ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Lubošín zajasal v skvelom lesku osvetlenia; svetlo prúdilo i nezastretými oblokami po tichej terase do parku, jako čo by rozprávalo doline i horám: Johanka Hričovská, veliteľka Lubošína, je tu!

Veliteľka! Skoro divne sa družilo toto pomenovanie k bytosti, ktorá teraz sama prechádzala veľkým obydlím, osvetlená bleskom skvostných lámp, odrážajúc sa na čistých plochách vysokých zrkadiel. Kráčala po mäkkých kobercoch tak ticho a ľahúčko, jako dobrá myšlienka. Nebola krásna, svojím zjavom pripomínala skôr osamelú hviezdu v tmavej noci. Spanilú, temer malú postavu objímal jednoduchý šat, prostý všetkej ozdoby. Keď pozdvihla sklonenú hlavinku, objavila sa v zrkadle tvárička ľúbezná jako májový večer. To čaro rozlievaly po milostnej, máličko ružovej tváričke krásne tmavé oči. Obzrela sa vôkol, raz, druhý i tretí, potom s krátkym povzdychom znovu sklonila spanilú hlavinku. Vo chvíľke stanula v otvorenom obloku jako v ráme, ako čo by seba celú, svoju vnútornú i viditeľnú bytosť skladala k nohám toho veľkého svätého Boha, ktorý s ňou prišiel i do tejto pre ňu cudziny.

Medzi tým v dosť veľkej pracovni, upravenej pre Bohuša Hričovského, sedel pán Juraj Hričovský na pohovke, a Bohuš prechádzal po izbe ukladajúc drobnosti, ktoré vyberal z malého kufríka na stolok a na nízku skryňu. A keď konečne uložil i poslednú, zastal vnuk pred starým otcom.

Bol to nádherný zjav nezkrotnej mladej sily, štíhly i statný, jako strom v horách, švárna osmahlá tvár samý oheň a život. Na starého otca pozrel hrde svojím blesku podobným zrakom. Pekné fúziky, dodávajúce mužnosti, dovršovaly obraz nečastý v dnešnom chabom pokolení, obraz sily a samostatnosti.

„Dúfam,“ prehovoril srdečne, „že si sa už celkom zmieril so svojou voľbou. Tvoja ženuška je šumná ako kvet; myslím, že ste si na ceste privykli.“

„Starý otče, nezabudni nikdy, že len k vôli tebe som išiel po Johanku.“ V melodickom hlase spočíval zvláštny dôraz. „Spravil som ti po vôli, ale musím vám niečo oznámiť, čo sa vám snáď ani ľúbiť nebude, ale muselo to tak byť.“ Mladý inšpektor pomlčal trochu, pohladil svoju peknú bradu: „Na úrade sa previedol sobášny akt, nevyhnutné cirkevné požehnanie sme chceli mať až doma.“

„Ale Bohuš, na čo to bolo; mrzel sa starec; vieš dobre, že sme v tom mori katolíctva, že do Záboria prichádza kňaz len dva razy do roka.“

„Nevadí, možno ho zavolať. Nemrz sa, starý otče, vec sa už stala. S Johankou sme prišli len ako príbuzní. Prosím, oznám to ostatným, lebo až po tom nezbytnom akte nás môžete považovať za manželov.“

„To je už len raz pravda, že si ty výmyselník!“ vykročil starec. „Prosím ťa, na čo to bolo?“

Mladý muž pokrčil ramenami. „Získal som čas i voľnosť i Johanke i sebe; ona je spokojná, a vy ostatní sa musíte tiež uspokojiť. Preto hodlám ostať tu vo svojom starom byte až do cirkevného sobáša.“

„Hneď zajtra dám doviezť kňaza,“ vybuchnul starec hnevive; „kedy už odložíš tie svoje výstrednosti?“

„Nedáš nikoho doviezť, starý otče, o sobáši nemôže byť ani reči dokiaľ Stanislav nevyzdravie. Keby nebol onemocnel a bol by nám prišiel naproti do Hamburgu, bolo by sa to tam previedlo, lebo som prosil Johanku, aby sme išli do kostola až na európskej pôde. Stanislavova choroba nám to prekazila, počkáme teraz.“

„Ty ma len vždy hneváš,“ s tými slovami sa hodil starec znovu na pohovku. Vnuk sa posadil k nemu. „Čím ťa hnevám?“ spýtal sa temer chladno. „Išlo ti o to, aby som imanie amerických Hričovských pripojil k našemu; nuž to sa stalo; doniesol som ti ho v šekoch a vo zmenkách, až na súkromný materinský podiel Johanky; teraz si ďalšie zasahovanie do svojej slobody a obmedzovania slobody i od teba, starý otče, vyprosujem. Nepýtal si sa, jako budeme žiť, keď nás násilne spojíš; teraz sa nediv, keď každý z nás pôjde svojou cestou. Johanka má úplnú slobodnú vôľu. Ona je tiež celkom iného smýšľania ako sme my. My sme neznabohovia, ona má vieru. Snáď sa vám nebude na nej všeličo ľúbiť; ale ona neprišla dobrovoľne, prinútili sme ju, a na to z nás nikto nesmie zabudnúť. A už dosť o tom. Radšej mi povedz, kde je Stanislav, aby som ešte dnes mohol za ním.“

„Nepýtaj sa; tak ma predsa nebudeš hnevať, aby si odišiel od ženy v prvý večer a išiel za bratom. Ona ti je teraz najbližšou príbuznou, a moje meno nebudeš dávať do ľudských úst.“ „Keď nie dnes, zajtra na každý spôsob pôjdem,“ vyskočil mladý Hričovský. „Teraz, prosím, oznám rodine, čo som ti sdelil, myslím, že už bude večera; idem po Johanku.“ Prv než sa starec nazdal, bol sám. „Nešťastná povaha!“ zvolal rozhorčene, „ako ju zkrotiť? Prerástol mi cez hlavu. Jaký nápad! Dá sa civilne sosobášiť a nejde hneď ku kňazovi! Však s tým, lebo bez toho, ale tu by sme neobstáli, keby sa vedelo, že nie je sobášený v kostole. A ja som teraz nútený vysvetliť vec; ale teraz, keď sa sobáš odloží, to bude rečí!“ Starec hnevivo udrel na stôl, ani nepočul zaklopania na dvere, až keď od nich zavznel pozdrav, obrátil sa a temer radostne pokročil v ústrety elegantne oblečenému mladému mužovi!“

„Vítajte, pán Oginský, nuž ale ste to vyviedli!“

„Sluha váš, pán Hričovský, hľadám Bohuša, a vy ste tu sám?“ Hosť pokročil vpred a s kráľovskou noblesou zopakoval starcovu poklonu.

„Tuším sa vaša milosť hnevá?“

„Jako by som sa nehneval! Ale sadnite si.“ „Ďakujem.“ Pristúpili k pohovke. Oginský snímal rukavičky.

„Snáď na koniec Bohuš nie je vôbec sosobášený?“

„Ó, uisťujem vašu milosť, že sme doviezli so sebou pani Hričovskú,“ usmial sa máličko továrnik.

„Ale čo teraz? Stanislav je nemocný a Bohuš chce čakať na neho, okrem toho farár do Záboria tak hneď nepríde.“

„A tiež načo? však je tu i jeho velebnosť Konrád Hričovský.“

„Ach, viete, že to nejde, sme evanjelici.“ — „Je pravda, zase sa málinko usmial hosť. „Vaša milosť sa iste obáva verejného mienenia, to je možno veľmi krásne maskovať. Povie sa, že ste chceli doma vystrojiť vnukovi svadbu, ale preto, že je druhý vnuk nemocný, tak čakáte na družbu; však švárna družica je už tu. Tá vec vonkoncom nevyzerá tak zle, a Bohušovi sa odpustí.“

„Nuž konečne máte pravdu, a keď i vy pomôžete…“

„Ó, vaša milosť, len to oznámte rodine; o verejnú mienku sa nechajte postarať mňa. Ale kde je Bohuš? Máme sa vyrovnať. Na ceste mi nestačily peniaze, vypomohol mi, tak som mu ich priniesol a hneď som si prišiel aj po pokarhanie, nemôžem sa zdržať.“

„Ó, veď to nemuselo byť tak hneď, a nech sa vám páči zostať u nás. Bohuš išiel po Johanku; ideme k večeri, zostaňte.“

„Prepáčte, vaša milosť, moja pani ma len tak pustila, ak sa hneď vrátim; však mi Bohuš sľúbil, že ma zajtra navštívi, potom sa vyrovnáme. Sluha váš.“ Zase kráľovská poklona; páni vyšli na chodbu. Starec vyprevadil továrnika až na terasu, kde nepokojne hrabal bujný tátoš. I keď už bol zmiznul krásny jazdec, ešte hľadel za ním. „Škoda, že si Žid,“ prehovoril akosi mrzute, „trochu tvojej rozvahy by neškodilo Bohušovi.“