ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Ja som sa mu dal privinúť k hrudi, tiahlo ma to na jeho srdce,“ udrel sa Oginský do čela, keď už išiel rýchle poľom.

„A teraz nie na to isté srdce jeho, ach! Na čo som mu to rozprával, on ich ešte môže varovať! Nezmysel, veď práve tak ako ostatný svet netuší ani on, aké čisté indivídua vládnu v P. Ó, bude to rozkošná blamáž, až padnú masky, a vy poznáte koho ste poctievali svojimi návštevami! Ale teraz len ešte vystupujte, čím vyššie, tým bude pád hlbší.“

Medzi tým sotva továrnik vysadnul na koňa, zakrútila sa doktorovi vnútri hlava a nebyť rýchleho priskočenia Stanislava, bol by padnul na zem.

„Pán doktor, čo sa vám stalo?“

„Mnoho, môj synu, raz už dávno. Doveď ma k pohovke a otvor, prosím, obloky.“

Poľakaný mládenec ochotne vykonal prianie. Keď sa vrátil k pohovke, ležal doktor so zavretými očami. Jeho rty sa pohybovali v tichej modlitbe. I mládenec kľakol. Medzi tým sa celkom zotmilo, bola noc.

Až po dlhej chvíli sa Stanislav odvážil vstať a zažať lampu. Svetlo padlo na tichú, priesvitnú tvár lekára. Otvoril oči.

„Je vám už lepšie?“ zajasal mládenec.

„Je mi celkom dobre, Stanislav. Sadnite si ku mne a povedzte mi prečo ste prišli. Verím, že nie bez príčiny.“

„Ach, prosím, nehovorme teraz o mne. Je pravda, prišiel som k vám v túžbe o radu v istej, veľmi ťažkej záležitosti. Ale teraz vidím, ako sebecky som konal. Kto som ja, aby som vás smel obťažovať, môj drahý dobrodinče.“

„Vy ste môj milý brat v Kristu,“ a s tým pritiahol mládenca k sebe. „Verte, že mi tým preukážete len službu, keď odvediete moje myšlienky od smutnej rozpomienky.“

„Neviem. Predmet, o ktorom som chcel s vami hovoriť ako s otcovským priateľom, je tiež veľmi smutný.“

„Nech, zabudnem pri tom na seba a na tie veci, ktoré sú za mnou. Preukážete sebe i mne službu. Nuž prosím.“

„Ach,“ oprel si mládenec tvár o doktorovu hruď,“ keď mi je to tak ťažko hovoriť. Všetko povedať nemôžem, a len niečo, to nepostačí!“

„Stanislav, veď mi snáď dôverujete?“

Otázka znela vážne.

„Bez výhrady.“

„Tak mi tedy sdeľte všetko. Nech je medzi nami jasno.“

„Ach, keď dovolíte, nech vám to Bôh odplatí, lebo ja nevýslovne potrebujem radu a nemám nikoho, kto by mi ju dal. Lež dovoľte, odnesiem lampu, svetlo ma vyrušuje.“

„Chcel som vás požiadať o to isté. A vezmite si stolček, Stanislav.“

Šuhaj poslúchol.

Asi o minutu sedel už pri doktorovej hlave držiac jeho ruku vo svojich.

„Včera ma otec požiadal, aby som mu dovolil dať prepísať na mňa Stránov,“ začal neistým hlasom.

„A vy, Stanislav?“

„Vyžiadal som si čas na rozmyslenie.“

„Prečo chce otec previesť Stránov na vás, keď je tu i Bohuš?“

„Že vraj, Bohuš má dosť a keď ja prevezmem prácu i starosť na seba, otec sa potom celkom ľahko vzdiali. Jeho duša i telo by to potrebovaly. Ale, ach, tak to nejde, pán doktor, ja nemám sily.“

„Pán Ježiš vás posilní.“

„Sdeľte mi, čo robí vášho otca takým nešťastným?“ Muž bozkal bledé čelo šuhaja.

„Súdiac podľa jeho blúznenia dosiahnul imania, ktoré má, nepravým spôsobom. On i starý otec boli zadlžení, takže by im boly firmy všetko predali, i na Stránove bol veľký dlh. Nuž siahli k podvodu, poškvrnili si ruky pri veľkej všeobecnej krádeži. Ale keby len to! Mladší Hričovský zabil bývalého majiteľa, jeho manželka zomrela od ľaku a dieťa.“

Mládencovi vypovedal zosmutnelý hlas službu.

„A dieťa?“

Niečo z toho smútku, spojené s nevýslovnou úzkosťou, ležalo i v hlase pýtajúceho sa.

„Hľadelo vraj na neho takým nevinným pohľadom, prosilo o zmilovanie, nemohol ho nechať pri mŕtvych rodičoch, vzal ho so sebou. Boli v cudzine už dva roky, on i jeho žena. Pani prijala dieťa, nevediac ako mu rodičia zahynuli, privinula k sebe malú sirôtku, dala chlapčeka pokrstiť.“

„A potom?“

Horúca ruka sovrela ruku rozprávajúceho. Doktor už neležal, sedel nahnutý, ako čo by sa bál, že mu unikne niektoré z tých slov. Keby nebolo šera, bolo by vidieť nevýslovnú strasť na jeho smrteľne bledej tvári.

„Ach, čo ďalej, Stanislav, čo ďalej?“

„Ďalej,“ zastenal šuhaj. „Vyrástlo dieťa zavraždených vo vrahovom dome, jako jeho syn pred svetom, milovalo vraha svojich rodičov a jeho rodinu, a ten muž, ktorý bol kedysi schopný zabiť mu otca, zahorel k tomu dieťaťu nevýslovnou láskou. Teraz keď nemôže iné, chce mu aspoň studený kapitál nahradiť a tak si uľaviť. Už som povedal všetko, už viete pravdu, ktorej poznanie ma stálo temer život. Viete, aký je chvíľami strašný môj pobyt uprostred milovanej rodiny s vedomím: Nemáš nikoho, oni nie sú tvojou rodinou, si synom toho zlorečeného národa, ktorý si každý oškliví. Ach, ťažko tak žiť s vedomím, že jedno nerozvážne slovo uvrhne celú nevinnú rodinu do neodvratného nešťastia. Ak teraz neprijmem ponuku pána Imricha, neuľahčím mu, ak prijmem, celý svet sa bude pýtať: Prečo dal statok mne a nie Bohušovi? Ach, pán doktor, poraďte, pomôžte.“

„Ó, Stanislav, práve tak by si mohol žiadať radu od priateľa, objatého snom smrti.“

Až po chvíli strašného ticha si všimnul mládenec podivne skleslej postavy otcovského priateľa. Posvietil si, výkrik sa mu vydral z hrudi. Nikdy viacej neuvidí tváre, na ktorej by bolo napísané také dráma črta za črtou. Dlho to trvalo než sa otvorily tie ako čo by navždy zavrené oči dobrotivého muža. Padly na ustrašenú šuhajovu tvár. Nebeská radosť rozjasnila všetky ťahy.

„Ó, Bože, môj Bože! Však si Ty veliký, ja Ti ďakujem!“

Muž spočívajúci v mládencovom náručí, objal jeho šiju a zaplakal. Šuhaj súc rozochvelý až do krajnosti plakal s ním. Čo potom nasledovalo, to pokryla noc a nezradí.

Tá noc, nazerajúca hlboko do ľudských obydlí, nevidela snáď na celom zemskom okršleku dvoch takých blažených tvárí, jako pod tou starou šindlovou strechou, kde do rána horelo svetlo, a temer až na úsvite zavrel muž šuhajove ústa poľúbením.

„Ešte ti mám mnoho sdeliť, ale teraz už pôjdeme spať, môj drahý synu!“ A mládenec ovinul ruky kol jeho šije a zajasal:

„Áno, po prvý raz doma, milovaný vznešený môj otče.“

*

Drahý môj Aurel!

Tvoja sťažnosť na moju mlčanlivosť je síce oprávnená, ale ver, druh môj, v týchto posledných dňoch som nemohol písať. Predovšetkým mi vadilo duševné rozpoloženie.

Písal si mi: „Ty si poznal pravdu.“ Vtedy to ešte nebolo, teraz už môžem napísať: Áno, Aurel, poznal som pravdu. Pomaly vychádzajúce svetlo ma oslnilo svojím bleskom. „Z teba je už hotový kacír a to v biskupovom dome,“ žartuješ. Ach, nie som teraz kacírom, keď zákon Hospodinov je napísaný na doskách môjho srdca, skôr som bol ním vo svojej predošlej nevere a ľahostajnosti.

Píšeš, že mi Vieročka Kantuzova počarovala. Máš pravdu. Milujem Vieročku. Poznal som ten sladký pocit, ktorý, Ty, druh môj, vieš tak majstrovsky popisovať. Ale nebola to láska, ktorá ma naučila hľadať a dala mi nájsť tú pravú cestu: Krista.

Žiadaš, aby som písal články, tak ako inokedy, že tie terajšie majú príliš klerikálnu príchuť. Je mi ľúto, ale inakšie písať nemôžem.

Každého tedy, kto mňa vyzná pred ľuďmi, vyznám i ja pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach. Ak nemôžete zniesť články, jaké mi teraz diktuje Boží Duch, musím sa odmlčať. Inakšie písať by znamenalo zaprieť Krista, a to už nemôžem. Bol som hlúpym bláznom, nevediacim kam idem, Bôh mi otvoril oči nad priepasťou. Už nemôžem pokračovať v tej ceste, po ktorej kráča svet; musím vyššie a vyššie, ako hovorieva Johanka. My sa nesmieme zdržovať, život je krátky, a pred nami je ďaleká cesta domov.

Pýtaš sa, čo ma priviedlo k takému pokániu? Však som vraj bol vždy hotový Cato. Sláva Pánu, lebo len jeho milosti môžem ďakovať, že som si nepoškvrnil mladosť hrubými hriechami. Napriek tomu, keď pomyslím, že som trávieval svoje dni života bez jedinej myšlienky na Boha, na Krista, jako som sa zabával, tancoval, klamal týmto svetom najradšej by som zaplakal nad zmareným časom, ktorý sa už nikdy nevráti.

Chceš vedieť, čo urobím, až sa biskup dozvie o mojom kacírstve a prepustí ma zo služby? Pri zmenených názoroch, ak sa nepolepším, som vraj nemožným. Čo urobím? Ešte neviem. Ale nechcem sa o to starať. Uveril som, že Bôh mi je Otcom a že On je bohatý. Dá aj mne nájsť nejaké miesto, kde by som mu mohol slúžiť so všetkými silami a darmi, ktoré mi udelil. Po veľkom boji vošlo do mojej duše svetlo a šťastie. Nemôžem Ti ho popísať, ale sa modlím, aby si sa ho aj Ty, môj druh, stal účastným. Smeješ sa nám, že jedna americká žena nám všetkým pomiatla hlavy. Nuž hoci pripustím, že pani Johanka má veľkú zásluhu o blaho našich duší, a my žehnáme hodine jej príchodu, napriek tomu musím vyznať, že nie ona urobila tie veľké veci. Bôh vložil do tej malej ruky meč, ostrý na obe strany, Svoje slovo. Ono zvíťazilo nad nami. Okrem toho nám poslal v Dr. Reinhardovi služobníka podľa svojho srdca a vzkriesil nášho Konráda k novému božiemu životu, tak že musíme volať: Hospodin učinil s nami veľké veci.“

Rád by som Ti viacej napísal, ale pretože neviem, ako odpovieš, a či pre Krista nebudem musieť ztratiť Tvoje priateľstvo, tak počkám na Tvoju odpoveď.

Jedine Tvoju otázku o Jeho Jasnosti Ti môžem zodpovedať. Poznal som už, prečo nie je šťastný, on nemá pokoja s Bohom. Úzky krúžok tých, ktorí sme poznali Pána Ježiša a prebudili sme sa k novému životu, sa stále modlíme, aby aj on poznal pravdu, a aby ho tá pravda vyslobodila.

Tak s Bohom, druh môj zlatý a zachovaj, ak môžeš i naďalej svoje priateľstvo Tvojmu šťastnému Jaroslavovi.

Jaroslav Lakrinský dopísal. Svetlo veľkej lampy osvecovalo jeho pekný zjav, keď taký zamyslený stál pri obloku. Hľadel do tichej noci a dumal o tom, ako prežiť ztratu milovaného priateľa. Ale povedal si: „Mňa to síce bude bolieť, ale Teba, Synu Boží, bolelo viac, keď si ma Ty po roky miloval, a napriek tomu si bol mnou tak celkom zabudnutý, ako povedala Vieročka.“

Tichá hviezdna noc mocne vábila oči, ktoré boly umdlené mnohým písaním, túžili po osviežení. Šuhaj sbehnul do parku a začal blúdiť tichými alejami. Jeho myseľ dlela hneď v diaľke pri Aurelovi a zase letela na Lubošín, srdce snilo pekný nevinný sen.

Zrazu padol jeho pohľad nižšie. Cintorín bol oddelený od Čarnovského parku len stenou kniežacej hrobky, a z tej príšernej budovy, ktorej veže čnely k nebesiam, akosi hrozebne svietilo svetlo. Mládenca preniknul mráz. „Snáď sa nebojím! Musím vidieť, kto tam čo hľadá o tomto čase.“ Schádzal pozorne, obišiel hlavný vchod, a hľa! Postranné dvere boly otvorené. Nimi prenikal dlhý papršlek svetla jako zobrazenie slova: „Poď!“

Šuhaj sa zase zachvel, ale premohol prirodzenú bázeň a vkĺznul tým neveľkým otvorom do podzemnej miestnosti, osvetlenej štyrmi voskovými sviecami. Tie vrhaly svetlo i tieň po maľovaných stenách, po mramorovej dlažbe a po nádherných rakviach. Ale mládenec zabudol na všetko, pri rakvi starého kniežaťa Konráda, stály dve kreslá v jednom z nich sedel biskup Lubošínsky majúc hlavu oprenú o dlane. Jediný pohľad na ten bledý, utrpením zbrázdený obličaj osamelého muža, a Jaroslav, ktorému bolo povedané, že starý knieža vzal tajomstvo Lubošínskych do hrobu, pocítil túžbu zvedieť, jakého asi druhu bolo to tajomstvo, ktoré zanechalo poslednému členovi rodu po roky taký bolestný osteň. Cítil, že muž tam sediaci je veľmi opustený a nešťastný. Na okamih sa ho zmocnila túžba pribehnúť a padnúť mu k nohám a nejakým dobrým slovom prerušiť tú desnú samotu a hrobové ticho. Potom —

Ach, potom si žiadal, aby ten prah nebol nikdy prekročil. Lebo biskup sa zrazu narovnal, pokročil šikmo k druhým dverám a s temným zvolaním: „Ideš, predsa ideš?“ natiahnul obe ruky a podával ich… Pod šuhajom klesly nohy — Konrádovej matke.

Svetlo ožiarilo dve bolesťou poznamenané tváre, a hrobové ticho bolo zrazu prerušené dvojím tak žalostným zaplakaním, že si tu mimovoľne cítil, že je tu prelomená hrádza slzám, ktoré tlačily už dlhé roky.

Áno, pod Jaroslavom klesly nohy. Chcel ujsť z hrobky, ale nebolo mu možno previesť ten úmysel, nemal k tomu sily. Schúlený pri nádhernej rakvi jedného z kniežat Lubošínskych upieral žiaľny pohľad na nečakanú skupinu.

Prvý sa ovládol biskup.

„Žofia, drahá, prestaň, máme málo času! Ó, ver, bol by som ťa ušetril tejto chvíle, hoci srdce nevýslovne práhlo po jedinom ešte okamihu v živote, ztrávenom s tebou o samote. Ale nebezpečie, ktoré hrozí Konrádovi, ma donútilo k tomuto zúfalému kroku.“

Pani trhla sebou.

„Nebezpečie, Konrádovi? Jaké?“

„Nespozorovala si zmeny u neho?“

„Ach, áno, ale ty ho nesúdiš?“

„Ako by som mohol súdiť, ja?“

„Ó, never, neboj sa!“ svedčila pani. „On je verný svätej cirkvi a bude jej verný.“

„Je mi ľúto, Žofia,“ bolestný ťah sovrel rty biskupa, „ale on už dnes nie je jej verný, a ak bude takto pokračovať, dnes alebo zajtra sa od nás odtrhne. Ó, Žofia, zaprisahám ťa, použi vplyv na neho ako matka, ja nemôžem, vina mi viaže ústa. Keby si vedela, čo mi povedal, ako ma nechtiac odsúdil. Od tej hodiny sen nezavrel mojich očí. Ó, Žofia, hrozne som zhrešil na tebe, na našom dieťati, na tvojom mužovi, ktorého hrob leží na mojich prsiach a dusí ma. Keby nebolo môjho hriechu, ty si mohla byť nevinná, on šťastný s tebou, takto…“

„Prestaň, ach, prestaň!“ zaúpela pani. „Vina je nielen na tebe, rovnako tlačí naše hlavy.“

„I ja som tak myslel,“ zastenal muž. „Ale on ma naučil myslieť, že celá vina leží na mne. Ty si bola mladá, nezkúsená, a ja kňaz som ťa mal viesť k plneniu prikázaní Božích. Ach, on má pravdu, padlý človek nepatrí pred oltár.“

„Kto to povedal?“ Pani otvorila veľké ustrašené oči.

„Konrád.“

„On už vie? Nie, nemožno!“

„Neľakaj sa, nevie nič, tých slov použil len v rozhovore, podľa toho som videl, že keby zvedel, odsúdi len mňa a tak je to spravodlivé. Lež nesišli sme sa k vôli tomu.“ Biskup odviedol pani ku kreslu a sám si sadnul do druhého.

„Musel som hovoriť s tebou, Žofia, a nikde inde mi to nebolo možné, len hroby vedia mlčať, a noc je strážcom našej bezpečnosti.“

„Ach,“ zaúpelo srdce nedobrovoľného posluchača, „tak ako ja, mohol ktokoľvek druhý vojsť sem. Ó, nič nie je také tajné, čo by nemalo byť zjavené.“

„Chcel som ti povedať, Žofia,“ pokračoval biskup, „že ešte v tebe jedinej skladám nádej. Častým chodením na Lubošín Konrád prišiel k celkom iným názorom a chystá sa ich hlásať. Jestli tak urobí, dnes alebo zajtra sa zapletie do procesu, a ja ho potom napriek tomu, že srdce bude z tisíc rán krvácať, nebudem môcť nielen zastávať, ale ani zbraňovať, aby opustil našu cirkev.“

„Konrád, že by opustil cirkev?“ vykríkla pani. „Nemožné.“

„Možné!“ odpovedala tiahle ozvena.

„Uvidíš, že sa klameš. Môj syn je dobrým katolíkom a dobrým kňazom a tým aj ostane. Jemu je nad všetko svätosť prísahy, a on sa nikdy neodtrhne od svätej samospasiteľnej cirkvi. Ak v niečom pochybil, tak to uzná.“

„Žofia, ale keby neuznal, nemohol uznať?“ temne vyzvedal muž. „Nie je len sám, bolo ich pred ním tisíce, ktorí tiež zblúdili a nikdy viacej sa nevrátili. Ó, buď milosrdnou, neodtrhni sa od neho. Ver mi, že u nás je tak mnoho bludov, tak mnoho nečistoty, ktorá je pokrytá ceremóniami, a on hlboko nahliadnul do zrkadla Božej pravdy. Už do dnes sa dopustil dvoch priestupkov! Najprv dovolil rozdávať Božie slovo v Dobrudži, za druhé rozdal ho medzi Towaryštvom a každého ponúka, aby zkúmal. Ja ho za to nemôžem súdiť. Keby mne boli dali hneď za detstva do rúk Bibliu, keby ma boli naučili znať Krista a Jeho cestu, nemusel som dnes byť tým, čím som. Volal by som: Dajte ľudu Božie Slovo! Volal by som, keby vina neviazala moje ústa. Ale naša cirkev to nikdy neurobí, lebo my pred zrkadlom Božieho slova neobstojíme. Preto, prosím, pôsob na Konráda, nech sa mierni, zvlášte v tieto dni. Je čas púti k dobrudžskej kaplnke, prijde mnoho ľudí, a potom sa zvesť roznesie ďaleko o ňom. V prepositúre už beztak posudzujú jeho kázne a jeho počínanie si, nech si tedy dá pozor.“

V hrobke stíchlo.

Konečne po dlhej chvíli sa pani vzchopila a pevne sa zabalila do veľkého šálu.

„S Bohom,“ povedaly bledé rty mechanicky.

Vykročila.

„Žofia!“ zvolal biskup bolestne, „čo v hneve odchádzaš odo mňa?“

Pozrela na neho divným zlomeným pohľadom. „Prečo si mi vzal i poslednú oporu?“ Zastavila sa a natiahla proti nemu ruky. „Nedotknuteľnosť cirkvi mi bola do dnes všetkým. Celou silou som sa bránila vplyvu Lubošína, hoci srdce prahlo po jedinom papršleku tej slobody a toho svetla, ktoré oni tam majú. Oni to síce nepovedali, ale ja som to vedela a jako pred hriechom zavierala oči pred tým vedomím, že u nás nieto svetla. Ach, niet! A ty si to vedel a nechal si ma blúdiť. Vedel si, že pôsty, almužny, púte, omše mi nepomôžu, a napriek tomu si ma nechal robiť pokánie takým spôsobom, hoci si vedel, že je to všetko nadarmo. Moje srdce nedosiahne odpustenia a teraz mám brániť Konrádovi, aby nehlásal pravdy a neosvetľoval tých bludov? Nuž, áno, urobím všetko, pokúsim sa. Ale ak predstihne skôr on mňa než ja jeho, potom sa nediv. Viem, ako to bolí, keď duša zomiera, keď niet nikde pomoci ani odpustenia. Neprajem si, aby aj druhé duše cítily podobné muky. Ak im Konrád prinesie svetlo, ak im prijde z Lubošína, ja budem len jasať.“

Pani sa obrátila a klesla s hlasitým zastenaním pri rakvi starého kniežaťa k zemi. Tejto chvíle použil Jaroslav k úteku z hrobky. Jako človek, omráčený hlbokým pádom, kráčal k Čarnovu. Ztratil dve veliké veci, ktoré sa mu už nikdy nevrátia, dôveru v nevinnosť ľudí, ktorých si do dnes vysoko vážil a bezstarostný pokoj.

„Konrád, Konrád, keby si ty vedel čo ma tlačí!“ Vzdýchnul si, a bolo mu tak, ako čo by s tým priateľovým i jeho vlastné šťastie bolo zostalo pochované tam dole pod zemou medzi nádhernými rakvami.

Vedel už i bez bližšieho vysvetľovania, čo podkopalo život i rozum Hričovskému. Vedel prečo sa Lubošínski ujali úbohého Konráda a prečo ho strčili do kláštora a predali jeho srdce už v kolíske, vedel už aj to, prečo mal starý Hričovský taký vplyv na biskupa a prečo bolo tak málo lásky medzi dedom a vnukom, vedel všetko.

Keď potom v myšlienkach došiel až potiaľto, vrhol sa v parku na kolená a úpenlive prosil o pomoc pre Konráda i pre jeho úbohých rodičov. Je pravda, že zhrešili, padli, ale Pán Ježiš prišiel, aby hľadal a spasil to, čo bolo zahynulo. On ich ešte neodsúdil, On im ešte mohol urobiť milosť. Ako to vraj bolí, keď duša zomiera. Bôh nechcel to zomieranie. On chcel, aby mali život a aby mali hojnosť.

Jaroslav bol Aurelovi sľuboval, že mu napíše všetko, čo sa zvláštneho dozvie o Čarnove, teraz poznal, že sú veci, týkajúce sa osôb, nám celkom cudzích, o ktorých písať, by sme považovali za svätokrádež.