ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„A ja ti hovorím, deduško, že nie je to pekné ani dobré, keď nechceš ísť do kostola. Papa a ja sme pravoslávni, my ešte nemáme svätodušné sviatky, a my pôjdeme. A ty, evanjelik, nejdeš.“

Vieročka Kantúzova, stojaca s horiacimi líčkami pred pohovkou, na ktorej pohodlne natiahnutý ležal pán Juraj, končila týmito slovami dosť dlhý útok na v tomto prípade nedobytné srdce starého otca.

„Vidzme, vidzme, kuriatko chce byť veľmi múdre,“ posmieval sa starec. Pohodila hlavičkou.

„Môžeš povedať, že nemám pravdy?“

„Máš pravdu. Keď vy ta pôjdete, mal by som vás predchádzať. Ale rád by som vedel, čo tam chcete v tej starej chajde? Naučení na všetky možné parády vašich pravoslávnych kostolov, na cinganie, na ornáty, na kadidlá.“

„Deduško!“

„Nie, nie, nechcel som ťa uraziť! Si dobrá dcéra svojej cirkvi, lepšia než som ja synom svojej, drž sa toho, čo ťa naučili. Tebe netreba chodiť na kázne nevysväteného človeka! Nemôžem to vystáť, keď sa ľudia jedni druhým pletú do remesla; Čižmár drž sa svojho kopyta, krajčír ihly, a lekár nech píše recepty. Načo sa má pliesť do kňazovej roboty? Keby tam kázal nejaký farár, išiel by som, ale doktorovi sa dám poučiť, až mi bude počítať pulz!“

Starec zamĺknul. Devuška, stojaca pred ním s tvárou teraz bledou od vnútorného rozochvenia, sa náhle obrátila a ticho odchádzala. Pozeral za ňou udivený, toho zrejme nečakal.

Na chodbe sa zastavila. „Keby kázal nejaký farár,“ povedala vzdorovite, „to by som zase ja neišla, lebo nepotrebujem kázne vašich farárov, ale pána doktora pôjdem počuť.“

„Moja Vieročka vedie tuším samomluvu?“

„Drahý papa, kam ideš?“ Vrhla sa otcovi na šiju. „Idem sa pozrieť k deduškovi, či pôjde s nami.“

„Nejde. Prosila som ho, aby išiel, nechcel, a teraz už ja nechcem, aby išiel. On sa vysmieva nášmu svätému pravosláviu.“

„Ale, miláčik,“ chlácholil major. „Áno, posmieva sa a svojeho nectí. On nie je evanjelik, on je pohan.“

„Moja Vieročka, jaké sú to reči?“ Zľakol sa major nezvyklej prudkosti dcéry.“ Povedala si, že nikdy nechceš hovoriť to, čo by Kristus nesmel počuť.“

Zľakla sa. „Nechcem, papa. Ale to neodvolám. Pán Ježiš zná starého otca a Jemu sa to iste nepáči. Veď on teraz leží s novinami na pohovke a nejde slúžiť Bohu.“

Major dal dcére za pravdu, ale znajúc už od dávna tesťovu ľahostajnosť voči všetkému, čo je sväté, nebol ani prekvapený. Na omluvu nemal slov. Na šťastie sa otvorily neďaleké dvere, a pán Imrich vychádzal von. Vieročka sa ponáhľala za ním. „Ujče, pravda, pôjdeš do kostola?“

„Áno, Vieročka, prečo sa pýtaš?“ Nedostal odpovedi, ale ho objala a bozkala.

Devuška odbehla hore po schodoch. Obaja páni vošli k pánu Jurajovi. Našli ho síce na pohovke s novinami, ale nečítal.

„Sergej, nežalovala ti na mňa Vieročka?“ smial sa starec.

„Áno, trochu, otče.“

„Vyvinula veľké umenie v prehováraní, a keď jej to nepomohlo, nahnevala sa na starého otca. Povedala, že pôjdeš aj ty, Sergej.“

„Áno, Otče.“

Major sa pozrel priamo na tesťa. „Všetci ideme.“

„Aj ty?“ obrátil sa starec k synovi.

Otázka, snáď i úsmešok vyhnaly farby z líc pána Imricha.

„Aj ja,“ odvetil chladno.

„Patrí sa ísť poďakovať za Stanislavovo uzdravenie,“ podotknul major.

„Tak, je pravda, ale Imrichovou slabou stránkou to nikdy nebolo ďakovať Bohu.“

„Kto je vinou toho hriechu?“ Otázka zavznela temne a temný bol aj pohľad, aký zaslaly synove oči otcovi.

„Starý pán je na niečo namrzený a chce sa hádať,“ pomyslel major, „treba tomu predísť.“

„Tak poďme, Imrich, aby nás nečakali,“ povedal vstávajúc. Švagor okamžite poslúchnul, vstal i tesť.

„Mnoho zábavy a preto, že musím odpoludnia domov, mám na večer ohlásenú návštevu, prial by som si, aby ste záležitosť s doktorom Reinhardom čo najslušnejšie vyrovnali, prajem si, aby bol šľachticky odmenený.“

„Otče, dnes predsa nemôžeme hovoriť s ním o tom, je hosťom Johanky, pôjdeme k nemu po sviatkoch,“ odporoval pán Imrich.

„Ba, rád by som vedel, načo také ohľady.“

„Sú sviatky,“ zamiešal sa major, „možno, že by to doktora urazilo, a on je taký milý, sympatický človek.“

„Nuž, dobre, keď nechcete, vybavím to sám,“ pokrčil starec plecami. „Sergej, prídi večer ku mne.“

„Odpusť, otče, rád by som dnešný deň ztrávil v rodinnom kruhu na Lubošíne.“ Major zahliadnul mrak na tesťovom čele, ale robil sa že nevidí a išli.

Shromaždený ľud pred kostolom, napnute pozerajúci k zámku, temer hlasite za jasal. Dolu terasami schádzala jasná veliteľka Lubošína, modrá jako to nebe nad jej hlavou, uprostred obidvoch mladých pánov Hričovských, za nimi dlhý rad mestsky oblečených dievčiat, za nimi niekoľko pánov a paní, medzi nimi pán Imrich a major Kantuzov a obaja lubošínski horári. Trochu ďalej za nimi vedúc so sebou dva rady pristrojených detí išla slečna Vieročka, ružová jako tá májová zora, bez klobúčku s vencom čerstvého kvietia na bielovlasej hlavičke. Prišli, Iud úctive a radostne pozdravoval, a oni vstúpili do chrámu. Veliteľka s deťmi a so slečnou vyšly na chór a za chvíľku preletely chrámom jasné zvuky hudby i spevu, ktorý trval, dokiaľ sa neusadil vchádzajúci ľud. Ach, škoda, že nie ďalej!

V katolíckom mori temer utopená cirkev Záboria nepamätala takých služieb Božích, takých svätodušných sviatkov nevynímajúc ani najstarších kmeťov. Pán doktor prečítal tri oddiely z Božieho Slova a medzi tým sa spievalo. Potom bola kázeň. Doktor kázal dlho, ale tak, že by ho boli do večera počúvali. Kázal o tej moci, jakou pôsobil Svätý Duch na ľudské srdcia, keď sostúpil na zem a jakou pôsobí i dnes na srdce každého, že On tiahne človeka k Bohu. naučí ho veriť, pripomenie mu všetko, čo Pán Ježiš učil spasiteľného, ale že tiež pripomenie človeku každý hriech a ukáže, aby ho priviedol k poznaniu, že je stratený hriešnik a že na veky zahynie, ak nebude hľadať pomoc na Golgate, kde i za neho ukrižovaný Pán Ježiš udieľa odpustenie každému, kto verí v Neho a to na veky.

Všetci odchádzali z chrámu hlboko zamyslení. Odpoludnia kázal pán doktor o tej veľkej milosti, ktorá sa stala komorníkovi kráľovny Kandaces. Líčil ako Filip vysvetľoval tomu mužovi päťdesiatu tretiu kapitolu proroka Izaiáša. Srdce nejedného pozorného poslucháča prišlo k presvedčeniu, že to, čo hľadá, čo potrebuje, je ten Ježiš, ktorého neznalo. Po službách Božích sa nechcelo ľudu jakosi rozchádzať. Niektorí premôžuc ostych predkladali otázky tlačiace dušu. Najtiaž bolo začať! Johanka Hričovská bola dávno na zámku rozdeľujúc s oboma služobnými a s kuchárkou deťom nedeľnej školy olevrant, keď sa dievčatá, majúce prijsť za ňou s Vieročkou ešte vždy nehýbaly. Zabudla Vieročka, sediac pri doktorových nohách na nízkej stoličke, na všetko. Celá duša, celé srdce ľpely na rtoch muža, no či len jej? O vedľajší stĺp opretý šuhaj nepredložil síce nijakej otázky, zato dušou, veľkým pohľadom krásnych očí vyjadroval len jednu otázku.

Zelenou lúkou, hore k terase so sklonenou hlavou, hlboko zamyslený kráčal major Kantuzov. „Čo povedal teraz i dopoludnia, je všetko pravda,“ rozmýšľal. Na dušu mu zaľahnul akýsi stesk! Kto by si nebol vedomý hriechu? Keby som bol doma, hneď zajtra by som išiel k spovedi. Hovorí: „Choď ku krížu, nie k tomu drevennému, ale tam na Golgate.“ Synu Boží! Jako si mohol zomrieť za také bezbožné pokolenie, aké sme my? Kajam sa! Nemyslieval som na Teba, nehľadal som Tvojho slova. Ak môžeš, odpusť; ak môžeš dať Ducha človekovi, tak nehodnému, jako som ja, tak mi ho daj, aby premenil moje srdce a dal mi vieru v Teba.“ Major nepovažoval svojich myšlienok za modlitbu, ale ony letely hore, vysoko, a nevrátily sa súc zaznamenané tam do pamätnej knihy pred Baránkovou tvárou.

Na Lubošíne i v Záborí bolo živo po celú nedeľu, živo i na svätodušný pondelok. Už z rána sa zámok naplnil Stanislavovými hosťami. Prišli ho radostne privítať v novom živote, zadržali sa celý deň, ba mnohí prijali pozvanie i na noc. Všetci sa zo zdvorilosti voči spanilej hostiteľke zúčastnili na večerných službách Božích v Záborí. Traja statkári evanjelici navštívili i dopoludnia a značne obživení, sľubovali, že na Trojicu prídu aj so ženami do Záboria, ba ponúkli Johanke i pomoc pri oprave kostola. Odpoludnia všetci obyvatelia Lubošína s hosťami vypočuli Konráda Hričovského pred Dobrudžským kostolom, potom išli do P.-na prijímanie členov tvoriaceho sa Tovaryšstva gymnaziálneho.

„Stanislav, a čo urobíme my?“ Táto otázka bola v rôznom znení prekladaná mladému mužovi na spiatočnej ceste.

„Podnik je trochu fanatický, ale krásny, a treba zaň pracovať,“ mienil mladý predseda Pokroku.

„Som tej istej mienky, priateľu; vy, katolíci, pripojte sa k členom, nám štyrom možno prispieť aspoň hmotne a vplyvom na ľud.“

„Ty súhlasíš, Stanislav? Ó, že nemôžeš s nami.“

„Veď čo, my i keď prisaháme, nedodržíme jako on, keď sľúbi.“

Páni stáli teraz na večernými zorami ožiarenej terase a všetci hľadeli do tvári pred nimi náhle vztýčivšieho sa muža.

„Jedno je isté,“ prehovoril a jeho krásne oči zažiarili, „mne dnes dosť povedal Konrád, moje ústa sa nikdy nedotknú opojného nápoja ani cigár. Nikdy viacej nevezmem kariet do rúk ani nikdy nevkročím do tanečnej siene. Vy všetci ste svedkami môjho sľubu.“

„Stanislav, veď ty sľubuješ viacej než žiadajú v Tovaryšstve,“ zdesil sa Eneáš Kronický z L. „Tovaryšstvo je spolok miernosti, ale ty chceš byť fanatickejším než Konrád.“

„Nech je, ako chce. Sľúbil som. Z vás, priatelia, nevolám nikoho za sebou. Ale hľaďte bližšie. Pijanstvo hubí ľud, fajčenie a hýrenie zemanstvo, mešťanstvo i šľachtu.“

„Uznávame, ale prečo sa odriekať tanca?“

„Bratia, viete, že som stál na kraji hrobu,“ prehovoril šuhaj so zvláštnym pohľadom. „áno, na rozhraní časnosti a večnosti. Večnosť ležala predo mnou, a ja som nebol na ňu pripravený.“

Na terase stíchlo, ale či stíchlo i v srdciach a v dušiach pánov, vstupujúcich mlčky do zámku? „Ach,“ povedal v noci Eneáš Kronický svojmu spoluhosťovi statkárovi Z. „Teraz už rozumiem Stanislava. Len raz som počul doktora Reinharda, a on stál na prahu smrti pod jeho opaterou. Doktor je zvláštny muž, má krásne myšlienky, ale Stanislava je predsa len škoda, že upadol do jeho rúk!“

„Alebo naopak.“