ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Toho dňa smerom od Panenského údolia k záborskej fare prichádzal Stanislav Hričovský. V zahrade polievala Julka kvety, a pani učiteľová čistila cestičky. Keď prišiel až k ním, radostne ho pozdravili.

„Pomyslite si, pán Hričovský,“ rozprávala pani, „pána doktora odvolala jakasi náhla povinnosť. Kým prijde, chceme všetko usporiadať a vyčistiť.“

„Neviete, mladý pán, kam odišiel pán doktor?“ pýtala sa Julka.

„Neviem,“ prešiel si šuhaj rukou čelo. „Ale to viem, že by ste ho dnes alebo zajtra darmo čakali, tak hneď sa nevráti.“ S tým vošiel do domu.

Dievčina hľadela za ním temer zarazene.

„Nestaraj sa o to,“ hovorila pani ďalej. „Konajme svoju povinnosť, ostatné nie je nám treba vedieť. Či nevieš, čo píše pán doktor na zanechanom lístku?“ Robte všetko, ako ja, pre Pána Ježiša, opatrujte dom verne, poslúchajte vo všetkom pána Stanislava Hričovského, a Bôh bude s vami.“ „Zachováme sa podľa toho, aby bol pán doktor spokojný, až sa vráti.“

Daly sa znovu do práce. Ale vnútri chodil mládenec po izbe jako tieň, pozeral na dobre známe predmety, až sa zastavil pri písacom stolíku. Všetko tu bolo usporiadané, len spodná prehradka bola pootvorená, vytiahnul ju. Tam ležalo niekoľko listových papierov s nadpismi: „Milý Stanislav,“ zrejme, nezdarené to pokusy listu. Pri pohľade na ne šuhaj rozplakal. Na jednom, trochu pokrčenom, bolo i viacej viet.

„Nemôžem ťa ušetriť tej bolesti,“ stálo tam, „premáhanie, aké sme si dnes museli naložiť, presahovalo moje a verím, že i tvoje sily. Odpustil som všetko, a až by niekedy zomieral, povedz mu všetko, nech zomrie pokojne, ale nemohol by som ťa počuť nazývať ho otcom, som slabý človek.“ Potom bolo ešte niekoľko nečitateľných slov.

„Tedy nie k vôli mne,“ vydýchnul si Stanislav, a zásvit úľavy mu preletel bledou tvárou. „Pre seba si odišiel, otče milovaný. Hoci si o nej nevedel, tušil si moju slabosť, ktorú som tam v horách svojím prezradením najlepšie dokázal.

Ach, áno, mne nebolo možno žiť po tvojom boku a mlčať. Keby som aspoň vedel, kde si, čo teraz robíš, nie je možné, aby si mi znovu neohlásil.“

Šuhaj znovu preberal papiere. Tu padly jeho zraky na stolík, zpod ťažítka vykukoval papier, vyňal ho a temer sa rozplakal. Bol to list.

„Milý Stanislav,“ čítali slzami zvlhlé oči, „nadejem sa, že prijdete sem, preto Vám nechávam na príhodnom mieste správu o sebe. Svätá povinnosť ma núti opustiť Záborie, ale to vysvetlím až niekedy pred tvárou Baránka, toho za nás obetovaného. Vyriaďte moju srdečnú vďaku rodine Hričovských za všetku mne preukázanú lásku. Pozdravte mojich milých pacientov v Johankinom dvore, gymnaziálne Towaryšstvo i Záborských. Duch pokoja a lásky nech prebýva medzi vami. Veľmi rád by som bol ešte pomáhal kriesiť Záborie, ale ďakujem Pánovi, že aspoň toľko dovolil svojmu nehodnému sluhovi. Verím, že moje modlitby každodenné vysielané za Vás, vysliší, a požehná každé vaše vchádzanie i vychádzanie. Žite všetci pre Krista. Ježiš a Jeho česť nech je Vaším životným heslom. S Ním premôžete všetky ťažkosti a tiene. V Ňom i moje srdce složilo nádej. Poproste, drahý Stanislav, v mojom mene, mojich drahých na Lubošíne, aby sa nedivili, že odchádzam bez ústneho rozlúčenia. Rozlúčenie by nám všetkým prišlo za ťažko a rozkaz Pána náhli, preto sa týmto lúčim so všetkými Vami, Váš v láske oddaný priateľ Reinhard.

N. B. Ako z listín, ktoré Vám budú doručené zviete, darujem dom i čo je v ňom, Vám do času, až bude mať Záborie kazateľa, potom dom prepustite jemu na bývanie. Bárs by dal Bôh, aby pod strechu, na čas moju, vošiel druhý Lubošínsky a s ním večné svetlo.“

Šuhaj dočítal, ako podlomený klesnul na stoličku, položil ruky na stolík a plakal, ako len syn môže plakať nad posledným otcovým listom. Nebolo nádeje, že by ešte dostal druhý. Otec sa postaral o všetko aj o možnosť snadného vysvetlenia na Lubošíne. Ale vlny bolesti sa len zvoľna utišovaly. Konečne začal Stanislav jasne myslieť, až vo svojich dumách došiel k tomu, že mu otec daroval tento drahý útulok, v ktorom našiel večné svetlo, a tým ako čo by ho bol urobil vykonávateľom svojej poslednej vôle. To zobudilo v ňom vedomie povinnosti.

Tá veľká tiaž, ktorá ho ráno tlačila temer k zemi, ustúpila pri čítaní tohoto listu. Človek, zlomený nešťastím, by nemohol takto písať. Veľkosť otcovej sily a charakteru premohla mládenca.

„Chcem byť ťa hodným, drahý otče!“ zvolal konečne. „Chcem ťa poslúchnuť. V Pánu Ježišovi složilo nádej tvoje srdce, i ja sa priviniem k Nemu. Budem žiť pre Neho, tak ako si to ty praješ, áno, chcem byť hodným teba.“

Ešte raz prečítal a zľubal list, odovzdal v horúcej modlitbe seba i svojho otca Bohu, a dal sa hľadať silu v drahej studni živej vody. Ešte nikdy nemalo pre neho Božie slovo toľko potešenia ako dnes. Predivne posilnený opúšťal dom, do ktorého vošiel ako ten najnešťastnejší. Hospodin mu dal dosť sily, aby prečítal list pána doktora na Lubošíne.

U rodiny Hričovských vyvolala zpráva o odchode pána doktora rôzne domnienky, ale v tom mali pravdu, že rozlúčenie s ním prišlo všetkým za ťažko. Jediná Johanka neurobila nijakej poznámky, len nepozorovane stisla Stanislavovi ruku, a keď nikým nepozorovaný sa sklonil k nej, pošopkala mu: „Nech sa neľaká vaše srdce.“ „Ja som tvojím štítom a tvojou odplatou, veľmi velikou.“ „Nad to väčšej lásky nemá nikto, než aby niekto položil svoj život za svojich priateľov.“ Tieto mocné slová padly jako hojivý balzam do šuhajovej duše.

Neprítomnosť Dr. Reinharda vyvolala u sišlých sa evanjelických statkárov a u ľudu nemalý rozruch. Bohuš uznal za potrebné, pretože jeho odchod bol taký divný, radšej ani nehovoriť, že Záborie opustil navždy. Myslelo sa, že ho nejaká lekárska povinnosť odvolala.

Dnes sa v záborskom chráme odbavovaly služby Božie zvláštnym spôsobom. „Pretože toho niet, ktorý by nám zvestoval Božie pravdy,“ vstanúc povedal Bohuš vážne, „tedy táto svätá kniha musí k nám hovoriť sama.“

S tými slovami otvoril Bibliu a prečítal oddiel evanjelia. Dvaja starší údovia cirkvi, statkári, čítali striedavo ďalej. Medzi tým spievala celá cirkev alebo zase nedeľná škola, krásne piesne. Na koniec prečítal Stanislav jeden z úchvatných výkladov Lubošínskeho, ktoré našiel Dr. Reinhard, a vyzval všetkých k modlitbe. Podľa jeho príkladu boly vysielané vrelé prosby k trónu milosti. Po službách Božích zasadli mužovia k porade na Lubošíne a prijali jednomyseľne Bohušov návrh, aby sa Záborie osamostatnilo a postaralo sa o riadneho farára. Keď potom na starostlivé námietky niektorých, kde ho len umiestniť, Stanislav sdelil, že Dr. Reinhard v tom prípade, keby malo Záborie svojho kazateľa, daruje bývalú faru, tu nemali konca kraja vďaky mužovi, ťažko postrádanému. Nebyť jeho odchodu, nebolo by v Záborí došlo k tomu blahodarnému rozhodnutiu. Korunou všetkého bola ochota, s akou statkári upisovali peňažité príspevky na krytie výdajov, ktoré ich čakaly. Ach, bola to krásna nedeľa. Bohuš mal len jednu starosť. „Až si všetko vymôžeme, kde potom vziať primeraného kazateľa?“

„Nestaraj sa, Bôh nám ho dá,“ povedal zamyslene Stanislav. „On ho pre nás pripravil. Musíme prosiť o neho a dúfať.“