrátil sa k majorovi. „Nikdy nepôjdeš,“ zavznelo v tom od obloka tónom neztrpiacim odporu. Všetci pozreli na starca; stál tam so skríženými ramenami; ovládajúca moc sa zjavila v celej postave. U majora vyvolala podivenie, u pani Žofie prestrašenie, na tvári Vieročky úžas a temer hnevivý záblesk v zraku Konráda, ale z tváre pána Imricha vyhnala posledný kmit života. V jeho očiach spočinul na okamih akýsi príšerný cit. Tak by snáď pozrel bezmocný, spútaný lev.

„Rád by som vedel,“ prerušil chvíľkovú tíšinu mladý kňaz, „prečo brániš strýcovi vykonať jeho povinnosť, ak ta nesmie ísť on, kde je teraz jeho miesto, tak pôjdem ja. Stanislava samého nenecháme.“ „A ja pôjdem s tebou, Konrád.“ „Vieročka,“ skríknul naľakaný major, „veď má týfus!“ „Práve preto, papa, pôjdeme, hneď pôjdeme.“ Devuška stála po bratrancovom boku podávajúc mu ruku so smelou odhodlanosťou šestnástich rokov. Sovrel pevne jej rúčku: ešte len chcel odpovedať v blaženom vzrušení, keď znova zavznelo od obloka: „Ani ty, Konrád, nepôjdeš nikam.“ „Starý otče,“ mladý muž sa prudko vytýčil a dvoje očú sa meralo v sile a v panovitosti. „Áno, ani ty nepôjdeš nikam, krome na stanicu. Napíš menom Imricha a celej rodiny doktorovi Reinhardovi, poďakuj a popros ho, aby nešetriac výloh dopravil nášho Stanislava domov.“

„Otče, dovoľ mi, aby som smel ísť po neho,“ pán Imrich pristúpil k otcovi. „Nedovolím, nie si zdravý; jemu nič neosožíš, a ja si neprajem, aby šľachetný doktor mal ešte i s tebou robotu.“ „Starý otče, však s nami ju mať nebude, my pôjdeme po Stanislava.“ Starec odtiahol útle rameno so svojej šije, usmial sa síce prívetivo, ale so rtov mu napriek tomu splynulo. „Vieročka nebude opravovať starého otca, Stanislav má týfus, a ja nechcem, aby ho dostali všetci moji vnuci, aby až prijdú naši z Ameriky, ich privítal celý lazaret. Tedy, Konrád, sprav, čo som povedal.“

Mladý kňaz zakúsnul do rtov, ale išiel. Sú ľudia, ktorým musíš ustúpiť chceš-nechceš. Na chodbe sa zastavil a tisknúc prudko ruku na čelo vyrazil zo seba: „Zase som mu povolil, zase! Kedy sa už raz vymaním z tej neznesiteľnej nadvlády! On má všetkých v moci, ešte aj mňa. Ale ja tých okôv neznesiem, ja nie! Jeho vlastná panovitá krv koluje mojimi žilami, a snáď preto je tak málo sympatie medzi nami. On ma nikdy nemiloval, a ja som ho skoro nenávidel. I teraz mi ten cit zachvieva srdcom. I keď nemôžem povedať, že nemá pravdu. Vieročka by ťažko zostala, keby som išiel, a jej tam netreba. A strýc? Čo by pomohol Stanislavovi? Ó, môj milý druhu, že to muselo prísť na teba!“ Hlboký vzdych vyvolaný rodnou láskou, zodvihol mladú hruď, a Konrád išiel vykonať smutnú povinnosť, ktorú mu vôbec bolo dovolené vykonať. —