ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V P… dávno nepamätali taký nával ľudstva ku kaplnke sv. Márii jako tohoto roku. Už od rána prichádzaly vždy nové a nové zástupy pútnikov pod vlajúcimi zástavami za zvuku sedliackej hudby. Na neveľkom vŕšku zavládol čulý ruch. Kramári rozostavovali svoje búdy s ružencami, s nádobkami na svätenú vodu, so soškami z dreva i z kameňa, so svätými obrazmi, s cukrovinkami a hračkami. Nad nimi sa klenulo jasné, krásne nebe.

Slávnostné vyzváňanie oznamovalo príchod veľkého zástupu z P… Skvostné zástupy, blištiace sa kríže sa trbietaly v lesku slniečka. Nádherné kňazské rúcha, mníšske kutny sa miešaly s pestrým šatstvom pútničiek a pútnikov a družili sa malebne k bielym šatom marianských družičiek. Kadidlá, ktoré niesli miništranti, vydávaly vonné dymy, k tomu dušu uchvacujúca hudba trúb, spojená s hlaholom p…ských zvonov. Ach, všetko bolo prispôsobené tomu, aby omámilo túžobne čakajúce masy.

Zástup už priputoval, začaly nádherné služby Božie, prepošt slúžil omšu i doslúžil, doznela i štvorhlasná pieseň Towaryšstwa a pred kaplnkou, na najvyššom stupni schodov zastal Konrád Hričovský, slávnostný kazateľ. Slnečné papršleky mu padaly k nohám, ako čo by mu vzdávaly hold, obnažil hlavu k modlitbe. Zástupy dychtivo očakávaly kedy sa otvoria tie krásne rečnícke ústa. Ešte niekoľko okamihov, a už tie rty hlásaly kovovým zvukom večné Božie pravdy, a ten zvuk sa niesol nižšie a nižšie nad starými hlavami až temer k mestu.

„Moja duša zvelebuje Pána, a môj duch plesá nad Bohom, mojím Spasiteľom.“

„Ó, iste nielen masy nevedomého, systematicky v temnote udržovaného ľudu, ale i množstvo vzdelancov a kňažstva nikdy nepočuli podobného vysvetlenia Máriinho chválospevu. Ako keby už bola nadišla doba vzkriesenia a do lubošínskej doliny sa bol ešte raz vrátil umlčaný posol Boží zo Záboria. Ale i keď tomu nebolo tak, dedič jeho ducha i daru, druhý Lubošínsky, stál pred ohromenými jako čo by začarenými masami.

Keď bol napred predložil pokoru, čistotu, vieru a oddanosť panny, ktorej sa stalo to veliké milosrdenstvo a povýšenie, že mala byť matkou Božieho Syna, obrátil zreteľ sluchačov k jej vlastným slovám: „Môj duch plesá nad Bohom, svojím Spasiteľom,“ a ku slovám: „Neboj sa, Mária, lebo si našla milosť u Boha.“ Z týchto slov s čerstvou mocou presvedčenia dovodzoval, že kto sám potreboval Spasiteľa a milosť, že ten nemôže byť od narodenia účastným Božskej prirodzenosti, ani že iným nemôže získať spasenie. Pretože Spasiteľ nečinil nijakého rozdielu medzi svojou matkou a medzi inými dušami, ba povedal i: „Lebo ktokoľvek by činil vôľu Božiu, ten je mojím bratom, mojou sestrou i matkou.“ Teda všetko povyšovanie ju do radu božstva sa protiví učeniu o svätej Trojici, a nie je podľa Svätého Písma. Tým smerom sa brala kázeň, popretkávaná úchvatnými obrazmi, predstavujúcimi Ježiša jako jedine dostačujúceho Spasiteľa, jako večne platnú obeť za hriechy sveta.

Ó, Konrád doniesol Božie spasenie svojim poslucháčom tak blízko, že keby ho boli nechali dohovoriť, nejedna púšťou blúdiaca duša by bola našla odpočinutie v ranách toho požehnaného syna Márie. Ale stalo sa tak, ako sa dalo predvídať. Hrobové ticho, nerušené ani dychom, bolo prerušené hrozebným hlasom dekana G., odnímajúcom rečníkovi slovo.

A potom?

Shora začínajúce rozbúrenie vyznelo v krik, podobný tomu v Efeze: „Veľká je Diána Efežanov!“ „On nám pohanil sv. bohorodičku,“ kričali mnísi. „Preč s nehodným!“ volal ľud za nimi. Konečne na povel prepošta, aby sa vraj vzbúrenie utíšilo, bol mladý kňaz odvedený do prepoštstva. Keď kráčal stredom davu, v ktorom mu nejedni hlasne zlorečili, pridala sa jedna z pútničiek, veľká žena fanatického vzozrenia, a napľula mu do tváre. Vystriedal sa na nej rumenec s bledosťou, pokojne sotrel slinu.

„Odpúšťam ti ako môj Pán,“ povedal srdečne.

To však bolo len pretrhnutie hrádze.

„My si svojho pána farára nedáme, kam ho vediete?“ volali dobrudžskí, do teraz stojace Towaryšstwo sa pohlo jako živá stena, ale huk davu prerušil ich protest.

S biedou sa dostali obaja mnísi, odvádzajúci Konráda ku svojim kočiarom. Prepošt s dekanom dokončili prerušenú pobožnosť. Pri tej príležitosti kázal prepošt po rokoch kázeň, ktorú si budú ľudia dlho pamätať. Rozbúrená do krajnosi, jako len možno, keď sa niekto odvážil siahnuť ľudu na jeho modly, a iný ich urazenú česť šikovne obnovil, vracalo sa obecenstvo z púti.

Konrád by predsa nebol veril, že Rím za dnešného času je ten istý, jako bol v Kostnici, v Španielsku, vo Francúzsku a všade. Ale teraz mal príležitosť dokonale sa o tom presvedčiť. Tiež poznal, že vec bola napred sosnovaná, ale ľutoval chvíľu, že sa dal k tomu použiť, ale len chvíľu. Lebo keď z dažďa kamenia, vyslaného za kočiarom jeden zranil jeho hlavu, bolo mu zrazu, jako keby počul: Neboj sa, lebo ja som s tebou. Za Ježiša a za Jeho česť! Ohliadnul sa a nevýslovná slasť ním celým zachvela. Na dobrudžskom vŕšku šikmo naproti kaplnke stála Vieročka majúc ramená ovinuté kol jeho matky.

„Neboj sa!“ hovoril odhodlaný výraz nežnej tváričky. „O ňu sa postarám ja. Len choď, moje modlitby idú s tebou, do toho Joziášovského boja.“

Neľutoval ničoho, nemohol ľutovať. Vďačný úsmev preletel jeho rtami. Neodvolal by niektorého zo svojich slov, i keď neprinesú úžitku, vydal aspoň svedectvo pravde, nech sa stane čokoľvek.

„Poď, tetinka,“ povedala Vieročka Kantuzova. „Za Konrádom nemôžeme ísť, on je Boží, bojuje za Pána Ježiša, On ho zachráni.“ Temer násilím odviedla pani do opustenej dobrudžskej fary.

Keď zastály na prahu, pani Žofia zalomila rukami. „On sa sem nikdy viacej nevráti, strávil tu poslednú noc.“

Bledé rty devušky sa pevne sovrely. Keby sa nebola ovládala celou silou ducha, bola by vypukla v náruživý plač. Tu sa jej ho síce podarilo premôcť, ale keď asi o hodinu klesla k Johankiným nohám, horko sa rozplakala. „Konráda odviezli, kto vie, čo s ním spravia! Ó, modli sa, Johanka, nech je Pán Ježiš s ním. Pán doktor nás opustil, nemáme nikoho len Pána Ježiša.“

„Ale to je dosť, Vieročka moja ľúbezná. Prečo tak plačeš? Kristov služobník musí s Ním na Golgatu a potom do slávy. Prečo plačeš?“

„Ach, keď ja ho tak veľmi milujem, a mňa to nesmierne bolí. Keby si vedela jako mu zlorečili, a on im niesol svetlo.“

„I nášmu Pánovi zlorečili. Poď, budeme sa radšej modliť. Potom pojdem k tetinke a dovediem ju sem.“

Keď prišla Johanka do Dobruži, zdalo sa jej v prvej chvíli, že pre dav, obklopujúci faru, sa ani dnu nedostane. Na dotaz odpovedala jej jedna z uplakaných žien, že tam vnútri sú páni, že berú knihy pána farára a že potom pojdú po domoch sbierať i tie, ktoré im rozdal. Najprv hovorila mladá pani len s niektorými, ale kruh bol čím ďalej tým väčší. Netrvalo to dlho, a rozbúrené mysle sa upokojili.

„Vojdite do chrámu a modlite sa za svojho pána farára,“ radila ľudu. „On je Božím služobníkom, hlásal vám len pravdu, pretože vám chcel ukázať cestu spasenia, lebo vás miloval.“

„Áno, miloval, a jako miloval!“ Rozplakaly sa ženy. „Keby sa tak milostivá pani išla s nami pomodliť.“

„Tedy poďme!“

Divné! Medzi tým, čo tam na fare poslovia z prepozitúry s policajným komisárom prehľadávali knihy a papiere mladého farára, zaviedla Johanka Hričovská jeho malé opustené stádečko k nohám nebeského Pastiera a modlila sa s ním, ona, evanjelická patrónka, v katolíckom kostole.

Do fary vstúpila práve, keď na smrť bledá pani Žofia si bránila prístup do svojho stolíka. Jasný pozdrav, svetlý zjav príchodzej zrazil hrubo si počínajúceho muža.

„Johanka!“ Vztiahla pani ruky po neteri jako v túžbe po ochrane. „Oni chcú prehľadať moje súkromné listy,“ zaúpela.

„Neboj sa tetinka!“ Nežné rameno sa ovinulo kol jej šije. „Ty sa myslíš. Pánovia, ručím vám za to, že v stolíku mojej tetinky nenajdete ničoho, čo by objasnilo Konrádovo počínanie. Vzali ste jeho knihy i listiny, ako vidím, nadobúdam tým zvláštnych pojmov o Europe, prosím, ráčte nás opustiť.“

Dosť zmätene omlúvajúc sa povinnosťou opustili páni izbu i faru. Bolo im samým divné, ako to, že im malá nežná bytosť tak zaimponovala.

„Zdá sa mi, že sa tá Američanka nikoho a ničoho nezľakne,“ myslel policajný komisár. Vidieť na nej, že má dobré a čisté svedomie.“