ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„No tak už som všetko usporiadal, Stázička, konečne sa smiem kochať v tvojom pohľade, žena moja sladká.“ S tými slovami objal Kazimír Oginský svoju manželku a preniesol ju ako dieťa na pohovku a div ju nespálil žiarom náruživej lásky, ktorá mu horela z očú. V tom okamihu jeho oči neboly nijak záhadné. „Nebolo ti bezomňa smutno?“

Oprela hlavu o jeho hruď. „Ba veľmi, Kazimír; myslela som, že sa ťa ani nedočkám.“

„Dobre, že som to nevedel, bol by som sa iste vrátil z pol cesty. Ako si sa mala? Neprišiel ťa niekto navštíviť? Nehľadal ma niekto?“

„Nikto, bola som stále sama; len dnes ťa hľadal biskupský tajomník.“

„A čo chcel?“

„Však ti poviem, jednala som s tvojím plnomocenstvom; vec je vybavená; radšej mi povedz, aká je mladá pani Hričovská; privedie ju k nám?“

Hladil jej bielostné ruky ako čo by nepočul jej otázky, privinul ju náruživo k sebe.

„Pre mňa je len jedna žena krásna. Hričovská je malá, útla, na pohľad nepatrná osôbka: ale je to žena, do ktorej sa Bohuš časom náruživo zamiluje; ona mu prirastie k srdcu, že skôr vytrhne srdce z tela než tú lásku zo srdca.“

„Veď nemusí, je jeho. Ale si mi nedal odpovedi, dovedie ju k nám?“

„Myslím, že áno. Teraz zase by som ja rád vedieť, čo tu chcel ten biskupský tajomník, a čo vybavila moja Stázička?“

Krátko mu zdelila všetko, ale naľakal ju dobre známy mrak, ktorý mu prešiel cez čelo a cez oči. Zaiskrily divným ohňom. Vyskočil. „Už zase hľadajú príležitosť, aby ukázali svoju nadvládu, tí kresťanskí psi. Pozemok je môj. Nikde v kúpnej smluve nestála podmienka, oprávňujúca k podobnej žiadosti. Že im tvoj dobrý otec ustúpil, si myslia, že sa budú i po mne voziť; oj, ale sa mýlia, nedám vytrhnúť ani jeden kôl. Nepotrebujem, aby sa klaňali na mojom pozemku pred svojimi modlami. Ak nemajú dosť miesta, nech si dajú kaplu preniesť inam.“

„Ale Kazimír drahý,“ sopiala pani ruky. „Veď je to len kúsok zeme, a veď ho potrebujú. Vidíš, nám by v podobnom prípade tiež tvrdo padlo také odmietnutie. Čo si pomyslia o tebe? Chceš, aby ťa mali za lakomca?“

„Veľmi málo mi záleží na tom, čo si pomyslia o mne. Môžeme byť i zosobnenou šľachetnosťou pre nich, i tak vždy ostaneme opovrhnutými židmi.“

„Kazimír drahý!“

Nepros, Stázička, lebo ja nepovolím, a nieto tej moci, ktorá by ma súdne prinútila. Ak im je miesto malé, nech si kaplu prenesú inam; ak ma budú dráždiť, dám im pri samom plote spraviť stodolu. Jestli ich náboženstvo učí ctiť ostatky smrteľných ľudí a preukazovať divotvorným obrazom božskú moc, moje náboženstvo ma zase učí, aby som poškvrnil a zneuctil modly jakéhokoľvek druhu. Keby som ten pozemok mohol kúpiť, rád by som za to dal tisíce, len, aby som tú búdu mohol premeniť na záchod.“

Oginský chodil po izbe rýchlym krokom.

Fanatizmus, pokladaný za nemožný u moderného žida, mu sálal z očú, obletoval rty. Náhle sa zastavil, zblednul a úzkostným: „Stázička, čo ti je?“ padnul k pohovke na kolená, v ktorej kúte schúlená odpočívala mladá pani. „Hneváš sa, či ťa bolí niečo?“

„Áno, bolí,“ vzdychla sotva počuteľne, „že ma pred tajomníkom chceš tak ponížiť; ja som mu sľúbila, a ty to teraz rušíš,“ zaplakala.

„Neplač, neplač, drahá, milovaná; nezruším tvojho slova; musí im byť také sväté ako mne. Smieš im ten pozemok darovať, lebo na svojej pôde nesmiem trpieť nijakého modlárskeho kľakania. Neplač, pozri na mňa; napíšem ti darovaciu listinu, ktorú môžeš poslať. Stázička!“

To znelo už ako výkrik zdesenia, lebo pani síce sebou hnula, ale ihneď klesla zpäť, tisnúc obe ruky na srdce.

„Zodvihni ma prosím.“

Poslúchnul, oprel si ju o hruď. Spočívala mu v náručí jako zlomený kvet.

„Neľakaj sa,“ prehovorila vykúzľujúc namáhavo úsmev, „dostala som chvenie srdca, však to prejde.“

„A ja som príčinou toho. Odpusť, ach odpusť, žena moja drahá, sladká,“ celoval jej ruky i to bledé zarosené čelo.

„Nemám čo, však ty si dobrý, a to neprišlo na mňa preto, ale i preto, že som sa veľmi potešila, že si sa vrátil; teraz si trochu ľahnem.“

„Tu, či ťa mám preniesť do ložnice?“

„Len tu, daj mi, prosím, podušku, ešte jednu, tak ďakujem. Sadni si ku mne na taburet, lebo sa mi zdalo, že ťa už zase nemám.“

„Ó, zlorečená cesta! Bárs by som radšej nebol nikde išiel.“ Vošiel si zúfale oboma rukami do vlasov.

„Nie tak, Kazimír, to ma bolí.“

Okamžite sa ovládal.

„Rozprávaj mi, prosím, radšej niečo o vašej ceste a o svadbe.“

Poslúchnul. Po chvíli pozoroval, ako ruka držiaca jeho, ochabuje, že pani usína. Umĺknul a sedel tu jako kamenná socha temnej dumy.

Oj, Jaroslav Lakrinský, keby si ten obraz videl a počul ten rozhovor!